O filme sa nedá veľa povedať bez toho, aby budúci divák či diváčka neprišli o zážitok. Tak iba toľko, že ak budete mať s filmom trošku trpezlivosti, odmení vás. Čo sa v istý čas javí ako chaos, začne sa veľmi jemne, pozvoľna vyostrovať a oplatí sa počkať si na celý obraz. Mathieu Amalric vie presne, kedy je zahmlievania dosť a prichádza s rozuzlením, ktoré vás len tak nepustí... A Vicky Krieps? Dokonalá.

Potenciál námetu nebol ani spolovice využitý. Tvorcovia a tvorkyne nás mohli ponoriť do ťažkých otázok o "dedení" zodpovednosti, kolektívnej vine a vysporiadaním sa s minulosťou. Namiesto toho príliš dlho sledujeme vyvíjajúce sa priateľstvo medzi bohémskym Simonischekom a upätým Menzelom. K nosným témam sa film dostáva neskoro a trestuhodne nepriamo - akoby sa bál tlačiť na emócie, vo výsledku však nedokáže vyvolať žiadne. Úplne na záver na nás mrkne nenápadná, napriek tomu silná scéna s otcom nacistom, ale tá už film z nevýraznosti nevytrhne. Škoda.

Julia nie je najhorším človekom na svete. Je portrétom mladého človeka, ktorý chce všetko a nič, ktorý sa stráca a nachádza stále dookola, s cieľom a bez cieľa. Joachim Trier rozpráva obyčajný príbeh s obrovským citom pre humor a vážnosť. Je tak trochu sentimentálny, ale iba toľko, aby nespadol do kategórie klišé. Aj napriek zameraniu na obyčajné plynutie života som sa nenudila. Trierovi sa podarilo to, čo býva kameň úrazu pri podobných filmoch - k postavám som si vytvorila vzťah.  Neboli čiernobiele, vzbudzovali vo mne sympatie, zároveň ma občas hnevali. Trier sa zľahka dotýka aj tém dnešnej doby (feminizmus, kariérny postup, materstvo), ale aj tu má nesmierny cit pre množstvo a dôraz. Civilný, jemne umelecký film, ktorý to s ničím nepreháňa a zároveň mu nič nechýba.