Trojrozmerná tetraédrická štruktúra zeolitu s dutinami a tunelmi
Skupina zeolitu (gr. zeo - vrieť, lithos - kameň) je skupina hydratovanýchsilikátov, respektívetektosilikátov - s trojrozmernýmitetraédrickými mriežkami. Obsahujú hlavneNa,Ca,K,Ba a premenlivé množstvo vody, ktorá je viazaná na veľké dutiny a tunely v tetraédrickej vrstve. Typickým znakom mnohých zeolitov je možnosť dehydratácie pri teplote nad 200 °C a opätovnej rehydratácie. Pri hydratácii napučiavajú. Zeolity si udržiavajú tieto vlastnosti až do teploty 700 °C.
Všeobecný vzorec zeolitov možno vyjadriť: MxDy [Alx+2y Sin-(x+2y)].M H2O
Mx a Dy sú významnékatióny jednomocných [Mx] a dvojmocných [Dy] prvkov, vyrovnávajúce záporný náboj, ktorý vzniká v dôsledku substitúcie Si4+ s Al3+. Z jednomocných prvkov je najčastejšie prítomný Na, ojedinele aj K, z dvojmocných hlavne Ca, zriedkavejšie Ba aSr, ojedinele ajMg aMn[1].
Do januára 2008, bolo známych 175 typov zeolitov, z ktorých väčšina bola pripravená synteticky. V prírode sa vyskytuje 45 druhov zeolitov[2]. Najdôležitejšie zeolity sú:
Základnou štruktúrnou stavebnou jednotkou zeolitov sútetraédre [SiO4]4-, ktoré sú navzájom pospájané spoločným kyslíkovýmiónom.Kremík môže byť v tetraédroch nahradzovanýhliníkom, ktorý je však len trojmocný a preto bunka nadobúda záporný náboj. Na toto voľné miesto sa môže viazať katiónkovu, ktorý je však len slabo viazaný a môže byť ľahko vymenený za iný katión[1]. Kremík v mriežke môže byť zastupovaný ajfosforom. Hliník môžu substituovaťstroncium aleboželezo. Štruktúra zeolitov je podobnáživcom, resp.foidom. Napr.thomsonit bez vody je porovnateľný sanortitom, ktorý má vyšší obsah Na namiesto Ca.Analcím je na sodík a laumontit na vápnik bohatým ekvivalentomfoidu -leucitu.Heulandit a zeolityphillipsitového achabasitového radu sú podobnéplagioklasom[3].
Zeolity súnerudy so všestranným použitím. Niektorí ich radia do samostatnej kategórie environmentálnych surovín. Ich špecifickékryštalografické vlastnosti ich predurčujú k zachytávaniu rôznych látok do tunelov a dier vo svojej štruktúre (tzv. molekulové sitá). Rôzne druhy zeolitov majú špecifické rozmery týchto dier a tunelov a sú preto vhodné na zachytávanie špecifickýchmolekúl. Používajú sa na odstraňovanieropných škvŕn aj ako nosiče postupne uvoľňujúce zo svojej štruktúryhnojivo. To potom nie je odplavované dažďovou vodou do povrchových tokov a pôsobí preto efektívnejšie.
