| Vynohradiv (Виноградів) | |
| Nagyszőlős | |
| mesto | |
 Centrum mesta | |
| Oficiálny názov: Виноградів –Vynohradiv | |
| Štát |  Ukrajina |
|---|---|
| Región | Zakarpatská oblasť |
| Okres | Berehovský rajón |
| Súradnice | 48°08′23″S23°01′59″V / 48,13972°S 23,03306°V /48.13972; 23.03306 |
| Obyvateľstvo | 25 317 (2022) |
| Časové pásmo | VEČ (UTC+2) |
| - letný čas | VELČ (UTC+3) |
| PSČ | 90300 |
| Predvoľba tel. čísel | (+380) 3143 |
  Poloha mesta v rámci Ukrajiny | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Vynohradiv (ukr.Виноградів;rus.Виноградов – Vinogradov;maď.Nagyszőlős,poľ.Wielki Sewlusz;nem.Großweinstadt;rum.Seleuşu Mare), v minulostiSevľuš, jemesto naUkrajine vZakarpatskej oblasti. Je súčasťouBerehovského rajónu, blízko hraníc sMaďarskom aRumunskom na riekeTisa. Žije tu 25 317 obyvateľov.
Nad mestom sa nachádza vrch Čierna hora (565 m n. m.),[1] ktorý je vyhasnutousopkou.
Mesto je prvýkrát spomínané roku1262 akoZceuleus, čo jelatinizácia pôvodnéhomaďarského menaSzőllős, znamenajúceho „vinársky, vinohradný“. Toto meno bolo v skomolenej podobne Sevl(j)uš prijaté aj do jazyka tunajšíchSlovanov (Rusínov). Podruhej svetovej vojne bolo zmenené na Vinogradovo/Виноградово (zhruba preklad starého mena, súčasne aj bežné ruské priezvisko), ukrajinskyVynohradiv). Nové meno bolo schválené roku1946.
Priemerná teplota v júli tu dosahuje 22 – 25 °С, v januári -3 – -4 °С. Ročne spadne asi 750 mm zrážok, najviac (asi 88 mm za mesiac) v júni a júli. Zima je tu relatívne krátka: začína v polovici decembra a trvá 2,5 – 3 mesiace. Snehová pokrývka väčšinou nevydrží po celú zimu a rýchlo sa topí.
Územie súčasného mesta bolo osídlené už vdobe kamennej. Najstaršie pamiatky dlhšieho osídlenia boli nájdené v mieste neskoršejtehelne.
Prvá písomná zmienka o meste je z roku1262. V12. a13. storočí rodiaca sa osada bola majetkomuhorského kráľa. Obec bola pomerne malá; v snahe lepšie osídliť okrajovú časťPanónskej panvy sa rozhodol uhorský kráľ pozvať sem kolonistov z dnešnéhoNemecka. Tí sa tu venovali už vtedy pestovaniuvínnej révy. Privilégium, na základe ktorého bolo možné pestovať ju, bolo v13. storočí vtedajším uhorským panovníkom vydané. Dokazuje prítomnosťmaďarského asaského obyvateľstva.
V roku1329 uhorský kráľKarol Róbert udelilmestu privilégiá, ktoré sa stalo sídlomUgočského komitátu (túto hodnosť malo mesto až do roku1920). Stredovekému mestu dominovala najprv menšia pevnosť, postavená roku1399 (podľa iných zdrojov ale už na začiatku 14. storočia) a potom hrad, zničený v roku1556 v boji. Dlhú dobu bol významným rodom, ktorý ovládal väčšinu územia mesta, rod Peréniovcov. Ten tu začal pôsobiť už v 14. storočí, resp. pripomínané je jeho vlastníctvo mesta k už spomínanému roku 1399. Rod získal mesto od kráľaŽigmunda Luxemburského z vďačnosti za pomoc v bojoch, konkrétne priBitke pri Nikopole. Veľmi dlhú dobu bolo mesto taktiež sídlom Ugočskej župy (až do roku1918).
Roku1427 získalo právo organizovať pravidelne trhy. Tie sa tu konali niekoľkokrát do roka. Mesto sa tak stalo tzv. mestom s trhovým právom.
PočasRákóciho povstania sa miestne obyvateľstvo pridalo na stranu vzbúrencov protihabsburskej moci. Miestnych správcov vyhnalo. Počas nasledujúcich bojov bol Sevľuš úplne zničený a na nejaký čas opustený.
V prvej polovici19. storočia tu Žigmund Peréni nechal postaviť ajšpitál.
V rokoch1889 až1892 žil vo VynohradiveBéla Bartók ešte ako dieťa. Jeho matka tu učila na základnej škole. Dom Bartókovcov stál oproti budove vtedajšieho zámku. V roku1880 žilo v meste (vtedajšej Veľkej Sevľuši) okolo 4 400 obyvateľov. V tom istom roku tu bola postavená škola (s maďarským vyučovacím jazykom); na prelome storočia do nej chodilo vyše dvesto žiakov. Nástup20. storočia naopak neprežili dvežidovské školy. V roku1908 bol mestu udelený jeho znak, odkazujúci na miestnu vinársku tradíciu.
Podľa máp tretieho vojenského mapovania z prelomu 19. a 20. storočia tvorilo vtedajšiu Sevľuš len námestie so zastavanými domami, zástavba potom prechádzala aj do niekoľkých okolitých ulíc. Na mape sú zrejmé aj kaplnky a oba kostoly a rovnako aj miestna stanica. Časť okolitej dnes využívanej poľnohospodárskej pôdy tvoril močiar. Peréniho zámok bol zmapovaný bez priľahlej zámockej záhrady.
V roku1910 malo mesto podľa poslednéhorakúsko-uhorského sčítania ľudu celkom 7 811 obyvateľov, z ktorých 5 943 alebo 76 % bolomaďarskej národnosti, 1 266, resp. 16 %rusínskej a 540, resp. 7 %nemeckej národnosti. Kugréckokatolíckej cirkvi sa hlásilo 3 311 ľudí, teda 42,5 % obyvateľov mesta,Židov bolo 2 237, čiže 28,6 % a 1 124, resp. 14,4 % obyvateľov sa hlásilo kreformovanej protestantskej cirkvi.
Na konciprvej svetovej vojny dochádzalo stále častejšie k prejavom nespokojnosti s veľmi ťažkými životnými podmienkami. Muži vo veku do 50 rokov museli bojovať v armáde, sedliakom boli zabavované potraviny a miestne zvony boli rekvírované pre potreby zbrojného priemyslu. Nejakú dobu po jej skončení sa mesta zmocnili jednotkyMaďarskej republiky rád. Tá tu ustanovila výbor pre správu vtedajšejUgočskej župy, do ktorej spadala aj vtedajšia Sevľuš. Na začiatku roku1919 do mesta vstúpilirumunské vojská, ktoré uvedený výbor odstránili. V polovici roku 1919 bolo mesto pripojené kČesko-Slovensku. Počas obdobia česko-slovenskej správy, ktorá trvala takmer 20 rokov, došlo vo Vinohradive k stavebnejkonjunktúre. V meste už vtedy existoval moderný hotel (hotel Royal) a pod. Roku1925 tu bol tiež odhalený pamätníkAlexandrovi Duchnovičovi.
RozhodnutímTrianonskej zmluvy zroku1920 bola Sevľuš až do roku1938 súčasťouČesko-Slovenska ako piate najväčšie mesto zemepodkarpatoruskej. Dňa30. mája1920 do mesta vstúpila Česko-slovenská armáda. O rok neskôr sa uskutočnili malé výmeny územia v blízkosti Vynohradivu so susednýmRumunskom.
Prvé voľby do miestneho zastupiteľstva v Sevľuši sa konali v roku1923. Počas dvadsiatich rokov svojho pôsobenia sa česko-slovenská správa zasadila napr. o reformu školstva, po ktorej k niekoľkým predovšetkým cirkevným školám pribudli aj verejné školy, poskytujúce osemročné základné vzdelanie. Tie tu pôsobili od30. rokov 20. storočia. Založená bola aj škola pre deti so zvláštnymi potrebami. Vyučovalo sa počesky alebomaďarsky. Nachádzala sa tu aj dievčenská krajčírska škola a chlapčenská kovorobnícka. Na rozdiel od väčších miest Podkarpatskej Rusi tu nedošlo k väčšiemu stavebnému ruchu. Boli vydláždené tri hlavné ulice v strede mesta. Rozšírilo sa aj pestovanietabaku a vo Vynohradive vznikol závod na jeho spracovanie. Bola tu aj nemocnica s kapacitou cca 120 lôžok; v tom čase pôsobila ako spádová pre veľkú časť východu vtedajšej Podkarpatskej Rusi.
_%25D7%2591%25D7%2599%25D7%25AA_%25D7%2594%25D7%259B%25D7%25A0%25D7%25A1%25D7%25AA_%25D7%2591%25D7%25A1%25D7%25A2%25D7%259C%25D7%2599%25D7%25A9.JPG)
Pre rozvojturistiky boli vyznačené trasy v okolí. V meste taktiež vznikla turistická ubytovňa.
Na začiatku20. rokov 20. storočia bola Sevľuš jedným z mála miest na území bývalej Podkarpatskej Rusi, ktorá mala zaistenú dodávku elektriny, a to predovšetkým pre potreby vtedajšieho priemyslu. Po roku1928 tu bola postavená aj plynáreň a zriadené plynové verejné osvetlenie.
V súlade sPrvou viedenskou arbitrážou bolo mesto spolu s južnou časťouPodkarpatskej Rusi obsadenéMaďarskom a v dôsledku toho opäť pripojené doUgočskej župy. Počas vojny mnoho miestnych obyvateľov odišlo na územieZSSR. V samotnom meste bolo v okolí miestnejsynagógy zriadenégeto, v ktorom v jednej chvíli prebývalo aj 12 000 Židov. Boli sem zváženíŽidia z celého regiónu.
.jpg)
V roku1944 bolo obsadenéČervenou armádou a spolu s okolím pripojené k Ukrajinskej SSR. Následne bol znárodnený priemysel a reorganizované miestne podniky. Vznikla jedna veľká tehelňa a jeden veľký drevospracujúci podnik. Neskôr tu bol postavený aj kultúrny dom a kino. Na východnom okraji mesta vyrástol aj sirotinec.
V roku1946 došlo k zmene názvu Sevľuš na súčasný Vynohradiv (Виноградів).
V roku1965 malo mesto 18 tisíc obyvateľov a do januára1989 stúpol počet obyvateľov na 25 663; základom vtedajšieho hospodárstva mesta bol potravinársky (konzerváreň), ľahký a rádioelektronický priemysel. Od roku1991 je mesto súčasťouUkrajiny.
V roku2022 bolo v súvislosti sruskou inváziou na Ukrajinu prijaté rozhodnutie o zmene mena (derusifikácii) zhruba päťdesiatich ulíc, z nich tridsaťtri sa nachádzajú priamo vo Vynohradive a ďalších zhruba dvadsať v okolitých obciach, ktoré administratívne tvoria jeho súčasť.
V meste žije významnámaďarská menšina. V roku2001 mala 26 % všetkého obyvateľstva. Medzi používanými jazykmi dominovalaukrajinčina s 83 %; zastúpená bola ajmaďarčina 13,5 % aruština s 3,8 %.
Vo Vynohradive sídli regionálne historické múzeum (ukrajinsky: Виноградовский районный исторический музей) s predmetmi nájdenými počas niektorých archeologických vykopávok, ďalej potom regionálna knižnica a regionálna detská knižnica.
Mestom prechádza železničná traťBaťovo – Korolevo, na ktorú je napojená jedna z vetiev úzkokoľajnej (rozchod 750 mm) Boržavskej hospodárskej dráhy (ukrajinsky: Боржавська вузькоколійна залізниця). Mestom západo-východným smerom prechádza cesta zBerehova doChustu a k maďarskej štátnej hranici (hraničný priechodVylok/Tiszabecs).
V meste sa nachádza regionálna nemocnica.
Vranov nad Topľou (Slovensko)
Nyírbátor (Maďarsko)Fehérgyarmat (Maďarsko)
Dynów (Poľsko)
Celedas (Španielsko)
Commons ponúka multimediálne súbory na témuVynohradivTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkovVynohradiv na anglickej Wikipédii aVynohradiv na českej Wikipédii.
| Rajóny |  | |
|---|---|---|
| Mestá | ||
| Sídla mestského typu | ||
