Video Home System (slov.Obrazový domáci systém) (podľa niektorých názorov pôvodneVertical Helical Scan aleboVictor Helical Scan) aleboVHS je štandard na nahrávanieanalógového videosignálu na magnetické páskové médium uchovávané v kazete. Vyvinula ho japonská firmaJVC a uviedla na japonský trh v septembri1976.
Do konca deväťdesiatych rokov 20. storočia sa systém VHS stalde facto štandardom spotrebiteľskýchvideorekordérov. Predchádzal tomu súboj s formátmiVideo 2000 spoločnostiPhilips aBetamax spoločnostiSony. Konkurenčný Betamax poskytoval vyššiu kvalitu záznamu ako VHS, VHS ale zvíťazilo predovšetkým vďaka dlhšej dobe záznamu (až 4 hodiny v režime SP) a lepšiemu mechanickému riešeniu kazety, čo umožnilo rýchlejšie prevíjanie pásky.
Kazeta VHS meria približne 185x100x25mm a obsahuje pás široký12,7mm, ktorý sa počas nahrávania alebo prehrávania posúva (v základnom režimeSP) rýchlosťou23,4mm/s.Obraz je nahrávaný do šikmých stôp širokých rádovo 10 mikrometrov (magnetickými hlavičkami umiestnenými na povrchu rotujúceho bubna priemeru62mm, ktorých obežná rýchlosť je pri 25 ot/s takmer5m/s).
Normálny zvuk (mono, v rozsahu 100 Hz až 10 kHz, odstup signálu od šumu akceptovateľných 42 dB) sa nahráva do stopy vedúcej pozdĺž okraja pásky,hi-fizvuk (2 kanály, takmer 20 kHz, vyše 70 dB, čiže takmer CD-kvalita; pridané v 80. rokoch) spolu s obrazom do šikmých stôp. VLP aleboEP režimoch (dvoj- alebo trojnásobná hracia doba, dosahovaná pomalším chodom pásu) je kvalita obrazu väčšinou podstatne horšia než pri SP, zatiaľ čo stereozvuk je temer nezmenený (t. j. napr. na 240-minútovú kazetu sa dá zaznamenať 8 hodín kvalitného zvuku, s obrazom alebo bez).
Medziodvodené formáty patria napríkladS-VHS (=Super-VHS; lepšie spracovanie farby, väčšia ostrosť) aleboVHS-C (= Compact; páska rovnakej šírky, ale kratšej dĺžky je umiestnená v menšej kazete, čo umožnilo skonštruovať podstatne menšiekamery. Posledným rozšírením bol D-VHS (Digital VHS) umožňujúci záznam vo formáte obrazu MPEG-2 s rozlíšením až 1080i. Dostupnosť týchto videorekordérov bola malá, prístroje boli drahé a pre bežného užívateľa nerentabilné, i napriek tomu, že umožňovali spätnú kompatibilitu s predchádzajúcimi formátmi VHS a S-VHS.
Ku hlavnýmkonkurentom VHS patriliVideo8 (kvalita obrazu zhruba ako u VHS) aHi8 (porovnateľné so Super-VHS).
Svoju najväčšiu popularitu mala v 80. a 90. rokoch. Začiatkom 21. storočia postupne prestávala výroba S-VHS rekordérov a trh sa postupne zapĺňal lacnými prístrojmi nižšej kvality a triedy. Definitívnym koncom formátu VHS bolo rozšírenieDVD prehrávačov a neskôr aj DVD videorekordérov.
