Višňový sad (rus.Вишнёвый сад) je poslednou veľkou hrouruskéhodramatikaAntona Pavloviča Čechova. Čechov ju nazvalkomédiou v štyroch dejstvách, i keď väčšina ľudí ju skôr vníma akotragikomédiu.
Hra bola dokončená v roku1904 a prvýkrát bola inscenovaná toho istého roku v Moskovskom akademickom umeleckom divadle (MChAT) v réžiiKonstantina Sergejeviča Stanislavského. Hlavnú úlohu hrala Čechovova manželkaOľga Knipperová. MChAT opäť uviedolVišňový sad v roku1943 ako svoju jubilejnú tristú inscenáciu.
Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!Na starej dači víta služobníctvo so svojim pánom Gajevom hostí z Paríža: Ranevskú, jej dcéru Aňu a ich sluhu Jašu. Ranevská a Gajev sú súrodenci z dobrej rodiny, z ktorej majetku však zostal len starý višňový sad. Ľudia z dediny si svojich pánov vážia a majú ich radi. Lopachin, kedysi chudobný chlapec, sa časom stal kupcom a chce rodine pomôcť. Ranevskú už od detstva obdivuje a radí višňový sad vyťať a pozemky predať na výstavbu chát, aby Ranevská a Gajev znovu nadobudli aspoň aké-také peniaze. Ranevská však túto ponuku odmieta, pretože sad predstavuje posledné spomienky na bezstarostnú mladosť a je jediným miestom, kam sa môže po návrate z Paríža utiahnuť – nič viac jej už v Rusku nepatrí – sad je súčasť jej života. No v skutočnosti je to sebaklam. V Rusku už dlho nebola a teraz prišla, lebo potrebuje peniaze. Celý problém "vyrieši" Lopachin, ktorý na dražbe sám kúpi višňový sad. Pre Ranevskú je to nepochopiteľné, aby si kúpil jej rodinný majetok bývalý sluha – sedliak. Peniaze však prijme a vracia sa do Paríža – v Rusku už totiž nemá nič, čo by ju pútalo. Okrem staručkého verného sluhu Firsa, ktorý jej po celý ten čas strážil daču v sade a na ktorého teraz, pri poslednej rozlúčke všetci zabudli a zamkli v dome, pokiaľ sa sad nezačne vytínať.
Jedna z hlavných tém je účinok spoločenských zmien na ľudí. V19. storočí boloRusko krajinou sedliakov – sedliaci tvorili približne 80% populácie, z čoho približne polovicu tvorili nevoľníci. Nevoľníci nemali povinnosť len voči štátu ale aj voči statkárom, ktorí neraz rozhodovali o ich živote.Ruská vláda zistila, že Rusko sa pomaly ale isto stáva najzaostalejšou krajinouEurópy. Na to, aby Rusko mohlo nastúpiť proces industrializácie a posilniť svoj vojenský a politický vplyv, muselo vykonať niekoľko závažných politicko-hospodárskych reforiem. Jednou z týchto reforiem bolo ajzrušenie nevoľníctva v roku1861.CárAlexander II. vydal3. marca 1861 dekrét o zrušení nevoľníctva, ktorým priznal plné práva slobodných občanov pre nevoľníkov a dovolil im si zakúpiť pôdu od ich pôvodných majiteľov.
Zrovnoprávnenie nevoľníkov však nebolo okamžité. Vláda zaviedla deväťročné prechodné obdobie, počas ktorého boli povinní pracovať ďalej u svojich pôvodných majiteľov a až potom sa mohli vykúpiť formou splátok. Celý proces mal negatívny dopad najmä na statkárov, ktorí neboli schopní udržiavať obrovské majetky bez lacnej pracovnej sily. Dopady reformy na ľudí boli badateľné aj o 40 rokov neskôr, keď Čechov písal svojVišňový sad. Čechov poznal višňové sady z rodnéhoTaganrogu, no tie boli neskôr vyrúbané v rámci Alexandrových reforiem zameraných na rozvoj vidieka. Sám Čechov vysadil višňový sad na majetku v Melichove, ktorý kúpil v roku1892. Pár rokov na to bol nútený statok predať a nový majiteľ dal sad vyrúbať.
Samotné višňové a čerešňové stromy sú často považované za symboly smútku a odchádzajúcich čias. Táto symbolika je známa najmä ako „sakura“ zjaponskej kultúry.
Commons ponúka multimediálne súbory na témuVišňový sad