Venuša v reálnych farbách – záber zo sondyMESSENGER
Venuša je druhá planétaslnečnej sústavy (v poradí odSlnka), po Slnku a poMesiaci najjasnejší objekt viditeľný zoZeme. Pomenovaná je po starorímskejbohyni lásky a krásy.[1] Pohľad na povrch Venuše je pre pozorovateľa neustále ukrytý pod hustými mračnamikyseliny sírovej, ktoré celú túto planétu zahaľujú.
Jejobežná dráha sa nachádza vnútri dráhy Zeme, to znamená, že nikdy sa na oblohe nevzdiali ďaleko od Slnka. Maximálna uhlová vzdialenosť Venuše od Slnka môže byť až 48°. Je toterestriálna planéta, veľkosťou a zložením veľmi podobná Zemi; niekedy ju preto nazývame „sesterskou planétou“ Zeme. Aj keď orbity všetkých ostatných planét súelipsovité, orbita Venuše je jediná takmerkružnica, so stredom Slnka iba o 0,7% mimo skutočného stredu Venušinej obežnej dráhy. Planéta je obklopená veľmi hustouatmosférou, ktorá na jej povrchu udržuje najvyššieteploty spomedzi všetkých planét v slnečnej sústave. Hlavnou zložkou tejto atmosféry jeoxid uhličitý, ktorý na planéte vytvára extrémnyskleníkový efekt. Hustá atmosféra vyvolá na povrch planéty obrovskýtlak, ktorý je ekvivalentný tlaku pod morskou hladinou v hĺbke približne 1 kilometer. Skalnatý povrch tejto planéty je teda neobývateľný.
Pretože je Venuša k Slnku bližšie ako Zem, nájdeme ju na oblohe takmer vždy blízko pri Slnku, takže ju je možné zo Zeme vidieť ibaráno predvýchodom Slnka alebovečer pozápade Slnka. Preto je niekedy označovaná ako „Zornička“ alebo „Večernica“, a keď sa objaví, ide o zďaleka najsilnejšíbodový zdroj svetla na oblohe. Výnimočne možno Venušu voľným okom uvidieť aj vodne.
Venuša bola známa už starýmBabylončanom okolo 1600 pred Kr. a pravdepodobne bola známa dlho predtým v prehistorických dobách vďaka svojej jasnej viditeľnosti. Jejsymbolom je štylizované znázornenie bohyneVenuše držiacej zrkadlo: kruh s malým krížom pod ním ( vUnicode: 2640). Tento symbol sa používa v biológii na označeniejedincov ženského pohlavia.
Ako najbližšia planéta k Zemi sa Venuša stala už v začiatkochkozmonautiky cieľom misií množstva kozmických sond zprogramov Venera,Mariner aPioneer Venus. Po skončení80. rokov jej výskum pozvoľna ustal, planétu odvtedy systematicky skúmala len americká sondaMagellan, európskaVenus Express a japonskáAkacuki, ktorá je aktuálne (september 2025) jedinou sondou obiehajúcou okolo Venuše.
Venuša obieha okolo Slnka po dráhe sexcentricitou len 0,006 773 rýchlosťou35km/s. Jej dráha je najmenejeliptická zo všetkých planét Slnečnej sústavy a približuje sa ku kružnici. Najväčšia možná vzdialenosť Venuše od Zeme je 259 miliónov km, najmenšia 40 miliónov km. Nijaká planéta sa nemôže k Zemi priblížiť na menšiu vzdialenosť ako práve Venuša. Štyrikrát za 243 rokov prechádza Venuša medzi Zemou a Slnkom tak, že všetky tri telesá sú presne v jednej rovine. Vtedy vidieť Venušuprechádzať cez slnečný kotúč. Prvým človekom, kto prišiel na to, že Venuša sa môže dostať medzi Zem a Slnko, bolJohannes Kepler. Svoje výpočty si ale nestihol overiť, pretože zomrel rok pred týmto úkazom – v roku1630. Doteraz posledný prechod Venuše cez Slnko bol6. júna2012. Nasledujúci bude v roku2117.
Zvláštnosťou Venuše je jej nezvyčajný (opačný) smerotáčania sa okolovlastnej osi vzhľadom na ostatné planéty okremUránu. Príčina spätného smeru otáčania dodnes nie je uspokojivo vysvetlená. Venuša je zároveň najpomalšie rotujúcou planétou v slnečnej sústave. Malá rýchlosť rotácie je pravdepodobne následokslapového pôsobenia jej veľmi hmotnejatmosféry. Ďalšie hypotézy hovoria, že za to mohla nejaká udalosť v ranej fáze utvárania sa planéty.[2][3] Planéta mohla napríklad vzniknúť zrážkou dvoch telies takým spôsobom, že ich rotácie sa vzájomne takmer vyrušili.[4] Ďalšou možnosťou je pôsobenie slapových síl Slnka, ktorých pôsobenie na hustú atmosféru mohlo otáčanie planéty zastaviť.
Dĺžka jejhviezdneho (siderického) dňa je 243 pozemských dní. Venušiansky deň je teda dlhší ako jej rok. Od západu po východ Slnka však uplynie kratšia doba, okolo 117 pozemských dní, čo je spôsobené jej obehom okolo Slnka v protismere rotácie. Slnko vychádza z pozemského hľadiska nazápade a zapadá navýchode. Pri pohľade zo Zeme Venuša prechádza postupne všetkými fázami odnovu až pospln a späť do novu. Jej fázy bežný človek vidí ibaďalekohľadom. Objavil ichGalileo Galilei v 17. storočí.
Okrem neobvyklého spätného pohybu je navyše rotácia Venuše na jej obežnej dráhe synchronizovaná tak, že v dobe najbližšieho priblíženia k Zemi (medzi dvoma dolnýmikonjunkciami ubehne 5,001 Venušinho dňa) sa k nej natáča vždy rovnakou stranou. Táto vlastnosť môže byť zapríčinenáslapovými silami, ktoré ovplyvňujú Venušinu rotáciu, kedykoľvek sa planéty dostanú dosť blízko k sebe, alebo môže ísť iba o zhodu okolností.
Predpokladá sa, že Venuša vznikla podobným spôsobom ako všetky ostatnéterestriálne planéty zprotoplanetárneho disku, ktorý obiehal okolovznikajúceho Slnka, približne pred 4,5 miliardami rokov. Teplota protoplanetárneho disku v blízkosti praslnka bola vysoká, planéty blízko k Slnku sú tvorené ťažšímiprvkami ako vzdialenejšie, čo platí aj v prípade Venuše. Planéta vznikla postupným pomalým nabaľovaním mikroskopických častíc z protoplanetárneho disku, ktoré sa zhlukovali do väčších celkov. Tieto zhluky svojougravitáciou priťahovali ďalšie častice a zahusťovali sa. Postupne vznikli telesá s priemerom niekoľko kilometrov –planetezimály, ktorých zrážkami za rádovo desaťtisíc rokov vzniklo postupným zliepaním obrovské množstvo telies s rozmermi 500 až1 000km –protoplanéty. Zrážkami protoplanét sa utvorili planéty. Poslednou fázou vzniku slnečnej sústavy bolo tzv. intenzívne bombardovaniemedziplanetárnou hmotou, ktoré dlho znemožňovalo, aby sa na Venuši utvorila pevná kôra.[5]
Na základepočítačových modelov venušskej klímy a atmosféry, ktoré vypracoval tím Jamesa F. Kastinga zNASA Ames Research Center bola Venuša pred 4 miliardami rokov chladnejšia ako dnes. Dôvodom bol nižší žiarivý výkon Slnka v porovnaní so súčasnosťou a tenšia atmosféra planéty s menšími množstvamioxidu uhličitého. Podľa tohto modelu sa v tých časoch mohla na Venuši nachádzaťvoda v kvapalnom skupenstve. Dôkazom prítomnostihydrosféry v dávnej minulosti je vysoký obsahdeutéria. Chemickézvetrávanie a dažde však uvoľňovali do atmosféry čoraz väčšie množstvá oxidu uhličitého. Ten spolu so stúpajúcouaktivitou Slnka vytvorili superskleníkový efekt a oceány sa začali vyparovať. Vyparená voda zvýšila obsah skleníkových plynov na kritickú hranicu vedúcu ksúčasným extrémnym teplotám.[6] Následne voda z oceánov postupne unikla domedziplanetárneho priestoru.[7]
Na rozdiel odZememagnetické pole Venuše nie je indukované vjadre planéty, ale v atmosfére pri interakciiionosféry s časticamislnečného vetra. Nie je celkom známe, prečo na Venuši neexistuje dvojpólové pole generované jadrom. Keďže sa predpokladá, že podmienky formovania Zeme a Venuše boli podobné, Venuša by mala mať, podobne ako Zem,kovové jadro, v ktorom by malo dochádzať k tzv.termochemickej konvekcii a tým aj ku generovaniu magnetického poľa. Existujú tri základné teórie, ktoré neprítomnosť poľa indukovaného jadrom vysvetľujú. Prvá hovorí, že počiatočné teplo pri formovaní spoločne s teplom vznikajúcom prirádioaktívnom rozpade nestačili na to, aby sa jadro udržalo v tekutom stave. Tým pádom by bola teplota jadra príliš nízka na termálnukonvekciu, podobne ako v prípadeMarsu. Druhá teória vysvetľuje neprítomnosť vnútorne budenej magnetosféry Venuše malým tepelným tokom z jadra. Tretia teória hovorí, že veľmi slabá magnetosféra je dôsledok veľmi pomalej rotácie planéty.[2][3]
Neprítomnosť magnetického poľa vytváraného jadrom má za následok fakt, že Venuša nie je tak dobre chránená proti časticiam slnečného vetra ako Zem a môže to byť jedna z príčin, prečo sa tieto dve veľkosťou podobné telesá od seba tak líšia.
Indukovaná magnetosféra vznikajúca pod vplyvom častíc slnečného vetra je sformovaná do dlhého chvosta, ktorý sa tiahne smerom od Slnka do vzdialenosti 8 až 12 polomerov Venuše. Na strane obrátenej k Slnku sa vytvárarázová vlna.
Atmosféra Venuše v nepravých farbách. Snímku urobilasonda Galileo, keď okolo Venuše v roku1990 prelietala.
Súčasná predstava o štruktúre atmosféry Venuše sa zakladá na meraniach uskutočnených kozmickými sondami typu Venera, Mariner, Pioneer-Venus, pozemnými pozorovaniami a teoretickými výpočtami. Venušu obklopuje hustá atmosféra tvorená prevažneoxidom uhličitým, (no ajdusíkom,kyslíkom avodou) čo vytvára mimoriadne silnýskleníkový efekt, ktorý zvyšuje teplotu povrchu na viac ako 400 °C, v oblastiach blízko rovníka dokonca až na 500 °C. Pri takejto teplote by sa nachádzali v tekutom stave napr.cín,olovo čizinok. Venušin povrch je teda teplejší nežMerkúrov, aj keď je vo viac ako dvojnásobnej vzdialenosti odSlnka a prijíma teda iba 25% slnečného žiarenia (2 613,9 W/m² v hornej vrstve atmosféry, ale iba 1071,1 W/m² na povrchu). Vďaka tepelnej zotrvačnosti a prúdeniu v hustej atmosfére sa teplota na dennej a nočnej strane Venuši výrazne nelíšia, aj keď je jej rotácia extrémne pomalá (menej ako 1 otočka počas Venušinho roku; na rovníku rotuje Venušin povrch rýchlosťou iba6,5km/h). Vetry v hornej vrstve atmosféry obkrúžia planétu iba za 4 (pozemské) dni a napomáhajú tak rozvodu tepla. Atmosférický tlak na povrchu dosahuje až okolo 9 MPa, čo je 90-krát viac ako na Zemi[8] (je ekvivalentný tlaku naZemi v hĺbke1km pod hladinou oceánu). V atmosfére dochádza aj k elektrickým výbojom, aj keď asi 1 000-krát zriedkavejšie ako vzemskej atmosfére.
Vrcholky mrakov majú teplotu približne −45 °C. Oficiálna priemerná teplota povrchu Venuše, ako ju určilaNASA, je 464 °C. Minimálnu teplotu majú práve vrcholky mrakov, teplota na povrchu nikdy neklesá pod 400 °C.
Atmosféra končí vo výške okolo 1000km nad povrchom planéty,vodíkovou korónou. Pod ňou, v oblasti s hrúbkou 700km, je oblasť tvorená prevažnehéliom.[2] Až pod touto vrstvou nadobúda zmes plynov charakteristické zloženie zokolo 96,5% oxidu uhličitého, takmer 3,5% dusíka a 0,1% kyslíka.[4]
Mraky, ktoré sa skladajú predovšetkým zoxidu siričitého a kvapôčokkyseliny sírovej, celkom obklopujú planétu a skrývajúľudskému oku všetky detaily povrchu. Slnečné žiarenie je kvôli nim na povrchu Venuše veľmi zoslabené, stále asi také, ako pri celkom zamračenej oblohe na Zemi. Hlavná oblačnosť sa nachádza vo výške približne 50 až70km nad povrchom. (Na Zemi väčšina oblakov nepresiahne výšku12km). Hrubá vrstva mrakov odráža väčšinu slnečného svitu späť do vesmíru. To bráni ďalšiemu zohrievaniu Venušinho povrchu a spôsobuje, žebolometrickéalbedo dosahuje približne 60%[2] a albedo vo viditeľnom rozsahu svetla je ešte vyššie. Aj keď je k Slnku bližšie ako Zem, povrch Venuše nie je tak dobre zohrievaný a ešte menej osvetlený. Bez skleníkového efektu by sa teplota povrchu Venuše veľmi podobala Zemi. Bežným nedorozumením ohľadom Venuše je predpoklad, že je to silná vrstva mrakov, ktorá zadržuje teplo. Skutočnosťou je, že povrch planéty by bol omnoho teplejší, keby vrstva mrakov neexistovala. Je to iba ohromné množstvo CO2 v atmosfére, čo spôsobuje zadržiavanie tepla mechanizmom skleníkového efektu.
Vo viditeľnom spektre je vonkajšia štruktúra mrakov pomerne nevýrazná. Kontrastnejšie sa zobrazí na snímkach zhotovených vultrafialovom aleboinfračervenom žiarení.
V horných vrstvách atmosféry vanú silné vetry s rýchlosťou350km/h, na povrchu sú však vetry veľmi slabé, ich rýchlosť nepresahuje niekoľko kilometrov za hodinu. Na druhej strane, vzhľadom na vysokú hustotu atmosféry Venuše na povrchu, aj tieto pomalé vetry veľmi silno pôsobia na prekážky.
Rotačná os planéty zviera s kolmicou naekliptiku len nevýrazný uhol 3°. Slnečné žiarenie teda počas celého roka výraznejšie zohrieva atmosféru narovníku ako napóloch. Vyžarovanie atmosféry je však napriek tomu rovnaké na všetkých šírkach. Je to preto, lebo medzi pólmi a rovníkom existuje výdatné prúdenie nazývanéHadleyho bunky. Zohriaty vzduch nad rovníkom stúpa, presúva sa k pólom kde ochladne, klesá k povrchu a vracia sa späť k rovníku. Toto prúdenie prebieha v hlavnej oblačnej vrstve. V smere od východu na západ ho križuje oveľa rýchlejšie prúdenie vyvolané neobyčajne rýchlou rotáciou atmosféry Venuše. Podobný typ prúdenia, ale v oveľa menších výškach, existuje aj na Zemi.[9]
Vďaka tomu, žerádiové vlny prenikajú i cez vrstvu hustých oblakov na Venuši, máme jej povrch dobre zmapovaný. Na rozdiel od Marsu však priamo z povrchu Venuše existuje len málo fotografií. Jediné farebné snímky zhotovili Venera 13 a 14. Ukázali pustú krajinu s doskami sopečných hornín roztrúsených po zrnitom povrchu. Trochu pripomínajú vulkanické planiny známe z úbočí pozemských sopiek.
Približne 60 až 70% plochy povrchu tvoria nižšie položené rovinaté oblasti, kde rozdiely vo výške terénu takisto nepresahujú 1 km. Ide teda o mierne zvlnený terén. Venuša má na svojom povrchu dve „kontinentálne“ vrchoviny, ktoré sa dvíhajú z nedozerných plání. Výšky povrchových útvarov sa merajú (tak ako na Zemi sa meria nadmorská výška vzhľadom na hladinu mora) vzhľadom na stredný polomer planéty.
Zo severnej vrchovinyIshtar Terra (Ištarina zem) sa vypínajú Venušine najväčšie horyMaxwell Montes (Maxwellovo pohorie) (zhruba o2km vyšší akoMount Everest) nazvané poJamesovi Clerkovi Maxwellovi, ktoré obklopujú pláňLakshmi Planum.Ishtar Terra je veľkosťou porovnateľná sAustráliou. Na rovníku je ešte väčšiaAphrodite Terra (Afroditina zem), veľkosťou rovnáJužnej Amerike. Niekedy sa ku kontinentálnym vrchovinám počíta ajLada Terra (Ladina zem) v regióne južného pólu planéty. Medzi týmito dvoma vrchovinami sa nachádza celý rad širokých priehlbín ako napríkladAtalanta Planitia,Guinevere Planitia aNiobe Planitia. Rozlohou menšie vyvýšeniny, ktorých je na Venuši asi 20, sa označujú akoRegio. Okrem hôr Maxwell Montes a oblastí Alpha a Beta Regio (ktoré boli nájdené už na radarových snímkach zo Zeme) sú všetky povrchové útvary na Venuši pomenované po skutočných alebo mytologických ženách.
Vďaka Venušinej hustej atmosfére, brzdiacejmeteory počas ich pádu k povrchu, sa tu nevyskytujú žiadne impaktnékrátery menšie ako2km v priemere. Krátery na Venuši sú relatívne plytké, napr. kráter s priemerom160km má hĺbku asi400m. Svedčí to o intenzívnej erózii alebo endogénnej činnosti. Otektonickej činnosti svedčia aj terénne zlomy veľkých rozmerov.
Povrch Venuše má vek nanajvýš 700 miliónov rokov (udávajú sa však aj oveľa nižšie hodnoty) – z dôvodov, ktoré dodnes nie sú presne známe. Zdá sa, že takmer 90% Venušinho povrchu tvorí nedávno stuhnutá vrstvabazaltovejlávy, iba výnimočne narušená meteoritickým kráterom. To napovedá, že planéta nedávno podstúpila veľké pretvorenie povrchu.[10] Na Venuši sa nachádza veľké množstvo sopiek. Väčšie sa počítajú na stovky, menších je viac ako stotisíc.[11]
Keďže Venuša zrejme nemá vlastné magnetické pole,slnečný vietor priamo zasahuje Venušinu hornú atmosféru. Uvažuje sa, že Venuša mala pôvodne rovnaké množstvo vody v atmosfére ako Zem, ale v dôsledku bombardovania slnečnými časticami sa voda rozložila navodík akyslík. Vodík kvôli svojej nízkej hmotnosti ľahko unikol do priestoru, kyslík sa zlúčil s atómami kôry a zmizol z atmosféry. Pomer vodíka a deutéria (ktoré nemôže unikať tak rýchlo) vo Venušinej atmosfére túto teóriu podporuje.[2] Kvôli suchu sú kamene na Venuši ťažšie a tvrdšie ako na Zemi, čo vedie k prudším horám, útesom a ďalším neobvyklým rysom.
Vnútro Venuše. Železné jadro obklopuje plášť, nad ktorým sa nachádza kôra s priemernou hrúbkou35km
Vnútro Venuše je pravdepodobne podobné Zemi:železné jadro s priemerom6 000km s roztaveným kamenným plášťom tvoriacim najväčšiu časť planéty. Spodná hranica plášťa leží podľa odhadov v hĺbke asi2 840km. Zloženie ani teplota jadra nie sú známe. Predpokladá sa veľké zastúpenie železa, či už čistého, alebo viazaného sosírou vo forme FeS. Na rozhraní jadra a plášťa sa teploty odhadujú na 3 500 °C, v jadre by mali dosahovať až 4 000 °C. Venuša podobne ako Zem prekonalagravitačnú diferenciáciu, obdobie krátko po svojom sformovaní, kedy ťažšie prvky klesali do jej stredu a vytvorili jadro, zatiaľ čo ľahšie stúpali smerom k povrchu. Dôkazom diferenciácie je vznik sekundárnej planetárnej atmosféry, ktorá pri nej vznikla.
Posledné výsledky z gravitačného merania sondy Magellan nasvedčujú, že Venušina kôra je hrubá asi35km. Kôra je pravdepodobne jednoliata, nie je rozdelená natektonické dosky ako kôra na Zemi. Keďže planéta nemá tektonické dosky, nemôže uvoľňovať vnútornú energiu ich pohybmi ako Zem. Existuje teória, podľa ktorej namiesto toho v pravidelných intervaloch prekonáva masívnuvulkanickú činnosť, ktorá zalieva jej povrch čerstvou lávou; najstaršie geomorfologické útvary sú staré iba 800 miliónov rokov, zatiaľ čo zvyšok povrchu je mladší (aj keď väčšinou nie menej ako niekoľko stoviek miliónov rokov). Teraz sa predpokladá, že Venuša je stále vulkanický činná v izolovaných geologicky aktívnych bodoch. Priamy dôkaz však dlho chýbal. Až15. marca2023 prezentoval Robert Herrick, profesor a výskumník zUniversity of Alaska, svoj objav nedávnej vulkanickej aktivity na povrchu Venuše. Štúdiom snímok zo sondy Magellan našiel dve snímky zo sopkyMaat Mons, ktoré s odstupom ôsmich mesiacov ukazovali charakteristické geologické zmeny spôsobené erupciou.[12]
V minulosti sa predpokladalo, že okolo Venuše krúžimesiac zvanýNeith podľa mýtickej bohyne zoSais (ktorej závoj žiadny smrteľník nezdvihne), prvýkrát pozorovanýGiovannim Domenicom Cassinim v roku1672. Sporadické astronomické pozorovania pokračovali až do roku1892, keď boli spochybnené (išlo iba o slabé hviezdy, ktoré sa na danom mieste náhodne vyskytli). Od tej doby je Venuša známa ako planéta bez mesiacov – akýkoľvek satelit by na jej obežnej dráhe bolslapovými silami spomaľovaný tak dlho, až by sa zrútil na povrch planéty.
Existuje predpoklad, že mesiace mohla mať Venuša aspoň v dávnej minulosti. V roku2006 Alex Alemi a David Stevenson zCalifornia Institute of Technology prezentovali teóriu, ako sa mohol prípadný mesiac sformovať a zaniknúť. Podľa nich bola Venuša v dobe veľkého bombardovania planét zasiahnutá veľkým telesom, a z materiálu vyvrhnutého na obežnú dráhu okolo planéty sa sformoval mesiac. Podľa predpokladovpodobne vznikol aj Mesiac Zeme. Po určitej dobe však Venuša prekonala druhý náraz veľkého telesa, ktorý zmenil rotáciu planéty. Po tejto udalosti sa mesiac namiesto predošlého vzďaľovania začal k Venuši naopak približovať, až zanikol dopadom na jej povrch.[13]
Považuje sa za oveľa nepriaznivejšiu planétu pre existenciu života než Mars. Je to spôsobené najmä jej blízkosťou Slnku a chemickým zložením, takže tam panujú teploty vyše 400°C, ktoré znemožňujú existenciu komplexného života. Navyše štúdia z Harward-Smithovho centra pre astrofyziku tvrdí, že veľkosť Zeme pravdepodobne leží na spodnej hranici obývateľnosti. Ak by bola menšia, platňová tektonika by nemohla existovať. Hoci Venuša má 85% hmoty Zeme, žiadnu platňovú tektoniku sa nepodarilo objaviť.[14] Navzdory tomu však snímky zo sond Pioneer Venus Orbiter a Magellan ukazujú terén, ktorý vyzerá byť platňovou tektonikou formovaný. Údaje zo sondy Venus Express však naznačujú, že klasickú platňovú tektoniku mohla mať planéta aspoň v minulosti.
Venuša je najjasnejšia vo chvíli, keď je osvetlených 25% jej kotúča; to sa typicky stáva 37 dní pred jejdolnou konjunkciou (na večernej oblohe) a 37 dní po nej (na rannej oblohe). Jej maximálnamagnitúda je -4,4. Aj v minime svojej jasnosti (-3,1 mag.) je však najjasnejšou planétou na oblohe a tretím najjasnejším nebeským telesom hneď po Slnku a Mesiaci. Je 15-krát jasnejšia ako najjasnejšia hviezda nočnej oblohySírius.[2] Podobne ako Mesiac vrhá na Zemtieň viditeľný voľným okom. V hornej konjunkcii, keď je kvôli prežiareniu Slnkom pre nás neviditeľná, má uhlový priemer ani nie 10 oblúkových sekúnd, v dolnej konjunkcii má však rozmer viac než jednu oblúkovú minútu.[15]
Od Slnka sa najviac vychýli približne 70 dní pred a po dolnej konjunkcii, v tej dobe je v polovičnej fáze. V týchto dvoch intervaloch je Venuša viditeľná aj za plného denného svetla, pokiaľ pozorovateľ presne vie, kam sa má pozerať.[16] Ako všetky planéty, aj Venuša na svojej dráhe pri pozorovaní zo zeme zdanlivo „zastane“ a istý čas sa pohybuje spätne. Perióda spätného pohybu planéty je 20 dní pred a po dolnej konjunkcii.
Venuša je najnápadnejším astronomickým objektom na rannej a večernej oblohe na Zemi (okrem Slnka a Mesiaca) a bola preto známa odpradávna. Jeden z najstarších dochovanýchhistorických dokumentov, doštičky zAššurbanipalovejbabylonskej knižnice – 21 rokov dlhý záznam pozorovaní Venuše (v rannej Babylonii nazývanéNindaranna), umožnil v kombinácii s dnešnými presnými výpočtami správne datovanie niektorých historických udalostí. StaríSumeri aBabylončania nazývali VenušuDil-bat aleboDil-i-pat; vAkkade to bola zvláštna hviezda bohyne-matkyIštar; a vČíne bohJin xing.
Pre civilizáciuMayov bola Venuša vôbec najdôležitejšou „hviezdou“, nazývali juChak ek, „Veľká hviezda“, snáď ešte dôležitejšou akoSlnko. Mayovia sledovali pohyby Venuše veľmi pozorne a pozorovali ju dokonca aj v dennom svetle. Pozícia Venuše a ostatných planét mali ovplyvňovať všetok život na Zemi, takže sa Mayovia a ostatnéstredoamerické kultúry snažili vojny a iné dôležité udalosti načasovať s ohľadom na pozorovania.Drážďanský kódex obsahuje kalendár ukazujúci úplný Venušin cyklus viditeľnosti – päť jej synodických obehov po 584 dňoch (dohromady približne 8 rokov), po uplynutí ktorých sa cyklus opakuje.
Starí Gréci mysleli, že večerné a ranné výskyty Venuše na oblohe predstavujú dva odlišné objekty, ktoré nazývali na západnej večernej obloheHesperus a na východnej rannej oblohePhosphorus. Nakoniec vďakaPythagorovi dospeli k záveru, že obidva objekty sú tou istou planétou. V4. storočí pred Kr.Heraclides Ponticus vyslovil teóriu, že Venuša a Merkúr obiehajú okolo Slnka a nie okolo Zeme. Meno Venuša pochádza od rímskej bohyne lásky a krásy.
Keďže jejobežná dráha leží medzi Zemou a Slnkom, Venuša pri pohľade zo Zeme vykazuje viditeľnéfázy rovnako ako pozemskýMesiac.Galileo Galilei bol prvým, kto v decembri1610 ďalekohľadom pozoroval fázy Venuše.[16] Z pozorovania fáz bolo zrejmé, že Venuša obieha okolo Slnka a nie okolo Zeme, ako predpokladali staré kozmologické modely, pretože keby tomu tak nebolo, nejavila by všetky fázy.[17] Galileo si tiež všimol zmeny Venušinho viditeľného priemeru, keď sa nachádza v odlišných fázach, čo vysvetľoval väčšou vzdialenosťou od Zeme vo fáze splnu a stále menšou vzdialenosťou počas priebehu ubúdania. Toto pozorovanie silno podporiloKopernikov heliocentrický model. Venuša (ani Merkúr) nie je v plnej fáze (obdobe mesačnéhosplnu) viditeľná zo Zeme, pretože v tej chvíli je vhornej konjunkcii, keď zapadá a vychádza zároveň so Slnkom a stráca sa v jeho žiari.
V 19. storočí väčšina pozorovateľov očakávala, že Venuša bude mať periódurotácie približne 24 hodín. Taliansky astronómGiovanni Schiaparelli prvý predpovedal výrazne pomalšiu rotáciu, zviazanúslapovými silami Slnka (čo očakával aj pre Merkúr). Aj keď sa podobné úvahy pre niektoré nebeské telesá nepotvrdili, bola to podivuhodne presná predpoveď. Takmer dokonalý súlad medzi jej rotáciou a najväčším priblížením k Zemi tento dojem ešte upevňuje. Rýchlosť rotácie Venuše bola po prvýkrát zmeraná počas konjunkcie v roku1961 radarom s 26 metrovou anténou v Goldstone vKalifornii, v Rádiovom observatóriu v Jodrell Bank vSpojenom kráľovstve a vsovietskom vesmírnom zariadení Jevpatorija na južnejUkrajine. Presnosť sa zlepšuje pri každej nasledujúcej konjunkcii najmä vďaka meraniam v Goldstone a Jevpatoriji. Fakt, že ide o spätnú rotáciu, nebol známy až do roku1964.
Pred pozorovaniami v rádiovej oblasti v šesťdesiatych rokoch20. storočia sa všeobecne verilo, že Venuša má prírodné prostredie podobné pozemskému. Veľkosť planéty, vzdialenosť od Slnka a hrubá vrstva oblačnosti chrániaca povrch dávala nádej, že sa tieto očakávania môžu naplniť. Špekulovalo sa o Venuši ako o svete džungle, o jej oceánoch z petroleja alebo karbonizovanej (minerálnej) vody.
Prvý dôkaz proti predpokladom vodného povrchu Venuše sa objavil pri jej prvomspektroskopickom pozorovaní. V roku 1920 pozorovanie observatóriomMount Wilson nenašlo ani náznak spektrálnej čiary vody.[19] Od roku1932 spektroskopické výskumy jasne ukazovali, že hlavnou zložkou atmosféry je oxid uhličitý. Pozorovanie v mikrovlnej oblasti, ktoré uskutočnil C. Mayer a iní, už v roku1956 indikovalo rozsiahle oblasti s vysokou teplotou (600 K).[17] Napodiv pozorovania A. D. Kuzmina na milimetrových dĺžkach ukazovali omnoho menšie teploty. Tento rozpor vysvetľovali dve teórie, jedna predpokladala, že vysoké teploty pochádzajú z ionosféry, druhá naznačovala skôr vysokú teplotu povrchu.
K Venuši letel už celý rad kozmických sond bez posádky. Niektorým sa podarilo aj mäkké pristátie na povrchu. Kvôli drsným klimatickým podmienkam trvala komunikácia každého pristávacieho modulu na povrchu najdlhšie 110 minút, potom vždy došlo k definitívnemu koncu.
Venuša obieha bližšie k Slnku ako Zem, vo vzdialenosti iba 72% vzdialenosti Zeme. Kozmická sonda teda musí cestovať 41 miliónov kilometrov do slnečnej „gravitačnej studne“, čím výrazne zníži svojupotenciálnu energiu. Uvoľnená potenciálna energia sa mení nakinetickú energiu, čím sa zvyšuje rýchlosť sondy, takže pre tesné priblíženie k Venuši je nutné korigovať dráhu a výrazne znižovať rýchlosť. Je to podobné jazde po ceste dole z vysokého, prudkého kopca, na ktorého úpätí sa cesta napája na inú, kde je nutné sa prispôsobiť pomalšej rýchlosti dopravy.
12. februára1961 saVenera-1 zprogramu Venera stala prvou sondou, ktorá odštartovala k inej planéte. Misia síce kvôli prehriatiu orientačného senzoru nebola úspešná, Venera-1 však už mala všetky vlastnosti potrebné pre medziplanetárne lety:solárne panely,parabolickú anténu, trojosovú stabilizáciu, motor pre korekciu kurzu a uskutočnila prvý štart z obežnej dráhy okolo Zeme.
Prvý úspech na ceste k Venuši zaznamenalaamerická kozmická sondaMariner 2, ktorá doletela k Venuši v roku1962. Zistila, že Venuša nemámagnetické pole a zmerala planetárne emisie žiarenia v mikrovlnej oblasti spektra.
Sovietsky zväz2. apríla1964 vypustil sonduZond 1, ktorá síce dosiahla Venušu, ale v máji toho istého roku s ňou bolo prerušené spojenie.
1. marca1966 sovietska vesmírna sondaVenera-3 dopadla na Venušu, čím sa stala prvou kozmickou sondou, ktorá dosiahla jej povrch.[1] Jej sesterská sondaVenera-2 zlyhala kvôli prehriatiu skôr, ako dokončila prelet.
18. októbra1967 vstúpil do atmosféry Venuše zostupný modulVenery-4. Ako prvý uskutočnil priame merania z inej planéty – meral teplotu, tlak, hustotu a uskutočnil 11 automatických chemických experimentov na určenie zloženia atmosféry. Zistil 95% oxidu uhličitého, čo v kombinácii s výsledkami meraní sondyMariner 5 ukázalo, že tlak na povrchu bude omnoho väčší, než sa očakávalo (75 – 100 atmosfér).
Tieto výsledky boli16. a17. mája1969 overené a spresnené misiami sondVenera-5 aVenera-6, aj keď žiadna z nich nedosiahla povrch. Batérie Venery-4 sa počas jej pomalého unášania atmosférou postupne vybili a Venery-5 a 6 boli rozdrvené atmosférickým tlakom18km nad povrchom.
Prvé úspešné pristátie na Venuši dosiahla15. decembra1970Venera-7. Odvysielala namerané povrchové teploty: 457 – 474 °C.Venera-8, ktorá pristála22. júla1972, okrem tlaku a teplotného profilu vďaka svojmufotometru navyše ukázala, že oblačnosť Venuše sa formuje do vrstvy, ktorá končí35km nad povrchom. Jejröntgenový spektrometer zanalyzoval chemické zloženie kôry.
22. októbra1975 vstúpila na obežnú dráhu sovietska sondaVenera-9, čím sa stala prvým umelým satelitom Venuše.[1] Kamery aspektrometer získali mnoho cenných informácií o atmosférickej oblačnosti, ionosfére a magnetosfére, radar pri preletoch zmapoval povrch.
Od Venery-9 sa oddelil 660-kilogramový zostupný modul, ktorý po pristátí urobil prvé snímky povrchu a analyzoval kôru röntgenovým spektrometrom a hustomerom. Počas pristávania vykonával merania tlaku, teploty, rozptylu svetla, hustoty mrakov a fotometrické merania. Zistil, že oblačnosť Venuše je rozdelená do troch odlišných vrstiev.25. októbra vykonalaVenera-10 podobné merania.
V roku1978 poslalaNASA k Venuši dve kozmické sondyPioneer. Celá misia sa skladala z dvoch častí, dopravovaných každá zvlášť: Orbiter (obežnica) a Multiprobe (multisonda). MisiaPioneer Venus Multiprobe niesla jednu veľkú a 3 malé atmosférické sondy.16. novembra1978 bola vypustená veľká sonda a20. novembra tri menšie sondy.9. decembra vstúpili všetky štyri sondy do Venušinej atmosféry nasledované prenosovým zariadením. Aj keď sa neočakávalo prežitie po zostupe atmosférou, jedna zo sond pokračovala v činnosti ešte 67 minút po dosiahnutí povrchu, kým teplota vnútri nevystúpila na 126°C, čo viedlo k poškodeniu batérií a ukončeniu vysielania.[20]
4. decembra1978 prešielPioneer Venus Orbiter na eliptickú obežnú dráhu okolo Venuše. Tu zaisťoval 17 experimentov, dokiaľ mu nedošlo palivo stabilizujúce jeho orbitu a nebol v októbri1992 zničený vstupom do atmosféry.[21][22]
1. a5. marca1982 prileteli k Venuši sondyVenera-13 aVenera-14, ktoré vykonali rovnakú misiu ako predchádzajúce dve sondy. V ich prípade farebná kamera a vrták do zeme s analyzátorom fungovali.Röntgenová fluorescencia vzoriek zeminy ukázala hodnoty podobnéčadičovej hornine bohatej nadraslík.
10. a11. októbra1983 vstúpiliVenera-15 aVenera-16 na polárnu orbitu okolo Venuše. Venera-15 analyzovala a zmapovala hornú vrstvu atmosféry infračervenýmFourierovým spektrometrom. Od11. novembra do10. júla obidva satelity mapovali severnú tretinu planéty pomocouradaru so syntetickou apertúrou (SAR). Výsledky priniesli prvé pochopenie geologických detailov povrchu Venuše vrátane objavu neobvykle masívnych štítov vulkánov pomenovanýchKoróna aleboPavúci. Venuša neprejavuje žiadne známky doskovej tektoniky, prinajmenšom celú severnú tretinu planéty tvorí iba jedna doska.
Sovietske sondyVega 1 aVega 2 sa stretli s Venušou11. a15. júna1985. Pristávacie moduly boli zamerané na experimenty zaoberajúce sa zložením a štruktúrouaerosólov v mrakoch. Každý niesol ultrafialové absorpčné spektrometre, časticové analyzátory aerosólov a zariadenia na zber materiálov mrakov a jeho analýzu hmotnostným spektrometrom, plynovým chromatografom a röntgenovým fluorescenčným spektrometrom. Horné dve vrstvy mrakov sú tvorené kvapôčkami kyseliny sírovej, zatiaľ čo dolná vrstva je pravdepodobne zložená zo zriedenej kyseliny fosforečnej. Kôra Venuše bola narušená vrtákom a analyzovaná pomocou spektrometragama žiarenia.
V rámci misie Vega boli vypustené tiež balónové aerostatické sondy plávajúce asi 46 hodín vo výške53km, ktoré prešli asi 1/3 cesty okolo planéty. Merali rýchlosť vetra, teplotu, tlak a hustotu oblakov. Stretli sa s väčšími turbulenciami a konvektívnou aktivitou ako sa očakávalo, vrátane občasných prudkých poklesov o 1 –3km. Sondy Vega sa po deviatich mesiacoch odpútali od Venuše, aby mohli sledovať návratHalleyovej kométy, ku ktorému boli vybavené ešte 14-timi ďalšími dovtedy nepoužitými prístrojmi a kamerami.
10. augusta1990 sa americká sondaMagellan dostala na obežnú dráhu okolo planéty a začala detailnéradarové mapovanie. 98% povrchu bolo zmapovaných s presnosťou približne100m. Po štyroch rokoch práce bola sonda11. októbra1994 plánovane navedená do atmosféry, kde sa čiastočne vyparila; predpokladá sa, že niektoré časti museli dopadnúť až na povrch.
Niekoľko kozmických sond prelietalo okolo Venuše po ceste k iným cieľom, používajúc pre zvýšenie svojej rýchlosti metódugravitačného praku. Patrili medzi nich sondaGalileo smerujúca k Jupiteru,misia Cassini-Huygens na ceste k Saturnu (ktorá prelietavala dvakrát) aBepiColombo na ceste k Merkúru (tiež preletela dvakrát). Cassini počas preletu pátrala po bleskoch vo venušskej atmosfére.[23] BepiColombo monitorovala Venušu počas preletu dvoma kamerami a desiatimi prístrojmi.[24]
V júni2007 v blízkosti Venuše preletela sondaMESSENGER mieriaca k Merkúru. Pre MESSENGER to bol už druhý prelet okolo planéty. Pred prvým preletom začiatkom októbra 2006 boli aktivované palubné kamery MDIS (MESSENGER Dual Imaging System), ktoré vytvorili niekoľko záberov približujúcej sa planéty. Na snímkach je jasne viditeľná hustá oblačnosť zahaľujúca povrch Venuše. Oba prelety boli spojené sgravitačným manévrom.
9. novembra2005Európska vesmírna agentúra vypustila sonduVenus Express, ktorá študovala Venušu z obežnej dráhy. Poheliocentrickej dráhe doletela11. apríla2006 k Venuši, kde bol zapojený približne na dobu 55 minút hlavný motor sondy, ktorý znížil rýchlosť zhruba o1,3km/s a dostala sa na jej polárnu obežnú dráhu. Prvé snímky Venuše a ďalšie merania boli urobené už v priebehu prvých dňov misie.[8] Objavila vtedy výrazné zmeny vo venušskej ionosfére, keď 3, a 4. augusta 2010 na 18 hodín veľmi poklesla slnečná aktivita, ktorá horné vrstvy venušskej atmosféry značne ovplyvňuje.[25] Venus Express sa zaoberala štúdiom atmosférických javov planéty, ale aj povrchom. V roku 2010 objavila silné indície čerstvých lávových prúdov a výkyvy obsahu oxidy uhličitého, čo sú silné dôkazy pre to, že vulkanická aktivita na Venuši prebieha aj v súčasnosti.[8] Činnosť sondy skončila28. novembra2014, keď jej došlo palivo. Ako neriadené teleso špirálovala do atmosféry Venuše, v ktorej zhorela približne v polovici januára 2015.
Momentálne (august 2025) je Venuša zblízka dlhodobo skúmaná jedinou sondou, japonskou sondouAkacuki. Sonda je určená na podrobný prieskum atmosféry, oblačnosti a povrchu planéty Venuše, vrátane hľadania stôp možného recentného vulkanizmu. Kvôli zlyhaniu prvého pokusu o brzdiaci manéver sa sonda dostala na orbitu Venuše až koncom roku2015, o päť rokov neskôr oproti plánu.
NASA informovala o sonde pracovne zvanejVERITAS (Venus Emissivity, Radio Science, InSAR, Topography, and Spectroscopy). Ako naznačuje názov, mala by byť zameraná na komplexný prieskum Venušinej atmosféry aj povrchu. Predpokladaný termín štartu bol koncom roku 2021,[26] momentálne sa hovorí o štarte v najbližšom desaťročí,[12] pravdepodobne medzi rokmi2028 a2030.[27] Sonda bude skúmať planétu z jej obežnej dráhy radarom.[12] Bude hľadať známky tektonickej a vulkanickej aktivity. V pláne je aj zisťovanie typov hornín, ktorými je planéta pokrytá, vďaka mapovaniu infračerveného žiarenia.[27]
Je rozpracovaný aj koncept pristávacieho moduluDAVINCI (Deep Atmosphere Venus Investigation of Noble gases, Chemistry, and Imaging). Počas pristávania by robil snímky a skúmal atmosféru. Bude merať zastúpenie vzácnych plynov a dalších prvkov, ktoré pomôžu vytvoriť lepšiu predstavu o minulom vývoji Venuše. Túto misiu spolu so sondou VERITAS vybrala NASA na realizáciu v roku 2021 a aj jej štart sa predpokladá medzi rokmi 2028 a 2030.[27]
Venus Flagship Mission by mala byť zložená z orbitera, dvoch pristávacích puzdier pre dva rozličné typy terénu a dvoch balónových sond.[28] Iná navrhovaná misia,SAGE (Surface and Atmosphere Geochemical Explorer), by skúmala povrch a podpovrchové vrstvy pomocou laseru.[29] Aj Európska vesmírna agentúra rozpracovala návrh balónovej sondy.[30]
Ďalšou plánovanou misiou je ruskáVenera-D, ktorá by ťažila zo skúseností úspešnej série sond z minulosti. Jej realizácia sa navrhuje na roky2016–2025, je však stále neistá.[31]
Veľkosť podobná Zemi, existencia atmosféry a vzdialenosť od Slnka naznačujúca vysoké, ale životu stále priaznivé teploty viedla k častým špekuláciám o existencii vyspeléhoživota na planéte Venuša.Anthony Procter roku1870 napísal:
Je jasné, že, kvôli kratšej vzdialenosti Venuše od Slnka, stačí málo, aby boli veľké časti jej povrchu neobývateľné bytosťami podobnými pozemským. Kvôli tejto blízkosti budú v tropických oblastiach teploty neznesiteľné, ale v miernych a chladných pásoch môžu pravdepodobne existovať oblasti s podnebím, ktoré by nám dobre vyhovovalo… Nenachádzam žiadny dôvod… zamietnuť, že Venuša môže byť plná stvorení tak vyspelých, ako žijú na Zemi.
O Venušanoch fantazíroval v roku 1686 aj francúzsky vzdelanec a popularizátor prírodných viedBernard de Fontelle. Podľa jeho slov mali byť malí, čierni, opálení, vtipní, ohniví, vždy zamilovaní a píšuci verše, milujúci hudbu, každý deň poriadajúci festivaly, tance a turnaje.[11]
Výskum kozmických sond naopak ukázal, že vzhľadom na vysoký tlak, skleníkový efekt a povrchové teploty okolo 460 °C nemožno o existencii života pozemského typu na Venuši uvažovať.
Roku2002 všakDirk Schulze-Makuch aLouis Irwin z texaskej univerzity vEl Paso vyslovili teóriu o možnom živote nie na Venušinom povrchu, ale v jej oblakoch. Na základe údajov zo sond Venera, Pioneer Venus a Magellan poukázali na zvláštnosti v zložení vodných kvapiek v mrakoch Venuše, ktoré, podľa ich názoru, možno vysvetliť prítomnosťoumikroorganizmov. Išlo najmä o súčasnú prítomnosťsírovodíka aoxidu siričitého, dvoch plynov, ktoré navzájom reagujú a nevyskytujú sa preto spoločne, pokiaľ ich nejaký jav nedopĺňa.[32] Poukázali tiež na príliš nízke množstvooxidu uhoľnatého napriek slnečnému žiareniu a bleskom. Možným vysvetlením je prítomnosť mikroorganizmov vznášajúcich sa v oblakoch, ktoré by využívalimetabolizmus podobný niektorým raným pozemským organizmom.
V roku 2020 objavili vedci v oblakoch vzácne molekulyfosfánu. Na Zemi sa vytvára iba priemyselne alebo mikróbmi v prostredí bez kyslíka.[33][34][35]
Jej otcom bol boh nebaCaelus (vstarovekom GréckuUranos), matka zostáva nejasná. Podľa jedného mýtu sa Venuša zrodila z morskej peny oplodnenej Uranom. Rimania si ju veľmi ctili a vážili. Jej najväčšie rímske chrámy stáli naCaesarovom fóre (chrám Venuše rodičky) a pri Svätej ceste k Rímskemu fóru (chrám Venuše a Romy). Kult Venuše sa udržal až do víťazstvakresťanstva.[39] Zrodenie Venuše bolo námetom mnohých umeleckých diel (Apellés zo4. storočia pred Kr.,Botticelli,Tizian,Rubens,Rembrandt a i.).
Vastrológii sa Venuša považuje za ženskú planétu. Vlastnosti, ktoré sa jej pripisujú, vychádzajú zo starovekých predstáv o bohyni Venuši. Sú to predovšetkým láska, krása, erotika a umelecké nadanie.[40] Podľa Ptolemaia prináša svojim zverencom slávu, česť, duševnú pohodu, blahobyt, telesné zdravie, hojnosť domácich zvierat a dostatok obilia. Osoby pod jej vplyvom sú údajne veselé, príjemné, so vzťahom k umeniu.[11]
Vzápadnej astrologickej tradícii založenej naptolemaiovskom systéme vládne Venuše VII. a II. domu, takže jej denný dom zodpovedá vzdušnému znameniuVah a nočnému zemskému znameniuBýka. Ničí ju protiľahlé (exilové) znameniaBarana aŠkorpióna, domy jej konkurenta Marta. Povýšenie zažíva v spirituálne súnáležitých[46]Rybách, pád naopak v rozumovej a kritickej[46]Panne.[41] Niektoré prvky tohto systému mohli byť inšpirované skutočnými astronomickými zvláštnosťami Venuše. V priebehu 5 synodických obehov okolo Slnka vykonáva Venuša z geocentrického pohľadu 5retrográdnych pohybov v rôznych častiachzverokruhu, ktorých postupnosť tvorí vrcholy päťramennej hviezdy kreslenej jedným ťahom –pentagramu.
Až do doby, keď Venušu začali skúmať kozmické sondy, vždy zahalená planéta dávala spisovateľomsci-fi voľnú ruku pri predstavách o jej povrchu a oni ho často znázorňovali ako veľmi podobný Zemi. Venuša bola domovskou planétouMekona, nepriateľaDana Darea, hrdinu komiksu z 50-tych rokov 20. storočia a bola miestom druhej rajskej záhrady v románeC. S. LewisaPerelandra. V románeOlafa StapledonaLast and First Men bola Venuša zobrazená ako oceánska idylka, miesto, kde ľudia rozvinuli schopnosť lietať. Vo vojenskej sci-fi klasikeClash by Night od Henryho Kuttnera (písal akoLawrence O'Donnell), podmorský mestský štát si najal žoldniersku spoločnosť s jej bojovými loďami, aby mohli bojovať na povrchu. V románePlanúce lesy Venuše odTonke Dragtovej je Venuša pokrytá tropickou džungľou agresívnou k všetkému, čo nemá prírodný pôvod.
Mnoho vedecko-fantastických filmov a seriálov z 50-tych a 60-tych rokov 20. storočia, ako napríkladAbbott and Costello Go to Mars aSpace Patrol použili Venušinu božskú menovkyňu a jej sféru na vytvorenie planetárnej populácie zvodných žien vítajúcich (alebo útočiacich) na mužské posádky vesmírnych lodí.
PoviedkaIn the walls of Eryx odLovecrafta sa odohráva na Venuši.
Viac vedecké zobrazenie planéty ponúkaBen Bova v románeVenus (2000,ISBN 0-312-87216-X), aj keď jeho literárna hodnota je diskutabilná.
Teraformovaná Venuša je miestom deja jednej časti animovaného seriáluCowboy Bebop. Planéta je vyprahnutá, ale obývateľná, väčšina populácie žije vo vznášajúcich sa mestách na oblohe. V animovanom filmeExosquad je teraformovaná Venuša jedna z troch obývateľných planét slnečného systému (druhé dve sú Zem a Mars).
Venuša je aj miestom viacerých tréningových centierStarfleet Academy a teraformovacích staníc vo fiktívnom sveteStar Trek, a je krátko spomenutá vClarkovej3001: The Final Odyssey.
V mytológiiStredozeme, podľaJ.R.R. Tolkiena, Venuša je hviezdouEärendil. Hviezda vznikla, keď Eärendil, námorník, bol vo svojej lodi pozdvihnutý na oblohu, soSilmarilom na čele. Tolkien vybral meno priamo zanglosaského slova pre planétu Venuša.
Existujú náboženské sekty, ktoré veria, žePeklo môže byť umiestnené na Venuši. Jej extrémne vysoká teplota na povrchu a nepreniknuteľná vrstva mrakov je príčinou ich viery, že pekelné ohne horia na jej povrchu.
↑Jeffrey Kargel. Rivers of Venus.Kozmos, 1999, s.s. 6 – 9.
123VOPLATKA, Michael. ESA – 13. díl – Express k nejbližším planetám (2/2).Kosmonautix.cz(Jihlava: Dušan Majer), 2013-09-23.Dostupné online [cit. 2025-08-20].
123Josip Klezcek.Velká encyklopedie vesmíru. [s.l.]: Academia, 2002.ISBN80-200-0906-X. S.strany: 533.
123MAJER, Dušan.Důkazy vulkanické aktivity na Venuši od sondy Magellan [online]. Redakcia Zdeněk Krušina. .Dostupné online. (česky)
↑MARTINEK, František.Kolik měsíců měla Venuše? [online]. 2014-04-29.Dostupné online. (česky)
↑"Earth: A Borderline Planet for Life?". Harvard-Smithsonian Center for Astrophysics. 2008
↑ŠULC, Miroslav. Kdy je Venuše nejjasnější?.astro.cz(Ondřejov: Česká astronomická společnost), 2011-12-27.Dostupné online [cit. 2025-09-16].
12GEMBEC, Martin. Výzkum Venuše – 1. díl.astro.cz(Ondřejov: Česká astronomická společnost), 2016-05-16.Dostupné online [cit. 2025-08-19].
12KOPAL, Zdeněk.Vesmírní sousedé naší planety. 1.. vyd. Praha: Academia, 1984. Kapitola Venuše - planeta pod závojem, s.179 – 199. (česky)
12HORÁLEK, Petr. Přechod Venuše přes Slunce 2012: Rok od úkazu století.astro.cz(Ondřejov: Česká astronomická společnost), 2013-06-06.Dostupné online [cit. 2025-08-27].
↑SAGAN, Carl.Kosmos. Redakcia Zdeněk Krušina; preklad prof. dr. Josef Solař, CSc. prvé. vyd. Praha: Tok, 1996. Kapitola IV. Ráj a peklo. (česky)
↑MOKRÝ, Karel. Atmosféra Venuše možná obsahuje bakterie.astro.cz(Ondřejov: Česká astronomická společnost), 2002-09-27.Dostupné online [cit. 2025-08-27].
↑Jane S. Greaves ORCID: orcid.org/0000-0002-3133-413X1,2,.Phosphine gas in the cloud decks of Venus [online]. nature.com, 14. september 2020, [cit. 2020-09-26].Dostupné online.
↑The Venusian Lower Atmosphere Haze as a Depot for Desiccated Microbial Life: A Proposed Life Cycle for Persistence of the Venusian Aerial Biosphere [online]. liebertpub.com, [cit. 2020-09-26].Dostupné online.
↑Phosphine as a Biosignature Gas in Exoplanet Atmospheres [online]. liebertpub.com, [cit. 2020-09-26].Dostupné online.
12Peter Berling.Dějiny astrologie: Živly, symboly a základ astrologie od počátků do současnosti. [Praha]: Slovart, 2004.ISBN80-7209-584-6. S.strany: 23.
.svg)
.jpg)
.svg)
