Uhorsko (lat.Hungaria/Vngaria,maď.Magyarország,nem.Ungarn/Hungarn,chorv. asrb.Ugarska,rum.Ungaria) alebouhorský štát bol multietnický[1]štátny útvar vKarpatskej kotline od roku895/896 do roku1918. Do roku 1000/1001 bol kniežatstvom a teda sa pre toto obdobie (dnes) nazýva ajUhorské kniežatstvo. Od roku1000/1001 do svojho zániku bol kráľovstvom a teda sa pre toto obdobie nazýva ajUhorské kráľovstvo (lat.Regnum Hungariae/Vngarie,nem.Königreich Hungarn resp. v posledných desaťročiachKönigreich Ungarn,maď.Magyar Királyság,chorv. asrb.Kraljevina Ugarska,rum.Regatul Ungariei). Niektorí slovenskí autori (napr.Encyklopédia Slovenska) používajú inú terminológiu: pojmy Uhorské kráľovstvo a Uhorsko považujú za synonymá a namiesto Uhorského kniežatstva hovoria oGejzovom kniežatstve.
Od roku1526 do svojho zániku (čiže takmer 400 rokov) bolo Uhorsko integrálnou a trvalou časťouhabsburskej monarchie, čižerakúskej monarchie, preto nemalo vlastných vládcov (jeho vládcami boli panovníci Rakúska, ktorí boli formálne korunovaní aj za uhorských kráľov) a do roku1867 bolo politicky aj hospodársky riadené z Viedne (hoci formálne malo aj vlastné inštitúcie). Približne od roku1541 do konca17. storočia bolo Uhorsko územne obmedzené na dnešnéSlovensko,Burgenland a západnéChorvátsko a menšie priľahlé oblasti a nazývalo saKráľovské Uhorsko. V rokoch1804 –1867 bolo Uhorsko zároveň časťouRakúskeho cisárstva, v rokoch1867 –1918 bolo zároveň súčasťouRakúsko-Uhorska a v rokoch1849 –1867 bolo zároveň (rakúskou)korunnou krajinou.
Uhorsko bolo značne mnohonárodné. Napr. na konci18. storočia tvorili v Uhorsku (vrátane Sedmohradska, ale bez Chorvátska-Slavónska) podľa rôznych prepočtovMaďari len 29 %[2] alebo len 37,7 %[3] obyvateľstva, ostatní obyvatelia boli Nemaďari. V Uhorsku vrátane Chorvátska-Slavónska bol podiel Maďarov ešte nižší. Ani v Uhorsku bez Sedmohradska (a zrejme bez Chorvátska-Slavónska) netvorili Maďari väčšinu, keďže na konci 18. storočia podľa niektorých prepočtov v takto vymedzenom území tvorili 41,55 % obyvateľov[4]. Podrobnosti pozri v článkuNárodnostné zloženie Uhorska. Ako úradný jazyk sa od počiatku používalalatinčina, v rokoch1784 –1790 a1849 –1860nemčina a v rokoch1836/1844 –1849 a1860 –1918maďarčina. Zastúpenie slovanských jazykov (neskôr najmä slovenčiny) bolo také vysoké, že uprostred stredoveku franskí kronikári označovali Uhorsko ako slovanskú krajinu a v polovici18. storočia sa v hesle Uhorsko Diderotovej encyklopédie tvrdí, že „maďarský jazyk je slovanské nárečie, a teda je príbuzný s jazykmi Čiech, Poľska a Ruska“.[5]
StaríMaďari, podľa niektorých dobových pomenovaní z 19.storočia ajUhri, prenikali na územie od hornejTisy po Dunaj od roku896 v čase, keď podnikali nájazdy do Franskej ríše na území dnešnej západnej Európy. Podľa národnej maďarskej legendy ich sem priviedolArpád, zakladateľ dynastieArpádovcov.Podľa historických prameňov sem prišli po ich vytlačení z juhovýchodných podkaukazských stepí a pokračovali v nájazdoch do oblasti Panónie, dnešnéhoBalatonu do roku901.[6] Po bitkách pri Bratislave, kde dvakrát utrpeli porážku, sa im podarilo roku907 zvíťaziť. Postupne tak oslabovali mocVeľkej Moravy, ktorá však pravdepodobne vo forme početnýchslovanských kniežatstiev sústredených okolo centrálnych hradísk nepriamo pokračovala vo svojej existencii (až kým od roku1019 Morava nebola ovládnutá Premyslovcami a približne v roku1100 väčšina Slovenska súčasťou Uhorska).
Približne v roku925 začal najsilnejší staromaďarský kmeň obsadzovať aj juhozápadné Slovensko (Nitriansko) a iné skupiny paralelne expandovali na území dnešnéhoRakúska. Nájazdy staromaďarských kočovných kmeňov v Európe sa skončili až po roku955, kedy boli porazené Franskou ríšou pri riekeLech pri Augsburgu bavorskými vojskami cisára Ota I. a boli tak donútené sa definitívne stiahnuť z územia na východ od Viedenskej kotliny a usadiť sa v Podunajskej nížine (dnešné Maďarsko). Po tejto bitke sa vtedy juhozápad územia dnešného Slovenska dostal pod nadvládu najsilnejšieho zo 7 kmeňov, náčelníci ktorých boli povraždení za pomoci bavorského panovníka aGejza, najsilnejší z nich, vládol kmeňu Megyerov (Maďarov), založil neskôr kráľovský rodArpádovcov.[7]
V rokoch 970 až 997 panoval knieža Gejza na území severozápadného (možno aj juhozápadného) Zadunajska, územia medzi Dunajom, Tisou aNitrianskym kniežatstvom a zakladal tak štátny útvar so sídlom v Ostrihome. V slovenčine ho nazývame Uhorsko (resp. najprv Gejzovo kniežatstvo a od roku 1000/1001 Uhorsko). Názov je odvodený od slovaUhri. Pojmy Uhorsko aMaďarsko (Uhri a Maďari) sa dnes rozlišujú vslovenčine,češtine,chorvátčine asrbčine, pojmy Maďari a Uhri čiastočne aj v angličtine, nemčine, románskych jazykoch (rumunčine, francúzština, španielčina, taliančina) a podobne; v ostatných jazykoch je pre slová Uhorsko a Maďarsko (Uhri a Maďari) vždy len jeden výraz, teda sa nerozlišuje súčasný štát a bývalé kráľovstvo (nem.Ungarn, lat. Hungaria, angl. Hungary).
Až koncom10. storočiaMaďari prijalikresťanstvo, ktoré miestni Slovania prijali už oveľa skôr. Nový uhorský štát (podobne ako český a poľský štát) prevzal podstatné impulzy z bývalej Veľkej Moravy.[8]
Zjednocovací proces Uhorska dokončil uhorský vládcaŠtefan I. , syn Gejzu, nazývaný Svätý (ktorého predkresťanské meno bolo Vajk) z rodu Arpádovcov (predtým maďarské kniežaNitrianska), ktorý sa z popudu pápeža roku1000/1001 stal prvým uhorským kráľom, a ktorý si do roku1006 podmanil posledných staromaďarských náčelníkov (o. i. aj vSedmohradsku).
Bol horlivý christianizátor (zriaďoval fary,biskupstvá,kostoly...). Na území Slovenska Štefan I. (997/1000 –1038) presťahoval sídlo Nitrianskeho biskupstva (translatio sedis), do Ostrihomu - "Ostrihomské arcibiskupstvo". V rokoch1001 –1030 dočasne stratil celé časti Slovenska, ktoré dobyl poľský kráľ, ktorý v Nitre dosadil za kniežatá Arpádovcov pohádaných s kráľom Štefanom,Ladislava Lysého a jeho brata Vasila (Vazula) . Vasil mal synovOndreja I. aBela I. Ondrej sa oženil sAnastáziou, dcérou kniežaťaJaroslava I. Múdreho a Belo oženil s Rychézou dcérou poľského kniežaťaMeška II. Ich potomkovia po roku 1046 ovládli celé Uhorsko.
V rokoch1048 –1108 na území Slovenska (Nitrianska) a severovýchodného dnešného Maďarska bolo vytvorené tzv. Tercia pars regni (= tretina kráľovstva) aleboNitrianske pohraničné vojvodstvo (ducatus) so sídlom v Nitre. Jeho vojvodami boli mladí Arpádovci, budúci králi Uhorska. Toto územie sa najmä spočiatku navonok i dovnútra správalo ako nezávislý štát.
Koncom11. storočia sa začalo pripájanie dovtedy nezávislého Chorvátska a na Slovensku sa začali pripájať severné územia. Roku1102 bola vytvorená chorvátsko-uhorskápersonálna únia, ktorá pretrvala až do zániku Uhorska (uhorskí králi však neboli ani len formálne korunovaní oddelene ako králi Chorvátska).
Po celé12. storočie sa Uhorsko mocensky angažovalo naBalkáne, takže za vládyBela III. (1172 –1196) nadobudlo v tomto priestore charakter veľmoci. Počet jeho obyvateľov sa odhaduje na 2 milióny. Na Slovensku asi v tomto období nadobudla ťažba vzácnych kovov väčší rozsah. Svoje postavenie si síce Uhorsko udržalo aj v13. storočí, keď sa mu podarilo upevniť a rozšíriť svoj vplyv na Balkáne, no zaOndreja II. (1205 –1235) mnohé opakované pokusy o trvalé pripojenieHaliče neboli úspešné.
V13. storočí sa teda stalo niekoľko významných udalostí:
začali vznikať prvémestá (v právnom zmysle), najmä na Slovensku (prvé roku1238), ktoré ako banícka oblasť bolo najvyspelejšou časťou Uhorska
uhorský kráľ Ondrej II. vydal v roku1222 tzv.Zlatú bulu, ktorou priznalšľachte obrovské práva; spôsobil si to sám, tým, že predtým udeľoval svojim radcom a pomocníkom rozsiahle kráľovské majetky, čím zvýšil faktickú moc týchto budúcich šľachticov; hovoríme, že sa Uhorsko zmenilo nastavovskú monarchiu
v rokoch1241 -1242 došlo k vpáduMongolov, označovaných ako Tatári, ktorí miestami vyhubili až polovicu obyvateľstva (podrobnosti pozri v článkuMongolský vpád do Uhorska), čo viedlo k usadzovaniu cudzích „kolonistov“ v Uhorsku -Nemci sa usadili najmä na Slovensku (tvorili 20% obyvateľstva v14. storočí - podrobnosti pozri v článkuKarpatskí Nemci anemecká kolonizácia) - a k stavbe obrannýchhradov (opäť najmä na Slovensku - podrobnosti pozri nižšie)
hlavne od konca storočia sa Uhorsko de-facto rozpadlo na niekoľko území ovládaných miestnymi šľachticmi (tzv. vláda oligarchov): západné Slovensko (Matúš Čák), východné Slovensko (Omodejovci), západnéMaďarsko (páni z Köszegu/Güssingu), východné Maďarsko,Sedmohradsko aChorvátsko.
Roku1301 vymreliArpádovci, čím bola anarchia a vláda šľachticov dovŕšená. Z viacerých súperov o trón vyšiel roku1308 víťazneKarol Róbert z Anjou (1301/1308 –1342), ktorý čoskoro porazil oligarchov (Matúša Čáka až keď Matúš zomrel roku1321 a Omodejovcov/Abovcov) a tým opäť zjednotil krajinu.
ZaĽudovíta Veľkého (1342 –1382) Uhorsko aj napriek nezmyselnej a neúspešnej dynastickej vojne oNeapolsko dosiahlo vrchol svojej moci (najmä naBalkáne) a najväčší územný rozmach (1370 po vymretíPiastovcov na základe predchádzajúcich dohôd personálna únia s Poľskom). Ľudovít I. Veľký potvrdilZlatú bulu Ondreja II. z roku1222.
V14. storočí sa v Uhorsku (najmä na území dnešného Slovenska), ťažilo najviac vzácnych kovov na svete (asi 40% svetovej produkcie). Uhorsko v tomto období bolo jednou z najbohatších krajín sveta.
Za dlhej vlády kráľaŽigmunda Luxemburského (1387 –1437) došlo opäť k oslabeniu kráľovskej moci, pretože tento kráľ uhorsko-česko-nemecký acisár musel okrem iného bojovať protihusitom v Čechách, protiBenátkam aj protiTurkom (Osmanom), ktorí sa už začali tlačiť z juhu. Svoje vojny financoval najmä ťažbou vzácnych kovov na Slovensku.Žigmund Luxemburský si Bratislavu vybral za svoje hlavné sídlo a začal ju budovať ako európsku metropolu.
Po ďalšom oslabení kráľovskej moci v nasledujúcich rokoch usadol na trónMatej Korvín (1458 –1490) z roduHuňadyovcov, synJána Huňadyho -regenta Uhorska, ktorý prechodne opäť oslabil oligarchov, zriadil stále vojsko (čierny pluk), dobyl prechodne (do roku1491) Moravu,Sliezsko a východné Rakúsko s Viedňou, uskutočnil reformy, založilAcademiu Istropolitanu v Bratislave a pod. Musel naďalej bojovať proti Turkom a na Slovensku protibratríkom.
Po Korvínovi však nastúpiliJagelovci (1490 –1526), ktorí boli uhorsko-českí králi. Za ich vlády svojvôľa a egoizmus šľachty dosiahli vrchol, čo sa prejavilo aj roku1526 v tzv.moháčskej katastrofe, po ktorej samotný víťazný tureckýsultán nemohol uveriť, že proti nemu poslali také slabé vojsko.Zápoľského armáda, ktorá bola rovnako veľká ako kráľovská na bojisko ani nedošla.
Výsledkom občianskej vojny a postupu tureckých vojsk na sever (1541 dobytieBudína) bol útek Maďarov na (najmä južné)Slovensko a rozpad predošlého Uhorska na tri časti:
tzv.Kráľovské Uhorsko - fakticky habsburská, čiže rakúska, provincia na území dnešného Slovenska, Burgenlandu, západného Chorvátska a priľahlých území Maďarska ; toto územie obývali skoro samí Nemaďari (Slovania a Nemci); hovoríme, že Uhorsko stratilo samostatnosť a stalo sa (až do roku1867/1918) súčasťouhabsburskej monarchie
centrálna oblasť Uhorska (približne územie dnešného Maďarska) - priama súčasť Osmanskej ríše (Tureckej ríše)
Bratislava sa stala hlavným (1536 –1784/1848) a korunovačným (1563 –1830) mestom a sídlom snemu (1542 –1848) Kráľovského Uhorska, neskôr obnoveného Uhorska.Trnava sa stala cirkevným sídlom.Slovensko tvorilo jadro Uhorska, kde sa odohrávali všetky významné udalosti. Tu sa tiež odohrávali hlavné pohraničné boje s Turkami aprotihabsburské povstania (1604 –1711) vedené spravidla (protestantskými) vládcami Sedmohradska.
V roku 1683 porážkou priViedni boliOsmani definitívne vytlačení z Cisárskeho Rakúska. Habsburgovcom a Jagelovcom sa podarilo poraziť Turkov a Habsburgovcom potlačiť protihabsburské povstania. Bývalé uhorské územia tým oslobodili od Turkov, čo posilnilo mocenskú pozíciu Rakúska (Habsburgovcov) na území Uhorska a odstránilo moc uhorskej šľachty až do roku 1867.
Po roku1700 sa začala rekonštrukcia krajiny. Väčšina prostriedkov aj dosídľujúceho obyvateľstva prirodzene pochádzala z (predtým Turkami neobsadeného) Slovenska. Od18. storočia malo Uhorské kráľovstvo zaručené zvláštne postavenie v rámci habsburskej monarchie, ale viedenský dvor väčšinou centrálne spravoval vedľajšie krajiny uhorskej koruny (Sedmohradsko,Vojenská hranica).
V rámci tzv.osvietenského absolutizmu (1740 –1790) prebiehalacentralizácia a absolutistické tendencie z Viedne. Niektoré uhorské centrálne úrady sa podarilo podriadiť úradom cisárskeho dvora. Za vládyMárie Terézie (1740 –1780) sa centralizácia dočasne zastavila, ale zaJozefa II. sa opäť začala. Odpor uhorskej šľachty voči centralizácii a početným modernizačným (a tým aj germanizačným) reformám Jozefa však bol taký veľký, že Jozef musel skoro všetky svoje reformy odvolať. Maďarskej šľachte sa v rokoch1790 –1791 - ako reakcia na Jozefove centralizačné reformy - podarilo na sneme presadiť prioritné právo maďarčiny vo verejnom živote, čím sa začala tzv.maďarizácia, ktorá sa potom v19. storočí stupňovala a vyvrcholila po vzniku Rakúsko-Uhorska (1867).
V období tzv.metternichovského alebo kabinetného absolutizmu (1815 –1848), založeného na polícii, armáde a cenzúre, došlo napriek tomuto policajnému režimu k formovaniu ideológieliberálnej uhorskej šľachty (tzv.maďarské reformné hnutie), ktorá bola ochotná spolupracovať sburžoáziou. Vyústilo to do nacionalistickej maďarskej revolúcie (1848 –1849) proti Viedni, v ktorej museliMaďari bojovať okrem Rakúska aj proti nemaďarom v Uhorsku, konkrétne Chorvátom, Slovákom, Srbom, Rumunom a Rusínom. V auguste1849 však boli Maďari porazení, keď siHabsburgovci proti nim povolali na pomocruské vojsko.
Po porážke revolúcie v Rakúsku aj UhorskuHabsburgovci jednak zaviedli tzv.bachovský absolutizmus (tiež: neoabsolutizmus,1851 –1859) spojený s policajným režimom a germanizáciou, jednak sa Uhorsko,Sedmohradsko,Chorvátsko-Slavónsko aBanát stali separátnymi korunnými krajinami v rámci centralizovaného rakúskeho cisárstva. Slováci po silnom tlaku niektorých maďarských šľachticov svoju korunnú krajinu nedostali, hoci im bola sľúbená v čase, keď v revolúcii bojovali spolu s Viedňou proti Maďarom.
Medzinárodné problémy Rakúska prinútili Habsburgovcov zlikvidovať neoabsolutizmus a zaviesť reformy. Ani obnoveniekonštitučnej monarchie (ktorej zárodky nakrátko vznikli v rakúskej časti monarchie už v revolúcii1848/1849, ale zanikli neoabsolutizmom tzv.októbrovým diplomom roku1860) neuspokojilo Uhorsko. Rakúsko-uhorské napätie sa zmiernilo až vznikom Rakúsko-Uhorska.
V rámci tohto celku získalo v roku1868 určitú autonómiu iba Chorvátsko-Slavónsko (Chorvátsko-uhorské vyrovnanie). Na ostatnom území uplatňovali maďarské vládnuce kruhy politiku tuhej centralizácie a násilnejmaďarizácie nemaďarských národov. Od roku1908 boli spoločným územím Rakúsko-Uhorska Bosna a Hercegovina. Pokusy maďarských vládnucich kruhov udržať existenciu Uhorska aj po rozpade Rakúsko-Uhorska boli zmarené a Uhorsko bolo rozdelené medzi nástupnícke krajiny.
kniha v nemčine opisujúca vlastivedné, národopisné, geografické, jazykové, etnografické a iné charakteristiky Uhorska (vrátane Slovenska) :ČAPLOVIČ, Ján.Gemälde von Ungern. Pesth: E. A. Hartleben, 1829. 353 s.; dostupné online vDigitálnej knižnici UKB
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
