Trest smrti bol po tisícročia najvyšším trestom. Bol základným prvkom represívnych systémov, trestom v pravom zmysle slova exemplárnym, ktorý mal jedincov pokladaných za nenapraviteľných a nebezpečných definitívne vyradiť zo spoločnosti.Na počiatku bola pravdepodobne osobná pomsta. Zabitie páchateľa bolo morálnym a spravodlivým činom odplaty a zárukou udržania poriadku. S postupným upevňovaním, centralizáciou autority dochádzalo k čoraz väčšiemu obmedzovaniu súkromnej pomsty a toto právo prináleží dnes skoro výlučneštátu pretransformované do podobyzákonnéhotrestu.
Trest smrti sa od najstarších čias používal ako trest za široké spektrum priestupkov. Aj vstaroveku však existoval veľký kontrast medzi jednotlivými zákonníkmi.Egyptské, židovské, asýrske alebo babylonské sa vyznačovali najprísnejšími trestami – napríklad v tridsiatich štyrochtrestnoprávnych prípadoch ustanoveníChammurapiho kódexu sa stereotypne opakujebude usmrtený.
Trestné sankcie chetitského zákonníka sú, aspoň pre slobodné obyvateľstvo, neobyčajne mierne. A čo je na ňom priam moderné: Rozlišuje, či vinník spáchal trestný čin úmyselne, alebo nie – napríklad vražda, t. j. usmrtenie človeka s vopred uváženým úmyslom sa trestá dvojnásobným trestom než prosté zabitie, keď hreší lenruka vinníkova.
Odraz židovského právneho myslenia v Biblii predpisuje trest smrti za vraždu a mnohé iné zločiny, vrátane únosu. Na rozdiel od egyptského a babylonského práva nepostihoval trest smrti ani majetkové trestné činy ani hospodárske zločiny, zato však stíhal stratou života každý vážny priestupok proti posvätnému zákonu – modloslužobníctvo, rúhanie či čarodejníctvo – ako ajsexuálne vzťahy ohrozujúce rodinnú a klanovú stabilitu.
Šesť dní sa bude pracovať, ale siedmy deň je svätý deň sviatočného odpočinkuHospodinovho. Každý, kto by pracoval v deň sviatočného odpočinku, musí byť vydaný na smrť. (Exodus 31, 15)
V starom Grécku neexistovalogrécke právo, ale iba osobitné práva každej obce a rozvoj legislatívy týkajúcej sa najvyššieho trestu závisel od spoločenského a politického vývoja každej z nich. Kým napríkladAtény zverili popravu vinníka verejnej moci, vMacedónii bol vinník vydaný príbuzným obete, aby ho usmrtili tak, ako uznajú za vhodné.
Na tomto mieste je možné uviesť tri osobitosti Aténskeho práva:
Ochrana obce si vynucovala neúprosné opatrenia. Nielen že sa zrada trestala smrťou. ale pomsta sa vzťahovala aj na mŕtvolu vinníka – vyhodili ju za hranice mesta, jeho dom zrovnali so zemou a jeho meno napísali na stĺp hanby na večnú pamiatku, výstrahu a pohŕdanie okoloidúcich.
Atény uzákonili rozlišovanie medzi úmyselnou a neúmyselnou vraždou; smrťou sa trestala len prvá z nich. Tento rozdiel bol taký dôležitý, že vinníkov súdili rozličné súdne tribunály. Úkladné vraždy, travičstvo a úmyselnépodpaľačstvo súdilareopág, neúmyselné vraždypalladion. Veľká, päťstočlenná porotahéliáia súdila zločiny spáchané proti obci: Stál pred ňou a odsúdený na smrť bol i Sokrates.
Napokon, práva gréckych miest vrátane aténskeho mali širokú škálu prostriedkov na odstupňovanie prísnosti a potupnosti najvyššieho trestu. Vymenovať môžeme bolehlav, sťatie mečom, zaškrtenie, zhodenie do jamy vrahov, upálenie,ukameňovanie, utopenie, priviazanie k stĺpu apalicovanie, pribitie k drevenému kolu či upálenie na slabom ohni.
Vývin najvyššieho trestu vrímskom práve vzbudzuje sústredený záujem historikov, právnikov i sociológov.
V prvých storočiach rímskej kultúry bol trest smrti – najmä však poprava – náboženským činom a pripomínal obetný rituál. Tento hlboký náboženský vplyv sa udržiava ešte vZákone Dvanástich tabúľ (Lex Duodecim Tabularum) z roku450 pred Kr., ktorý znamenal prechod od posvätného práva k právu svetskému. Vyskytuje sa v ňom starobylé ustanovenie, podľa ktorého bol páchateľ, vinný z neodčiniteľného skutku zasvätený božstvu, ktoré urazil. Takýtohomo sacer bol postavený mimo zákona a každý občan ho smel usmrtiť – stal sa vlastne obetinou.
Zákon Dvanástich tabúľ tiež rozlišoval medzi úmyselným a neúmyselným skutkom, trest smrti – na rozdiel od ostatných civilizácii – postihol len samotného vinníka, nikdy nie jeho rodinu. Ani v starom Ríme nebol vinník vystavený vôli jedinca, ale na smrť ho mohol odsúdiť len zhromaždený ľud (provocatio ad populum).
Po upevnení republiky sa v Ríme prejavuje odpor k najvyššiemu rozsudku a napriek veľkému množstvu historických prameňov nenachádzame stopy po poprave – toto potrestanie sa v tichosti vytratilo.Leges Corneliae (82 pred Kr. – 79 pred Kr.) netrestali smrťou ani násilné zabitie, ani lúpež na verejnej ceste, za ktoré sa ukladalo vyhnanstvo mimo Itálie.
Tiež Pompeius (Lex Pompeia) inicioval zákon, odstraňujúci trest smrti, ktorý sa dovtedy ukladal vrahovi najbližších príbuzných, a nahradil ho zákazom poskytnúť jedlo a prístrešie. Samotné súdne konanie viedlo kde facto zániku najvyššieho trestu: Každý obvinený mal právo ostať dočasne na slobode a teda vyhnúť sa očakávanému rozsudku útekom. Takto bol dobrovoľný exil faktickou náhradou za smrť aComices centuriates, poverené riešením dotyčného prípadu sa obmedzovali na potvrdenie vyhnanstva.
Cisárstvo, pravdepodobne z dôvodu upevnenia moci, sa vrátilo k najvyššiemu trestu. Trest smrti za vraždu najbližších príbuzných zrušený Pompeiom bol znovu zavedený cisárom Augustom. Zaviedla sa neľútostná prísnosť, napríklad voči kresťanstvu, ktoré sa previnilo proti tradičnej morálke (mos maiorum) a malo za následok celú sériu náboženských prenasledovaní.
Táto prísnosť sa dodržiavala ako vZápadorímskej, tak aj voVýchodorímskej ríši. Každý kto sa previnil proti životu inej osoby, manželskému zväzku, peniazom, lodnej doprave alebo proti náboženstvu –capite punietur – bude potrestaný hrdelným trestom. Vinníci mali v takomto prípade jedinú nádej: Panovník, neobmedzený vládca, mohol použiť prostriedok zvanýindulgentia – zmierniť alebo úplne zrušiť následky vyplývajúce z vynesenia najvyššieho trestu. Toto právo udelenia milosti časom zaniklo a európskym panovníkom sa navrátilo až v 12. storočí, po renesancii rímskeho práva.
Na prelome 12. a 13. storočia spochybnilasektaValdenských po prvý raz v dejinách samotný princíp trestu smrti. Podľa Valdusových stúpencov musí byť vražda, aj legálna, absolútne zakázaná. Valdenskí abolicionisti našli v textoch Starého aj Nového zákona závažné argumenty proti trestu smrti:
Nechcem smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil.
Milujte svojich nepriateľov a robte dobre tým, čo Vás nenávidia.
Takéto učenie bolo v porovnaní so všeobecným dobovým presvedčením natoľko revolučné, že pápežInocent III. naň odpovedal a odmietol ho tým, že im dal podpísať spis, v ktorom by sa verejne zriekli svojich názorov a vyznali vieru.
V stredovekých európskych krajinách možno objaviť dve všeobecné črty, ktoré charakterizovali zvyky spojené s trestom smrti.
Exemplárnosť – legislatívci aj sudcovia pevne verili v exemplárnosť trestu smrti: Všetky prostriedky sa mali použiť na to, aby odstrašili osoby podliehajúce súdnej právomoci od spáchania zločinu. Nešlo teda o nápravu vinníka, ale o zastrašenie prípadného delikventa.
Závažnosť zločinov – napriek veľkým regionálnym odlišnostiam obyčaje vo všeobecnosti postihovali najvyšším trestom päť druhov zločinov
V Anglicku okolo roku 1500 sa udeľoval trest smrti výlučne za najťažšie zločiny – zradu, vraždu, lúpež, vlámanie, znásilnenie a podpaľačstvo.
S nástupom absolutistických monarchií sa náležitosti verejného poriadku dostali do právomocí panovníka a zemepánske alebo mestské súdy postupne strácali právo nad životom a smrťou. Aby zaistili bezpečnosť osôb a majetkov proti narastajúcej vlne pauperizmu, zavádzajú králi nemilosrdnú legislatívu. Napríklad okolo roku 1800 anglický parlament schválil najvyšší trest za množstvo priestupkov a každoročne umierali stovky ľudí. Treba však povedať, že rozvoj poznania v oblasti trestného práva viedol k presnejšiemu posúdeniu osobnej zodpovednosti za zločiny.
Reforma trestu smrti sa v Európe začala v päťdesiatych rokoch 18. storočia za podpory mysliteľov ako boli taliansky právnikCesare Bonesanamarkíz de Beccaria, francúzskyfilozofFrançois Voltaire a anglický právny reformátorJeremy Bentham.
Začala sa vlastne vydaním Beccariovho pojednaniaO deliktoch a trestoch (tal.Dei delitti e delle pene) vLivorne roku1764. Dielo požadovalo úplné zrušenie trestu smrti a okamžite sa stretlo s veľkým úspechom. Beccaria píše:
Aby trest smrti nebol násilím jednotlivca alebo skupiny proti občanovi, musí byť verejný, uložený bez prieťahov, použitý ako núdzové opatrenie, taký nízky, ako je to za daných okolností len možné, úmerný deliktu a pevne stanovený zákonom.
V boji proti trestu smrti sa markíz Beccaria opieral o jednoduché a logické uvažovanie. Veril vRousseauovuSpoločenskú zmluvu, ale nevyvodil z nej tie isté závery, ako jeho vzor:Zákony, vychádzajúce zo všeobecnej vôle sú vlastne súhrnom želaní jednotlivcov – a komu by kedy napadlo dať iným právo zabiť ho? A keďže dobové zákony pokladali aj samovraždu za zločin, Beccaria dôvodí, žeak človek nemá právo nakladať so svojim vlastným životom, nemohol toto právo postúpiť nikomu inému, ani v podobe celej spoločnosti. Otázky užitočnosti trestu smrti sa zhostil tvrdením, žeani celé storočia praktikovania tohto exemplárneho trestu neodrádzajú niektorých jednotlivcov, odhodlaných previniť sa proti pravidlám spoločnosti.
Voltaire, ktorý vo svojomKomentári k Beccariovmu pojednaniu zaujal zdržanlivý postoj voči úplnému zrušeniu trestu smrti sa v roku1777 vo svojom dieleCena spravodlivosti a ľudskosti stotožnil s týmto zrušením. Veľkí právnici síce neprijali všetky Beccariove závery, ale podľahli ich vplyvu a ostro kritizovali zneužívanie trestu smrti.
Prvá abolicionistická kampaň markíza de Beccariu bola zaštítenáhumanistickou filozofiou, ktorá ožila v 19. storočí – o sto rokov neskôr. Abolicionizmus sa však nestal literárnou debatou, ale hnutie nadobúdalo konkrétnu podobu. Okolo päťdesiatych rokov reformné snahy začali prinášať prvé plody. V roku1845 bola vSpojených štátoch založenáAmerická spoločnosť za zrušenie trestu smrti a prvým štátom ktorý odstránil trest smrti bol štátMichigan (1847). Prvé krajiny ktoré úplne odstránili najvyšší trest boliVenezuela (1853) aPortugalsko (1867).
Reálne úspechy abolicionistického hnutia v 19. storočí sa v čase preddruhou svetovou vojnou týkali jedineŠpanielska, ktoré zrušilo najvyšší trest8. septembra1932. V krajinách, kde si trest smrti ponechali (napr.Veľká Británia,Francúzsko) počet popráv mierne klesal. K návratu však viedli jednakvojny a jednak nastolenie totalitných diktatúr. Cez vojnu narastal počet príležitostných (vojenských, mimoriadnych)súdov a došlo k rozšíreniu počtu zločinov trestaných najvyšším trestom. Španielsko obnovilo tento trest10. októbra1934 aNemecko ho opäť začalo široko používať. Tak isto trestná politikaSovietskeho zväzu ilustrovala náchylnosť diktatúr k tomuto prostriedku – aj keď sa nazývalvýnimočné obranné opatrenie štátu pracujúcich.
Široký vývin medzinárodných vzťahov po druhej svetovej vojne viedol k vyhláseniam s celosvetovým alebo regionálnym dosahom, ktoré sa priamo alebo nepriamo dotýkajú problému najvyššieho trestu. Trest smrti sa stal predmetom medzinárodnej diskusie, najmä na pôdeOSN. Ide o snahu vypracovať medzinárodné štandardy, ktoré majú byť recipované do národných legislatív signatárskych štátov a ktoré sa opierajú o liberálne ponímanie postavenia jedinca a jeho vrodených, nezastupiteľných a neodňateľných práv.
Dominantné postavenie tu zaujímaMedzinárodná charta ľudských práv, ktorá o danej problematike priamo pojednáva. Tento dokument vlastne pozostáva zo série niekoľkých dokumentov, ktoré sa dotýkajú rozličných práv. Sú to:
Česká a Slovenská federatívna republika zrušila trest smrti novelou Trestného zákona z 2. mája 1990. Novela, ktorá nadobudla platnosť 1. júna 1990, zmenila najvyšší trest na odňatie slobody od 15 do 25 rokov a nadoživotie. Do 50. rokov sa v bývalom Československu popravy vykonávali vo väzniciach v Prahe na Pankráci, v Brne, Bratislave, Ostrave, Uherskom Hradišti, Jihlave, Plzni, Litoměřiciach a v Olomouci, potom už len v Prahe a Bratislave. Od roku 1945 do roku 1989 bolo v Československu popravených 1162 odsúdených. Posledná poprava v Prahe sa uskutočnila 2. februára 1989 a v Bratislave 8. júna 1989.[1]
Poslednou ženou, ktorá bola popravená na území Československa bolaOlga Hepnarová. Poprava bola vykonaná vPrahe naPankráci12. marca1975. Hepnarovú odsúdili na smrť za masovú vraždu, ktorú vykonala v lete1973. Požičaným nákladným autom vrazila do čakajúcich ľudí na električkovej zastávke na Strossmayerovom námestí v pražskýchHolešoviciach; zabila 8 ľudí a mnohí boli zranení. Po Hepnarovej smrti boli popravovaní už iba muži.
Posledným mužom, ktorý v Československu zomrel na šibenici (a teda posledným popraveným vôbec) bolŠtefan Svitek, ktorý bol odsúdený za mimoriadne brutálne vyvraždenie svojej rodiny (tehotná manželka a dve dcéry). Popravený bol8. júna1989 vBratislave.
V roku 2015 bolo na svete 96 krajín, ktoré úplne, tedade iure ajde facto odstránili trest smrti zo svojich právnych úprav pre všetky trestné činy. Trest smrti však dlhšie ako 10 rokov nepraktikovalo ďalších 34 krajín a v 9 krajinách je povolený len za zvláštnych okolností. V 58 krajinách sa trest smrti používa.[2]
