Narodil sa v Cambridge v rodine zo zámožnej strednej vrstvy. Jeho otec Arthur Max Barrett bol významným nemocničným a univerzitnýmpatológom a obidvaja spolu s manželkou Winfred povzbudzovali mladého Rogera v jeho muzikantských a umeleckých ambíciách. Ochotne Sydovi dovoľovali, aby spolu s jeho prvými hudobnými skupinami skúšal aj v obývacej izbe ich domu. Keď mal Syd 12 rokov, zomrel mu otec. Syd bol nadaný aj ako výtvarník. Tesne po smrti otca šiel študovať výtvarné umenie naCambridge Tech. Na tejto škole študoval moderné jazyky aj jeho známy,David Gilmour. Prezývku Syd začal používať ako 14-ročný. Bol inšpirovaný menomdžezového bubeníka z Cambridge Sida Barretat.[1]
Neskôr keď zistil, že v Cambridge koncertuje skupina, ktorá má taký istý názov, zmenili si meno na „The Pink Floyd Sound“ (potom skrátene na „The Pink Floyd“) podľa krstných mien hudobníkovPinka Andersona aFloyda Councila o ktorých sa Syd dočítal v predslove hudobného kritika Paula Olivera na obaleLP platne nahrávok (vydanej roku 1962/ Philips BBL-7512)bluesovéhogitaristu aspeváka Blind Boy Fullera.
Chris Dennis, ktorý pracoval ako zubný technik na základniRoyal Air Force bol neskôr odvelený do cudziny. Niekoľko mesiacov potom opustil skupinu aj Bob Klose. Zo Syda sa stal prirodzený líder skupiny. Spočiatku skupina hralacoververzie americkýchR&B skladieb, podobne ako ich vtedajší súčasníciThe Rolling Stones,The Yardbirds aThe Kinks.
V priebehu roku1966 sa skupina začala pokúšať o improvizovanýRock and Roll, ktorý sa skôr približoval kdžezovému spôsobu improvizácie vbritskom pope tých rokov reprezentovaného hlavne hudbou podobnou tej, čo hrala skupinaThe Beatles. V tomto roku bol vLondýne otvorený nový rockový koncertný klubUFO, ktorý sa rýchlo stal obľúbeným stánkom pre koncertypsychedelickej hudby. Atrakciou UFO klubu bola skupinaPink Floyd, ktorej vystúpenia sa stali ešte viac uznávanými po vystúpení v konkurenčnom klubeRoundhouse kedy sa skupina Pink Floyd stala jedným z najpopulárnejších predstaviteľov vtedajšejLondýnskejundergroundovej scény psychedelickej hudby.
Koncom roku 1966 sa skupinaPink Floyd spojila s manažérskym tímom, v ktorom boli producentiAndrew King aPeter Jenner. Títo dvaja manažéri mali dobré vzťahy sJoe Boydom, ktorý sa snažil spraviť si meno jedného z najdôležitejších podnikateľov na britskej hudobnej scéne. Vjanuári1967 bol Boyd producentom nahrávania v štúdiuSound Techniques vChelsea počas ktorého skupina Pink Floyd nahrala demonahrávku skladby „Arnold Layne“. Toto demo King a Jenner ponúkli vtedajšiemu hudobnému gigantovi, vydavateľstvuEMI, ktorého predstavitelia ním boli natoľko ohromení, že ponúkli skupine kontrakt na nahranie albumu.
Skladba „Arnold Layne“ je (podľaWatersových slov) o autentickej osobetransvestitu, ktorá kradla zo šnúr na ktorých si v období detstva vešali Watersova a Barrettova matka svoju bielizeň. Táto téma bola v šesťdesiatych natoľkotabu, že stanicaBBC túto skladbu nevysielala. Napriek tomu singel „Arnold Layne“ dosiahol 20. priečku v anglických rebríčkoch a nasledujúci singel „See Emily Play“ postúpil až na 6. miesto.
Tieto prvé dve skladby a aj tretia („Apples and Oranges“) boli diela Syda Barretta. Barrett bol autorom väčšiny z raných skladieb skupiny Pink Floyd a teda aj autorom ich debutového albumuThe Piper at the Gates of Dawn, ktorý sa stretol s veľmi pozitívnym ohlasom aj u hudobnej kritiky.
Úspechy prvého albumu, zvýšený záujem fanúšikov o skupinu, popularita, pocit zodpovednosti za budúcnosť, spolu s experimentovaním s drogami (hlavneLSD) postupne zvyšovali tlak na Syda Barretta, ktorý vyvrcholil do jehopsychickej choroby. Sydovo správanie sa stávalo nepredvídateľným.
V tomto období sa stávalo, že Syd stál na pódiu so skupinou a brnkal jedinýakord počas celého koncertu. Inokedy nehral vôbec. Na showThe Fillmore West vSan Franciscu v skladbe „Interstellar Overdrive“ Barrett postupne rozladilgitaru. Publikum sa bavilo, považovalo toto „číslo“ za šantenie, no zvyšní členovia skupiny z toho zostali zdesení.
Koncom roku1967 Syd pred jedným vystúpením nadrvil tabletky sedatív a spolu s gelom na vlasy (Brylcreem- zložený z vody, včelieho vosku, minerálneho oleja…) si to votrel do vlasov. Pôsobením tepla a svetla z reflektorov si vytvoril „look“ blikajúcej sviečky… Barrettove stavy z tohoto obdoba sa neskôr stali inšpiráciou pre scény vo filmeThe Wall.
Po katastrofálnych skúsenostiach zamerického turné požiadala skupina Pink Floyd o spoluprácu Sydovho kamaráta zo školyDavida Gilmoura. Pôvodným zámerom bolo, aby David hral druhú gitaru a v prípadoch Sydových výpadkov ho zastúpil na vystúpeniach. Na niektorých show to tak aj bolo: David hral a spieval a Syd sa iba prechádzal po pódiu, kým sa mu neuráčilo aj niečo zahrať. Zvyšní členovia skupiny boli už otrávení z Barrettovho šaškovania a tak sa v januári1968 rozhodli Syda nevziať so sebou na vystúpenie na univerzite vSouthamptone.
Neskôr sa pokúsili podľa vzoru skupinyThe Beach Boys (kdeBrian Wilson trpel naschizofréniu) udržať si Syda ako ichdvorného skladateľa, no aj tento nápad sa ukázal ako nerealizovateľný. O Sydových psychotických stavoch je mnoho historiek. Pravdivosť niektorých je sporná, no niektoré sa skutočne stali.Roger Waters hovorí, že ich poslednou spoločnou skúškou bolo nacvičovanie skladby „Have you got it yet?“. Keď ju Syd priniesol do skúšobne, zdala sa celkom jednoduchá. Barrett však počas skúšania neustále menil a komplikoval jejaranžmány. Stále ju hral inak a spieval „Have you got it yet?“. Po hodine pokusov o jej hranie sa zhodli na tom, že túto pieseň nechcú a že sú obeťou Barretovho čudného zmyslu pre humor.
Po vydaní albumuA Saucerful of Secrets v roku1968 prestal Barrett komponovať skladby pre skupinu. Na tomto albume môžeme nájsť už iba jedno jeho pôvodné dielo, skladbu „Jugband Blues“
Po odchode zo skupinyPink Floyd sa Barrett utiahol do ústrania. Napriek tomu ešte vydal dva sólové štúdiové albumy:The Madcap Laughs aBarrett. Väčšina materiálu pre tieto albumy bola komponovaná od konca roku1966 do polroka roku1967, t. j. v Sydovom najproduktívnejšom období.
AlbumThe Madcap Laughs Barrett nahrával v štúdiáchEMI naAbbey Road na dvakrát. Zopár nahrávok urobil od mája do júna1968 (producentom bol Peter Jenner), väčšiu časť albumu nahral odapríla dojúla1969. Producentom nahrávania boli Malcolm Jones (za EMI) v spolupráci sDavidom Gilmourom aRogerom Watersom. Nahrávky pre druhý album boli produkované omnoho dlhšie po častiach odfebruára dojúla1970. Výsledný zvuk je oproti prvému albumu omnoho viac uhladenejší, ale Barrett bol pravdepodobne v tomto období v horšom stave. Producentom albumu bol David Gilmour, ktorý hrá na albume na basovú gitaru, Richard Wright hrá klávesy a na bicie hrá bubeník zo skupinyHumble Pie, Jerry Shirley.
Napriek častým návštevám v nahrávacom štúdiu sa dá povedať, že sa Barrett v rokoch 1968 až1972 venoval hudbe veľmi málo.24. februára,1970 sa objavil v rozhlasovej staniciBBC v programe Johna PeelaTop Gear, kde zahral päť skladieb, z nich bola iba jedna známa, tri boli pripravené pre albumBarrett a nahrávkaTwo of a Kind bola vydaná na hudobnom nosiči až roku2001 v kompiláciiThe Best of Syd Barrett: Wouldn’t You Miss Me?. Autorom hudby a textu tejto skladby bolRichard Wright. Pri vystúpení v programe v rádiu BBC sprevádzali Syda David Gilmour nabasovú gitaru a Jerry Shirley naperkusiách. Títo dvaja hudobníci sprevádzali Barretta aj na jeho jedinom živom vystúpení 6. júna, 1970 počas "Music and Fashion Festival" vOlympia Exhibition Hall vLondýne. Trio odohralo štyri skladby ani nie za pol hodiny. Zvuk vystúpenia bol zle mixovaný a tak ich spev až do časti poslednej skladby nebolo vôbec počuť. Pred koncom štvrtej skladby Syd neočakávane položil svojugitaru a odišiel z pódia.
16. februára,1971 sa Syd Barrett naposledy objavil v rádiuBBC a nahral v ich štúdiách tri skladby. Všetky tri piesne pochádzali z jeho druhého albumu (Barrett) a boli určené na jeho propagáciu. Po tomto vystúpení mal Barrett vo svojej hudobnej kariére viac ako ročnú prestávku.
Roku1972 Barrett nakrátko založil spolu sbasgitaristom Jackom Monckom a s Twinkom, bývalýmbubeníkomalternatívnej rockovej skupinyPink Fairies, skupinu nazvanú „Stars“. I keď boli spočiatku vnímaní pozitívne ich vystúpenie naCorn Exchange v Cambridge je opisované ako katastrofa. Twink spomína, že po tomto poslednom vystúpení ho Barrett zastavil na ulici a ukázal mu ostrú recenziu o nich a zmizol.
V auguste1974 Peter Jenner presvedčil Barretta aby sa vrátil do štúdií naAbbey Road v nádeji, že nahrá ďalší album. Nahrávanie trvalo krátko, iba tri dni. Nahratých bolo niekoľko nesúvislých pokusov obluesové skladby. Jedinou pesničkou, ktorá mala názov je „If You Go, Don't Be Slow“.
Barrett potom nadobro zrušil svoje zmluvy s hudobným priemyslom. Predalhudobnému vydavateľstvu práva na jeho sólové albumy, odcestoval doLondýna, kde sa ubytoval v hoteli. Keď minul peniaze, vrátil sa naspäť do Cambridge, kde potom žil v suterénnom byte domu svojej matky. Ďalšie pokusy o jeho navrátenie (vrátane snahy skupinyThe Damned, ktorá chcela aby Barrett produkoval ich druhý album) boli zbytočné. Až do svojej smrti dostával honoráre za jeho diela, ktoré vytvoril pre skupinuPink Floyd, z každej zkompilácií a z niektorých nahrávokživých albumov asinglov, na ktorých boli jeho skladby.
Syd Barrett mal jedno často spomínané stretnutie s ostatnými členmi skupinyPink Floyd počas nahrávania albumuWish You Were Here. Barrett prišiel neohlásene do štúdia a sledoval ako mixujú skladbu „Shine On Your Crazy Diamond“, čírou náhodou pieseň, ktorej inšpiráciou bol jeho osud. Barret mal zjavnú nadváhu, vyholenú hlavu vrátane obočia. Jeho bývalí kolegovia ho spočiatku ani nespoznali.
V jednom z interview pre dokument „Syd Barrett: Crazy Diamond“ v televíziiBBC (neskôr bol dokument vydaný naDVD pod titulomThe Pink Floyd and Syd Barrett Story)Richard Wright opisuje tento zážitok takto: „Je to jeden z nezabudnuteľných zážitkov. Prišiel som na nahrávanie 'Shine On..' Vošiel som do štúdia a videl som toho chlapíka sedieť celkom vzadu. Nebol odo mňa ďalej ako vy, ale ja som ho nespoznal. Spýtal som sa, kto je tam vzadu. 'To je Syd', povedal niekto. Bolo to, ako keby niekto do mňa strelil… nedokázal som tomu uveriť. Mal oholenú hlavu, myslím aj obočie, všetko… popritom ako si zubnou kefkou čistil zuby, poskakoval hore-dolu… bolo to hrozné. Bol som hotový, myslím že Roger plakal, myslím, že sme plakali obaja. Bolo to veľmi šokujúce… sedem rokov sme sa nestretli a zrazu toto, práve vo chvíli, keď sme nahrávali túto skladbu. Nechápem- zhoda okolností, karma, osud, ktovie? Ale bol to veľmi silný zážitok.“Nick Mason v tomto dokumente hovorí: „Keď si spomínam na túto chvíľu, dokážem si živo spomenúť na jeho oči… aj keď bolo toho viacej, čo bolo na ňom neobvyklé.“Roger Waters vraví: „Dlho som nemohol prísť na to, kto to môže byť.“David Gilmour dodáva: „Nikto z nás ho nespoznal… vyholený, plešatý a veľmi tučný…“
Náznak zmienky z tohto stretnutia môžeme vidieť aj vo filmePink Floyd: The Wall, kde si hlavná postava Pink hranáBobom Geldofom po tom, ako podľahne tlaku slávy a životných sklamaní, oholí celé telo.
Jeden zo súčasných životopiscov Tim Willis píše v Barrettovom profile z roku2005, že Syd (pod svojim originálnym menom Roger Barrett) sa v období svojho života v matkinom dome vrátil k svojej ďalšej umeleckej záľube, ktorou bolo maľovanie abstraktných obrazov. Syd bol tiež aj náruživým záhradníkom.
Napriek tomu, že sa od polovice sedemdesiatych rokov verejne neobjavoval, záujem o jeho osobu utíchal len veľmi pomaly. Reportéri afanúšikovia chodili neustále doCambridge a narušovali jeho snahu o pokojný život. Od osemdesiatych rokov až do jeho smrti v roku 2006 sa na verejnosť dostávali rôzne fotografie ktoré nafotilipaparazzi z jeho ciest (pešo, či na bicykli) do obchodu.
Bol zrušený aj nápad natočiť biografickú snímku, režírovanú dlhoročným spolupracovníkom skupinyPink Floyd, Petrom Medakom, podľa scenára Teda Shuttlewortha, v produkciiRidleya Scotta, ktorá mala pracovný názovCrazy Diamond.
Jeho styčným bodom s vonkajším svetom bola jeho sestra Rosemary, ktorá bývala neďaleko od neho. Podľa všetkého Barrett nebol nadšený spomienkami na jeho muzikantskú minulosť a ostatní členovia skupiny Pink Floyd nemali s ním priamy kontakt. Predsa len v roku2002 šiel navštíviť sestru v jej dome aby si mohol pozrieť spomienkový film o ňom v televíziiBBC. Veľmi sa vraj tešil, keď počul skladbu „See Emily Play“.
Roku1988 vydavateľstvoEMI vydalo album pod názvomOpel, ktorý obsahoval Barrettove štúdiové nahrávky a predtým nevydané skladby nahraté od roku1968 do roku1970. Na album boli pôvodne pripravené aj remixované verzie predtým nevydaných Floydovských skladieb „Scream Thy Last Scream“ a „Vegetable Man“, ktoré sa nakoniec na finálnej verzii tejto kompilácie neobjavili.
V roku1993 vyšla trojalbumová kompiláciaCrazy Diamond, na ktorých sú doplnené ďalšie verzie tých istých skladieb, ktoré ilustrujú Barrettovu neschopnosť, alebo odmietanie zahrať jednu skladbu viackrát rovnako.
Frequently Asked Question (FAQ) – Pink Floyd Internet Reference List, Version 3.6 (August 1995), Originally compiled by David Schuetz, Currently maintained by Matt Denault
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkuSyd Barrett na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
