Sumeri aleboSumerovia[1] boli etnikum neznámeho pôvodu, ktoré žilo v južnej Mezopotámii, presnejšie v južnejBabylonii, asi najneskôr od konca 4. tisícročia pred Kr. do začiatku 2. storočia pred Kr.
Etnicko-geografické označenie pre oblasť nimi osídlenú (teda prevažne pre južnú Babyloniu) znieSumer. Sumer nie je názov štátu. Etnicko-geografické označenie oblasti severnej Babylonie osídlenej Semitmi (neskôr nazývanýmiAkkadi) znie naopakAkkad.
Slovo Sumer (staršou transkripciouSumir) jeexonymum, pretože pochádza z akkadského „šumer“, čo znamená buď „kultúrna krajina“ (zrejme akési vyjadrenie úcty vyspelosti Sumerov) alebo ide o skomoleninu označení, ktorými sa Sumeri označovali sami. Sumeri sami seba označovali ako „sag-gi-ga“ (Čiernohlavci) a Sumer označovali ako „k(i)-en-gi(r)“ (Miesto civilizovaných pánov, Civilizovaná krajina, Krajina ozajstných pánov). V Biblii sa Sumer označuje akoŠinar.
Nasledujúci článok vychádza z dnes všeobecne rozšíreného predpokladu, že Sumeri boli nositeľmi mezopotámskej kultúry už od 4. tisícročia. Treba však objektívne dodať, že prvé doklady prítomnosti osôb hovoriacich po sumersky sa objavujú až okolo 2700 pred Kr. a nesporné sú až od 2600 pred Kr., takže pred týmto obdobím mohol byť pôvodcom nálezov pripisovaných Sumerom v skutočnosti nejaký neznámy národ.
Do známej histórie vstúpili okolo roku 3000 pred Kr., kedy už je doložená existencia viacerých mestských štátov. Rovnako akostaroveké Grécko sa aj Sumer skladal z mestských štátov (takmer nikdy to nebol len jeden štát), napríkladEridu (najjužnejšie sumerské mesto, pahorok (tell) Abú Šahrajn),Nippur (dnešný Nuffar, od13. storočia neobývaný),Šuruppak (dnešná Fára),Uruk (pahorok Varka [al-Warká]),Kiš (najsevernejšie sumerské mesto, dnešný Tell al-Uhajmir a Ingharra),Lagaš (dnešný al-Hibá),Umma (dnešná Jocha) aUr (dnešný al-Mukajjar).PodľaSumerského kráľovského zoznamu bolo v Sumeri vždy iba jedno kráľovstvo (podľa sídelného mestadynastie).
Sumeri mali rozvinuté remeslá, obchod, písomníctvo, architektúru (stavali vodné diela, chrámy, paláce, opevnenia a podobne), živili sa poľnohospodárstvom, chovom dobytka a rybolovom. Sú zrejme autormi najstaršieho známehopísma. Išlo oklinové písmo. Ich texty dokladajú začiatky niektorých vied, napríklad matematiky, astronómie a lekárstva.
Ich meno v novoveku už úplne upadlo do zabudnutia a boli znova objavení až koncom 19. storočia.Hlinené tabuľky objavené vNinive a v hlavnom mesteAsýrieNippur, umožnili zrekonštruovať ich dejiny. V knižnici kráľaAšurbanipala v Ninive spočívalo celé poznanie Sumerov asi zo sto oblastívedy, ktoré, ako tvrdia, im odovzdalo 12 bohov. Nachádzajú sa tu presné informácie ohviezdach aplanétach, obrovskématematické vedomosti, informácie ometalurgii apoľnohospodárstve, o umení stavaťvodovody a iné. Sumeri údajne vedeli, žeZem sa krúti okoloSlnka a poznali už zrejme všetky planétyslnečnej sústavy (pritomUrán sme v Európe objavili až roku 1781,Neptún v roku 1846). Okrem iného opísali na tabuľkách aj vznik Zeme a vznik človeka.
Po roku 3800 pred Kr. (t. j. v polovici 4. tisícročia pred Kr.) v dôsledku častých dažďov stúpli moria, ktoré spôsobili potopy v nížinách a sú zdrojom (ajbiblických) povestí opotope. Zároveň sa však stali priechodnými púšte, čo umožnilo migrácie obyvateľstva.
Podľa posledného stavu poznania Sumeri, prvé mezopotámskeetnikum známe podľa mena, prišli do južnej Babylonie z východu najneskôr v čase po vzniku (t. j. 3500 resp. 3300 pred Kr. ) alebo v čase pred vrcholom (t. j. pred 3300 resp. 3100 pred Kr.) uruckej kultúry (pozri dolu), čiže boli nositeľmi (vrcholu) tejto kultúry. Je možné, že prišli už počasobejdskej kultúry, a že boli jej nositeľmi. Sumeri pravdepodobne neboli pôvodnými obyvateľmi tohto územia, existujú ale aj opačné názory. Podľa jazykovedcov prišli Sumeri zIndie. Posumersky sa v Mezopotámii aktívne hovorilo až približne do roku 2000 pred Kr. Podľa obrázkov sa delili na skupinu s dlhými lebkami a skupinu s krátkymi lebkami (armenoidný typ).
Okrem Sumerov do Mezopotámie prišli ajSemiti (neskoršíAkkadi). Prišli do severozápadnej Mezopotámie - neskôr aj do severnej Babylonie (tzv. Akkadu) - najneskôr na začiatku ranodynastického obdobia (pozri dolu), ale predpokladá sa, že prišli tesne po alebo pred Sumermi.
V rokoch 4000 - 3200 pred Kr. (iné pramene 3500 - 3000 pred Kr.) prakticky v celej Mezopotámii existovalaurucká kultúra (=kultúraUruk-Gaura), ktorá nadviazala na výsledky obejdskej kultúry. Významné náleziská sú Uruk, Eridu, Ur, Nippur, Tepe Gaura,Habúba Kabíra aDžebel Arúda. Počiatočná fáza je slabo dokumentovaná. Sídla na severe sa často vyčleňujú ako paralelnáGaurská kultúra (podľa Tepe Gaura). V posledných rokoch siahala Urucká kultúra až do Sýrie. Vplyv mala aj v juhozápadnom Iráne (územie neskôr nazývanéElam). Keramiku uruckého typu (ktorá je spravidla jednofarebná – červená alebo sivá) nachádzame v južnej Babylonii a ďalej na severozápade. Gaurská kultúra sa zas vyznačuje zvláštnymi svätyňami a bohatým umením rezby pečatidiel (pečatidlá používali už neolitické kultúry). Steny chrámov zo sušených tehál zvonka zdobili mozaiky z farebných kolíkov z vypálenej hliny alebo z vápenca (Uruk); na iných miestach zas chrámové steny zdobili nástenné maľby s figurálnymi námetmi (Tell Ukajr).
Po roku 3300 (iné pramene 3100) pred Kr. urucká kultúra dosiahla svoj vrchol najmä v južnej Babylonii, čiže v tzv. Sumeri (vznik prvej tzv.vyspelej kultúry). V Uruku sa vtedy objavili monumentálne trojloďové 80-metrové svätyne (na terase z tehál) s pestrými mozaikami. Namiesto dovtedajších pečiatkových pečatidiel sa zjavili valcovité pečatidlá (pečatné valčeky; vznikli súčasne aj v susednom Elame), ktoré zostali typickými pre Mezopotámiu až do jej zániku. Odtláčali sa do hliny. Krajina pozostávala z niekoľkých mestských centier obklopených závislými sídlami. Všetka pôda bola vlastníctvom chrámu (svätyne), ktorý bol náboženským i svetským centrom mesta a bol asi zasvätený miestnemu božstvu. Chrámoví ekonomickí úradníci neskorouruckého obdobia sú ajautormi najstaršiehopísma na Zemi, ktoré potom od Sumerov pravdepodobne prevzaliIndovia aEgypťania. Najstaršiehlinené tabuľky s písomnými záznamami pochádzajú z Uruku (vrstva Uruk IV). Pred rokom 3000 pred Kr. sa písmo používalo len pre zoznamy a účtovné záznamy, písalo sa na hlinené tabuľky.Grafémy tohto obrázkového písma sa už v Džemdetnasrskom období, ale najmä v Ranodynastickom období (pozri ďalej), stávali abstraktnými a menili svoj výzor na charakteristické „kliny“. Tak vzniklo tzv.klinové písmo, ktoré sa dlho používalo v celej Prednej Ázii. Paralelne vzniklo okolo roku 3000 pred Kr. v západnom Iráne podľa vzoru uruckého písma odlišné písmo –protoelamské písmo. Vznikajú skutočné mestá, formuje sa vládnuca vrstva, nastal technologický pokrok vo všetkých oblastiach, rozširuje sa používanie kovov, začína sa výrobabronzu a iných zliatin. V Uruku rozlišovali štyri „stupne“ sveta: rastliny, živočíchy, človek a najvyššie svet bohov. Ľudia žili vo viacgeneračných domácnostiach a obydliach.
V rokoch 3200 až 3000 pred Kr. (iné pramene 2950 - 2750 pred Kr.) existovala v Babylonii a v Mezopotámii v užšom zmysleDžemdetnasrská kultúra, ktorá sa často považuje za neskorú fázu Uruckej kultúry (súhrnne potomUrucko-džemdetnasrská kultúra). Významné náleziská sú Uruk,Džemdet Nasr (priKiši),Tutub aEšnunna. Vznikla pravdepodobne v dôsledku nových migrácií, ktoré spôsobili zničenie veľkých chrámov v Uruku. Centrom zostáva južná Babylonia (Sumeri). Na severe došlo pravdepodobne k vzniku nejakej ríše. Keramika je opäť viacfarebná, výzdoba stien svätýň je iná ako predtým. Prevzali sa podstatné prvky Uruckej kultúry. Chrámy boli rozsiahle, prvýkrát na vyvýšenej terase. Rozvíjal sa typ so stredovou halou a bočnými menšími priestormi (Biely chrám v Uruku). Hlinené tabuľky sa objavili v Džemdet Nasri aTell Ukvajri. Počet znakov je už vyšší, čo sa niekedy zdôvodňuje vyšším počtom ovládajúcim písmo. Úspešne sa rozvíjalo remeslo.
Sumerské písmo sa už používa aj pre jazyk Semitov v severnej Babylonii, ktorých už môžeme nazvaťAkkadi (hoci to meno dostali až neskôr). Akkadi sa menia z kočovných pastierov na roľníkov a mešťanov, a sčasti preberajú slová, kultúru a remeslo Sumerov.
V rokoch 3000 až 2340 pred Kr. (iné pramene 2750 až 2350 pred Kr. ) nasledovalo v Mezopotámii tzv.ranodynastické obdobie. Najvýznamnejšie náleziská súKiš,Ešnunna,Tutub,Ur,Uruk,Šuruppak,Tell Adžrab,Lagaš,Girsu,Umma,Abú Salábích aNippur. Obdobie sa asi začalo vpádmi z Iránu, ktoré spôsobili viacero zmien.
V tomto období sa v Mezopotámii formujúmestské štáty. Na ich čele stáli dedičné vladárske dynastie. Centrum tvorili mestské štáty v Babylonii, ale obdobie sa týka aj mestských štátov v susedných oblastiach, napr. v Sýrii (Ebla,Mari) a juhozápadnom Iráne (Súsy). V samotnej Mezopotámii existovalo asi 30 rôzne spolupracujúcich aj bojujúcich mestských štátov. K etnickému zloženiu pozri džemretnasrská kultúra. Na opis dejín sú už k dispozícii početné písomné pramene (mestské archívy hlinených tabuliek, stavebné nápisy) z rôznych oblastí života (i slovníky a zmluvy). Dôležitým prameňom jeSumerský kráľovský zoznam napísaný asi až okolo 2000 pred Kr., ktorý opisuje dynastie panujúce v rôznych mestách od najstarších dôb (prvých panovníkov vládnucich pred potopou však historici ignorujú, lebo podľa zoznamu vládli a žili aj niekoľko sto rokov).
V sociálnej oblasti sa niekedy v tomto období oddelila svetská moc (dedičný vládca/kráľ „lugal“ v paláci) od predtým jedinej náboženskej moci (najvyšší správca/veľkňaz „en(si)“ v chráme/svätyni). Monumentálne svätyne sa zmenšili a zato sa zjavili prvé veľké (svetské) paláce (v Kiši okolo 2700 pred Kr. ). Každé mesto malo svojho vlastného najvyšieho boha. Okrem toho sa (asi už aj pred ranodynastickým obdobím) rozlišovali dva druhy tzv. „domácností“: súkromné domácnosti a inštitucionálne domácnosti . Súkromné domácnosti boli viacgeneračné príbuzenské rodiny bývajúce a pracujúce v/pri jednom dome. Mali 20 až 30 členov a združovali sa dorodov, ktoré kolektívne vlastnili (a prípadne predávali) pôdu. Inštitucionálne domácnosti boli „chrámové domácnosti“ zložené z najvyššieho správcu a jemu podriadených zamestancov, rodiny, vojakov, kultových osôb a pod. a „palácové domácnosti“, zložené z vládcu a jemu podriadených obdobných osôb. Zamestnanci boli asi odmeňovaní v naturáliách. Inštitucionálne domácnosti časť pôdy, ktorú vlastnili, dávali ako odmenu zamestancom a časť tiež prenajímali tretím osobám.
Prvá fáza ranodynastického obdobia (3000 - 2600 pred Kr.) je známa len nedostatočne, lebo písomné pramene sú zriedkavé. Druhá (2600 - 2340 pred Kr. ) je naopak zdokumentovaná dobre. Najdôležitejšími mestami v prvej fáze boli Kiš a Uruk. V meste Uruk vládol niekedy na začiatku tohto obdobiaGilgameš (možno 2800 pred Kr. ), ktorý je aj údajným staviteľom nájdených veľkých hlinených hradieb okolo Uruku. V meste Kiš vládol niekedy v tomto období „kráľ Kiša“Mebaragesi, prvý vládca potvrdený súdobými nápismi (podľa Sumerského kráľovského zoznamu vládol 900 rokov). Prestížny titul „kráľ Kiša“ nosili aj vládcovia iných miest. Nástupca a syn Mebaragesiho bolAkka, ktorý bojoval s Gilgamešom. Okolo roku 2600 pred Kr. v Kiši vládolMesalim, ktorý prvý dokázateľne prechodne ovládal/združil viaceré mestské štáty.
Najdôležitejším mestom druhej fázy bol bohatý Ur s dôležitým prístavom, ďalej mestoŠaruppak (dnesFára), vtedy jedno z najväčších miest (100ha, 15000-30000 obyvateľov) s dôležitým archívom a mesto Lagaš takisto s dôležitým archívom. V meste Ur založilMesanepada okolo 2500 tzv. 1. uruckú dynastiu, ktorá zbohatla vďaka intenzívnemu obchodu. Známe sú kráľovské hroby so zlatými, striebornými a pod. bohatými predmetmi z tohto mesta. Mesto Lagaš bojovalo (asi od 2600 pred Kr.) niekoľko generácií so susedným mestom Umma o pohraničné oblasti. Lagašský kráľEanatum (okolo 2470 pred Kr.) z tzv. 1. lagašskej dynastie (asi 2500- 2340 pred Kr.) prechodne ovládol väčšie územie (v celej Babylonii, v Asýrii, v Mari aj v Elame), tiež prijal titul „kráľ Kiša“ a naďalej bojoval s Ummou. Boje s Ummou ukončil až kráľ Uruku a UmmyLugalzagezi (2355 - 2340 pred Kr. ), keď dobyl a spustošil Lagaš. Urobil tak v čase keď tam vládolUru-ini-gina (Urukagina) posledný člen 1. lagašskej dynastie, ktorý vraj uskutočnil rozsiahle sociálne reformy (boj proti korupcii a honbe za peniazmi kňazov). Lugalzagezi neskôr dobyl územia v Babylonii, prenikol až k Stredozemnému moru a bol na najlepšej ceste vytvoriť v Babylonii prvý jednotnýštát, v čom mu však zabránil akkadský Sargon (pozri ďalej).
V rokoch 2340 až 2159 pred Kr. (iné pramene 2330 až 2150 pred Kr. ) nasledovalo v Mezopotámii akkadské obdobie (Akkadská ríša). Najvýznamnejšie náleziská súAdab,Ešnunna,Tutub,Sippar,Gasur (Nuzi),Tell Brak.
Obdobie sa začína roku 2340 pred Kr., kedySargon I. (Šarru-kín I.), kráľ Kiša, porazil ummského (sumerského) kráľa Lugalzageziho, čím ovládol prakticky celú Babyloniu. Sargon bol pôvodne hlavný komorník kráľa Kiša menomUr-Zababu, ale potom ho zvrhol, porazil Lugalzageziho a hlavným mestom svojho akkadského (čiže semitského) štátu urobil mestoAkkad, ktorého poloha dnes nie je známa (niekde priSippare a Kiši). Sargon vytvoril prvú ríšu v dejinách. Podľa (nesúdobých) literárnych textov Sargon následne dobyl rozsiahle územie od Stredozemného mora až po Perzský záliv. Nie je isté, či natrvalo ovládol, ale každopádne bojoval, aj s týmito územiami:Ebla (veľmi významné sýrske mesto),Cyprus,Kréta, Magan (asiOmán), Dilmun (asi ostrovyBahrajn aFailaka) a strednáAnatólia.
Sargonov syn a nástupcaRimuš (2283-2275 pred Kr.) musel neustále potláčať vzbury v ríši, najmä v južnej Babylonii, pretože mestá chceli obnoviť svoju nezávislosť. Jeho nástupca a bratManištušu (2274-2260 pred Kr.) mal rovnaké problémy. Významný vládca bolNarám-Sín (2259-2223 pred Kr.), ktorý opäť skonsolidoval kráľovskú moc v ríši a viedol aj boje v Iráne, Elame a Sýrii. Prvýkrát do určitej miery ovládol aj severnú Mezopotámiu, po prvýkrát sa uňho stretávame skultom žijúceho panovníka (nechal sa uctievať ako boh). Narám-Sín podporoval umenie.
Počnúc vládouŠar-kali-šarrího (2222 – 2198 pred Kr.) sa začína obdobie úpadku a písomných správ je veľký nedostatok. Viedli sa jednak vnútorné boje a jednak boje proti prenikajúcimGut(ejc)om a Lullubejcom z východu, semitskýmAmorejcom zo západu aChurritom zo severu (horný tok Chábúru a pod.). Od akkadského štátu sa postupne opäť poodtŕhali mestské štáty, ktoré začali medzi sebou bojovať. Akkadský štát definitívne zanikol roku2159 pred Kr., kedy Gutejci pustošivým vpádom zničili Akkad.
V tomto období dejín vznikali nápisy vakkadčine. V dôsledku prevzatia klinového písma pre akkadčinu sa celý systém písma stal značne komplikovaný, veľa znakov bolo viacznačných. Zapisovali sa 4 samohlásky. V oblasti výtvarného umenia došlo k uvoľneniu štýlu v porovnaní s abstraktným sumerským umením. Významnú úlohu v štáte hrali inštitúcie (kráľovský palác a chrámy jednotlivých božstiev), existoval ale ajsúkromný sektor. V ekonomike zrejme došlo ku koncentrácii pozemkového majetku v rukách panovníkov, ktorí ju dokázateľne vo veľkom jednak skupovali od rodových skupín a jednak vyvlastňovali v dobytých oblastiach.
Roku 2159 pred Kr. Guti ovládli (najmä) severnú časť Babylonie (bývalého akkadského štátu), zatiaľ čo na juhu sa znova „aktivovali“ viaceré sumerské metstké štáty, predovšetkým Lagaš a potom Ur (tzv.sumerská renesancia). Vládca mestského štátuUrukUtu-chengal (2116 – 2110 pred Kr.) (predošlí vládcovia Uruku sú neznámi) roku 2116 pred Kr. (k2068 pred Kr.) porazil gutejského náčelníkaTirikana, čím definitívne vyhnal Gutejcov zo Sumeru. Utu-chengal nato rýchlo ovládol niekoľko miest v Babylonii, ktoré potom spravovali jeho miestodržitelia.
Najviac dokladov z južnej Babylonie máme o mestskom štáte II. dynastie z Lagaša, ktorá vládla v mestách Lagaš a Girsu. Hlavným mestom boloGirsu.
Hoci bol štát rozlohou veľmi malý, jeho vplyv (najneskôr) od čiasUr-baby (2164-2144 pred Kr.), zakladateľa dynastie, siahal oveľa ďalej. Načas k štátu patrili aj vzdialené sumerské mestá (Ur,Nippur,Adab, Uruk,Bad-tibira). Lagašský štát zaznamenával ekonomický a kultúrny rozkvet. Hlavnými božstvami štátu boliNingirsu, bohyňaBaba aGatumdug. Najdôležitejším panovníkom bolGudea (2144-2124 pred Kr./k okolo 2060 pred Kr.), jeden z najznámejších mezopotámskych vladárov vôbec. Za jeho vlády napríklad patrilo k lagašskému štátu ajEridu. Preslávil sa stavbami veľkých chrámov, vojenskými úspechmi, podporovaním umenia a literatúry. Zachovalo sa veľa jeho sôch zdioritu, ktorého zobrazujú ako zbožného modliaceho sa. Veľmi významný je jeho hymnus pri príležitosti stavby chrámu zvaného Eninnu, napísaný na dvoch hlinených valcoch.
Za Gudeových nástupcov už moc lagašského štátu opäť slabla, pravdepodobne v dôsledku rastúceho vplyvu Uruku. Roku 2109 pred Kr. (k2061 pred Kr.) posledného vládcu z tejto dynastie menomNammachani (2113 – 2109 pred Kr.) porazil a zabil vládca mesta UrUr-Nammu, zakladateľ tzv. III. urskej dynastie, ktorý bol pôvodne miestodržiteľom jeho brata Utu-chengala z Uruku, ale neskôr sa od neho odtrhol. Lagašský štát bol pripojený k Uru.
Obdobie III. urskej dynastie (Ur III) (2111 – 2003 pred Kr./k 2064 – 1955 pred Kr.)
[upraviť |upraviť zdroj]Jedným z miestodržiteľov sumerského Utu-chengala z Uruku (pozri hore) bol jeho brat Ur-Nammu, ktorému bol pridelený Ur, hlavné centrum mesačného bohaNannu. Roku 2111 pred Kr. (k2064) sa Ur-Nammu (2111 – 2094/k2064-3046 pred Kr.) od svojho brata odtrhol a založil tak tzv. III. urskú dynastiu (Ur III) v meste Ur. Krátko nato dobyl Lagaš (2109), Uruk a iné mestá v Babylonii. Za jeho vlády vznikli (napr. v Ure) prvé klasické stupňovité pyramídy (zikkuraty), tvorené svätyňou stojacou na troch stupňovitých terasách s pravouhlým pôdorysom. Urnammu zaviedol titul „kráľ Sumeru a Akkadu“, čo svedčí o tom, že sa ešte rozlišoval semitský sever Babylonie (Akkad) a prevažne sumerský juh Babylonie (Sumer).
Zipo synŠulgi (2093 – 2046 pred Kr./k 2046 - 1998) ovládol celú Babyloniu plus Asýriu aElam (čiže územie od Perzského zálivu poNinive). Po zhruba 100 rokoch tak znova obnovil centrálne vedenie (aspoň) pre celú Babyloniu. Uskutočnil aj veľa rôznych reforiem na upevnenie centralizovanej moci. On (alebo jeho otec) dal spísať zbierku právnych predpisov, vykonal daňovú reformu (boli centrálne zhromaždištia odvedených naturálií, ktoré sa potom znova redistribuovali), reformu administratívneho aparátu, zaviedol jednotnýkalendár pre celý štát, obnovil božský kult kráľa. Počnúc jeho vládou nadobudli sumerské literárne diela (hymny, žalospevy, mýtické básne, diskurzy a pod.) svoju klasickú podobu.
Šulgiho nástupcovia (Amar-Sín 2045 – 2037,Šu-Sín 2036 – 2028,Ibbi-Sín 2027 - 2003) už museli svoj štát brániť proti útokom zvonka. Zintenzívnili sa - už od akkadského obdobia prebiehajúce - útoky západosemitskýchAmorejcov (Amoriti) zo západu ako ajElamitov (zElamu) aChurritov. Šu-Sín proti Amorejcom dokonca v roku 2032 dal postaviť v severnej Babylonii 200 km dlhý múr. Dôsledkom týchto bojov sa postupne provinční miestordržitelia odtŕhali od urského štátu a vytvárali nezávislé mestské štáty (napríkladIsin aLarsa), takže Ibbi-Sín už ovládal len okolie Uru. Po dlhšej vojne Uru s Elamom nakoniec Elamiti roku 2003 (k1955) pred Kr. dobyli Ur a pripojili ho k svojmu štátu, čím sa skončila doba uruckej dynastie. O tomto vznikli známe literárne skladbyNárek nad skazou Uru aNárek nad skazou Sumeru a Uru.
Štát tretej urskej dynastie bol vysoko centralizovaný. Bol rozdelený na provincie, ktoré sa asi kryli s bývalými mestskými štátmi. Na ich čele stál miestodržiteľ (ensi) a kráľovi podliehajúci vojenskí velitelia (šagina). Kráľ (štát, palác) hral rozhodujúcu úlohu v ekonomike – kontroloval prakticky výrobné faktorypôda akapitál a na kráľovských pozemkoch a v palácových dielňach zamestnával veľmi veľa ľudí odmeňovaných v naturáliách prípadne prídelmi pôdy. Rovnako významné boli chrámy, ktoré však boli pod kontrolou kráľa (ich hospodárenie kontroloval miestny ensi, museli odvádzať prebytky kráľovi a pod.). Aj chrámy však kontrolovali a prenajímali časť pôdy a zamestnávali ľudí. V chrámoch alebo ich dielňach asi pracovali aj vojnoví zajatci a otroci, ktorých však bolo veľmi málo. Zamestnávali sa nie len dospelí, ale aj deti, ženy a starci. Tretím „sektorom“ boli súkromníci – pôda v súkromnom vlastníctve a súkromní obchodníci a remeselníci – ktorých podiel na hospodárstve sa dnes už dá len hádať.
V tomto období existovalo v Mezopotámii najprv veľa mestských štátov, z ktorých sa postupne najdôležiteším stalBabylon, ktorý si ich zaChammu-rabiho podmanil. Boli to najmä Isin, Larsa,Aššur,Babylon,Ešnunna,Dér,Mari a (štát)Elam. Všetky sa snažili stať sa akýmisi nástupcami urského štátu. Dôležitým faktorom boli od tohto obdobia semitskí, pôvodne kočovníAmorejci (pozri hore), ktorí už zakladali aj vlastné osady na sumerskom území, dávali sa najímať ako sezónni pracovníci a v mnohých mestách sa stali kráľmi (čiže celé dynastie boli amorejské, čiže semitské a nie sumerské). Dôsledkom bolo, že sa približne do konca starobabylonského obdobia Sumeri úplne asimilovali (semitizovali). Sumerčina sa však ešte používala ako kultový jazyk až do čias helenizmu a babylonská duchovná kultúra bola dvojjazyčná sumerská a akkadská (podobne sa v európskom stredoveku používalalatinčina).
Podrobnosti o tomto období pozri v článkuMezopotámia.
- ↑Sumerovia. In:NOVOTNÝ, Bohuslav, et al.Encyklopédia archeológie. 1. vyd. Bratislava :Obzor, 1986. 1032 s. S. 835.
- Helmut Uhlig: Sumeri (nemecký originál:Helmut Uhlig: Die Sumerer, vydavateľstvo C. Bertelsmann Verlag, Mníchov 1976, preložil František Kalina)
