Termín „Perzská ríša“ starí Peržania pre svoj štát nikdy nepoužívali. Za Achajmenovcov oficiálne pomenovanie ríše neexistovalo vôbec a perzskí vyslanci sa uchyľovali k opisom typu „zem patriaca kráľovi“, ako o tom svedčí sparťansko-perzská zmluva z rokov412/411 pred Kr., dochovanáThukydidom. Oficiálne označenie ríše nebolo vtedy nutné, pretože moc perzských vládcov nemala na Prednom východe ani v Stredomorí konkurenta.
Stará perzská ríša vytvorená výbojmiKýra Veľkého (559–530 pred Kr.) a jeho synaKambýsa (530–522) je tradične považovaná zaštát završujúci včasné obdobie vývoja politickej organizácie na Prednom východe. Na miestemédskej,lýdskej,babylonskej aegyptskej ríše sa objavil jeden mocný celok, zlučujúci v sebe celý rad odlišných tradícií, etnických jednotiek, náboženských obyčajov. V roku486, keď umieral tretí achajmenovský panovníkDareios I., patrila k ríši časťBalkánu a Strednej Ázie, celáMalá Ázia,Sýria,Palestína,Egypt aMezopotámia a aj iránske kraje až k hraniciamIndie. Tento rozľahlý štát bol od konca6. storočia rozdelený na územné jednotky spravované miestodržiteľmi (tzv.satrapmi), ktorí si vydržiavali vlastný dvor a zodpovedali sa iba kráľovi. Na niektorých miestach ponechali Peržania moc v rukách lokálnych dynastií, takže o jednote správy nemôže byť ani reči.
Ruiny Perzepolisu
Ríša nemala jediné hlavné mesto, aj keďPerzepolis založený Dareiom I. plnil funkciu akéhosi administratívneho centra monarchie. Veľký význam si aj naďalej uchovaliSúsy (bývalé hlavné mestoElamu),Pasargadai (ktorého obvod vytýčil Kýros Veľký),Ektabana (bývalé hlavné mesto Médskej ríše; dnešnýHamadán) aj starýBabylon. Ako reč úradov a správy sa presadilaaramejčina, nápisy na budovách a skalných stenách boli písanépo staroperzsky,po akkadsky apo elamsky. Elamčina však od polovice5. storočia zepigrafických pamiatok mizne.
Mince, ktoré podľa lýdskeho vzoru zaviedol už Dareios I., slúžili na vyplácanie gréckych žoldnierov a korumpovanie čelných predstaviteľov gréckych mestských štátov, s ktorými bola ríša od deväťdesiatych rokov 5. storočia prakticky neustále vo vojnovom stave. Razili sa ako mince zlaté (tzv.dareiky), tak aj strieborné (Grékmi nazývané „sigloi“). Perzská armáda bola veľmi heterogénnym telesom, ktorého mobilizácia v prípade vojny trvala veľmi dlhú dobu – často aj niekoľko rokov. Slúžili v nej všetky národy obývajúce ríšu, podľa toho, v akom druhu zbraní vynikali (Feničania boli napr. vyhlásenými námorníkmi). Jadro vojska tvorilo 10 000 urodzených bojovníkov, ktorí boli v dobách vojny neustále doplňovaní nováčikmi, takže ich počet zostával konštantný (odtiaľ názovnesmrteľní). Okrem toho existovala aj tradičnápechota, jazda na koňoch, jazda na ťavách a vojnové vozy. Počet perzského vojska možno len ťažko odhadnúť, isto však nedosahoval miliónových čísel, ako tvrdí vo svojich spisochHerodotos aKtésias.
Na regionálnej úrovni ponechával štát svojim poddaným veľkú autonómiu a dokonca podporoval miestne náboženskékulty. To sa však mohlo zmeniť, ak v danej oblasti došlo k nepokojom či vzbure proti centrálnej vláde – v takom prípade boli spravidla zničené aj lokálne kultové miesta. O hĺbke náboženského cítenia achajmenovských vladárov sa dá iba špekulovať, odvolávky naAhuramazdu a „inýchbohov“ iba naznačujú, že ichmazdaizmus bol skôrpolyteistického charakteru.
Regionálneelity nemali uzavretý prístup k najvyšším úradom, na rozdiel od neskorších rímskych zvyklostí však nebol vzostup „provinciálov“ bežným javom, podporovaným zhora. Väčšina satrapov a vrcholných hodnostárov ríše po celý čas trvania monarchie pochádzala z radov perzskejšľachty.
Až do vznikumacedónskej veľmoci zaFilipa II. (359–336 pred Kr.) a jeho synaAlexandra nemal perzský štát v Európe a v Ázii výraznejšiu konkurenciu a ani občasné odpadnutie niektorých provincií či dlhoročnávojna s Grékmi ho vážne neohrozovali. Téza o „kolose na hlinených nohách“, ktorý od smrti Dareia I. prechádzal neustálym úpadkom, sa dnes považuje za celkom mylnú. Achajmenovská ríša bola životaschopným celkom, štátom, ktorý profitoval zo svojej rozľahlosti (diaľkovýobchod) a ktorý ponechával svojim obyvateľom dovtedajšiuvieru aj lokálne zvyklosti. Anisociálna mobilita nebola v jeho rámci celkom vylúčená, aj keď nebola bežná. Ak ide o formálne neobmedzenú moc kráľa kráľov, často odsudzovanú ako tyrania čidespotizmus, tá rozhodne nebránila rozkvetu perzského štátu. Neskorší macedónski vládcovia ju nakoniec v plnom rozsahu prevzali a ďalej rozvinuli.
404 - vlády sa ujíma Dareiov synArtaxerxes II.; povstanie v Egypte vedie k odtrhnutiu tejto dôležitej provincie.
401 - vbitke pri Kunaxe je usmrtený Artaxerxov bratKýros Mladší, ktorý sa s pomocou gréckych žoldnierov snažil ovládnuť perzskú ríšu; najatým Grékom sa po strastiplnej ceste podarí dostať domov (anabáza).
387/386 - v tzv. kráľovskom (alebo Antalkidovom) mieri Gréci s konečnou platnosťou uznávajú perzské právo na Malú Áziu.
359 - moc preberá Artaxerxov synArtaxerxes III., ktorému sa v rokoch343/342 podarí znovu ovládnuť Egypt; zlikvidované sú aj povstania v Malej Ázii a Fenícii.
