Stanak aleborusag je historické označenie pre najvyššie zhromaždenie privilegovanýchstavov a vrstiev v stredovekejBosne.[1] Termín bol prvýkrát použitý vlistine bosnianskehobánaTvrtka I. Funkcie a kompetencie stanaku zahŕňali najdôležitejšie štátne záležitosti ako je otázka nástupníctva a voľbykráľa. Na zhromaždení sa mohli zúčastniť všetci bosnianski šľachtici a bol zvolávaný vládcami Bosny. Vplyv stanaku sa menil v závislosti od moci panovníkov.[2]
V Bosnianskom kráľovstve sa termín stanak najčastejšie používa pre označenie krajinského zhromaždenia. Ďalej termíny akosva Bosna (čo znamená: celá Bosna) aleboBosna čirusag bosanski, ktoré označujúsnem.[2] Rusag okrem toho, že označuje stanak je názov aj pre celúBosnu. Slovo rusag bolo pravdepodobne odvodené od maďarského slovaország – štát aleboparlament, čo svedčí o spojitostiach medzi Bosnou aUhorskom.[3] Ďalej latinské termíny ako:consilium,universale,colloquium,collatio aadunacio.[4] Stanak označuje aj rôzne typysúdov, zhromaždení od mestskej rady až pošľachtu.[1] Na územíChorvátska,Bosny aDubrovníckej republiky stanak označoval stredoveký súdad hoc, zvolaný na vyriešenie sporu medzi stranami. Niekedy sa označuje pod názvami akosbor,zbor[2] aleboporota, pretože bola zložená zo sudcov a porotcov.[1] V Dubrovníckej republike úradníci používali latinské alebo talianske tvary ako napríklad:conseyo,consiglio,assunamento,collegio,universita a iné.[2]
V stredovekejBosne stanak označoval snem alebo zhromaždenie šľachtických rodov, ktoré spolu spanovníkom rozhodovali o štátnych záležitostiach. Termín bol prvýkrát použitý vlistine bosnianskehobánaTvrtka I. z roku1354 pod názvom:Stanak sve zemlje Bosne i daljnjih kraja Zagorja i Humske zemlje. Stanak bol zvyčajne zvolávaný vládcom, ktorý mu predsedal a viedol zasadanie. V prípade neplnoletosti panovníka snem zvolával a viedolregent, ako bol napríklad zvolaný v roku 1354 na začiatku vlády bosnianského bána Tvrtka I. jeho matkou Jelenou do Mile. Stanak sa zaoberal otázkami nástupníctva, voľby kráľa,korunovácie, zosadnutia z trónu alebo vnútorných nepokojov. Taktiež rozhodoval o uzavretí, podpísaní zmlúv alebo v otázkach predaja a postúpenia územia či v iných dôležitých otázkach. Na základe rozhodnutia stanaku panovník vydával kráľovské listiny.[5] Stanak sa zvyčajne konal na miestach, kde aktuálne sídlil panovnícky dvor ako napríklad v Mile, Milodraži, Bobovaci, Kraljeva Sutjeska aJajce.[2]
Právo zúčastniť sa na zasadaní stanaku mal každý bosnianskyknez odmagnátov až ponižšiu šľachtuvlastela. Naopak stanaku sa nemohol zúčastniťklérusBosnianskej cirkvi, ktorý nepatril kvlastvele. Úloha Bosnianskej cirkvi na sneme nie je jasná. Pravdepodobne ovplyvňovala rozhodnutia prostredníctvom magnátov. Funkcie a kompetencie stanaku zahŕňali najdôležitejšie štátne záležitosti ako je otázka nástupníctva a voľby kráľa, navzdory vládnucej dynastieKotromanićovcov, pretožededičské právo a aniprimogenitúra nebola zavedená v Bosnianskom kráľovstve. Ďalej do funkcie stanaku patrilazahraničná politika alebodiplomacia. Konečné rozhodnutia boli v rukách vplyvných šľachtických rodoch. Niekedy stanak zvolali sami magnáti, keď v krajine vypukli nepokoje, nástupnícka kríza alebo boj otrón. Vplyv stanaku vyvrcholil medzi rokmi1390 – 1420.[5] Po zoslabnutí kráľovskej moci sa zhromaždenie rozrástlo o ďalších členov nižšej šľachty. Koncom14. a začiatkom15. storočia začal strácať svoj význam. V polovici 15. storočia sa stanak zvolával veľmi zriedkavo a výnimočne.[2] Srbský historik Sima Ćirković a väčšina juhoslovanských historikov považovalo existenciu stanaku za prvok bosnianskej identity a jednoty. Naopak americký historik John Van Antwerp Fine tvrdil, že to ilustruje slabosť panovníka a decentralizáciu štátu.[6]
Stanak sa niekedy používal na označenie mestského zhromaždenia alebo súdu na území dnešnéhoChorvátska aBosny a Hercegoviny. Stanak sa v latinských a talianskych písomných zdrojoch objavuje oveľa častejšie ako mnohé iné tvary. Termín pravdepodobne prenikol z hovorového jazyka domáceho obyvateľstva. Ďalej sa mestský súd spomínal v zmluvách medzi mestomDubrovník a srbskými vladármi už od konca12. storočia.[2] Súdy sa pravidelne zvolávali, aby prediskutovali hraničné a majetkové spory medzi Dubrovníkom a srbskými panovníkmi.[7] Zhromaždenia sa konali na určitých miestach, napríklad s obyvateľmi zRašky v Šumete, zoZachlumska v Zatone a zoZety pri Kostole svätého Hilariona v Mlini. Zvyčajne sa stretávali podľa potreby alebo počasjesene azimy (odMichala až doJuraja). Priebeh súdu je možné zrekonštruovať na základeštatútov mesta Dubrovník z roku1272. Obe strany museli potvrdiťrozsudok alebo odovzdať vinníka. Často sa stávalo, že samotní účastníci sa dohodli na dátume stretnutia na súde. Ak jedna zo strán bez oprávneného dôvodu neprišla na súd okamžite spor prehrala. Koncom 14. a začiatkom 15. storočia začal strácať svoj význam, keďže územia miestPelješac,Ston a Konvale prešli pod nadvláduDubrovníckej republiky, zúžila sa súdna oblasť stanaku. Okrem toho sa zistilo, že strany sa oveľa častejšie obracali na súdne orgány jednej alebo druhej strany. Úpadok stanaku sa vystupňoval v čoraz častejšom zasadaní tohto súdu. Niekedy trvalo desiatky rokov, kým sa spory nahromadili.[2]