Sovietsky zväz, dlhý tvarZväz sovietskych socialistických republík (skratka:ZSSR;rus.Союз Советских Социалистических Республик (СССР)–Sojuz Sovetskich Socialističeskich Respublik (SSSR); hovorovo:Sojúz[1],Sojuz[2],Sajúz[3]), bolfederatívnysocialistický zväzový štát rozprestierajúci sa na územívýchodnej Európy,strednej asevernej Ázie, ktorý existoval v rokoch1922 až1991. Svojou rozlohou 22,4 miliónakm² zaberal takmer jednu šestinu súše sveta. Bol najväčším štátom v histórii ľudstva. Jeho hlavným mestom bolaMoskva.
V priebehuprvej svetovej vojny došlo v Cárskom Rusku k veľkému oslabeniu neefektívneho cárskeho režimu. 8. až 12. marca 1917 došlo vPetrohrade k štrajku a protestom, ktoré prerástli do otvoreného boja s cárskou mocou. Tieto udalosti sú známe akofebruárová revolúcia. V dôsledku neschopnosti riešiť vzniknutú situáciu, ako aj veľkému odporu verejnosti voči jeho osobe, 15. marca 1917 cárMikuláš II. abdikoval. Správou krajiny bola poverená Dočasná vláda pod vedením konštitučného demokrataGeorgija Ľvova neskôr od júna 1917eseraAlexandra Kerenského. Dočasná vláda sa delila o moc s Petrohradským revolučným výborom, tzv.Petrohradským sovietom, ich cieľom bolo doviesť krajinu do demokratických volieb do Ústavodarného zhromaždenia. V dôsledku komplikovanej vojnovej, ekonomickej aj sociálnej situácie sa však jednalo o zložitý proces. Dočasná vláda v priebehu roka postupne strácala podporu verejnosti, čo úspešne využili boľševici podLeninovým vedením.
Dňa7. novembra roku1917 začala vPetrohrade tzv.oktobrová revolúcia. Jej dôsledkom bolaruská občianska vojna, ktorá spôsobila systémový aj územný rozpadRuska. Samostatnosť vyhlásili krajiny, ktoré boli doprvej svetovej vojny pod cudzou nadvládou:Poľsko,Fínsko,Ukrajina,Gruzínsko,Arménsko aAzerbajdžan. Na jednu stranu sa postavili prívrženci cára („Bieli“ aleboBielogvardejci) a prívrženci komunistickej revolúcie na čele sV.I. Leninom na opačnú stranu. Do občianskej vojny bolo zatiahnuté obyvateľstvo celej krajiny. Okrem spomínaných „Bielych“ a „Červených“ možno spomenúť ajkozákov na Ukrajine a Done či jednotky anarchistov, ktorí na krátku dobu na Ukrajine ustanovili vlastný štát (išlo o prvý pokus o budovanie anarchistického štátneho útvaru v histórii). Boľševici formálne uznali zásady „sebaurčenia národov“. V okolitých krajinách začali podporovať lokálne komunistické strany. Podporu najčastejšie sprevádzali aj intervencieČervenej armády. Na obsadených oblastiach vyhlasovali „vládu sovietov“, spravovanú formálne cez robotníkov a roľníkov – fakticky cez straníckychkomisárov. Prebiehalakonfiškácia priemyselných závodov a nehnuteľností, roľníkom neskôr zaberali „prebytky potravín“. Diali sa politické razie voči buržoázii:statkárom,podnikateľom, zámožným roľníkom (kulakom) . Októbrová revolúcia skončila víťazstvom boľševickejČervenej armády.
Postupne sa boľševikom podarilo ovládnuť väčšinu územia bývaléhocárskeho Ruska a30. decembra1922 bol vytvorený Sovietsky zväz. Zakladajúcimi zväzovými republikami boliRuská SFSR,Ukrajinská SSR,Bieloruská SSR aZakaukazská SFSR. Deklarácia z 30. decembra 1922 o vzniku zväzu nehovorila iba o územiach, ktoré vtedy mali pod kontrolou boľševici. Oznamovalo sa v nej, že Sovietsky zväz sa otvára nielen vtedajším teritóriám ochotných sa pridať, ale cieľom je vytvorenie celosvetovej socialistickej republiky. Symbolmi sa stalikosák a kladivo ako spojenie robotníkov a roľníkov a päťcípačervená hviezda. Hymnou bola nadnárodnáInternacionála.[4]
Od svojho vzniku bolo ZSSR založené na vláde jednej (komunistickej) strany. Oficiálnym dôvodom bolo zabrániť návratukapitalistickéhovykorisťovania a princípomdemokratického centralizmu najefektívnejšie uplatňovať "vôľu ľudu". Ruskákomunistická strana sa najprv (1925) premenovala na Všezväzová komunistická strana boľševikov (VKSb) a v roku1952 naKomunistická strana Sovietskeho zväzu (KSSZ). Mala jedno vedenie a jej členmi boli boľševici (komunisti) zo všetkých zväzových republík. Táto strana centralizovane rozhodovala o všetkom, a preto bol od začiatku Sovietsky zväz iba fiktívne spolkom nezávislých republík. Vnútrozväzové hranice nemali žiaden význam, slúžili skôr iba ako bariéry na zamedzenie voľného pohybu vlastných obyvateľov. Situácia sa vážne zmenila, keď sa z nich po rozpade ZSSR, stali hranice nových samostatných štátov.[4]
Pôvodne mala chradnúcehoLenina nahradiť „trojka“ vedúcich predstaviteľov zakladajúcich republík ZSSR:Grigorij Zinoviev z Ukrajinskej SSR,Lev Kamenev z RSFSR aJosif Stalin zo Zakaukazskej SFSR. Už 3. apríla 1922 bol Stalin vymenovaný za generálneho tajomníka KSSZ a Lenin ho ustanovil za vedúceho robotnícko-roľníckeho inšpektorátu, čo mu dodalo značnú moc.
Po smrtiLenina v roku 1924 sa dostal na čeloJosif Stalin. Ten najprv využil nejednotnosť svojej opozície v strane a postupne odstraňoval svojich politických protivníkov. Najskôr za pomociGrigorija Zinovieva aLeva Kameneva odstránilLeva Trockého, následne sa obrátil aj proti spojencom z tohto triumvirátu.[5] V tom čase začala premena krajiny podľa Stalinových predstáv. Začala sa brutálnakolektivizácia a prenasledovanie odporcov sovietskeho režimu, za obeť Stalinovej politiky v tej dobe len na Ukrajine zomrelo 3,3 milióna ľudí.[6] Začalo sa tiež intenzívne spriemyselňovanie.
Neskôr koncom 30. rokov Stalin zintenzívnil boj proti svojim vnútorným nepriateľom nielen v strane, ale aj v armáde. Vrcholilistalinské represie, najbrutálnejšie z nich sú označované akoveľký teror. Za obeť týchto čistiek padli mnohé významné osobnosti akoNikolaj Bucharin. Na krajinu mali veľmi zlý dopad tiežčistky v armáde, ktorým padli za obeť 3 z piatich vtedajších maršalov, ale aj tisíce ďalších generálov a nižších dôstojníkov. Ažzimná vojna s Fínskom ukázala, v akom bezútešnom stave sa sovietske ozbrojené sily skutočne nachádzajú. Sovietsky zväz sa v tomto období angažoval vo viacerých ozbrojených konfliktoch s Japonskom, v ktorých však na rozdiel od bojov s Fínskom červená armáda obstála veľmi dobre. Stalin navyše medzitým podpísalzmluvu o priateľstve s nacistickým Nemeckom, ktoré ako dúfal, sa prv než udrie na ZSSR oslabí bojom v západnej Európe. Plánovaná reorganizácia a dozbrojenie armády malo byť ukončené v roku 1942. Od začiatku roka 1941 však bolo evidentné, že ďalším cieľomHitlerových vojsk bude práve Sovietsky zväz. Stalin však celkom ignoroval všetky varovné informácie, dnes sa všeobecne predpokladá, že tak chcel oddialiť nemecký útok.
Nemecké jednotky na sovietskej štátnej hranici, 22. jún 1941
Dňa22. júna1941 krajinu napadlonacistické Nemecko a rad jehospojencov, čim otvorili tzv.východný front začala sa najväčšia ozbrojená kampaň v histórii. V krajinách bývalého Sovietskeho zväzu je toto obdobie bežne označované akoVeľká vlastenecká vojna (tento názov po prvýkrát použil Stalin). Vojna sa pre krajinu začala za tých najnevhodnejších podmienok a ZSSR hneď na začiatku utrpel ťažké straty. Do velenia armády navyše mnohokrát neodborne zasahoval Stalin, najprv prikázal viesť frontálny protiútok nepripravenými, nedostatočne zmobilizovanými a nerozvinutými jednotkami západných okruhov, čo malo za následok stratu väčšiny týchto jednotiek, neskôr vo viacerých momentoch trval na držaní významných bodov namiestoústupu. Tak bolo pri len Kyjeve zajatých alebo zabitých vyše 600000 sovietskych vojakov. Okrem toho však pomerne účinne pôsobil na zahraničnopolitickej, propagandistickej a hospodárskej scéne. Okamžite po napadnutí krajiny uzavrel spojenectvo soSpojeným kráľovstvom aUSA, to i napriek tomu, že tieto krajiny boli ideologickými nepriateľmi sovietskeho systému. V priebehu vojny tiež zvýšil spoluprácu spravoslávnou cirkvou a prakticky pozastavil jej prenasledovanie. Týmito krokmi si nielen zabezpečil dôležitých spojencov pre boj proti veľmi silnému nepriateľovi, ale v časti obyvateľstva vyvolal dojem, že po vojne sa pomery v krajine zmenia k lepšiemu. Veľmi dôležitá bola tiež mobilizácia obyvateľstva, ktorú Stalin zvládol veľmi dobre, rovnako ako pomerne úspešne evakuoval veľkú časť priemyslu a robotníkov, ktorá sa nachádzala v oblastiach ohrozených nemeckým vpádom.
Počasbitky pred Moskvou sa začal rysovať skutočný obrat v druhej svetovej vojne. Ukázalo sa, že napriek všetkým snahám NemciMoskvu nedosiahnu a naopak, boli po prvýkrát za vojnu nútení ustupovať. Toto však netrvalo dlho, Sovieti nepredpokladali tak skoré zotavenie nemeckých jednotiek a na jar 1942 boli zaskočení silnými protiútokmi. Nacistické vojská opäť prenikli hlboko do územia ZSSR, teraz však smerom k dolnému tokuVolgy naKaukaz. Nasledovala ťažkábitka o Stalingrad, v ktorej však Nemcov opäť zastavil silný odpor sovietskych vojsk a nečakaný protiútok, ktorý zničil ich 6. armádu a ťažko poznamenal 4. tankovú a ďalšie 3 rumunské a maďarské armády. Počasbitky pri Kursku zlyhala posledná nemecká šanca o možnosť vybojovať na východe rovnováhu. Nemci však ešte neboli zničení a ich vytlačenie z krajiny trvajúce do leta 1944 si vyžiadalo tisíce mŕtvych. Oblasti, ktoré boli zasiahnuté bojmi, boli ťažko poškodené, miestami navyše celkom vyľudnené. Nemci na sovietskom území spáchali jedny z najťažšíchvojnových zločinov. Proti nacistickej okupácii sa v krajine postavilo silné hnutie odporu, ktoré viedlo na okupovaných územiach intenzívnupartizánsku vojnu. O život prišlo vyše 15 miliónov sovietskych civilistov, len v obkľúčenomLeningrade zomrelo od hladu takmer milión obyvateľov. Vo vojne položilo život celkovo vyše 9 miliónov vojakov, z toho 3 milióny v zlých podmienkach nemeckého zajatia.2. mája1945 sovietske jednotkydovŕšili likvidáciu nemeckých vojsk vBerlíne. Neskôr bola ich časť presmerovaná naPrahu, kde sa stále nachádzalo vyše 500000 nemeckých vojakov unikajúcich na západ. V noci z 8. na9. mája 1945 nemecké vojská kapitulovali. Ozbrojené sily sovietskeho zväzu sa podieľali alebo sami oslobodiliPoľsko,Rumunsko,Bulharsko,Maďarsko,Česko-Slovensko,Juhosláviu,Nórsko aNemecko, ktoré bolo rozdelené na okupačné zóny. Krajinou, ktorá sa na porážke nacistického Nemecka podieľala najväčšou mierou bol práve Sovietsky zväz. Na požiadanie Spojencov v auguste 1945 zaútočili sovietske vojská na japonskú armádu vMandžusku a prispeli tak k skorej kapitulácii poslednej z krajín Osi, ktorá ešte vzdorovala ich tlaku.
Stalin počas vojny na základe dohôd so západnými Spojencami získal vplyv vo východoeurópskych krajinách, kde po vojne podporoval rozmach komunistických režimov. Očakávania mnohých ľudí v zlepšenie vzťahov so západom sa však nenaplnili. USA a ZSSR sa začali viesť nevraživú politiku, ktorá vyústila dostudenej vojny. Stalin navyše pokračoval v nezmyselne krutej domácej politike, opäť obrátil hnev proti nepriateľom režimu, do pracovných táborov poslal milióny bývalých vojakov, či ďalších „nepriateľov vlasti“. Chyby v jeho vnútornej aj zahraničnej politike mali podstatný vplyv na to, že po jeho smrti v roku 1953 začala krajina mocensky, ako aj ekonomicky upadať. Tento úpadok mal neskôr výrazný vplyv na samotný rozpad ZSSR.
Mapa zobrazujúca najväčší územný rozsah Sovietskeho zväzu a štáty, ktoré politicky, hospodársky a vojensky ovládal v roku 1960
Po Stalinovej smrti jeho bývalí blízki spolupracovníci, často zodpovední za brutálne stalinské zločiny radikálne zmenili politický kurz.Berija (minister vnútra) napríklad začal s prepúšťaním politických väzňov z rúk ministerstva vnútra (bývaléhoNKVD) a kritikou Stalina na vnútrostraníckej úrovni. V dôsledku obáv ostatných špičiek sovietskej politiky z nárastu jeho moci však bol pomerne rýchlo odstránený a popravený. Hlavou štátu bezprostredne po smrti Stalina bolG. M. Malenkov, ktorý sa pokúšal o ekonomické reformy, z postu predsedu rady ministrov však bol odstránený agilnejšímChruščovom. Po XX. zjazde komunistickej strany v roku1956, nový prvý sekretár strany N. S. Chruščov odsúdil kult osobnosti ako aj mnohéStalinove kroky. Chruščov, ale i jeho nasledovníci, však už neboli ochotní stavať svoju moc na krutovláde a pracovných táboroch v takej miere, ako ich predchodca. Ako ukázala neskôr napr.Karibská kríza, neboli ochotní ani riskovať priamy konflikt sUSA alebo inou krajinouNATO. Za vlády Nikitu Chruščova však prebehlo aj zblíženie ZSSR s USA, bola napr. zriadená horúca linka medzi Kremľom a Bielym domom, ktorá v kritických situáciách umožňovala okamžitý kontakt vodcov oboch krajín. Popri množstve chaotických reforiem, o ktoré sa Chruščov pokúsil, patrí medzi výsledky jeho aktivít aj napr. pričlenenie Krymu k Ukrajinskej SSR. Roku1964 bol Chruščov zbavený moci členmi tvrdého krídla Strany a odsunutý do úzadia. Na jeho miesto sa tlačili hneď niekoľkí predstavitelia elity: predseda vládyAlexej Kosygin, predseda prezídia Najvyššieho sovietuNikolaj Podgornyj (funkcia formálnej hlavy ZSSR) a stranícky byrokratLeonid Iľjič Brežnev, zastávajúci post prvého tajomníka UV KSSS. Spomedzi nich získal v priebehu 2 rokov najvyšší vplyv Leonid Brežnev.
Brežnev rýchlo skoncoval s Chruščovovým štýlom neustálych zmien, oprel sa o armádu, posilnil centrálne rozhodovanie z Moskvy, do vedenia vniesol stabilnejšie a pragmatickejšie metódy práce a aj ľud prijal zmenu v Kremli s uspokojením. XXIII. zjazd KSSZ roku1966 potvrdil novú líniu strany, ktorá bola súčasne neoficiálnou rehabilitáciou stalinizmu. Práve on mal v nasledujúcich rokoch veľký podiel naintervencii doČesko-Slovenska v lete roku1968. Počas jeho vlády sa výrazne zhoršili vzťahy sČínou. Čínski vodcovia označovali ZSSR za svojho najväčšieho nepriateľa. Prebehlo tiež niekoľko menších ozbrojených stretnutí, v marci roku1969 na riekeUssuri a na riečnom ostroveDamanskij (čínsko-sovietske konflikty). Ako aj na hraniciachKazachstanu aČĽR v auguste toho istého roku. Brežnev sa v tejto dobe obklopil vedením, ktoré sa skladalo z členov všetkých dôležitých záujmových skupín komunistickej strany. Okrem toho, že Brežnev uvoľnil svojou zahraničnou politikou napätie v Európe, pokúšal sa normalizovať aj vzťahy s USA, ktoré už niekoľko rokov predávali veľké množstvo obilia do ZSSR. Výsledkom rokovaní medzi USA a ZSSR bola dohoda o obmedzení strategických jadrových zbraníSALT I.
Rodina pracovníka závodu Krasnyj Chimik vLeningrade v ich letnom dome,Ruská SFSR, 1981
V tomto období rýchlo rástla životná úroveň obyvateľstva. Mzdy rástli podstatne rýchlejšie ako životné náklady. To však spôsobovalo disproporcie medzi úsporami a produktmi, ktoré bolo možné za ne nakúpiť, vzhľadom na to že výroba spotrebného tovaru pomaly klesala. Na druhej strane sa zvyšovala vybavenosť sovietskych domácností. Zlepšili sa tiež bytové podmienky. Vzrástla motorizácia a skvalitnila sa výživa obyvateľstva. Na druhej strane sa sovietske kolchozy prejavili ako neefektívne. Sovietsky zväz nedokázal pravidelne vyprodukovať dostatok potravín pre vlastnú potrebu. Tretina zožatého obilia bola zničená kvôli zlému uskladneniu. Naproti tomu 25–30 % poľnohospodárskej výroby pochádzalo zo záhumienok, ktoré tvorili len 3 % celkovej ornej pôdy. Pre celé hospodárstvo bolo príznačné lajdáctvo a potláčanie akejkoľvek iniciatívy. Počas 18 rokov, keď bol Brežnev najmocnejším mužom Kremľa, sa pomery v ZSSR síce stabilizovali, no odmietaním progresívnych zmien sa zároveň konzervovali. Pod jeho vedením systém nedokázal adekvátne čeliť vnútropolitickým a ekonomickým problémom. V roku1979 pomocouKGB zorganizoval vAfganistane puč, po ktorom nasledovala zdĺhavákrvavá vojna. Na sklonku jeho vlády bolo vedenie ZSSR prestarnuté a nehybnosť sovietskeho režimu sa skončila až po Brežnevovej smrti roku1982.
Nástupcom Brežneva sa stalJurij Vladimirovič Andropov, bývalý šéfKGB. Sovietska tajná služba, bola v tej dobe organizáciou, ktorá mala najlepší prehľad o skutočnom dianí v krajine. Andropov sa prejavoval ako opatrný reformátor. Pokúšal sa obmedziť absentérstvo, alkoholizmus (vskutku zaujímavé je, že príjmy z alkoholu tvorili 5–8 %HDP ZSSR), čierny trh, vystupňoval boj proti korupcii, pokúsil sa zvýšiť všeobecnú disciplínu, obzvlášť pracovnú. Asi najväčším úspechom Andropova počas jeho 15 mesiacov v úrade bola jeho kádrová politika. Presadzoval nové, mladšie stranícke kádre a odstraňoval prestarnutú brežnevovskú garnitúru. Od polovice roku1983 sa však rýchlo zhoršoval jeho zdravotný stav, až nakoniec9. februára1984 zomrel. V svojom odkaze ústrednému výboru strany žiadal Andropov za svojho nástupcu Michaila Gorbačova. Ten sa však zdal starej brežnevovskej garde veľmi mladý, tá si navyše ešte priala udržať moc. Za nového generálneho tajomníka bol zvolenýKonstantin Černenko, ten ale nevládol ani 1 rok a zomrel10. marca1985. Politbyro do 24 hodín od jeho smrti odporučilo Ústrednému výboru strany, aby bol za nového tajomníka zvolenýGorbačov.
Michail Gorbačov sa stal vodcom chorej veľmoci. Ako predstaviteľ mladých, umiernených reformátorov v Komunistickej strane sa snažil napraviť, oživiť a pokiaľ možno liberalizovať strnulý sovietsky systém. To sa chcel pokúsiť dosiahnuť takým spôsobom, aby ho nemusel zásadne meniť. Nemal však jasné predstavy o reformách a ich hĺbke. Ako sa neskôr ukázalo, nemal ani presné predstavy o skutočnom stave v krajine. Pri reformách sprvu dával dôraz na zvýšenie stagnujúceho ekonomického rastu. Ten bol okrem skostnatenosti riadiaceho aparátu spôsobený aj problémami so systematickým falšovaním ekonomických výsledkov, čo bolo bežnou praxou v krajine. Pokúšal sa odstrániť byrokraciu a centralizmus, pre to bolo potrebné zvýšiť otvorenosť a informovanosť spoločnosti. Nasledovala tzv. „glasnosť“, a neskôr potreba hlbších reforiem komunistického systému, tzv. „perestrojka“. Za Gorbačovovej vlády sa podstatne zlepšili vzťahy ZSSR sUSA ako aj západoeurópskymi krajinami. Gorbačov sa stal veľmi uznávaný v zahraničí. Vo vzťahu k východoeurópskym krajinám presadzoval politiku nezasahovania. To neskôr vyústilo do postupného pádu komunistických režimov v týchto krajinách.
Uvoľňovanie vzťahov v samotnom ZSSR malo ale zhubný vplyv aj na samotné republiky. Predstavitelia jednotlivých republík sa začali navzájom obviňovať z ekonomického zaostávania krajiny. Neskôr do popredia vystúpili aj národnostné nepokoje najmä v Pobaltí a Zakaukazsku. Jednotlivé národné parlamenty sa začali odkláňať od Moskvy a dokonca žiadali autonómiu. Gorbačov sa ocitol medzi dvoma tábormi. Radikálni reformátori ho považovali za príliš konzervatívneho, naopak konzervatívni komunisti za priveľmi radikálneho. Práve predstavitelia tvrdej línie sa18. augusta1991 pokúsili opuč. Ten bol ale veľmi slabo naplánovaný a mal nízku podporu, hlavne armády. Po piatich dňoch bola väčšina pučistov zatknutá alebo spáchala samovraždu. Vtedy sa na scénu znovu dostalBoris Jeľcin, populárny predstaviteľ Moskovskej straníckej organizácie. Najvyšší soviet mu vtedy udelil mimoriadne právomoci, Jeľcin prevzal kontrolu nad ozbrojenými silami na území Ruska, zastavil činnosť Komunistickej strany. Nasledovala likvidácia celozväzových inštitúcií a mnohých ministerstiev. Dňa8. decembra 1991 sa na chate vBielovežskom pralese zišli prezidenti Ruska a Ukrajiny, Boris Jeľcin aLeonid Kravčuk, ktorí presvedčili predsedu Najvyššieho sovietu Bieloruska,Stanislava Šuškeviča, aby súhlasil s rozpustením Sovietskeho zväzu a jeho nahradením voľným združením, Spoločenstvom nezávislých štátov (SNŠ). Legitimitu tohto kroku odôvodňovali skutočnosťou, že roku 1922 tieto štáty vytvorili podpisom zväzovej zmluvy ZSSR a mali ho teda aj právo rozpustiť. Predstavitelia väčšiny ostatných republík boli rýchlym spádom udalostí prebiehajúcich mimo ich vplyvu značne prekvapení. Vymohli si preto taktiež vstup do SNŠ, ktoré malo vytvoriť podmienky pre uchovanie potrebných vzťahov medzi novovzniknutými krajinami. Stalo sa tak21. decembra 1991, keď 11 zostávajúcich republík ZSSR (pobaltské štáty aGruzínsko sa odmietli pripojiť) vyhlásilo, že vytvorenímSNŠ prestal existovať Sovietsky zväz. Ten bol formálne zrušený26. decembra 1991. Deň pred tým rezignoval Gorbačov, prvý aj posledný prezident tejto krajiny.
V období prebiehajúcich decentralizačných reforiem sa miestne komunistické strany v jednotlivých oblastiach menili na lokálne centrá moci, ktoré boli čoraz menej závislé naMoskve. Nepokoje, ktoré prebehli po tom, ako bol roku1986 vymenený kvôli korupcii prvý tajomník komunistickej strany v Kazachstane pôvodom Kazach za iného funkcionára, ktorý však bol Rus, ukázali citlivosť národnostnej otázky, ktorú sa dlhú dobu darilo tvrdými protiopatreniami potláčať. Do popredia tak pomaly vystupovala otázka krívd spôsobených neruským národom. Mnoho príslušníkov neruských národov videlo za krivdami a nešťastiami, ktoré im spôsobil režim,Rusov. Dôvodom však bolo v prevažnej miere to, že o ruské obyvateľstvo sa opieralo cárske Rusko, ktorého štruktúry do značnej miery Sovietsky zväz prebral. Práve ruské obyvateľstvo bolo najčastejšie využívané ako mobilná pracovná sila, či ako riadiaci element posielaný do všetkých kútov krajiny. Ruština sa však stala preferovaná ako jazyk inteligencie a to aj napriek tomu, že štát garantoval rozvoj všetkých národov a národností, ba aj ich tradícií a kultúry. Na druhej strane ale dôkladne monitoroval a potlačoval všetko, čo bolo z politického a ideologického hľadiska považované za nacionalizmus. Na Rusov v tomto prípade dopadá vina za chyby režimu z veľkej časti neprávom. RSFR napríklad nemala nikdy svoju vlastnú stranu, ktorá by bránila jej záujmy, tak ako ich mali ostatné republiky. Problémom bola takisto rýchlo rastúca populácia stredoázijských, prevažnemoslimských republík, ktorých obyvateľstvo na rozdiel od slovanského (ruského obzvlášť) nebolo ochotné sťahovať sa do inej oblasti, tobôž osídľovať riedko obývanúSibír. Tá sa mimochodom vyľudňovala počas celého povojnového obdobia, aj napriek tomu, že štát prisťahovalcov do týchto oblasti krajiny zvýhodňoval. V rámci „glasnosti“ sa koncom80. rokov v ZSSR otvorene hovorilo o zločinoch, ale aj problémoch režimu, čo však bohužiaľ vôbec neviedlo k ich riešeniu, ale skôr k ich rozmazávaniu. Mnoho obyvateľov bolo zaskočených, ba až znechutených režimom, ktorý to všetko spôsobil. Vládla dezilúzia. Po neúspešnom puči vauguste1991, bola väčšina obyvateľstva zväzových republík natoľko zhnusená dianím v krajine, že nik nezasiahol, keď sa v tomto momente oddelili od krajiny pobaltské republiky. Moci v krajinách sa vtedy rozhodli chopiť miestne elity, ktoré dovŕšili rozpad krajiny v decembri1991 zrušením ZSSR a vytvorením jeho nepodarenej „demokratickej“ náhrady vo formeSpoločenstva nezávislých štátov.
Postupné spomaľovanie ekonomického rastu ZSSR badateľné od polovice70. rokov bolo spôsobené tým, že krajina prešla fázou, kedy čerpala z extenzívneho rastu. Centrálne plánovanáekonomika v tomto období dosiahla zenit svojej výkonnosti a začala upadať.Poľnohospodárstvo stagnovalo už dlhšiu dobu. Priemyselná výroba potrebovala v tomto období nutné reformy, ale Brežnevova administratíva sa ich obávala spustiť. Veľká časť finančných prostriedkov štátu sa míňala na zbrojenie – v priemere 10 % až 18 %HDP. Štát plytval prostriedkami na podporu svojich spojencov v konfliktoch po celom svete. Prakticky všetky tieto prostriedky boli nenávratne stratené. Výdaje na zbrojenie ešte zvýšil ajAfganský konflikt, do ktoréhoBrežnev zbytočne zatiahol krajinu. Na zbrojenie sa orientoval aj prakticky všetok výskumný potenciál. Civilný sektor sa zanedbával, čo ešte viac zvýraznilo sovietske zaostávanie v špičkových technológiách, najmäelektronike. V 80. rokoch sa už začal prejavovať nedostatok spotrebného tovaru a niektorých druhov potravín. Vzrastal význam sivej ekonomiky. Odhady vravia, že dosahovala 10 – 25 % celkového HDP, pričom tvorila 30 – 40 % celkových príjmov obyvateľstva. Ekonomická kríza sa prehlbovala hlavne v období po smrti Brežneva. V roku1984 54 %exportu krajiny tvoril vývozropy azemného plynu. Sovietsky zväz čoraz viac pripomínal krajiny tretieho sveta, keď až 40 % jeho dovozu tvorili potraviny. Krízu prehĺbil aj pokles cien ropy na svetových trhoch. Stav ekonomiky bol hlavným podnetom, ktorý viedolGorbačova k začatiu reforiem. Ten však už po dvoch rokoch musel uznať, že aj hospodárski plánovači z Moskvy stratili predstavu o tom, podľa akých zákonov vlastne sovietska ekonomika funguje. Reformy však tiež príliš nepomáhali. Zákon o štátnom podniku napríklad oprávňoval zamestnancov voliť riaditeľa podniku. To viedlo mnohých riaditeľov veľkých priemyselných podnikov k populistickým krokom, a tak namiesto investícií do modernizácie výroby míňali na neadekvátne zvyšovanie platov zamestnancov. Spomaľoval sa rast hospodárstva. Kolchozy prestali byť ochotné predávať štátu poľnohospodárske produkty za nízke (štátom určené) výkupné ceny. Jednotlivé republiky sa bránili odlivu potravín a výrobkov do centra. Až v roku1991 sa štát odhodlal priblížiť umelo udržiavané ceny niektorých tovarov ich trhovej hodnote. Ako väčšina Gorbačovových reforiem, aj toto bol len polovičatý krok, pretože štát sa stále pokúšal držať cenovú hladinu vo svojich rukách. Na niektoré druhy tovaru bolo potrebné čakať v dlhých frontách. Často ani to nezaručilo, že kupujúci tovar dostal. Začali sa prejavovať občianske nepokoje (napríklad protesty baníkov vDoneckej panve roku1989), národnostné trenice a všeobecná dezilúzia prestavbou komunizmu. Definitívnym klincom do rakvy bol puč zorganizovaný zástancami tvrdého krídla Strany18. augusta vMoskve.
Dňa18. augusta1991 sa členovia konzervatívneho vedenia strany na čele sVladimirom Kriučkovom pokúsili o prevrat. Zatkli Gorbačova, ktorý sa v tej dobe nachádzal naKryme, vo viacerých mestách vyhlásili výnimočný stav a tankmi zaútočili na budovu parlamentu (Biely dom). Pučistické tanky však zastavili rozhorčené davy Moskovčanov a jednotky armády, ktoré zostali lojálne legitímnemu vedeniu krajiny. Pri stretoch zomreli 3 ľudia. Jedným z politikov, ktorí sa podieľali na rozvrátení puču bolJeľcin, ktorý sa angažoval priamo v uliciach, napríklad i známym prejavom z veže tanku. Napriek tomu, že sa Gorbačov onedlho vrátil do Moskvy, stratil už fakticky všetku svoju moc. Formálnu vládu nad Sovietskym zväzom prevzala ruská vláda. Jeľcin 23. augusta zakázal činnosť komunistickej strany na území Ruska, o deň neskôr Gorbačov odstúpil zo svojej funkcie generálneho tajomníka, zjazd ľudových poslancov schválil zmeny v ústave. V tomto období fakticky vládu nad každou z republík prevzali lokálne vlády.6. septembra moskovská vláda uznala nezávislosť troch pobaltských republík – Litvy,Lotyšska aEstónska. Vodcovia Ukrajiny (Leonid Kravčuk), Bieloruska (Stanislav Šuškevič) a Ruska (Boris Jeľcin) sa po referende, v ktorom sa obyvatelia Ukrajiny rozhodli oddeliť od ZSSR, 8. decembra 1991 dohodli na vzniku slovanského trojspoločenstva. Väčšina ostatných bývalých zväzových republík (s výnimkou pobaltských republík a Gruzínska) ich nasledovala a 21. decembra sa vAlma-Ate dohodla na vzniku Spoločenstva nezávislých štátov – SNŠ.
Pahorkatiny a vrchoviny sa zvyčajne viažu na vyzdvihnuté kryhypredkambrickejplatformy, alebo sú zvyškami obrovských koncovýchmorén kontinentálneho ľadovca (Valdajská vrchovina), kým nížiny sú miestamipoklesov. Reliéf severozápadnej časti roviny bol modelovanýľadovcom, nachádzajú sa tam početnémorény,jazerá,močiare a piesočnatéperiglaciálne nížiny (Meščerská,Polesie). Južnú časť nížiny modelovala riečnaerózia. Širokými dolinami riek, eróznymi ryhami (ovaragy) sú rozbrázdené najmä vyvýšeniny, pokryté rovnako ako nížinysprašou.Kaspická nížina leží značnou časťou pod hladinou oceánu a v dôsledku veľkej suchosti ju pokrývajúpiesky, slané jazerá a slaniská. Najvyššou časťouVýchodoeurópskej nížiny je Kolsko-karelská oblasť (najvyšší vrchChibiny1 191m), ktorá tvorí výstup predkambrickej platformy veľmi príznačnej zaľadnením. Úzke a vyše2 000km dlhé pohorieUral, ťahajúce sa v poludníkovom smere, oddeľuje Východoeurópsku nížinu odZápadosibírskej nížiny. PohorieUral je nevysoké (najvyšší vrchNarodnaja1 894m), tvorí ho rad paralelných chrbtov. Je bohaté na nerasty.Západosibírska nížina (2,6 mil km²) tvorí takmer ideálnu rovinu s malými výškovými rozdielmi (100–140mn.m. v strede,200m na okrajoch). Spád riekyOb odNovosibirska po ústie (na3 000km toku) je iba90m. Hlavným prvkom Západosibírskej nížiny sú ploché, veľmi široké a slabo drénované, a preto zamokrené močaristé rozvodia.
Druhým reliéfnym prvkom sú široké, dobre sformované, a preto i odvodňované doliny riek využívané i poľnohospodárstvom. Južne od Západosibírskej nížiny sa rozkladá stará, na nerastné suroviny bohatá, veľmi rozrušenáKazašská plošina.Turanská nížina leží v polopúšti a púšti. Suché a horúce podnebie tu podmienilo vznik eolitických foriem reliéfu (presypy) v nižších častiach nížiny, ktoré tvoria púšteKarakum,Kyzylkum a iné okrajové časti tvoria najmä veternou eróziou poznačené nevysoké plošiny (Usťjurt,Turgajská plošina) s početnými svedeckými vrchmi. Horskú obrubu Východoeurópskej nížiny z juhu tvoria tri od seba oddelené pohoriaalpínskeho veku –Karpaty,Krymské vrchy aKaukaz. Ukrajinské Karpaty (najvyšší vrchHoverla2 061m) sú nevysoké,flyšovými vrstvami budované a ľahko priechodné pohorie, pre ktoré sú typické široké a odlesnené chrbty (poloniny) spadajúce do dolín strmými zalesnenými svahmi. MedziSevastopoľom aFeodosijou na juhu polostrova Krym sa ťahajúKrymské vrchy (najv. vrchRoman-Koš1 545m) budované zväčšavápencami a tvoriace tri od seba oddelené, mierne na sever a strmo na juh spadajúce chrbty. Obdobou polonín sú tujajly. Tvoria ich naklonené a značneskrasovatelé vrcholovéplošiny.
OblasťKaukazu sa rozprestiera medziČiernym aKaspickým morom a tvoria ju štyri časti: nížinné aarchaickéPredkaukazsko (Kubánska aTerecko-kumská nížina,Stavropoľská plošina); pohorieVeľký Kaukaz, jedno z najkrajších pohorí ZSSR (najv. vrchElbrus5 642m); depresiu Zakaukazska tvoria dve nížiny (Rionská,Kursko-arakská); za depresiou sa dvíhajú pohoriaMalého Kaukazu uzatvárajúce sopečnúArménsku vysočinu. Za Kaspickým morom sa začínajú pohoria Strednej Ázie pustatinným pohorímKopet-Dag (najv.vrch Reza2 942m). Jeho pokračovaním sú dve najvyššie pohoria ZSSR,Pamír s najvyšším bodom ZSSR (Štítom Komunizmu7 495m) aŤanšan (najv. vrchŠtít víťazstva7 439m). PohoriePamír je vysoko vyzdvihnutý horský uzol s alpínskym reliéfom a početnými ľadovcami.Ťanšan je pohorie vrásovo-zlomovej štruktúry, rozčlenenézlomami na viacero chrbtov so zarovnanými plošinami (syrty), medzi ktorými ležia hlboké kotliny (Ferganská,Issykkuľská). Severne od Ťan-šanu sa rozkladajú dve horské kryhy (Džungársky Alatau,Tarbagataj) a pohorieAltaj (najv.vrch Belucha4 506m) s parovinným reliéfom v stredných výškach a s alpínskym reliéfom v najvyššej dodnes zaľadnenej časti. Výbežkom Altaja na severe jeKuznecký Alatau aSalairský masív, ktorý uzatvárajú Kuzneckú kotlinu bohatú na uhlie. Východným pokračovanímAltaja je vyše3 000m vysoké pohorieSajany. Medzi riekamiJenisej aLena sa rozprestieraStredosibírska plošina (500–700mn.m.) s lávovými pokrovmi (trapy). Plošina je rozrezaná hlbokými dolinami riek s početnýmivodopádmi a prahmi, na severe strmo spadá doStredosibírskej nížiny bohatej na jazerá. Pohoria v Pribajkalsku a Zabajkalsku tvoria nevysoké a ploché horské chrbty severovýchodného a juhozápadného smeru oddelené pozdĺžnymi zlomovými zníženinami. Jednou z nich je priekopová prepadlina jazeraBajkal, ktoré je najhlbším jazerom sveta (1 620m). Východne od riekyLena sa rozkladá horská oblasť severovýchodnejSibíri s viacerými pohoriami oblúkovitého tvaru (Stanový,Verchojanský aČerkeského chrbát,Kolymské vrchy a iné), ktoré obklopujú náhorné plošiny (Ojmjakonská a iné). Najvyššie pohorieSibíri a Ďalekého východu je na polostroveKamčatka. (sopkaKľučevskaja4 750m). Na Kamčatke aKurilských ostrovoch je do 40 činnýchsopiek, Južnú časť Ďalekého východu vypĺňajú pohoriaSichote-Aliň aBurejský chrbát, oddelené nížinou pri riekeAmur.
Podnebie bolo pre obrovskú rozlohu ZSSR veľmi pestré. Rozhodujúci vplyv na podnebie oblastí má geografická šírka, poloha vzhľadom na centrá atmosférickej činnosti, prevládajúce prúdenie vzduchu a reliéf. ZSSR sa v zásade rozkladalo v troch klimatických pásmach – arktickom, miernom a subtropickom. Vznik týchto pásiem závisí najmä od množstva prijímaného slnečného žiarenia, ktoré je v jednotlivých zemepisných šírkach rozdielne. Na pobreží Severného ľadového oceánu je žiarenie v priemere za rok 60 kcal na cm², v južných oblastiach ZSSR dosahuje až 160 kcal na cm². Centrá atmosférickej činnosti sú zásadne odlišne rozdelené v zime a v lete. V zime po silnom ochladení vzniká napr. nad Mongolskom a východnou Sibírou oblasť vysokého tlaku vzduchu, ktorého výbežok zasahuje smerom na západ až nad Ukrajinu (približne 50° severnej zemepisnej šírky). Tlaková výš ochladzuje väčšiu časť územia ZSSR a vyvoláva studené východné prúdenie južne od výbežku vysokého tlaku vzduchu. Podnebie ZSSR ovplyvňuje ajAzorská tlaková výš a tlakováníž nadIslandom, Severne od výbežku vysokého tlaku vzduchu prevažuje západné prúdenie od Atlantického oceánu, prinášajúce snehové zrážky. Podnebie severozápadnej časti ZSSR podmieňovalGolfský prúd. V lete sa nad prehriatym eurázijským kontinentom utvára oblasť nízkeho tlaku vzduchu nad Iránom a Strednou Áziou. Od nej sa rozširujú na sever a na západ suché a horúce vzdušné masy. Nad Atlantikom mohutnie Azorská tlaková výš, posúva sa na sever a ovplyvňuje podnebie takmer celého územia ZSSR. V lete takmer nad celou oblasťou ZSSR prevládajú západné a a v strednej Ázii severné vetry. Na pobrežiach Severného ľadového oceánu sa vetry menia dva razy do roka. Vete dujú z oceánu na pevninu a v zime naopak. Nad južnou časťou Ďalekého východu letné vetry z Tichého oceánu prinášajú veľa vlahy (monzún). Vplyvom reliéfu majú najmä pohoria odlišné podnebie ako okolité rovinné územia. Kým pobrežia na Ďalekom východe obmedzujú vplyv Tichého oceánu na úzky pobrežný pás, rovinný reliéf na západe a severe umožňuje západnému prúdeniu prenikať až do východnej Sibíri a chladným vzduchovým hmotám často zasahovať hlboko na juh, najmä v prechodných obdobiach. V zime má celé územie ZSSR okrem južného Krymu, Zakaukazska a juhu Strednej Ázie teploty pod bodom mrazu. Na priebeh izoteriem má veľký vplyv teplý Golfský prúd. Napr. izoterme priemernej januárovej teploty −10°C prebieha cezMurmansk,Kalugu,Volgograd, a Kzyl-Ordu, teda má takmer poludníkový smer. Izotermy januárových teplôt −35°C a nižšie tvoria nad Sibírou uzatvorené kruhy. Extrémne nízke teploty aj v dôsledku inverzie sú v uzavretých kotlinách severovýchodnej Sibíri, kde leží takzvaný pól chladu (oblasťVerchojanska aOjmjakonu). Teplota tu klesá až na −70°C. Najmä zimné teploty poukazujú na prevažujúcikontinentálny charakter podnebia na území ZSSR.
ZSSR malo najväčšie palivové zásoby spomedzi všetkých krajín sveta. Podľa odhadov sa na území ZSSR nachádzalo 57% svetových zásob uhlia (8670 miliárd ton). Spomedzi všetkých oblastí ťažby uhlia mali najväčší význam uhoľné panvy ležiace v zaľudnených a hospodársky aktívnych územiach. V európskej časti ZSSR to boliDonecká aPečorská uhoľná panva aMoskovská hnedouhoľná panva. Na juhuSibíri a vKazachstane ležia dve ďalšie panvy významné pre ťažbu čierneho uhlia a to:Magadanská aKaragandská. Významná je tiežČeľabinská hnedouhoľná panva naUrale,Jekaterinburská vKazachstane,Kansko-ačinská aIrkutská panva vo východnej Sibíri,Burejská panva na Ďalekom východe a menšie panvy v Strednej Ázii a Zabajkalsku. Obrovské zásoby uhlia sú tiež vTunguszkej aLenskej panve na severe Sibíri, tieto sú zatiaľ využívané iba veľmi slabo.
Spokojní sovietski baníci po šichte,Kazašská SSR, 1977
Ajropa azemný plyn bolinerastné suroviny, ktorých najväčšie známe ložiská sa nachádzali na území ZSSR a predstavovali aj podstatnú časť jeho exportu.Volžsko-uralská (tiež nazývaná „druhéBaku“) aZápadosibírska ropná oblasť pri strednom tokuObu, objavené počas2. svetovej vojny a po nej, prevyšujú skôr objavené ložiská v oblastiBaku a v Predkaukazsku (Groznyj). Významná sa stala aj ropná panva na polostroveMangyšľak vKazachstane. Menšie ložiská ropy sú aj na západnej Ukrajine, v Strednej Ázii, v povodíEmby a na ostroveSachalin. Hlavné ložiská zemného plynu sa v európskej časti nachádzali vPredkaukazsku (Stavropoľ aKrasnodar), naUkrajine (Dašava,Šebelinka), v Povolží a na južnomUrale (Orenburg). V ázijskej časti vynikali najmä ložiská v Uzbekistane (Buchara,Gazli) a na dolnom toku riekyOb. Miestny význam v oblastiach s nedostatkom iných palív mali aj ložiskáhorľavých bridlíc arašeliny. Na ZSSR pripadalo 60% známych svetových zásob rašeliny. Najväčšie ložiská rašeliny sa nachádzali v severnej polovici Východoeurópskej a Západosibírskej nížiny. Ložiská horľavých bridlíc sú dodnes vEstónsku a v okolíLeningradu a vPovolží.
Rušná prevádzka v závode na výrobu vysokých pecí Kujbyševskej oceliarne vKramatorsku,Ukrajinská SSR, 1968
Viac ako polovica svetových zásobželezných rúd (110 miliárd ton) a ešte väčší podielmangánových rúd ležala na území ZSSR. Na rozdiel od uhlia najväčšie ložiská železných a mangánových rúd boli v európskej časti ZSSR. 60% zväzových zásob železnej rudy bolo v ložiskáchKrivého Rogu a v oblastiKurskej magnetickej anomálie. Druhá veľká skupina nálezísk železnej rudy je naUrale a v priľahlej oblastiKazachstanu (Kustanajská oblasť). Menšie ložiská boli tiež na polostroveKola, v strednomKazachstane, v altajských a sajanských chrbtoch, na hornejAngare a v Zakaukazsku. Svetoznáme sú tiež ložiská mangánovej rudy priNikopole naUkrajine (60% svetových zásob). Veľmi kvalitné ložisko je tiež priČiature vGruzínsku, ďalšie sú naUrale a vKazachstane. ZSSR malo aj značné zásoby ostatných rúd, najmä rúd farebných, drahých a ľahkých kovov. Ložiská rúdchrómu na Urale, medi v Kazachstane, na Urale a v Zakaukazsku, polymetalických kovov (zinok,olovo,meď,striebro a iné) v RudnomAltaji a na Ďalekom východe,cínu v Zabajkalsku,niklu v oblasti Noriľska, na Kole a na Urale. Hliníkové rudy sa vyskytovali v okolíLeningradu, na Urale a v Kazachstane (bauxit), naKole (nefelín) a v Zakaukazsku (alunit). Ložiská drahých kovov, najmäzlata aplatiny sú na Urale, v Kazachstane a najmä vJakutsku a na Ďalekom východe (Kolyma).
Do vyhláseniasocializmu v krajine ústavou v roku 1936, bola v krajine vyhlásenádiktatúra proletariátu a chudobného roľníctva. V treťom odseku ústavy z roku 1936 sa hovorilo: „Všetka moc v ZSSR patrí pracujúcemu ľudu miest a dedín prostredníctvom sovietu zastupujúceho pracujúcich“.
Najvyššími predstaviteľmi (spravidla vo funkcii predsedu prezídia Najvyššieho sovietu, ktoré bolo kolektívnou hlavou štátu) Sovietskeho zväzu boli vždy zároveň vodcovia vládnucej strany (od roku1925KSSZ) – spravidla prvý alebo generálny tajomník.
Sovietsky zväz tvorilo 15 zväzových „sovietskych socialistických republík“ (SSR). Republiky sa ďalej delili na oblasti (okremLitvy,Lotyšska,Estónska,Moldavska aArménska).
RSFSR tvorili aj kraje, národnostné okruhy (neskôr premenované na autonómne okruhy) a autonómne oblasti.
↑ORAVEC, P. Slovník slangu a hovorovej slovenčiny, 2014, S. 227
12HAJKO, Jozef.História / Sovietsky zväz opanuje celú planétu, hotovali sa pred sto rokmi boľševici [online]. www.postoj.sk, [cit. 2022-12-15].Dostupné online.
↑Grigory Yevseyevich Zinovyev | Russian revolutionary | Britannica [online]. www.britannica.com, [cit. 2023-05-14].Dostupné online. (po anglicky)
↑SNYDER, Timothy.Krvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom. 1. vyd. Bratislava: Promedia Group, 2013. 443 s.ISBN978-80-8159-025-2. S.44-45.
↑Vývoj počtu obyvateľov podľa republík. In: Bašovský, O. a kolektív: Malá zemepisná encyklopédia ZSSR, Obzor – Bratislava, 1977, s. 827
↑Statistika Rossijskoj Imperii, SSSR i Rossijskoj Federacii / Статистика Российской Империи, СССР и Российской Федерации [online]. istmat.org, [cit. 2022-10-28].Dostupné online.
↑McDermott, K., 2005,Union of Soviet Socialist Republics. in Shelton, D. L. (Editor),Encyclopedia of Genocide and Crimes against Humanity. Thomson Gale, Detroit, s. 1061
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.png)
.svg)
.svg)
.svg)
%3b_Flag_of_Kazakhstan_(1991%20131992).svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
