Bol synomsocháraSófroniska a babice Fainarety. Sokrates sa spočiatku zaoberalfilozofiou prírody amatematikou, ktorú zanechal pravdepodobne pod vplyvomAnaxagora. Sokrates si v Aténach získal značnú autoritu; jej posilnením bola aj odpoveď delfskej veštkyne, ktorá ho uznala prinajmenej za veľmi múdreho. To ho ešte viac pripútalo k Aténam, k aténskej kultúre a k duchovnému životu, ktorého prejavom bola v tých časoch činnosť sofistov. A oni boli – i keď nepriamo – aj jeho prvými učiteľmidialektiky a metódy filozofovania. Tu v Aténach Sokrates pôsobil akomoralista apolitik, pokúšal sa o reformudemokratického zriadenia, ktoré odsudzoval, a tomuto cieľu mala slúžiť aj jeho metóda a filozofia. Opozícia proti vtedajšej aténskej demokracii bola príčinou procesu proti Sokratovi, ba aj rozsudku smrti nad ním. Sokrates nezanechal písané dielo, jeho filozofia je známa zPlatónových dialógov, zo SpomienokXenofonta a z krátkych zmienok uAristotela. Jeho najznámejší výrok bolstarogr.οἶδα ουδὲν εἰδώς – oida ouden eidós – „viem, že nič neviem“). Tento výrok sa dá vyjadriť tak, že človek nikdy nie je taký múdry, aby sa nemohol dozvedieť niečo viac.
Sokrates sa odvrátil od príbehov mýtu, ktoré sa mu zdali prázdne a nezmyselné, ak neposkytujú to najdôležitejšie: naplnenie výroku delfskej veštiarne „poznaj sám seba“. Namiesto viery v to, čo rozpráva mýtus, musí mudrc odhaliť pravdu v sebe samom.
Sokrates však túto pravdu nehľadá v osamotenom hĺbaní, ponorení do seba, ale v rozhovore. Lebo pravda nie je niečo, po čom by sme mohli bezprostredne siahnuť. Pravda sa nám nezjavuje, môžeme sa len usilovať k nej priblížiť tým, že objasníme predstavy a myšlienky, ktoré o nej máme. To sa však môže podariť iba v rozhovore, v ktorom sme postavení pred výzvu povedať, čo si myslíme a našu mienku zdôvodniť. Sokratovi partneri v rozhovore musia takmer vždy zakúsiť, že to, čo hovoria, vedie k hlúpostiam a protirečeniam. Ustavičným pýtaním ich Sokrates núti objasniť predpoklady, z ktorých skryte vychádzajú. Nič sa nesmie len tak jednoducho tvrdiť, nič sa nesmie vyhýbať požiadavke zdôvodnenia. Sokrates je prvý, ktorý zastáva princíprozumovejargumentácie.
Napriek tomu, že sa Sokrates zaraďuje medzi najväčšíchstarogréckychfilozofov, je pravda, že s určitosťou môžeme o ňom povedať len to, kedy zomrel. V roku399 pred Kr. bol odsúdený aténskym súdom na smrť pre bezbožnosť a marenie výchovyaténskej mládeže. Jeho obžaloba bola založená na obvinení z pohoršovania mladých najmä svojou neverou v aténskychbohov.Platón, jeho žiak, sa však vo svojom dieleObrana Sokratova snažil ukázať, že na pozadí Sokratovho odsúdenia stojí nenávisť voči jehopolitickým prejavom. Sokrates bol totiž proti aténskej demokracii, a práve demokrati po uchopení moci vykonštruovali spomínané obvinenie. Určiť čas narodenia Sokrata je možné opäť len vďaka Platónovi, ktorý píše, že Sokrates mal vo chvíli vykonania trestu smrti asi 70 rokov. Preto rok narodenia kladieme do obdobia rokov470–469 pred Kr.
Sokratovými rodičmi bol otec sochár a matka pôrodná babica alebo práčka šiat. Pravdepodobne bol dvakrát ženatý; jeho prvou manželkou bola Mirta a druhou Xantipa, pričom mal tri deti.[1] Svoj život prežil v Aténach, z ktorých odchádzal len pri účasti navojenskom ťažení. Takto sa zapojil do troch známych bitiek pri mestáchPotideya,Anfipoly aDelio. Neúspešných bojovníkov neodsudzoval, ba naopak – vyjadroval nesúhlas s trestom smrti pre týchto porazených, ktorí boli obvinení, že po námornej bitke nepochovali svojich mŕtvych. Sokrates však k neúspešným určite nepatril, bol odvážny a silný, ktorý dokázal vydržať aj zimu naľahko oblečený. Podľa Platóna bol svojím spôsobom príťažlivý a výnimočný, takže v ňom vo svojich dielach koncentroval najlepšie a najmúdrejšiemyšlienky. Tiež však popisuje, že bol fyzicky nepekný, pričom jeho opis umožnil neskorším autorom vytvoriť známe Sokratoveumelecké zobrazenia.
Jacques-Louis David:Smrť Sokrata
Sokratova účasť na ťaženiach nebola náhodná – po dosiahnutí základného vzdelania bol vychovávaný k fyzickej zdatnosti. Zaoberal sa však ajhudbou,gramatikou,geometriou aaritmetikou. Mal silnémorálnekvality – bol známy svojou čestnosťou, nepodplatiteľnosťou v spoločenských funkciách a dôsledným dodržiavaním svojich povinností.
Ernst Cassirer: Nikdy neútočí na teórie svojich predchodcov, ani ich nekritizuje; jeho zámerom nie je vypracovať nové filozofické učenie. Všetky predchádzajúce problémy uňho nadobúdajú nový význam, lebo ich zasadzuje do nového myšlienkového rámca. Jeho pozornosť plne absorboval teoretický záujem o človeka. Jeho filozofia, ak vôbec dajakú filozofiu má, je filozofia dôsledneantropologická.[2]
Sokratova smrť je považovaná zamučenícku. Ranokresťanskí myslitelia sa snažili prijať Sokrata ako kresťana za svojho. Jednak preto, žekresťanstvo si prialo získať na vážnosti pred starovekým svetom nájdením súladu s gréckym myslením, a taktiež preto, že Sokrates bol mimoriadna osobnosť. Sokrates však žil niekoľko storočí predKristom. Vo svojej druhejObrane z rokov okolo 150 – 160 po Kr. písalJustin Mučeník o Sokratovi ako okresťanovi pred Kristom.
GRAESER, Andreas.Řecká filosofie klasického období : sofisté, Sókratés a sokratikové, Platón a Aristotelés. Preklad Miroslav Petříček. Vyd. 1. Praha :OIKOYMENH, 2000. 445 s. (Dějiny filosofie; zv. 2.)ISBN80-7298-019-X. S. 111 – 142.
