Sgrafito (ztal.sgraffiare - škrabať) je grafickáumelecká technika, pri ktorej dielo vzniká vyškrabávaním do viacvrstvovej hladenejomietky. Odškrabaním vrchnej omietky sa odkrýva spodná vrstva čím sa vytvára motív. Sgrafito vzniklo vTaliansku v obdobírenesancie ako typický dekoratívny prvok tohto slohu a uplatňovalo sa najmä pri výzdobe fasád budov, neskôr aj v interiéroch.
Sgrafito sa vyskytovalo predovšetkým v severných častiach Talianska. Jeho zrod spadá pravdepodobne do16. storočia. Za jeho údajného vynálezcu je označovanýOuden Feltrini, no iný zdroj poukazuje na maliara zFlorencie -Piera di Cosimu. Technika sa však používala aj vnemecky hovoriacich krajinách (okolieMarburgu aWetterau) ako jednoduchá ľudová úprava fasád už v13. storočí.
NaSlovensko sa sgrafito dostalo spolu s talianskymi majstrami, ktorí tu pôsobili. Rozšírilo sa najmä v oblastibanských miest na stredom Slovensku a vspišských mestách. Uplatnilo sa najmä na verejných budovách a na fasádach šľachtických sídel (napr. Thurzov dom vBanskej Bystrici, zvonica vKežmarku).
V súčasnej dobe a súčasnej architektúre sa sgrafito objavuje na fasádach budov alebo v interiéroch skôr iba zriedka a väčšinou je to vo formeumeleckého diela, ktoré je už v inom vzťahu karchitektúre ako to bolo v období jeho najväčšieho rozkvetu. Sú to skôr obrazy v kontexte moderného súčasného umenia, abstraktné kompozície a experimenty. Uplatnenie tradičných materiálov v súčasnom sgrafite je nákladnejšie ako použitie moderných, preto sú často dnešní umelci nútení použiť moderné materiály. Mnohokrát sa kompozícia dotvára vkladaním prírodných prvkov - kameňov, dreva a podobne. Nižšie uvedené obrázky ukazujú sgrafito v kontexte moderného umenia. Ich aplikácia je možná na steny interiéru aj exteriéru.
Na stenu sa nanesie hrubšia spodná vrstva zafarbenej omietky(intonaco collorito). Po jej zaschnutí sa nanesie tenká vrchná vrstva omietky bielej farby(intonaco bianco), do ktorej sa ešte za čerstva preškrabávajú motívy. Farba spodnej omietky v talianskej renesancii bola zvyčajne čierna až sivá a aj hnedá a červená. Zafarbenie sa dosahovalo pomocou prírodných prímesí -popol zoslamy alebodreva, rozomletétehly a podobne. Na vrchnú vrstvu bola vhodná čo najjemnejšiavápenná omietka, prípadne iba vápenný náter, pretože umožňovali oveľa precíznejšiu kresbu zložitejších ornamentov ako hrubozrnné omietky. Obrátenie farebnosti tak, že spodná vrstva bola svetlá a vrchná tmavá sa nazýva kontrasgrafito. Okrem dvojfarebných motívov a ornamentov bolo možné navrstvením viacerých omietok vytvárať pestrejšie a dokonalejšie diela.
Okrem spomenutého postupu existuje aj technika vytvorenia sgrafita do jednofarebnej omietky. Po nanesení sa do jednofarebnej omietky vyškrabe obrazec, pričom dotknuté miesta ostávajú drsnejšie a ináč reflektujúsvetlo, čo má v konečnom dôsledku podobný efekt ako iná farebnosť. Okrem toho sa časom rozdiel ešte umocní, pretože na zdrsnených plôškach obrazu sa zachytávajú nečistoty, následkom čoho ešte viac stmavnú.
V období renesancie sa vo veľkej miere používal na povrchové úpravy opracovaný kameň a vytvárala sa tzv.kamenná bosáž. Sgrafito umožňovalo dosiahnuť podobný efekt oveľa lacnejšie a jednoduchšie pomocou plasticky pôsobiaceho ornamentu pripomínajúceho jednotlivé kvádre. Oproti iným riešeniam bolo aj pomerne odolné voči poveternostným vplyvom.
_Detail_1.JPG)
Commons ponúka multimediálne súbory na témusgrafito.