Traja Samuraji v zbroji, okolo roku1880.Japonský znak (kandži) pre samuraja
Samuraj bol stredoveký a novovekýjaponský ekvivalent európskeho šľachtica. Príslušníctvo do kasty bolo dedičné, no v období Sengoku (Bojujúcich štátov) sa do triedy mohli dostať aj roľníci, ktorým sa podarilo v boji poraziť vyššie postaveného protivíka. Do obdobia reforiem cisára Médži tvorila táto trieda spoločnosti zhruba desatinu populácie Japonska.
Každý samurajský rod vlastnil pozemok s roľníkmi a výzbroj. Ich povinnosťou bolo v prípade povolania do boja narukovať do armády istú časť svojich poddaných, poskytnúť im výzbroj a výcvik (takzvaní "ašigaru") a viesť ich v nastávajúcich bojoch. Po úspešnom boji bola ich odmena určená podľa počtu a štatútu uťatých hláv (alebo nosov, ak bolo skolených protivníkov priveľa), ktorými sa preukázali. Ak sa im nedala preukázať vina, niektorí samuraji za cieľom vyššej odmeny zabíjali aj ženy, starých ľudí, ba dokonca svojich vlastných poddaných (v prípade civilistov daimjóvi predstavili iba uťaté nosy).
Samuraji boli bojovníci slúžiacicisárovi, alebo jednoducho svojmu pánovi. V boji využívali vždy všetky protivníkove slabiny a útočili na citlivé, hlavne zbrojou nechránené miesta na tele (krk, podpažie, zákolenie, prípadnežalúdok).
Pôvodní samuraji boli cvičení od veľmi útleho veku. Cvičili s drevenými mečmi (bokken) proti svojim spoluštudentom. Už ako desaťročných ich posielali na miesta plné strachu, ktoré museli mladí učeníci prekonať. Medzi také miesta patrili napríklad cintoríny, márnice, hustélesy alebo opustené zrúcaniny budov. Na začiatku samuraji bojovali hlavne s lukom. Až neskôr sa začali zdokonaľovať vo vojenskom umení s ostatnými zbraňami. Neskôr sa samuraji začali vzdelávať aj po duchovnej stránke, a to v oblasti maliarstva, meditácie a rôznych daľších predmetov slúžiacich na vylepšenie duchovného stavu. Bojová taktika sa v dejinách Japonska niekoľkokrát zmenila, čomu sa prispôsobovala i dĺžka a tvar čepele meča. Rovný meč získava pri prechode k jazdeckým jednotkám mierne zahnutý tvar, jeho dĺžka a hmotnosť sa zväčšuje. Neskôr pri prechode k peším húfom sa opäť skracuje, charakteristické zakrivenie meča však zotrvalo dodnes.
OGAWA, Morihiro (ed.).Art of the Samurai: Japanese Arms and Armor, 1156-1868. New York: Metropolitan Museum of Art, 2009. xii + 344 s.ISBN9780300142051. Dostupnéon-line.
