| Znak misie | |||||
|---|---|---|---|---|---|
 | |||||
| Údaje o misii | |||||
| Názov misie: | STS-51-L | ||||
| Raketoplán: | Challenger | ||||
| Posádka: | 7 | ||||
| Kozmodróm (rampa): | Kennedyho vesmírne stredisko (LC-39B) | ||||
| Štart: | 28. január1986, 16:38:00,010UTC | ||||
| Pristátie: | nepristál | ||||
| Trvanie: | 73 sekúnd | ||||
| Výška: | 14[1] – 19km | ||||
| Vzdialenosť: | 29 km | ||||
| Hmotnosť: | 2 053 224kg (celá štartovacia zostava pri štarte) 121 939 kg (orbiter pri štarte) | ||||
| Fotografia posádky | |||||
 Zľava doprava: Smith, Scobee, McNair, Onizuka, McAuliffeová, Jarvis a Resniková | |||||
| Navigácia | |||||
| |||||
STS-51-L bola posledná misiaraketoplánuChallenger. Ako prvá zo všetkých misií amerických vesmírnych lodí skončila tragédiou.[1] Raketoplán 73 sekúnd po štarte explodoval a nikto zo sedemčlennej posádky neprežil. Spolu shaváriou raketoplánu Columbia, pri ktorej tiež zahynula celá sedemčlenná posádka, ide o nehodykozmických lodí s najvyšším počtom obetí v histórii kozmonautiky. Táto udalosť mala veľký dopad na ďalší vývojprogramu raketoplánov a pozastavila lety týchto strojov na viac ako dva roky.
Cieľom letu bolo vypustenie komunikačnejdružiceTDRS-2 aastronomické pozorovania a experimenty. Let sa stal známy aj prítomnosťou učiteľky na palube, ktorá mala svojich študentov vyučovať pri priamych prenosoch z vesmíru. Dôvodom tragédie bola netesnosť spoja medzi segmentami jedného z dvoch pomocných štartovacích motorovSRB. Cez vzniknutú trhlinu sa dostal von plameň, v dôsledku ktorého došlo k zničeniuhlavnej palivovej nádrže raketoplánu plnej vysoko výbušných látok.
Francis R. "Dick" Scobee (veliteľ) – narodený19. mája1939 v mesteCle Elum v štáteWashington. Do armády vstúpil v roku1965 a dosiahol hodnosť majora. Absolvoval leteckú školu výskumných pilotov (Edwards AFB).Astronautom sa stal v roku1978 a v roku1984 absolvoval svoj prvý let do vesmíru – STS-41-C.Michael J. Smith (pilot) – narodil sa30. apríla1945 vBeauforte,Severná Karolína. Slúžil ako skúšobný pilot a pilot útočných lietadielA-6 Intruder. Astronautom sa stal v roku1981. Misia STS-51-L mala byť jeho prvým letom do vesmíru.Ellison S. Onizuka (prvý letový špecialista) – narodený24. júna 1946 vKealakekua naHavaji. Vyštudoval letecké inžinierstvo na univerzite vColorade, neskôr sa na leteckej základni McClellan AFB podieľal na bezpečnostných skúškach viacerých typov lietadiel. Do tímu astronautov prišiel v roku1978 a ako letový špecialista sa zúčastnil misieSTS-51-C.Judith A. Resniková (druhý letový špecialista) – narodila sa5. apríla1949 v mesteAkron v štáteOhio. Do tímu astronautov vstúpila v roku1978, svoj prvý let absolvovala v roku 1984 na palube raketoplánuDiscovery pri misiiSTS-41-D. Stala sa tak druhou Američankou vo vesmíre (poSally Ridovej) a celkove štvrtou ženou vo vesmíre.Ronald E. McNair (tretí letový špecialista) – narodený21. októbra1950 vLake City (Južná Karolína). DoNASA prišiel v roku1978 a svoj prvý let absolvoval pri misiiSTS-41-B vo funkcii letového špecialistu v roku1984.Christa McAuliffeová (prvý palubný špecialista) – narodená2. septembra1948 vBostone v štáteMassachusetts. Nebola profesionálnou astronautkou – do tejto misie ju vybrali v rámci programuUčiteľ vesmíru v roku1985. Bola to prvá žena-civilistka, ktorá mala letieť do vesmíru.Gregory B. Jarvis (druhý palubný špecialista) – narodil sa24. augusta1944 vDetroite (štátMichigan). Bol zamestnaný vo firme Hughes Aircraft Co., kde pracoval na vývoji niektorých družíc. Do misie ho vybrali v roku1984, mal však letieť počas predchádzajúcej misie raketoplánom Columbia. Do posádky misie STS-51-L bol zaradený iba tri mesiace pred jej štartom.[2] Mal aj náhradníka, ďalšieho inžiniera z firmy Hughes, Louisa Williama Butterwortha.[3]Hlavným cieľom misie bolo vypusteniekomunikačnej družice TDRS-B, ku ktorému malo dôjsť približne 6 hodín po štarte. Družica TDRS-B mala byť druhá zo skupiny družíc, ktoré zaisťovali lepšie spojenie nízko letiacich družíc a teda aj raketoplánov so Zemou. Aby sa TDRS-B po vypustení z raketoplánu dostala na dostatočne vysokú,geostacionárnu dráhu, bola pripojená na raketový stupeňIUS (Inertial Upper Stage).
Komunikačná družica ale nemala byť jediným nákladom vypusteným dovesmíru. V nákladovom priestore sa nachádzala taktiež astronomická družica Spartan/Halley, ktorú mal raketoplán na druhý deň letu vypustiť a počas piateho dňa letu zachytiť a uložiť späť do nákladového priestoru. Okrem toho mala aj samotná posádka pozorovať a fotografovaťHalleyovu kométu, ku ktorej NASA neposlala žiadnukozmickú sondu, a tak tento známy objekt počas jeho priblíženia k Zemi v roku 1986 mali sledovať len zariadenia na palubách niekoľkých misí raketoplánov. Ďalej mala posádka vykonaťmikrogravitačné experimenty v západoeurópskom laboratóriuSpacelab. V náplni letu boli aj experimenty, ktoré pripravili študenti vysokých škôl a univerzít z celýchSpojených štátov. Návrat naZem sa predpokladal na začiatku siedmeho dňa letu, 6 dní a 34 minút po štarte.[3]
V rámci programuUčiteľ vesmíru, ktorý vyhlásil prezidentRonald Reagan27. augusta1984, sa na palubu raketoplánu dostala aj učiteľka Christa McAuliffeová. Mala svojich žiakov vyučovať priamo zobežnej dráhy prostredníctvom televíznych prenosov. Označovali ju ako „prvý cestujúci do vesmíru“, a jej prítomnosť na palube budila mimoriadnu pozornosť. Vybrali ju z viac než 11 000 záujemcov. Neskôr sa okruh zúžil na 114 záujemcov,[4] z ktorých riaditeľstvoNASA zvolilo 10 finalistov, 6 žien a 4 mužov.22. júla1985 oznámilo riaditeľstvo NASA voWashingtone, že do vesmíru poletí Christa McAuliffeová, a jej náhradníčkou mala byťBarbara Morganová. Funkcia Christy McAuliffeovej ako člena posádky dostala nové označenie – účastník kozmického letu (SFP – Space Flight Participant). Jej lekcie študentom boli naplánované na2. februára 1986 a mali byť dve. McAuliffeová mala študentom v prvej lekcii prednášať o životných podmienkach posádky a v druhej lekcii o plánoch na permanentnú prítomnosť ľudí vo vesmíre na palube americkej orbitálnej stanice[2] (z ktorej konceptu sa neskôr stalaMedzinárodná vesmírna stanica).
Príprava raketoplánuChallenger na misiu začala, ako obyčajne, v hangáriOPF naFloride. Na Floridu sadružicový stupeň raketoplánu dostal prostredníctvom transportnéholietadlaBoeing 747SCA zKalifornie, kde uskutočnil svoje posledné pristátie. V hangári do nákladového priestoru raketoplánu vložili laboratórium Spacelab-D1 a špeciálnu záchytnú konštrukciu na družicu TDRS-B. Na orbiteri boli vymenené jeho hlavné vzletové motory SSME (Space Shuttle Main Engines) aj manévrovacie motorčeky RCS (Reactive Control System).[3]
16. decembra1985 bolChallenger premiestnený do montážnej halyVAB. Tam k orbiteru pripojili hlavnú palivovú nádržET a pomocné motorySRB. 45-metrov vysoké motory SRB slúžili raketoplánu v prvých dvoch minútach vzletu, kedy zabezpečovali až 85 % ťahy celej zostavy. Boli to najvýkonnejšie pomocné motory na svete a program raketoplánov bol prvým programom, ktorý používal pri štarte zo Zeme pomocné motory na pevné palivo.[5] Po zhruba dvoch minútach letu mali spáliť všetko svoje palivo, odpojiť sa od zostavy a pristáť v Atlantickom oceáne, ponad ktorý vtedy raketoplán práve prelietaval. Hlavná palivová nádrž, najväčší diel celej zostavy, zase obsahovala tekutý vodík a kyslík pre hlavné motory raketoplánu SSME. Z haly 22. decembra[2] štartovacia zostava putovala na 4 km vzdialenú rampuLC-39B. Misia STS-51-L bola prvou misiou raketoplánu, ktorá z tejto rampy odštartovala.[3] Začiatkom januára do nákladového priestoru vložili družice TDRS-B a Spartan/Halley. Prvý dátum štartu bol stanovený na22. januára1986.[6]
K prvému odkladu štartu došlo z toho dôvodu, že predchádzajúca misiaSTS-61-C mala časový sklz. ŠtartChallengeru bol preložený na25. januára. V ten deň sa však nemohlo štartovať pre zlépočasie v mieste núdzového pristátia. Ďalší pokus o štart prebehol27. januára, ale opäť došlo k odvolaniu štartu, tentoraz pre technickú poruchu. Štart bol preložený o jeden deň na28. januára. Aj v tento deň došlo k odkladu, ale iba dvojhodinovému. Príčinou bolo zlyhaniepočítača, ktorý dozeral na požiarne senzory.[3] Podľa iných zdrojov bol zase štart oneskorený preto, aby sa ľad rozpustil.[1]
V ten deň panovalo vKennedyho vesmírnom stredisku veľmi chladné počasie.Teploty boli veľmi nízke, ráno namerali −4 °C, v noci podľa rôznych zdrojov −13 °C[2] až −17 °C.[3] Raketoplán ešte nikdy nevzlietol po až takejto mrazivej noci. V takýchto podmienkach sa motory nikdy ani neskúšali. Teplotu vo vnútri motorov SRB odhadovali na −14 °C.[3] Na rampe sa tvorila námraza a početné cencúle. Niektoré z nich boli dlhé až pol metra a musel ich odstrániť špeciálny tím.[4]
Kontrola pred štartom neukázala nijaké vážne závady. Niektorí pracovníci firmyThiokol, ktorá motory SRB vyrábala, však upozorňovali na to, že pokles teploty môže ovplyvniť pružnosť a spoľahlivosťteflónového tesnenia motorov SRB, ktoré malo zabrániť vytlačeniutmelu zo spoja motoratlakom spálenýchplynov. Tmel sa nachádzal na spoji dvoch častí každého motora SRB, pretože motory boli na Kennedyho vesmírne stredisko dopravované po častiach a až v montážnej hale sa spájali. Niektorí inžinieri proti štartu dokonca protestovali a upozorňovali, že mráz mohol toto tesnenie poškodiť.[7] Z tohto dôvodu sa deň pred štartom odohrala dvojhodinovátlačová konferencia. Firma Thiokol preto neodporučila štart.
Tlak termínov bol však príliš silný. Okrem nutnosti pozorovať Halleyho kométu súvisel s rastúcim tlakom užívateľov, predovšetkýmPentagonu, aby sa intervaly medzi štartmi skracovali a približovali sa k sľubovanej frekvencii z čias vývoja stroja.[8] Z tohto dôvodu bol rok pred haváriouChallengera rokom s najvyššou frekvenciou letov raketoplánu v histórii celého programu. No kvôli odkladom predchádzajúcej misie sa posunul aj pevný termín štartu misie STS-51-L, ktorý bol sám napokon niekoľkokrát zmenený. Ďalší raketoplán,Columbia, musel bezpodmienečne štartovať už6. marca, takže v tomto natesnanom programe boli ďalšie odklady veľmi nežiaduce. Riaditeľ NASAJesse Moore prehlásil, že predstavitelia NASA aj ich dodávatelia považujú podmienky za prijateľné.[4] Nikto z vedenia firmy Morton Thiokol navyše nemohol predložiť vedeniu NASA dosť presvedčivý argument o tom, že štart treba bezpodmienečne odložiť. Morton Thiokol zmenila svoje stanovisko na súhlas so štartom.
Vo firme Rockwell International sa inžinieri zase obávali, aby vzniknutý ľad nepoškodil motory či tepelný štít orbitera. Ani obavy týchto inžinierov však neviedli k odloženiu štartu.[1]
Ráno teda posádka v modrých kombinézach vyšla z dverí prípravy posádok a za prítomnosti sledujúcich novinárov a rodiny nastúpila do dodávky, ktorá ju odviezla na rampu. Tam cez obslužné rameno a "bielu izbu" na jeho konci začali za pomoci technikou nastupovať doChallengera. Všetky akcie, vrátane následného uzavretia vstupného prielezu a kontroly jeho hermetickosti, dopadli bez problémov.[2]
Napriek mimoriadne mrazivému počasiu a teplotám zhruba o 15° nižším, než boli najnižšie teploty, pri ktorých raketoplán predtým štartoval,[2] raketoplánChallenger odštartoval na svoju poslednú cestu 28. januára1986 o 11:38 miestneho času, čo bolo 17:38 nášho času.[7] Na pilotnej palube sedel vľavo vo veliteľskom kresle Francis Scobee, vpravo od neho pilot Michael Smith. Za ním v druhom rade sedel Ellison Onizuka, vľavo od neho (medzi pilotmi v druhom rade) bola Judith Resniková. Na obytnej palube sedeli ďalší traja astronauti: Uprostred Georgy Jarvis, po jeho pravej ruke Christa McAuliffeová a vľavo Ronald McNair[4][3] (pozri schému nižšie). McNair a Onizuka si pri pristávaní mali vymeniť miesta, aby sa aj McNair mohol pozerať z okna. Zo spodnej, obytnej paluby, na ktorej sedel, totiž prakticky nie je pri pripútaní v kreslách výhľad von.
| Seat[9] | Štart | Plán počas (pristátia) |  Sedadlá 1–4 sú na pilotnej (hornej) palube. Sedadlá 5–7 sú na obytnej (strednej) palube. |
|---|---|---|---|
| 1 | Scobee | ||
| 2 | Smith | ||
| 3 | Onizuka | McNair | |
| 4 | Resniková | ||
| 5 | McNair | Onizuka | |
| 6 | Jarvis | ||
| 7 | McAuliffeová | ||
Ako sa neskôr ukázalo, už krátko po štarte zaznamenali sledovacie kamery niečo, čo nebolo celkom v poriadku. Išlo o malý obláčik čierneho dymu (pozri obrázok) z netesnosti, ktorý sa objavil v čase podľa jedného zdroja +0,445 sekúnd,[7] podľa iného T+0,678 sekúnd.[10] Nachádzal sa zhruba v oblasti spodného spoja pravého motora SRB s nádržou ET. Podľa počítačových simulácií v tomto mieste došlo k najväčšiemu prúdeniuvzduchu a tým pádom aj k najväčšiemu poklesu teploty na povrchu raketoplánu. Netesnosť spôsobila strata pružnosti gumových krúžkov medzi jednotlivými segmentmi motora. Do takto vzniknutej štrbiny vnikli spaliny a začali prepaľovať jednak gumové tesnenie a jednak vonkajší kryt motora. Tento dym sledovali kamery až do 12. sekundy letu, kedy sa škára pôsobením aerodynamických síl[3] alebo splodín horenia sama na chvíľu utesnila.
V čase T-0 saChallenger vzniesol k oblohe z odpaľovacej rampy 39B. Týmto štartom sa začala v poradí 25. misia amerického raketoplánu a 10. let družicového stupňaChallenger. Teplota ovzdušia do vzletu stúpla na +2°C.[1] V okamihu štartu Resniková nadšene zakričala: "Skvelé!" Vzápätí sa pridal aj veliteľ Scobee: "Ideme na to!" Nikto na palube a ani vriadiacom stredisku nemal ani najmenšie podozrenie, že by mohli mať vážne problémy.
Z tribún s výhľadom na rampu sledovali štart rodinní príslušníci, novinári, žiaci Christy McAuliffeovej a jej náhradníčka Barbara Morganová.[2] V priamom prenose sledovala štart v televízii spoločne aj posádka nasledujúcej plánovanej misie raketoplánu STS 62-A. Štart bol naživo vysielaný aj v mnohých amerických školách. Haváriu tak v priamom prenose videli stovky tisíc ľudí vrátane detí.[1]
Priebeh začiatku štartu:
V týchto chvíľach ešte nikto netušil blížiacu sa katastrofu. Plameň unikajúceho vodíka však pomaly prepaľoval spodný spoj medzi hlavnou nádržou a pomocným motorom. Posledné okamihy letu vyzerali takto:[11]
Družicový stupeň raketoplánu bol odtrhnutý od nádrže ET vo výške asi 14,6 km. Prudké horenie vodíka a kyslíka nádrže ET však nevyvolalo explóziu v pravom zmysle slova, nie explóziu natoľko silnú, aby orbiter zničila. Ten pri rýchlosti prevyšujúcej rýchlosť zvuku zlikvidovali aerodynamické sily. Najprv odtrhli obe krídla, potom sa rozpadol samotný trup. Oddelili sa motorová sekcia a kabína pre posádku.[12]
Asi 3 sekundy pred deštrukciou hlásil veliteľ Scobee: „Všetko v poriadku, ideme na plný plyn!“ Posledným zvukovým záznamom z kabíny bol v čase T + 73 sekúnd výkrik pilota Smitha.[12] Následne došlo k prerušeniu dodávky prúdu do pilotnej kabíny a palubný magnetofónový záznamník preto nemohol ďalej nahrávať.[12]Telemetria na všetkých 518 obrazovkách vMission Control Center sa zastavila a namonitoroch sa zjavilo písmeno "S" znamenajúce statický, nemenný stav. Vydesení očití svedkovia videli, ako sa raketoplán premenil na ohnivú guľu, od ktorej sa postupne oddeľovali úlomky zanechávajúce za sebou prúdy spalín.
Oficiálny hlásateľSteve Nesbitt komentoval: „Letoví kontrolóri veľmi starostlivo sledujú situáciu.“ O chvíľu neskôr: „Zrejme došlo k vážnej poruche…“ Napokon tichým hlasom dodal: „Nemáme žiadne spojenie.“ (V origináli: „No downlink.“)[4]
Motory SRB však haváriu prežili, a hoci poškodené, naďalej pokračovali v lete. Javili sa ako dva stĺpce bieleho dymu, ktoré sa krátko po výbuchu vynorili z hlavného oblaku dymu a krivolakým letom stúpali ďalej. Pravému motoru tri sekundy po zničení zostavy odpadol aerodynamický kryt a vypadol padák, prostredníctvom ktorého mal po štarte pristáť na mori.[10] Ľavý motor potom náhle zmenil smer a zamieril k pobrežiu Floridy. Z dôvodu nebezpečenstva, že dopadne do obývaných oblastí, bezpečnostný dôstojník vydal povel na jeho autodeštrukciu. Nakoľko však prijímače deštrukčných signálov na oboch SRB pracujú na rovnakejfrekvencii, došlo v čase T + 110 sekúnd k zničeniu oboch motorov. Táto udalosť neskôr skomplikovala vyšetrovanie príčin havárie.[3]
Medzi davmi divákov a v riadiacom stredisku nastal zmätok. S deštrukciou raketoplánu nikto nepočítal a neboli vypracované nijaké núdzové scenáre pre takýto prípad. Technici pred obrazovkami v riadiacom stredisku dúfali, že saChallenger vynorí z oblaku dymu a pokúsi sa o núdzové pristátie.[3] Tento manéver, známy ako RTLS, bol jediným teoreticky vypracovaným spôsobom, akým by sa v prípade vážneho problému mohla posádka raketoplánu zachrániť. Vyžadoval si však, aby družicový stupeň raketoplánu zostal v celku a bol schopný ovládania. Ale odChallengera neprichádzali nijaké telemetrické údaje a na kanáli zvukového spojenia panovalo ticho. Navyše nehoda pribehla príliš skoro po štarte na to, aby sa mohol uskutočniť RTLS, pretože ten bolo možné vykonať až po oddelení motorov SRB po vyhorení ich paliva. Letový riaditeľ požiadal technika Briana Perryho o údaje o trajektórii. Odvetil: "Na radare máme mnohopočetné obrazy." Greene vyzval všetkých operátorov na veľmi starostlivé sledovanie údajov.[2] 132 sekúnd po havárii začali do Atlantického oceánu dopadať prvé trosky.[10]
Napriek tomu, že šanca na prežitie posádky bola vylúčená, sa k miestam dopadu trosiek vydali záchranné oddiely nahelikoptérach. V priebehu niekoľkých minút dali velitelia okolitých vojenských základní svoje lietadlá plne k dispozícii. Pripravené na vyplávanie boli aj niektoré lode pobrežnej stráže a tiež lodeLiberty aFreedom, ktoré pôvodne mali vyloviť motory SRB z mora po ich normálnom vyhorení. Všetky záchranné práce však museli počkať, kým dopadnú všetky trosky – niektoré boli vymrštené až dostratosféry a ich pád na zem trval až 56 minút.[3]Rádiostanice nepretržite monitorovali miesto predpokladaného dopadu trosiek, aby zaregistrovali prípadné núdzové volanie. Snaha množstva ľudí o záchranu posádky bola márna. Na rýchlo zvolanej tlačovej konferencii Jeese Moore vyhlásil: "Podľa predbežných správ, ktoré máme od záchranných oddielov vyslaných do miesta predpokladaného dopadu raketoplánuChallenger, nie sú žiadne náznaky toho, že by niekto z posádky prežil." Americký prezidentRonald Reagan v ten večer namiesto plánovanej tradičnej správy o stave Únie predniesol smútočný prejav.[2]
_-_GPN-2004-00009.jpg)
Celkovo 28 lodí a 13 lietadiel preskúmalo v priebehu prvých 8 dní po katastrofe vyše200 000 km² morskej hladiny a vylovili vyše 12 ton úlomkov raketoplánu. Okrem iného napríklad časti smerového kormidla, motorovej sekcie a dverí do nákladového priestoru. Kabínu pre posádku, ktorá pravdepodobne po deštrukcii orbitera zostala v celku, sa však zatiaľ nepodarilo nájsť. Niektoré trosky boli vyplavené na pobrežie, kde ich zbierali dobrovoľníci.[3] Spočiatku sa pátralo v okolíCape Canaveral v úseku od mestaCocoa Beach na juhu až poDaytona Beach na severe. Postupne sa pátranie posúvalo čoraz viac na sever, kvôlimorským prúdom. Až po týždni sa do pátrania zapojilo šesťponoriek typuScorpio,Sprint aRecon 4.[4] Trosky sa zhromažďovali v niektorých prázdnych hangároch montážnych hál priamo na Cape Canaveral.19. februára NASA oznámila, že jedna z lodí objavila v sedemnásťmetrovej hĺbke trosky pravého motora SRB. Ten bol v tom čase už označený ako pravdepodobný hlavný vinník nehody.[3]
Prvou stopou po telesných pozostatkoch posádky bol vyplavený kus modrej ponožky so stopami ľudskéhotkaniva.[4] Kabína pre posádku však bola nájdená až po viac než mesiaci,7. marca.[4][3] Ležala na dneoceánu v tridsaťmetrovej hĺbke. Okamžite bola vyzdvihnutá na palubu záchranného plavidla. Vo vraku kabíny sa našli telesné pozostatky členov posádky.[3] Táto oblasť bola naposledy preskúmaná12. apríla. Dvojtonová časť pravého motora SRB, ktorá definitívne potvrdila teóriu prehorenia spoja medzi segmentmi, bola zAtlantického oceána vytiahnutá13. apríla. Pátranie po troskách skončilo zhruba po troch mesiacoch. Za ten čas sa podarilo nájsť 45 % konštrukcie orbitera, takmer tretinu hlavnej palivovej nádrže, a 50 % trosiek motorov SRB.[6][3] Trosky sa zhromažďovali v niekoľkých vyprázdnených montážnych halách na Cape Canaveral.[3]
Po takmer 37 rokov od havárie raketoplánu Challenger sa v Atlantickom oceáne našiel ďalší veľký kus tohto raketoplánu. Objav urobila posádka pátrajúca v týchto končinách na pobreží Floridy po vrakoch iných strojov. Od objavu dovtedy poslednej trosky z Challengera pritom uplynulo už 25 rokov.[13]
Už niekoľko minút po havárii sa objavili prvé špekulácie a dohady o tom, čo mohlo byť príčinou výbuchu. Technici si počas štartu nevšimli v telemetrii nič neobvyklé a to ani v telemetrii motorov SRB.[2] Ťah motorov SRB totiž nepatril medzi 10 % z celkového počtu výstupov vyše dvoch tisícok senzorov zostavy raketoplánu, ktoré by sa zobrazovali členom riadiaceho strediska.[7] Medzi prvé hypotézy preto patriliatentát,sabotáž aleboteroristický útok. Ďalšie dohady hovorili o aktivácii autodeštrukčného systému hlavnej nádrže (autodeštrukčný systém SRB motorov nemohol byť príčinou, nakoľko bol aktivovaný až bezpečnostným dôstojníkom). Táto teória bola zamietnutá po tom, ako sa podarilo vyloviť z mora nepoškodený autodeštrukčný systém nádrže ET.[3] Ďalšie rozšírené teórie hovorili o štrukturálnej poruche nádrže ET alebo motora SSME, ktoré boli veľmi komplikované a preto z nich panovali isté obavy medzi posádkami raketoplánov.[10]
NASA ustanovila krátko po havárii vyšetrovaciu komisiu, ktorá však bola rozpustená krátko po tom, ako prezident Ronald Reagan 3. februára vymenoval nezávislú komisiu, ktorej sa začalo hovoriťprezidentská, alebo ajRogersova komisia. Táto komisia mala plnú právomoc využiť všetky prostriedky na zistenie príčin havárie. Vyšetrovacia komisia oficiálne zahájila prácu 6. 2. 1986.
Členmi prezidentskej komisie boli:[3]
Už tri dni po havárii bolo známe, že niekoľko sekúnd po štarte sa na motore SRB objavil čierny obláčik dymu. Ďalšie vyšetrovanie sa opieralo o počítačové údaje, filmové zábery a úlomky zničeného raketoplánu. Prezidentská komisia tiež zistila, že v priebehu dopravy raketoplánu na kozmodróm došlo k miernemu poškodeniu kritického segmentu pravého motora SRB. Ten bol mierne zdeformovaný a od presne kruhového tvaru ukazoval odchýlku až 15 milimetrov. Jeho tvar bol upravený hydraulickým lisom bez akéhokoľvek ďalšieho preverovania. Nepodarilo sa dokázať podiel tohto zásahu na nehode, ale podľa všetkého tu mohlo dôjsť k prvotnému poškodeniu, ktoré potom dovŕšilo mimoriadne chladné počasie a nespoľahlivosť dvoch tesniacich krúžkov.[14]
Richard Feynman počas vyšetrovania jednal značne nezávisle od zvyšku komisie a zbieral informácie od inžinierov a technikov. Od nich prostredníctvom generála Kutynu, jeho blízkeho priateľa, pochádzal tip, že za nehodu sú zodpovedné tesniace krúžky. Na tlačovej konferencii 11. februára na kúsku tesniaceho krúžku ponoreného do ľadovej vody pred novinármi a televíznymi divákmi demonštroval, ako chlad oberá gumu o pružnosť. Odhalil tiež sporné praktiky používané pri údržbe motorov SRB a zlyhania na všetkých stupňoch manažmentu NASA. Feynmanove pozorovania neboli zahrnuté do záverečnej správy komisie, ale pripojené k druhému zväzku pod názvomAppendix F: Osobné poznatky ohľadom spoľahlivosti raketoplánov. Vyšetrovacia komisia dodala prezidentovi USA záverečnú správu9. júna 1986.[15][14] Správa okrem technických porúch odhaľuje aj prevádzkovo-organizačné nedostatky.[8]
Zdemolovanie kabíny po dopade zakrylo prípadné poškodenie kabíny pri vlastnej explózii, ale jej steny pravdepodobne výbuch nádrže ET vydržali. Najzraniteľnejším miestom kabíny boli okná, ktoré by však dokázala preraziť len priama kolízia s jednou z trosiek stroja. Ale hoci samotná kabína pre posádku zrejme prekonala explóziu orbitera, pravdepodobne bola porušená jejhermetickosť. Bezprostredne po oddelení kabíny od orbitera dosiahlo vertikálnepreťaženie v nej hodnotu asi 12 až 20g,[12] ale už po dvoch sekundách kleslo na 4 až 2 g, čo je pre ľudský organizmus znesiteľné. Kabína sa prevrátila prednou časťou nadol a zotrvačnosťou ešte chvíľu stúpala, pričom sa pomaly prevracala. Vo výške necelých 20 km však jej stúpanie vystriedal pád.[12] Členovia posádky, ktorí boli v tomto okamihu nažive a pravdepodobne aj pri vedomí, museli použiťkyslíkové masky. Posádku zabil zrejme až dopad kabíny na morskú hladinu o dve minúty a štyridsať päť sekúnd po explózii rýchlosťou330 km/h.[12] Hladiny sa dotkla najprv ľavým predným rohom špičky. Kabína bola pri dopade vystavená obrovskému preťaženiu dosahujúcemu podľa odhadov až 200 g. Za takých podmienok sa vodná hladina chová ako pevnýbetón. Napriek tomu sa väčšia časť jej konštrukcie zachovala v celku.
Členov posádky nechránili nijakéskafandre, z tohto dôvodu oficiálne stanovisko NASA znelo: "Posádka pravdepodobne, nie však celkom iste, stratila vedomie v priebehu niekoľkých sekúnd po rozpade raketoplánu a to v dôsledku zmenyatmosférického tlaku vo vnútri ťažko poškodenej kabíny." Rýchla strata vedomia by nastala v prípade, keby kabína podstúpila tzv. explozívnudekompresiu po prerazení jej okien. V prípade explozívnej dekompresie, čiže prudkého poklesu atmosférického tlaku, by posádka upadla do bezvedomia už v priebehu 6 – 15 sekúnd.[12] Prvý dôkaz, ktorý veľmi spochybnil toto tvrdenie, sa objavil po skúmaní trosiek kabíny. Stav kabíny nezodpovedal rýchlej dekompresii, ale skôr pozvoľnej.[10] Na dne oceánu sa ďalej našli 4 dýchacie prístroje PEAP (Personal Egress Air Pack), pričom 3 z nich boli použité. Pri dvoch z nich odborníci dokonca zistili množstvo spotrebovaného vzduchu, ktoré bolo 75 % až 90 % celkových zásob. Toto množstvo zodpovedalo asi 4 až 5 minútam pokojného dýchania, ale keďže kabína tak dlho ani nepadala, je skôr pravdepodobnejšie, že astronauti v dôsledku strachu dýchali rýchlo a prudko a teda museli byť pri vedomí. Množstvo vzduchu spotrebované z prístrojov zodpovedalo množstvu vzduchu vydýchanému za krajne vypätých podmienok v priebehu 2 a pol minúty. Možnosť, že by sa prístroje spustili samovoľne, je vylúčená. Taktiež bývalý astronaut a lekárJoseph Kerwin skonštatoval: "Som presvedčený, že prinajmenšom veliteľovi Scobeemu a pilotovi Smithovi bolo jasné, v akej beznádejnej situácii sa nachádzajú." Existovali tiež dôkazy o tom, že Smith mal svoj dýchací prístroj aktivovaný, hoci si ho nemohol aktivovať sám, pretože na jeho prepínač nedočiahol - napovedá to, že pri vedomí musel byť aj niekto z dvojice astronautov v rade za ním, ktorý mu pomohol. Aj prepínače elektrických systémov na paneli vpravo od Smitha boli v inej polohe ako pri štarte, čo napovedalo tomu, že po prerušení dodávky elektriny dôsledkom oddelenia kabíny pre posádku od jej zdroja v nákladovom priestore sa Smith zrejme pokúsil elektrinu v kabíne znova nahodiť.[10] Rodina Michaela Smitha požadovala od NASA odškodné vo výške 15 miliónov dolárov, vedenie NASA sa však napokon s pozostalými dohodlo mimosúdnou cestou.
Na druhej strane, systém PEAP nebol skonštruovaný pre prípad straty tlaku v kabíne a v kabíne sa nachádzal len pre prípad, že by posádka ešte pred štartom musela urýchlene opustiť raketoplán cez spaliny jedovatých plynov. V prípade dekompresie kabíny nemal zabrániť strate vedomia astronautov a ich zaduseniu.[12]
Misia STS-51-L nebola prvá misia, pri ktorej sa ukázala nespoľahlivosť motorov SRB. Poškodenia spoja sa vo väčšej alebo menšej miere objavili už pri štrnástich z dvadsiatich štyroch predošlých štartov.[15][3] V skutočnosti ich mohlo byť až pätnásť, ale pri jednom z predošlých letov sa SRB namiesto pristátia do mora zrútili, potopili a nebolo ich možné preskúmať.[3] Už hneď po druhom štarte raketoplánu, misiiSTS-2, pri ktorom spaliny poškodili jeden z krúžkov,[16] navrhovali inžinieri Thiokolu úpravu motorov SRB.[8] Pri misiiSTS-51-C raketoplánuDiscovery došlo k vážnemu poškodeniu dvoch tesnení medzi segmentmi. Ďalšia vážna porucha nastala pri leteSTS-51-B, tiež s raketoplánomChallenger. Vtedy sa porušilo tesnenie oboch krúžkov[16] a z poškodeného miesta začali šľahať plamene, našťastie, všetky smerom od raketoplánu, a preto nedošlo k ďalšiemu poškodeniu. Aj na základe týchto faktov sa ešte dávno pred katastrofouChallengera objavili prvé varovania. "Dospeli sme k záveru, že pokiaľ prvé tesnenie nesplní svoju funkciu, môže zlyhať aj druhé tesnenie," napísal v roku 1985 jeden z odborníkov na motory SRB,Irwing Davids, vedúcemu letových operácií Moorovi. Firma Morton Thiokol napokon pod tlakom znepokojivých analýz navrhla NASA, že zaháji výrobu nového typu tesnenia. Kvôli zdržaniam a váhaniu zo strany NASA však prvé skúšky novej varianty motora mali začať až v roku 1986 a do prevádzky mali byť nasadené najskôr v roku1987. Medzitým však neboli vykonané žiadne zvláštne bezpečnostné opatrenia pre zvýšenie spoľahlivosti tesnenia.
Na základe týchto znepokojujúcich analýz jeden z technikov Morton Thiokolu, Roger Boisjoly, sa deň pred štartom raketoplánu pokúšal zástupcov NASA presvedčiť, aby štart odložili. Pokúšal sa ich presvedčiť, aby štartovali, až keď bude nejakých dvanásť stupňov nad nulou, pretože si bol vedomý toho, že dôsledkom chladu bude spojovací segment nefunkčný. Jeho názor ani názor jeho kolegu Arnieho Thompsona však nebol vzatý do úvahy. Manažéri Thiokolu odhlasovali súhlas so štartom Challengera. Boisjoly bol presvedčený, že k explózii stroja dôjde ihneď po zážihu motorov. Nechcel sa na štart ani dívať, systémový manažér Bob Ebeling ho ale presvedčil, aby vzlet sledoval.[15]
Havária raketoplánuChallenger otriasla celým svetom. Raketoplán bol dovtedy podľa mnohých novinárov symbolom amerického sna a dokonalosti. Presne rok po havárii sa na Floride na symbolických 73 sekúnd zastavila všetka prevádzka a pred všetkými verejnými budovami boli vztýčené čierne vlajky.[3]
NASA okamžite zastavila lety všetkých raketoplánov na dva a pol roka. Podobné pozastavenie letov, tiež na dva pol roka, nastalo pohavárii raketoplánuColumbia. Plánované misie, napríklad STS 62-A, STS-61-E a STS-61-K[17] boli zrušené, hoci niektoré ich ciele naplnili nové misie neskôr.
6. marca vymenoval prezident Reagan na miesto generálneho riaditeľa NASA dr.Jamesa C.Fletchera, ktorý už riadil v tejto funkcii NASA v rokoch1971 až1977.2. apríla bol na vlastnú žiadosť prepustený vedúci štartovacích príprav raketoplánovS. Reinartz, pravdepodobne z dôvodu havárie raketoplánuChallenger. Pred vyšetrovacou komisiou priznal, že vedel o odmietavom stanovisku technikov firmy Morton Thiokol ku štartu za nízkych teplôt, ale neinformoval o tom nadriadené zložky NASA. Jedenásť skúsených astronautov z NASA odišlo.[3] Bol zriadenýOdbor bezpečnosti, spoľahlivosti a zaistenia kvality na čele s Jayom Greenem.
Systém kozmického raketoplánu prekonal vyše 400 zmien, ďalších 105 zmien sa týkalo štartovacích komplexov a boli sprísnené bezpečnostné opatrenia na prípravu a prevádzku raketoplánov. Pomocné motory SRB, ktoré nehodu spôsobili, prešli 155-timi zmenami.[3] Najvýraznejšou z nich bolo to, že medzi segmentmi motora sa namiesto dvoch tesniacich krúžkov začali používať tri, a vďaka zmene izolácie steny spaľovacej komory už medzi segmentmi nebola žiadna štrbina.[12] Objavili sa aj návrhy na úplne novú konštrukciu motorov, či dokonca na úplne nové pomocné motory, ale z finančných dôvodov boli tieto návrhy zamietnuté a ostalo sa pri motoroch SRB.[3] V havárii raketoplánuColumbia boli motory SRB nevinne. Tieto raketové stupne po ďalších vylepšeniach pretrvali až do nasledujúceho pilotovaného programu NASA –programu Artemis.
Armáda po havárii výrazne obmedzila využívanie raketoplánu na vojenské účely a zvýšil sa jej záujem o klasickéraketové nosiče. Raketoplány prestali vypúšťať ajkomerčné družice, ktorých štarty prevzali súkromné firmy s klasickými raketami.[12] Frekvencia letov raketoplánov poklesla, aby bol čas medzi štartami riešiť prípadné problémy. Okrem toho raketoplány prestali vynášať tiež raketové stupneCentaur a družice a sondy, ktoré boli vypustené z raketoplánu, museli byť urýchlené menej výkonnými raketovými stupňami.[3] Jeden z najvážnejších postihov si odnieslasonda Galileo, ktorá v dôsledku menej výkonného raketového stupňa po svojom vypustení musela zamieriť k svojej cieľovej planéte,Jupiteru, po oveľa zdĺhavejšej a nebezpečnejšej dráhe. Vinou toho nielenže nemohla zblízka preskúmať planétku29 Amphitrite,[7] ale v dôsledkov odkladu štartu a dlhého letu vyschlo mazivo jej hlavnej antény, ktorá sa dôsledkom toho správne neroztvorila.[18] Odložený bol tiež štartHubbleovho vesmírneho ďalekohľadu a sondyUlysses[19][7] - obe observatóriá mali byť vynesené raketoplánmi. Prehodnotili sa plány na výstavbu novej americkej orbitálnej stanice a musel sa zrušiť štart jej prvého modulu, pred nehodouChallengera plánovaný na rok 1994. Prehodnocovali sa nielen otázky konštrukcie, ale tiež bezpečnosti tejto budúcej stanice.[20] Jej realizácia bola dokonca načas spochybnená,[8] napokon ale vznikla akoMedzinárodná vesmírna stanica.
Na základe zistenia, že minimálne niektorí astronauti v kabíne pre posádku prežili, ale nemali možnosť z nej uniknúť, začala 7. apríla 1986 NASA pracovať na štúdii o tom, ako by mohla v budúcich podobných prípadoch posádka opustiť stroj a pristáť na padákoch. Na jej základe sa zaviedlo používanie ľahkých, oranžových, čiastočne pretlakových skafandrov pre posádku počas štartu a pristávania.[21] Raketoplány získali bočný núdzový východ, astronauti boli vybavení padákmi, a bola vyvinutá nová záchranná pomôcka – teleskopická tyč – po ktorej museli pri opúšťaní stroja skĺznuť, aby sa nezrazili s krídlom. K takejto evakuácii však po zvyšok programu raketoplánov nikdy nedošlo. Keď sa o 17 rokov neskôr rozpadol raketoplánColumbia, udialo sa to v príliš veľkej výške nad Zemou na to, aby bolo možné použiť toto záchranné riešenie vyvinuté po katastrofeChallengera.
Medzi úradom pre rozpočet (OMB) a NASA s USAF sa rozbehla diskusia o stavbe náhradného raketoplánu. Navzdory odporu OMB bolo15. augusta1986 schválené[12] dokončenie pozastavenej stavby piateho orbitera ako náhrady za zničenýChallenger – nového orbitera menomEndeavour.[1]
Došlo k tiež ďalším opatreniam, ktoré sa nehody priamo netýkali: Išlo napríklad o návrat k pôvodnému značeniu letov raketoplánov jednoduchým číslom, ktoré označuje poradie, v akom sú misie schválené.
Prvým americkým pilotovaným letom, ktorý nasledoval po tragédii, bol letSTS-26 raketoplánuDiscovery, ktorý odštartoval29. septembra1988.
Dňa 2. apríla 1986 oznámili NASA aAstronauts Memorial Foundation plán na postavenie pamätníka v priestore KSC na Cape Canaveral, ktorý bude pripomínať všetkých astronautov, čo zahynuli pri výcviku a kozmických letoch. Okrem posádkyChallengera to boliGus Grissom,Edward White,Roger Chaffee,Charles Bassett,Elliott See,Theodore Freeman,Clifton Williams aEdward Givens. NASA poskytla pozemok, AMF financovala návrh, stavbu a v budúcnosti údržbu.
Menom Ellisona Onizuky bola pomenovaná letecká základňa v Kalifornii,Onizuka AFB. Nákladná loďCygnus NG-16 dostala tiež meno Ellison Onizuka.[22] Do washingtonskéhoKapitolu bol umiestnený skupinový portrét posádkyChallengera. V USA mnoho škôl dostalo pomenovanie po Christe McAuliffeovej. Univerzita v západnejVirgínii zase udeľuje štipendium Ronalda McNaira. Po veliteľovi Scobeem bolo pomenovanéplanetárium VSan Pedre vTexase. Menami všetkých členov posádky pomenovali aj 7planétok a to planétky3350 Scobee,3351 Smith,3352 McAuliffe,3353 Jarvis,3354 McNair,3355 Onizuka a3356 Resnik.
Navzdory tomu, že štart kozmickej lode je z dôvodu obrovského objemu výbušného paliva veľmi riziková záležitosť, nijaká iná posádka nezahynula v priebehu vzletu. Druhý zničený raketoplán NASA,Columbia, sa rozpadol počas pristávania. V histórii pilotovanej kozmonautiky došlo len k jedinému ďalšiemu prípadu, kedy sa nosná raketa v prvých fázach vzletu rozpadla. Bolo to pri sovietskej misiiSojuz T-10-1. Kabínu s dvojčlennou posádkou však zachránili riaditeľ štartu a vedúci raketového úseku, ktorí aktivovali záchrannú vežičku, a tá posádku od vybuchujúcej rakety odniesla do bezpečnej vzdialenosti. Nielen vinou netesnosti motorov SRB, ale aj z iných dôvodov, sa však spätne ukázali byť veľmi nebezpečné aj ďalšie štarty raketoplánov, napríklad pri misiáchSTS-1 čiSTS-112.[16]
Commons ponúka multimediálne súbory na témuSTS-51-L
.jpg)
