Program Apollo (1961 – 1972) bol americký program pilotovaných kozmických letov realizovaný americkým Národným úradom pre letectvo a kozmonautiku (NASA).
Potom, čoprogram Mercury dokázal, žekozmické lety s ľudskou posádkou sú uskutočniteľné, bol odštartovaný program Apollo. Jeho pôvodným cieľom bol ďalší výskum vesmíru a poprípade dosiahnutie obežnej dráhyMesiaca. Tento cieľ bol stanovený potom, čo prezident USAJohn F. Kennedy vo svojom prejave z25. mája1961 uviedol, že bySpojené štáty mali dopraviť človeka na Mesiac a bezpečne naspäť na Zem do roku1970. Hlavným cieľom programu Apollo sa stalo práve pristáť na Mesiaci. Medzitým sa začalprogram Gemini, ktorý mal umožniť vyskúšanie technológií a postupov nevyhnutných pre mesačné misie.
Po ôsmich rokoch, počas ktorých sa uskutočnil celý rad skúšobných letov, a pri ktorých zahynuli prví americkíkozmonauti (požiarApolla 1 počas tréningu štartu), sa podarilo cieľ programu Apollo splniť. MegaraketaSaturn V sApollom 11 vzlietla16. júla1969. Posádka pristála na Mesiaci20. júla1969 a po nej sa po ňom prechádzalo ešte 10 ďalších kozmonautov.Vesmírna loď Apollo sa vo všetkých prípadoch lunárnych letov skladala z troch základných častí: veliteľského, servisného alunárneho modulu. Na Zem sa vracal vždy iba veliteľský modul.
Po splnení Kennedyho úlohy dopraviť človeka na Mesiac podpora pre americký kozmický program ochabla. To sa prejavilo aj predčasným ukončením misií Apollo – hoci boli plánované ešte tri ďalšie lety, program bol ukončený v decembri1972 letomApolla 17 (je zaujímavé, že to bolo prvýkrát a dosiaľ posledný raz, čo sa na povrch Mesiaca dostal profesionálny vedec – geológHarrison Schmitt). Jednou z príčin predčasného ukončenia programu boli aj rozpočtové škrty vyvolané vojnou voVietname. Je zaujímavé, že od programu Apollo sa žiadny človek nevydal do vesmíru ďalej ako na nízkuobežnú dráhu.
Šesť letov (Apollo 11,Apollo 12,Apollo 14,Apollo 15,Apollo 16 aApollo 17) sa dostalo až na Mesiac. Apollo 7 a 9 vzlietli iba na obežnú dráhuZeme, aby otestovali veliteľský a mesačný modul. Apollo 8 a 10 testovali rôzne komponenty na obežnej dráhe Mesiaca a fotografovali jeho povrch.Apollo 13 nepristálo na Mesiaci z dôvodu poruchy, ale tiež získalo jeho fotografie. Posádky Apollo 15, 16, 17 mali už k dispozícii aj mesačné vozidlo, ktoré umožňovalo preskúmať väčšiu plochu oblastí mesačného povrchu. Vozidlo dosahovalo rýchlosť 17 km/h. Kozmonauti Apollo 16 sa vzdialili vyše 7 km od lunárneho modulu; viackrát pritom stratili mesačnú loď z dohľadu. Orientáciu za nich robilpočítač na Zemi, ktorý pomocou údajov prístrojov mesačného vozidla s priebežnou zmenou uhla vzhľadom naSlnko udával smer k lunárnemu modulu. Postupne sa zdokonalila i technika prenosu televízneho obrazu, čo umožnilo jedinečné pohľady na mesačné horstvá a údolia, na prácu v mesačnom teréne. Šesť letov, ktoré pristáli na Mesiaci, získalo cenné vedecké dáta a takmer 400m kg mesačných vzoriek. Uskutočnené pokusy a pozorovania zahŕňali mechaniku zemín,meteoroidy, otrasy zeme, šírenie tepla, meranie vzdialenosti Mesiaca od Zeme, magnetické pole aslnečný vietor.
Priebeh letov na Mesiac mal tieto fázy: štart, navedenie na obežnú dráhu okolo Zeme (s poslednou previerkou zariadení lode), zapnutie 3. stupňa rakety Saturn a prechod začiatočnou rýchlosťou 10,8 km/s na dráhu k Mesiacu. Kontrola presnosti dráhy, odpojenie posledného stupňa rakety a let zotrvačnosťou až k Mesiacu (2 1/2 dňa) so stále sa znižujúcou rýchlosťou a drobnými korekciami dráhy. Vo vzdialenosti 326 000 km od Zeme a 63 000 km od Mesiaca bola rýchlosť lode minimálna (0,97 km/s), potom začala prevládať príťažlivosť Mesiaca a rýchlosť lode sa opäť zvyšovala, tesne pri Mesiaci bola 2,55 km/s, zapálením brzdiaceho motora sa rýchlosť znížila na 1,65 km/s a loď sa stala družicou Mesiaca. (Na tento manéver loď' spotrebovala 7 000 kg paliva.) Nasledovala fáza obletov Mesiaca s odpočinkom, potom prestup dvojice kozmonautov do lunárneho modulu, oddelenie sa od kozmickej lode, v ktorej ostal tretí kozmonaut; zostup lunárneho modulu na nízku obežnú dráhu (vo výške asi 15 km nad povrchom) a napokon zostup modulu na mesačný povrch. Táto fáza bola najdramatickejšia a trvala asi 12 min. Kozmonauti v nej riadili pristátie ručne, sledujúc výber vhodného (rovného) miesta. Spiatočný let sa začal štartom z Mesiaca s prechodom na obežnú dráhu materskej lode, nastalo spojenie s materskou loďou, odpojenie lunárneho modulu, let na Zem a dôležitá etapa – vstup do atmosféry Zeme pod uhlom 6,5°±1°, brzdenie v atmosfére a dopad pomocoupadákov na vodnú hladinu.
33 h pobytu na Mesiaci, 9 h na povrchu v oblasti Fra Mauro (17,5° záp. dĺžky, 3,7° juž. šírky). Alan Shepard sa stal jediným kozmonautom programu Mercury, ktorý sa dostal na Mesiac – 5. február.
Viac ako 18 h práce na mesačnom povrchu v oblasti Hadleyho brázdy (3,6° vých. dĺžky, 26,1° sev. šírky), po prvý raz použitý mesačný automobil – 30. júl.
Spolu 75 h strávených na Mesiaci, 22 h práce na povrchu v oblasti krátera Littrow v mori Jasu (30,7° vých. dĺžky, 20,2° sev. šírky). Posledný let Apolla k Mesiacu, prvý nočný štart, jediná misia s profesionálnym geológom – 11. december.
