Zvuková nahrávka prvej časti piesne | |
| Druh skladby | piesňovo-symfonický cyklus |
|---|---|
| Hudobný štýl | začiatok 20. storočia |
| Vznik | 1907 –1908 |
| Približná dĺžka | 65 min. |
| Časti skladby | |
| |
| Inštrumentácia | |
Nástroje zapojené do hry:
| |
Pieseň o zemi (nem.Das Lied von der Erde) je dielo rakúskeho hudobného skladateľaGustava Mahlera. Bolo napísané v rokoch1907 – 1908 a ide o jednu z jeho najzaujímavejších symfonických prác.
Skladba zachytáva Mahlera vo svojom najsmutnejšom, ale najinovatívnejšom období.Pieseň o zemi je filozofická, ale intímna zároveň.Piesňou o zemi vstúpil Mahler do neskorého obdobia svojej tvorby. V porovnaní s predošlou Mahlerovou tvorbou jePieseň o zemi lyrickejšia a citovejšia. Táto citovosť je však spätá s minulosťou, ktorá je už nenávratne preč.
Skladateľ začal s písaním skladby v roku1907. Leto roku 1907 sa spája s troma údermikladiva, ktoré odzneli v MahlerovejŠiestej symfónii. Najprv bol donútený rezignovať kvôli intrigám aantisemitským náladám na svoj postdirigentaViedenskej štátnej opery; neskôr jeho staršia dcéra Mária umrela našarlach a na koniec Mahlerovi diagnostikovali srdcovú vadu. V liste svojmu priateľovi, dirigentovi,Brunovi Walterovi napísal:„V jednej chvíli som stratil všetko, čo som dosiahol a čím som bol. Teraz sa musím opäť naučiť kráčať, ako dieťa.“
V tomto nešťastnom období si Mahler začal uvedomovať svoju smrteľnosť a vykorenenosť, vyplývajúcu z jeho zdravotného stavu ažidovského pôvodu. Do rúk sa mu dostala zbierka starejčínskejpoézie pod názvomČínska flauta(Die Chinesische Flöte), ktorú donemčiny preložil básnikHans Bethge. Mahler očarený krásou básní sa ich rozhodol zhudobniť, pričom vznikol hybrid piesne a symfónie, dvochžánrov, ktoré ho sprevádzali celým jeho umeleckým životom.
Mahler bol poverčivý a bál sa tzv. „kliatby deviatej syfónie“. Po dokončení svojejÔsmej symfónie, presvedčený, že deviata symfónia by ho zabila sa rozhodol zložiťPieseň o zemi s podtitulom „Symfónia pre tenor, kontaalt a veľký orchester“ a nechal ju neočíslovanú. Mahler dúfal, že všetko bude v poriadku, keďže jehoDeviata symfónia bude v skutočnosti desiata. Napriek tomu, Mahler „kliatbe“ podľahol; jeho nasledujúce dielo pomenované akoDeviata symfónia je posledným Mahlerovým dokončeným dielom. V čase jeho smrti bola pre orchester dokončená iba prvá veta jehoDesiatej symfónie.
Pieseň o zemi bola prvýkrát predstavená na verejnosti20. novembra1911 vMníchove pod dirigentskou taktovkou Bruna Waltera.
Pieseň o zemi je napísaná pre veľkýorchester. Napriek tomu, že dielo vyžaduje veľké množstvo hudobníkov, celý orchester hrá naraz iba zriedka (s výnimkou prvej vety). V mnohých častiach hrá naraz len niekoľko nástrojov a dielo sa skôr ponáša na komornú hudbu.
Spevácke party sú napísané pretenor aalt. Mahler však pripustil možnosť nahradenia altubarytónom. Túto možnosť však hudobníci v prvých rokoch uvádzania diela nevyužili takmer vôbec.
Libreto Mahler zostavil z dielčínskych básnikov. Štyri z nich (Das Trinklied vom Jammer der Erde,Von der Jugend,Von der Schönheit aDer Trunkene im Frühling) sú odLi Po (701 – 762). VetuDer Einsame im Herbst je od básnikaČang Se (765 – ?830) a posledná veta – Der Abschied je kombináciou básní odMeng Haoran (691 – 740) aWang Wei (698 – 761).
Prvá veta symfónie má titulDas Trinklied vom Jammer der Erde (slov.Pijanská pieseň o biede zeme) a udáva celkovú atmosféru kompozície. Opakujúci sa refrén: „Temný je život, temná je smrť“ je s každým ďalším opakovaním zaspievaný opoltón vyššie. Ako aj ostatné básne Li Po, tak aj táto v sebe mieša opileckú radosť s hlbokým zármutkom. Mahler tento smútok zosilnil až do takmer expresionistickej hrôzy. Hudba hraničí s chaosom a šialenstvom, je hutná, hlasná a prenikavá zároveň. Nástroje samotné sú ako hlasy, každý s vlastnou vôľou: kričia, gagotajú, plačú a vzdychajú v strašidelnejkakofónii zvukov.
Ťažký je najmätenorový part, keďže spevák musí spievať na vrchnej hranici svojho hlasového rozsahu oproti orchestru v plnej sile. Podľa hudobného filozofa Adorna by sa mal spevák pokúsiť o vytvorenie dojmu „denaturovaného hlasu v čínskomfalzete“, pravdepodobne v štýle pekinskej opery. To dodáva hlasu prenikavý zvuk až na hranici výkriku. Mahler využil abrazívny štýl čínskej opery dosahujúc obrovský dojem, stelesňujúci agóniu a hrôzu slov: „hnijúci odpad tejto zeme“ s obrazom opice kvíliacou nad hrobmi.
Nasleduje druhá veta s názvomDer Einsame im Herbst (slov.Samotár na jeseň), táto časť kompozície je miernejšia, tlmenejšia a jej celková atmosféra by sa dala opísať ako „blednúce zlato“. Strunové nástroje a ich striedanie pripomína padajúce lístie, odzrkladľujúce nepokoj v duši. Sóla dychových nástrojov prerážajú jesennú hmlu a spevák oplakáva umierajúce kvety a odchádzajúcu krásu. Nálada kompozíciie pripomína Mahlerov skorší piesňový cyklusPiesne o mŕtvych deťoch. V rozpore so všeobecným vnímaním Mahlerovej hudby je táto časťPiesne o zemi orchestrovaná roztrúsene a podobá sa viac nakomornú hudbu.
Von der Jugend (slov.O mladosti) je treťou časťou MahlerovejPiesne o zemi. Básnik v nej vytvára umelú scenériuporcelánového pavilónu a jazierok v ktorých sa odráža všetko na okolo. Priatelia spolu popíjajú, rozpávajú sa a píšu svoje verše. Táto orientálna nálada však slúži aj hlbšiemu cielu. Je akýmsi pohľadom cez zahmlené sklo vlastnej pamäte, za ktorým sa krajina vlastnej mladosti stala cudzou a exotickou ako tá, ktorú opisujú verše Li Po.
Spolu s treťou vetou tvorí štvrtá vetaVon der Schönheit (slov.O Kráse) akésiintermezzo. Mladé dievčatá zbierajúlotosové kvety na brehu rieky, zatiaľ čo mladí chlapci jazdia nakoňoch. Mahler stavia ďalej na pôvodnom texte a najkrajšie z mladých dievčat venuje svojmu milému „dlhý, túžobný pohľad“. Hudba sa vinie ďalej okolo scény strateného šťastia. Hudba je jemná, citlivá s ostrými výbuchmi zvukov, ako sa blížia mladí chlapci na koňoch. V mnohom pripomínaViedeň a Mahlerova úmyselná napodobenina Číny sa stáva ozajstým domovom pre ľudí bez domova.
Piata vetaDer Trunkene Im Frühling (slov.Opilec na jar) jescherzom celej kompozície. Môže byť považovaná za spoločníka prvej piesne – Das Trinklied vom Jammer der Erde. Rozprávač si pravdepodobne užíva trocha viac ako by sa patrilo, ako človek, ktorý už nemá čo stratiť. Hudobne sa vracia k predošlej vete využitím motívu rohu. Mahler menítempo skladby každých párdôb, pričom tempo nasledujúce sa v ničom neponáša na tempo predchádzajúce. Tak Mahler vytvára náhle a nepredvídateľné prechody. Opilec sa hnevá na život, ktorý sa zmenil na sériu neprirodzených šokov a nárazov, bez pamäti alebo akejkoľvek kontinuity. „Čo mi to tá jar urobila?“ kričí, pripomínajúcBaudelairovcitát„Le Printemps adorable a perdu son odeur!“ („Jar, naša milovaná, zrazu stratila svoju vôňu!“). Farba tónov sa mení spolu so zmenami temúa. V prostrednej častihusľové sólo predstavuje moment nehy, podobne ako v MahlerovejSiedmej symfónii. Husle predstavujú hlas vtáčika, ktorý spieva na opilcovom okne, oznamújúc mu, že jar už prišla. Ale opilcovi sa skutočný svet zdá „ako by bol zo sna“.
Posledná, šiesta veta,Der Abschied (slov.Rozlúčka) je skoro tak dlhá ako všetky predošlé vety dokopy. Jej text vznikol spojením dvoch básní, ktorých hlavnou témou je lúčenie. Prvé noty odohrajútam-tamy a zdá sa, že všetka nádej odišla so západom slnka. Orchester znie ako keby bol rozbitý na kusy. Každý z nástrojov na chvíľu prerazí ticho a potom sa opäť odmlčí. Nástroje znejú čoraz viac ako dav stratených duší kvíliacich vo svojom utrpení. Ich hlasy vytvárajú obraz samoty a „biedy zeme“. Napriek všetkému sa rozprávač drží strácajúceho sa sveta za každú cenu. Mahler to vyjadril napísaním „ticha“ do partitúry. Prvýkrát sa v západnej hudbe stalo ticho samo o sebe výstižným.
Posledná časť Piesne o zemi je veľmí náročná na dirigovanie. Bruno Walter spomína, že Mahler mu ukázal partitúru šiestej vety a opýtal sa ho:„Vieš ako to oddirigovať? Lebo ja nie.“ Mahler taktiež váhal, že či má skladbu predstaviť verejnosti, najmä kvôli jej neúprosnej negativite, ktorá bola i na Mahlera nezvyčajná.„Nevrátia sa ľudia domov a nezastrelia sa?“ pýtal sa. Napriek tomu, pri poslednej rozlúčke, doráňaná zem žiari v plnej kráse a kdesi pod nánosom bezútešnosti sa nachádza skrytá nádej.
Kafkov citát„Je tu nádej, ale nie pre nás.“ sa najviac blíži Mahlerovmu odkazu.
