Paul Gauguin sa narodil vParíži francúzskemu novinárovi Clovisovi Gauguinovi a polovičnej Peruánke Aline Maria Chazal, dcére socialistického predáka Flora Tristana. Na základe politického ovzdušia tej doby sa v roku1851 rodina presťahovala z Paríža doPeru. Clovis zomrel počas cesty a zanechal trojročného Paula, jeho sestru a matku, ktorí sa museli postarať sami o seba. Štyri roky žili vLime (Peru) s Paulovým strýkom a jeho rodinou. Spomienky na Peru mali zrejme neskôr vplyv na Gaiguinovo umenie.
Vo veku sedem rokov sa Paul s rodinou vrátili do Francúzska. Presťahovali sa doOrléans, kde Paul žil so svojím starým otcom. Rýchlo sa naučil francúzsky a stal sa vynikajúcim študentom. Po dovŕšení sedemnástich rokov sa Gauguin upísal ako pomocník lodivoda v obchodnej flotile, aby tak splnil požiadavku na vykonanie vojenskej služby. O tri roky neskôr sa pripojil k námorníctvu, kde strávil dva roky. V roku1871 sa Gauguin vrátil do Paríža,[2] kde sa zamestnal akomaklér, čím si zabezpečil živobytie. V roku1873 sa oženil s Dánkou Mette Sophie Gad. Počas nasledujúcich desiatich rokov splodili päť detí.
Gauguin prejavoval záujem o umenie už od detstva. Vo voľnom čase začal maľovať. Neskôr často navštevoval galérie a kupoval diela začínajúcich maliarov. Spriatelil sa sCamille Pissarrom, ktorý ho predstavil rôznym iným umelcom.[3] Ako rozvíjal svoj talent, Gauguin si prenajal ateliér a svoje maľby vystavoval naimpresionistických výstavách v rokoch1881 a1882. Počas dvoch letných dovoleniek maľoval s Camillem Pissarrom a príležitostne aj sPaulom Cézannom.
V roku1884 sa Gauguin s rodinou presťahoval doKodane, kde rozvíjal svoju obchodnú kariéru ako maklér. Hnaný túžbou venovať sa iba maľovaniu sa však v roku1885 vrátil do Paríža, pričom svoju rodinu zanechal vDánsku. Bez dostatočného zabezpečenia sa jeho žena (Mette Sophie Gadd) s ich piatimi deťmi uchýlila k svojej rodine. Dve deti zomreli ešte počas Gauguinovho života.
Tahiťanky na pláži (1891)
Je známe, že Gaugin býval aj u vtedy ešte neznámeho zakladateľasecesného štýluAlfonsa Muchu.[4] Podobne ako jeho priateľVincent Van Gogh, s ktorým v roku1888 strávil deväť týždňov maľovaním vArles, aj Paul Gauguin zápolil so záchvatmidepresie a neskôr (až v roku1897) sa dokonca pokúsil osamovraždu. Sklamanýimpresionizmom cítil, že tradičné európske maliarstvo sa stáva príliš napodobňujúcim a stráca symbolickú hĺbku. Naproti tomu v umeníAfriky aÁzie vnímal plnosťmystickejsymboliky a vitality. V tom čase bolo vEurópemódnou záležitosťou predstavovať umenie cudzích kultúr – najmäjaponskej. V roku1889 ho skupinabelgických umelcovLes XX pozvala, aby sa spolupodieľal na ich výstave.
Pod vplyvomľudového umenia a japonských tlačí, sa Gauguin vyvíjal smerom kcloisonizmu – štýlu, ktorý pomenoval kritikEdouard Dujardin podľa „priehradkovej“ techniky (cloisonné) smaltovania, ktorú používalEmile Bernard. Paul veľmi oceňoval Bernardovo umenie. Gauguin so zanietením skúmal štýl, ktorý vyjadroval podstatu objektov jeho umenia. Jeho obrazŽltý Kristus (1889) je často uvádzaný ako typické cloisonistické dielo – obraz sa zredukoval na čisté farebné plochy oddelené ťažkými čiernymi obrysmi. V takýchto dielach Gauguin nevenoval pozornosť klasickej perspektíve a smelo sa zbavil jemnejších odtieňov farieb, čo definovalo dva základné princípy postrenesančnej maľby. Jeho štýl sa neskôr vyvíjal smerom ksyntetizmu, v ktorom neprevláda ani forma, ani farba, ale obe majú rovnakú váhu.
Opýtaj sa, odkiaľ prichádzame? Čo sme? Kam ideme? (1897)
V roku1891 sa finančne strádajúci Gauguin frustrovaný nedostatkom uznania doma preplavil do trópov, aby sa vyhol európskej civilizácii a „všetkému, čo je umelé a konvenčné“. (Pred tým podnikol niekoľko pokusov o nájdenie tropického raja, kde by mohol „žiť z rýb a ovocia“ a maľovať vo svojom stále silnejúcom naivnom štýle. Krátkodobo žil naMartiniku a pracoval aj ako stavebný robotník naPanamskom prieplave, ale prepustili ho ani nie po dvoch týždňoch). Počas pobytu v dedine Mataiea na Tahiti namaľoval obrazFatata te Miti (Pri mori),Ia Orana Maria (Ave Maria) a iné diela, v ktorých zobrazil tahitský život. V roku1897 sa presídlil do Punaauia , kde vytvoril majstrovské dieloOpýtaj sa, odkiaľ prichádzame. Zvyšok života prežil na Markézskych ostrovoch. Francúzsko navštívil už iba raz, keď namaľoval vPont-Aven. Jeho práce z tohto obdobia sú plné kvázi-náboženskej symboliky a dôrazom na „exotickosť“ obyvateľovPolynézie. V Polynézii sa zastával príslušníkov domorodých národov voči koloniálnym úradom akatolíckej cirkvi. Počas tohto obdobia napísal knihuAvant et après (Pred a po) – zbierku drobných postrehov o živote v Polynézii, spomienok a komentárov kliteratúre a maľovaniu. V roku1903 ho kvôli problémom s cirkvou aj vládou odsúdili na tri mesiace väzenia a vyrúbili mu pokutu.
Skôr než nastúpil na do žalára, ako 54-ročný zomrel nasyfilis. Jeho telo bolo oslabenéalkoholom a samopašným životom. Pochovali ho na cintoríne (Cimetière Calvaire) ostrova Atuona Hiva 'Oa v súostroví Markézskych ostrovov.
Paul Gauguin vychádzal zimpresionizmu, ale postupne si vytvoril vlastný osobitý štýl. Svoj prvý obrazLesík vo Viroflay vytvoril v roku1876. Potom sa stal žiakomCamilleho Pissarra.
Vlastný štýl našiel vďaka krátkemu pobytu naMartiniku, čo možno ilustrovať obrazomŽltý Kristus. Po návrate do Francúzska získal obdiv a uznanie. Jedným z jeho prívržencov bol ajVincent van Gogh. Nejaký čas žil v Bretónsku, ale stále myslel na exotické kraje, a preto odcestoval naTahiti. Na obrazoch z tohto obdobia (Tahiťanky a iné) sa snaží zobraziť Tahiti akoraj nepokazenýcivilizáciou.
Medzi jeho vrcholné diela patriaUž nikdy (1897) aDievčatá s kvetmi mangovníka (1899).
Čoskoro po Gauguinovej smrti sa jeho práce stali vyhľadávanými. Mnohé obrazy jeho neskorej tvorby získal ruský zberateľSergej Ščukin. Podstatná časť jeho zbierky je vystavená vPuškinovom múzeu a vErmitáži. Gauguinove obrazy sú len zriedka ponúkané na predaj. V takých prípadoch ich cena môže dosiahnuť výšku aj 39,2 miliónaamerických dolárov.
Japonsky štylizované Gauguinovo múzeum oproti botanickej záhrade v Papeari na Tahiti obsahuje niektoré exponáty, dokumenty, fotografie, reprodukcie a originálne kresby a skice Gauguina a Tahiťanov. V roku2003 na Atuona na Markézskych ostrovoch otvorili Kultúrne centrum Paula Gauguina.
.jpg)
