| Tatransko-fatranské pásmo jadrových pohorí (Fatransko-tatranská oblasť) | |
| horské pásmo geomorfologická oblasť | |
 Západné Tatry z Jasnej | |
| Štáty |  Slovensko,  Poľsko,  Rakúsko |
|---|---|
| Nadradená jednotka | Vnútorné Západné Karpaty |
| Susedné jednotky | Slovenské rudohorie Slovenské stredohorie Stredné Beskydy Slovensko-moravské Karpaty Podunajská nížina Podhôľno-magurská oblasť Záhorská nížina |
| Podradené jednotky | Branisko Horehronské podolie Hornádska kotlina Hornonitrianska kotlina Chočské vrchy Kozie chrbty Malá Fatra Malé Karpaty Nízke Tatry Podtatranská kotlina Považský Inovec Starohorské vrchy Strážovské vrchy Súľovské vrchy Tatry Tribeč Turčianska kotlina Veľká Fatra Žiar Žilinská kotlina |
| Najvyšší bod | Gerlachovský štít |
| - výška | 2 654,4 m n. m. |
  Poloha pásma na Slovensku | |
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Tatransko-fatranské pásmo jadrových pohorí (v tektonike) aleboFatransko-tatranská oblasť (v geomorfológii) jegeomorfologicky atektonicky samostatné pásmoZápadných Karpát, obsahujúcetatrické podložie, tvorenékryštalinikom a jehoautochtónnym sedimentárnym obalom, na ktoré sú presunutésubtatranské príkrovy (fatrikum ahronikum)[1].
Označeniejadrové pohorie je odvodené podľa štruktúrneho elementu, odolných kryštalinických hornín, ktoré sú zachované a budujú najvyššie partie pohorí (tzv. jadro).
Pásmo jadrových pohorí je zo severu ohraničenébradlovým pásmom. Vo vonkajšom rade zahŕňaHainburské vrchy,Malé Karpaty (Pezinská časť),Považský Inovec,Strážovské vrchy,Malú Fatru,Tatry (Západné,Vysoké aBelianske Tatry). Do vnútorného radu jadrových pohorí patríTribeč,Žiar,Veľká Fatra,Chočské vrchy,ĎumbierskeNízke Tatry[2]. V minulosti bol za súčasť pásma považovaný aj masívSmrekovice vBranisku. Pri výstavbe tunelaBranisko však bol tento predpoklad vyvrátený. Z juhu je rozhranímčertovická línia, južne od ktorej sa nachádza geomorfologicky podobnéveporské pásmo.[3]
Najhlbšie známe podložie jadrových pohorí tvorí tzv.tatrikum, tvorené hlavnekryštalinikom. Vprvohorách sa v tejto oblasti usadiliklastické horniny, ktoré však boli počashercýnskeho vrásnenia metamorfózou vysokého a stredného stupňa premenené nakryštalické bridlice (hlavnepararuly aamfibolity, len ojedinele ajortoruly,fylity asvory). K regionálnej a kontaktnej metamorfóze prispeli aj rozsiahle intrúziežuly, ktoré sprevádzali hercýnske vrásnenie. Kryštalické horniny neskôr obnažilaerózia a koncom prvohôr celú oblasťzalialo more, a tak na nich mohli počasdruhohôrsedimentovaťusadené horniny, označované tiež akoobalové jednotky tatrika. Sú to najmä klastiká a karbonáty.
Vo vrchnejkriede oblasť postihlamediteránna (alebo eoalpínska) fázaalpínskeho vrásnenia, ktoré začalo posúvať obrovské masy hornín na sever a severozápad. Ako vrásnenie pokračovalo, začali sa jednotlivé bloky Západných Karpát na seba nasúvať. Do oblasti tatrika boli presunuté dvapríkrovy, ktoré sú označované akosubtatranské príkrovy. Karpatské príkrovy sú budované najmävápencami,slieňmi adolomitmi. V oblasti jadrových pohorí sú to spodnýkrížňanský príkrov (fatrikum) a nad nímchočský príkrov (hronikum). Krížňanský príkrov tvoria horniny, ktoré vznikali vsedimentačnej panve nazývanejfatrikum. Nachádzala sa pôvodne medzitatrikom a južnejšou jednotkouveporikom, no neskôr bol jej fundament pohltený -subdukoval a na povrchu zostali len jej pozostatky. Podložie fatrika je späté s veporikom, hlavne jehojednotkou Veľkého Boku. Chočský príkrov, pochádzal z oblasti, ktorá subdukovala úplne celá a dnes nie je známa, je preto označovaný ako bezkoreňový príkrov.
Po skončení hlavných fáz vrásnenia v tejto oblasti, ktorá zatiaľ nemala natoľko členitý reliéf ako dnes vznikli vpaleogéne rozsiahlezlomy, pozdĺž ktorých boli niektoré bloky vyzdvihnuté vo formehrastí, niekedy sú tiež označené ako megaantiklinály (veľkéantiklinály). Na miestachpoklesov vzniklikotliny. Zarovno s dvíhaním, ktoré na mnohých miestach pokračuje dodnes, prebieha aj intenzívnaerózia. Spomedzi všetkých hornín jej najdlhšie odolávali kryštalické horniny, ktoré dnes budujú neraz najvyššie časti karpatských pohorí. Na základe svojho vrásového a prešmykovo-násunového spôsobu vzniku patria jadrové pohoria k takzvanejAlpinotypnej tektonike. Model jadrových pohorí je podobný typu, ktorý je v anglickej terminológii označovaný akoFault-block mountain typický pre oblasťBasin and Range.
Oblasť je typická členitýmreliéfom, vertikálnou zonálnosťouklimatických podmienok i pestrýmihydrogeologickými pomermi.Kryštalinikumtatrika je väčšinou typické len plytkým obehompodzemných vôd, ktorých mineralizácia je nízka. Karbonátovésubtatranské príkrovy sú naopak častoskrasovatelé a akumuluje sa v nich značné množstvo podzemnej vody. Zväčša ide o veľmi tvrdé a agresívne vody s vysokým obsahomCO2 a SO4[4].
Vyššie položenésvahy pokryté kamennousutinou,osypmi a plytkou deluviálnou pokrývkou, sú nevhodnou základovou pôdou prestavby. Stabilnejšie podložie je prítomné na úpätiach a miernejších svahoch predhorí, či v širších údoliach, kde sa sústredila výstavba aj v minulosti. Nazosuvy sú náchylné najmä oblasti tvorenéílovcami a slienitýmibridlicami, kde zvyknú byť vyvinuté i hrubšie eluviálno-deluviálnehliny[4].
