Svoj názov nesie po holandskomastronómoviJanovi Oortovi, ktorýhypotézu o jeho existencii prvýkrát zverejnil v roku1950. Existencia Oortovho mrakukomét doteraz nie je potvrdená, pretože jeho objekty sú pre veľkú vzdialenosť a z toho vyplývajúcu malújasnosť súčasnými prístrojmi nepozorovateľné. Za nepriamy dôkaz jeho existencie považujú astronómovia dlhoperiodické kométy.
Oortov mrak je pravdepodobne zdrojom kometárnych jadier, ktoré vďakagravitácii okolitýchhviezd občas zmenia svoju dráhu na dráhu sperihéliom bližším kSlnku. Vtedy sa začnú zahrievať a vyparovať, vytvorí sa imkoma a často aj chvost. Tieto kométy sú väčšinoudlhoperiodické alebo sú neperiodické, čiže preletia okolo Slnka iba raz. Ichsklon dráhy k rovineekliptiky je rôzne veľký. Okrem dráhy sa kométy s pôvodom v Oortovom mraku odlišujú od iných komét pravdepodobne aj tým, že nakoľko sa nikdy predtým ešte nedostali do blízkosti Slnka, majú veľké zásoby prchavých látok a sú teda spravidla jasnejšie ako periodické kométy. Za hlavné zložky telies Oortovho mraku sa považuje vodnýľad,amoniak ametán.
Prvá a zatiaľ jedináplanétka pochádzajúca z Oortovho mraku je pravdepodobneSedna. Jej dráha je menšia než vnútorný polomer Oortovho mraku, ale to môže byť dôsledok gravitačného pôsobenia hviezdy, ktorá kedysi preletela v blízkosti nášho Slnka.
Kométa Hale-Bopp, ktorejvýstrednáobežná dráha naznačuje, že by mohla mať pôvod v Oortovom mraku kométVýstredná obežná dráha planétkySedny (oranžová) porovnávaná s obežnými dráhami planét a Oortovým mrakom
Za predchodcov telies Oortovho mraku sa považujú malé telesá v pôvodnomprotoplanetárnom disku, ktoré neboli spotrebované pri tvorbeplanét. Po sformovaníplynných obrov začalo dochádzať k ich rozptyľovaniu. Gravitačné pôsobenieJupitera aSaturna predlžovaloveľké polosi dráh malých telies, pričom bežne dochádzalo k ich úniku domedzihviezdneho priestoru. Iný osud mali telesá obiehajúce v blízkostiUránu aNeptúna, pretože zmena ich dráh nebola až taká výrazná. Pod ich gravitačným vplyvom saafélium malých ľadových telies posunulo do vzdialenosti rádovo desiatky tisícastronomických jednotiek. Tu na ne už začali pôsobiť príťažlivé sily extrasolárnych telies, tzv. galaktickéslapy. Pod ich vplyvom došlo k nárastu vzdialenosti perihélia a telesá sa dostali do pomerne stabilnej oblasti, ktorú dnes nazývame Oortov mrak. Ich stabilita však nie je absolútna a občas sa poruší, následkom čoho sa telesá Oortovho mraku môžu dostávať do vnútornejších častí slnečnej sústavy.
Predpokladá sa, že Oortov mrak tvoria dve výrazné štruktúry:
vnútorný mrak – má tvar plochého disku. Mal by sa nachádzať v rovineekliptiky do vzdialenosti 20 000 astronomických jednotiek (AU) od Slnka (podľa iného zdroja 3 000 – 4 000 AU) a mal by obsahovať až 70 % hmoty Oortovho mraku.Svetlo zo Slnka semletí tri týždne.
vonkajší mrak – oblasť sférického tvaru. Mala by byť rozložená rovnomerne okolo celej slnečnej sústavy. Začína od vnútorného mraku a končí sa až vo vzdialenosti 70 000 AU od Slnka (podľa iného zdroja 10 000 AU až 2ly). Slnečné svetlo k týmto kométam letí mesiace až roky.
Telesá obiehajúce vo veľkých vzdialenostiach okolo Slnka by mali byť na svojich dráhach pomerne stabilné. Dôkazom, že táto stabilita sa občas naruší, sú práve dlhoperiodické kométy. Existuje niekoľko teórií, prečo boli obežné dráhy týchto komét zmenené a kométy sa tak dostali do vnútorných častí slnečnej sústavy, kde sme ich mohli pozorovať. Obežné dráhy komét môžu byť narušené preletom nejakých blízkych hviezd, ktorých gravitácia má silné účinky na dynamiku Oortovho mraku. Priemerne každých 36 miliónov rokov by sa mala k Slnku priblížiť na vzdialenosť zhruba 10 000 AU nejaká hviezda, ktorá tým vypudí spŕšku komét dovnútra ale aj von zo slnečnej sústavy. Na základe údajov o vzdialenosti a pohybe hviezd zo sondyHIPPARCOS J. García-Sáchnez vypočítal, že za 1,36 milióna rokov sa k Slnku priblíži malá hviezdaGliese 710. Jej minimálna vzdialenosť od Slnka bude jedensvetelný rok a bude sa teda nachádzať vo vnútri Oortovho mraku. Tým vyvolá veľmi silné gravitačné poruchy, v dôsledku ktorých sa prítok komét do vnútorných častí slnečnej sústavy takmer o štvrtinu zvýši a stúpne tiež riziko zrážky kométy soZemou.
Ďalšími kandidátmi na narušenie stability obežných dráh komét sú veľké planéty. Ich gravitácia je však príliš malá a vzdialenosti od telies Oortovho mraku sú príliš veľké, aby dokázali kométy z mraku prvotne vypudiť, hoci po priblížení k Slnku už môžu mať na ich obežné dráhy významný vplyv. Existuje aj teória o doteraz neobjavenej hmotnej planéte či dokonca hviezde s menomNemesis, ktorá by v aféliu svojej dráhy vypudila kométy do vnútorných častí slnečnej sústavy.
Do úvahy prichádzajú ajgalaktické slapy, čiže gravitačné pôsobeniedisku ajadra našejGalaxie na objekty Oortovho mraku. Vzdialenosť slnečnej sústavy od jadra a roviny disku galaxie sa totiž mení a v závislosti od toho sa mení aj intenzita slapového pôsobenia týchto štruktúr. Ďalšou teóriou je zrážka slnečnej sústavy smolekulárnymi mrakmi, čo by malo na kometárne jadrá podobný vplyv ako priblíženie hviezdy.
↑Astronomická terminológia. Ed. Eduard Pittich, Eva Plávalová. 2. upravené a rozšírené vyd. Hurbanovo : Slovenská ústredná hvezdáreň, 2018. 317 s.ISBN978-80-89998-02-9.
