O jeho rovnomennom strýkovi, byzantskom teológovi, ktorý prijal po vstupe do kláštora nové meno pozriNeilos Kabasilas.| svätý Nikolaos Kabasilas | |
| byzantský teológ a učenec | |
 | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | 1322/1323 Solún |
| Úmrtie | po1391 Konštantínopol? |
| Uctievanie | |
| Svätorečenie | 1982 |
| Cirkev | Pravoslávna cirkev |
| Sviatok | 20. jún |
SvätýNikolaos Kabasilas (iné mená pozri nižšie; *medzi1319 až1323,Solún – † po1391,Konštantínopol?) bolbyzantskýpravoslávnymystik,„jeden z najväčších stredovekýchteológov“[1], všestrannýučenec. Umiernený nasledovníkhésychazmu.Jeho dielom vrcholí vývoj byzantskej mystiky.“[2] Venoval sa aj sociálnym otázkam.[3]
Niekoľko málo informácií, ktoré sa o ňom zachovali, pochádza z jeho diel, poprípade z iných dobových prameňov, najmä listov.[4][5] Z matkinej strany pochádzal z roduKabasilovcov a bolsynovcomNeila Kabasilu.[6] V roku1982 bolPravoslávnou cirkvou prehlásený za svätého, jeho sviatok pripadá na20. júna.[7] Jehoteológia bola uznávaná ajkatolíkmi.[1]
Nikolaos sa narodil vSolúne niekedy okolo roku1322. Vyrastal v zbožnom,hésychastickom prostredí, jeho učiteľom bol jeho strýkoNeilos Kabasilas. Jeho duchovným otcom bolDorotheos Blates, solúnsky asketik, zakladateľ jedného zo solúnskych kláštorov.[4][20][5] Po štúdiách v rodnom meste odišiel študovať doKonštantínopola, kde pôsobil jeho strýkoNeilos. Okrem bežného vzdelania vo filozofii a rétorike študoval ajmatematiku,astronómiu a právo.[6][3] Dôraz kládol na štúdiumSvätého Písma.[5] V Konštantínopole sa spoznal sJánom Kantakuzénom. Jeho spolužiakom na štúdiách bolDémétrios Kydones, prostredníctvom ktorého sa Nikolaos oboznámil so západnýmtomizmom.[1]
Kantakuzénos bol v roku1347 korunovaný za cisára a na výslnie sa dostalo hnutie hésychastov. Nikolaos sa ako značne vzdelaný človek stal blízkym spolupracovníkom a hlavným radcomJána VI. Kantakuzéna. Okrem jeho politickej podpory vystupoval aj v sporoch o hésychazmus. V roku 1348 Palamu sprevádzal vSolúne a naAthose.[20] Napísal pojednanie protiNikéforovi Grégorovi iskeptikom.[1] Podľa starších hypotéz mal byť v roku 1353 jedným z troch kandidátov zakonštantínopolského patriarchu, dnes sa však usudzuje, že išlo o jeho strýka Neila.[5] Po cisárovej abdikácii (1354) sa utiahol do ústrania, kde tvoril.[4][6][3][2]
V roku 1362 sa vrátil do rodného Solúna, kde sa pokúsil získať späť časť rodinných majetkov zhabaných pred týmzélótmi a Srbmi. V tomto čase zomrel Nikolaov otec i strýkoNeilos, jeho matka vstúpila do kláštora. Je možné, že v tom čase tiež vstúpil do kláštora. Po návrate patriarchuFilothea na stolec sa Nikolaos vrátil do Konštantínopola, kde žil pravdepodobne v Kláštore svätého Juraja v Mangane. Zomrel asi niekedy po roku1391, keďže v tomto roku mu ešte cisárManuel II. poslal list. Nie je isté, či pred smrťou prijalkňazskú vysviacku.[4][5][6]
| Nikolaos Kabasilas | |
 | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Národnosť | byzantská |
| Príbuzní | Kabasilovci,Neilos Kabasilas (strýko) |
| Dielo | |
| Žánre | duchovný spis |
| Obdobie | byzantská literatúra |
| Témy | Boh,kresťanstvo, |
| Literárne hnutie | hésychazmus (čiastočne) |
| Významné práce | Život v Kristovi,Komentár k Božskej liturgii,Tri homílie k cti Panne Márie |
Kabasilas bol plodným autorom. Jeho najznámejším dielom je duchovno-asketický spisŽivot v Kristovi (gr.Περὶ τῆς ἐν Χριστῷ ζωῆς – Peri tes en Kristó zóes), ktorý je považovaný za jeden z„najvýznamnejších spisov kresťanskej literatúry.“[6] Dielo sa skladá zo 7 častí (kníh).[21] Máchristologické,pneumatologické,sakramentologické,antropologické aekleziologické črty. Duchovný život človeka prirovnáva ku Kristovmu životu,[6] objasňuje zjednotenie človeka sBohom skrzBožiu ikonómiu.[4] Božia spravodlivosť podľa Kabasila plodí božské ospravedlnenie (dikaióza). Človek bol zranený svetskou podstatou aKristovo utrpenie je liečbou tejto rany. Kristus tak v jeho myslení veľkým Tajomstvom znovu integruje božský obraz do ľudskej prirodzenosti. Stavia sa proti názoru, podľa ktorého je život mníchov jediným skutočným životom v Kristovi, Božia činnosť sa odohráva vo sviatostnom živote, pričom najviac rozvádza teológiukrstu,myropomazania aEucharistie. Dôraz kladie tiež na duchovnúmodlitbu.[1][21]
Oliturgii Jána Zlatoústeho pojednávaKomentár k Božskej liturgii, ktorý završuje spisŽivot v Kristovi. Ide„jedno z najdôležitejších vysvetlení kresťanského sviatostného uctievania, ktoré existuje“[22]. V diele sa vyhradil proti Latinom[2] (kap. 29 – 30)[21]. Argumentoval proti ich poňatiuEucharistie či otázkeepiklézy.[3][8] Nešlo však o skutočnúpolemiku.[20] I napriek tomu bolo dielo uznávané aj na kresťanskom Západe. PočasTridentského koncilu bolo dokonca použité počas argumentácie o katolíckej omšovej tradícii.[21][1]
Napísal tiežTri homílie k cti Panne Márie.Mária je predmetom Kabasilovho veľkého záujmu. Spolu s Kristom je cieľom stvorenia a nemožno ju odKrista oddeliť.[6] Zároveň však zachováva nekompromisný christocentrizmus, pričom nehovorí o žiadnom inom druhu života, okrem liturgického a sviatostného. Kristus je stredom a cieľom vesmíru, syntézou stvorených a nestvorených podstát.[1]
Život v Kristovi, Komentár k Božskej liturgii a homílie k Panne Márii niektorí autori považujú za trilógiu či triptych Kabasilových hlavných diel.[5]
Okrem toho napísal tri exegetické diela o videniachproroka Ezechiela,Reči o utrpení a nanebovstúpení Pána[4] či prácuProti Pyrronovi[9] zameranú proti skeptikom a vplyvuSexta Empirika na jeho súčasníkov.[21] Neskorší patriarchaGeórgios Gennadios Scholarios vyzdvihol autentickosť Kabasilovho myslenia a označil ho za„ozdobu Kristovej Cirkvi“[4].
Ako jeden z málabyzantských filozofov sa zaujímal tiež o sociálne otázky. Písal o úrokoch a vyhradil sa proti sekularizácii kláštorných statkov, hoc i na potrebné účely (nábor vojsk, oprava opevnení). Svojou politickou angažovanosťou prejavoval spoločenské vedomie. Zaujímal sa o ekonomické a inštitucionálne nerovnosti.[22] Podľa uznávanej argumentáciiI. Ševčenka spis nebol namierený proti hésychastom, ako sa predpokladalo skôr.[3] Písal tiež oslavné reči (enkomiá), napr. na svätýchDémétria,Theodóra,Mikuláša,Jakuba mladšieho atroch hierarchov.[21]
Kabasilove diela sú koncentráciou celéhobyzantského myslenia. Predstavujú však aj reakciu na agnostické postoje odporcov hésychastov.[4] V jeho pojednaní sa zaväzuje brániť moc schopnosti poznania a ľudskej morálky. Kabasilova optimistická teória poznania predstavuje revidovanú kresťanskú verziuaristotelizmu a zbrojí protiGrégorovejepistemológii. Jeho myslenie bolo čiastočne ovplyvnenéhésychazmom. Vo všeobecnosti však nijak zásadne nevychádza z učeniaGregória Palamu[20] a hoci nie priamo, vystupuje niekedy aj proti radikálnejším formuláciám niektorýchpalamistov.[1] Dokonalý vládca má byť podľa neho vplatónskom duchu silný, vzdelaný a spravodlivý.[3]
