Nazýva sa podľa kmeňaNicarao, ktorý obýval brehy jazeraNikaragua pred príchodomŠpanielov doAmeriky ašpanielskeho slova "agua", čo znamená "voda". Odráža to prítomnosť veľkých jazier v tejto oblasti. V tom čase tento pojem zahŕňal iba územie medzi týmito jazerami a Tichým oceánom.
Nikaragua sa nachádza nastredoamerickej šiji, v jej centrálnej časti a patrí do tropického pásma. Povrch je členitý a krajina sa mení odsaván až po hory. Nachádzajú sa tu pozoruhodnéjazerá Nikaragua,Managua a ďalšie, aktívnesopky, rozsiahle pláže a množstvo jazerných aj morských ostrovov.
Sopky a jazerá dominujú západnej časti krajiny, kde sa nachádzaCordillera Centroamericana a strmšia a vyššiaCordillera Volcánica. Reťaz sopiek sa na severe začínaCosigüinou, nachádzajúcou sa na rovnomennom polostrove v záliveFonseca, ktorý je sám potopenoukalderou obrovskéhokrátera. Smerom k juhu nasleduje reťaz sopiek Marrabios alebo Maribios, ktorá končí spokouMomotombito na ostrovčeku na jazere Managua. Nasledujú sopky akoMasaya,Maderas aConcepción na ostroveOmetepe na jazere Nikaragua.
Stred krajiny zaberá pohorie Chontaleña. Jeho severná časť je suchá a vlahy pribúda smerom na juh. Hranicu s Hondurasom tvoria pohoriaDipilto aJalapa.
Východná oblasť krajiny je rovinatá a pokrytá rozsiahlym pralesom zavlažovaným vodnatými riekami, z ktorých najväčšie sú: Segovia alebo Coco, Wawa, Kukalaya, Prinzapolka, Bambana, Grande de Matagalpa, Kurinwás, Escondido a jeho prítoky Siquia, Mico a Rama, Punta Gorda aSan Juan.
Oblasť medzi jazeramiNikaragua aManagua aTichým oceánom je veľmi suchá, má málo zrážok a teploty sa pohybujú od 27°C do 32°C v zimnom a od 35°C do 40°C v letnom období.
Centrálna a hornatá časť krajiny má chladnejšie a vlhkejšie podnebie, najmä na východe.
Karibská oblasť má tropické a veľmi vlhké podnebie s vysokými teplotami a intenzívnymi zrážkami.
Známe sú sídla pôvodných obyvateľov staršie ako 6000 rokov. Archeologické náleziská poskytujú predovšetkýmkeramiku a sošky z vulkanického kameňa nájdené na ostroveZapatera.
V roku 1524 založili Španieli pod vedenímFrancisca Hernándeza de Córdoba mestáLeón aGranada a v roku 1528 vzniklaprovincia Nikaragua, spravovaná až do roku 1812 zkapitanátu so sídlom vGuatemale. Východná časť krajiny však nebola pod španielskou kontrolou takmer nikdy. Nedostupné a nehostinné územia pralesov pri karibskom pobreží obývali od polovice 17. storočia potomkovia miestnychIndiánov a čiernychotrokov, ktorí sem utiekli z ostrovov v Karibskom mori. Mali dobré vzťahy sAngličanmi, vtedy úhlavnými nepriateľmi Španielov.
11. októbra 1821 bola v Leóne vyhlásená nezávislosť od Španielska a pripojenie kPrvej mexickej ríši, aleGranada aKostarika sa oddelili a vytvorili vlastné vlády. Po pádeAgustína I v roku 1823 sa Nikaragua pripojila kSpojeným stredoamerickým provinciám. Nikaragua však bola aj prvou krajinou, ktorá sa z tohto útvaru definitívne rozhodla vystúpiť v roku 1838.
Udalosti prvej polovice 19. storočia vyvrcholili intervencioufilibustierov vedenýchWilliamom Walkerom. Na ich porážke sa podieľala koalícia stredoamerických štátov, ale pokiaľ ide o Nikaraguu, jej najvýznamnejším príspevkom bolabitka pri San Jacinte. Krajina vyšla z tohoto zápasu hospodársky zoslabená. Granada bola takmer úplne zničená požiarom a pretrvávala tradičná rivalitaliberálov z Leónu skonzervatívcami z Granady. V roku 1858 sa začalo približne tridsaťročné obdobie, ktoré patrí medzi najlepšie v dejinách krajiny a počas ktorého dominovali konzervatívci. Krajina vtedy bola jednou z najstabilnejších a najbohatších v Strednej Amerike, s jednou z najvýkonnejších ekonomík v Latinskej Amerike a so solídnymi inštitúciami a obozretným spravovaním verejných financií. To lákalo prisťahovalcov zEurópy, najmä zNemecka aTalianska a viedlo k ďalšiemu ekonomickému rastu, zatiaľ čoSalvádor,Honduras aGuatemala sa zmietali vo vojenských konfliktoch. V tomto období sa pri moci vystriedaliprezidentiTomás Martínez Guerrero (1858-1867),Fernando Guzmán y Solórzano (1867-1871),Vicente Cuadra y Ruy Lugo (1871-1875),Pedro Joaquín Chamorro y Alfaro (1875-1879),Joaquín Zavala Solís (1879-1883),Adán Cárdenas del Castillo (1883-1887),Evaristo Carazo Aranda (1887-1889) aRoberto Sacasa y Sarria (1889-1893). V roku 1885 sa Nikaragua stala vojenským spojencom Kostariky a Salvádora, aby spoločne čelili úmyslom guatemalského prezidentaJusta Rufina Barriosa, podporovaného Hondurasom, ktorých cieľom bola obnova politickej jednotyStrednej Ameriky, ale nikaragujská armáda nemala možnosť bojovať, lebo Barrios zahynul už pri invázii do Salvádora.
Éra konzervatívcov sa skončila vojenským prevratom liberálov vedenýchJosé Santosom Zelaya Lópezom, ktorý nastolil diktátorský režim a zotrval pri moci do roku 1909. Toto obdobie sa vyznačovalo potláčaním jeho odporcov a politickou nestabilitou, ale ekonomika ešte fungovala pomerne dobre.
Začiatok 20. storočia sa vyznačoval rastúcou nestabilitou a ozbrojenými intervenciami armádyUSA v rámci tzv.banánových vojen. Jednou z najznámejších osobností tej doby bol generál roľníckeho pôvoduAugusto César Sandino, ktorý bojoval na strane liberálov a proti americkej intervencii. Dohoda medzi liberálmi a konzervatívcami o mieri z roku 1933 nariaďovala rozpustenie jeho armády. Pre Sandina to znamenalo prakticky rozsudok smrti. Popravený bol vo februári 1934.
Ďalší hospodársky rozmach zaznamenala krajina v 50. a 60.rokoch. Niekoľko desaťročí, až doSandinovskej revolúcie v roku 1979, vládlarodina Somozovcov. Zatiaľ čo Somozovci boli spojencami USA, ich nástupcovia zoSandinovského frontu národného oslobodenia (FSLN) boli podporovaníKubou aSovietskym zväzom. Nikaragua sa tak stala jedným z horúcich bojískstudenej vojny. Politickáperzekúcia odporcov, partizánska vojna, povinná vojenská služba a zlý stav ekonomiky sa stali hlavnými dôvodmi masovej emigrácie Nikaragujcov do zahraničia - najmä do USA a susedných krajín, ale aj do západnej Európy. Sandinovská revolúcia sa skončila mierovou dohodou medzi FSLN a jeho odporcami, ktorá doviedla krajinu k slobodným voľbám v roku 1990. Vyhrala ich spoločná kandidátka všetkých opozičných stránVioleta Chamorrová. Odvtedy až dodnes prebieha výmena vlád v krajine ústavným spôsobom. Posledné voľby vyhral kandidát FSLNDaniel Ortega, ktorý vládol v krajine aj počas Sandinovskej revolúcie.
Nikaragua jerepublika postavená na 4 mocenských pilieroch: výkonnom, zákonodarnom, súdnom a volebnom. Výkonnú moc má prezident volený na obdobie 5 rokov. Zákonodárnu moc má jednokomorové Národné zhromaždenie zložené z 92 poslancov volených na 5 rokov. Súdna moc patrí Najvyššiemu súdu pozostávajúcemu zo 16 sudcov. Za voľby zodpovedá Najvyššia volebná rada. Voľby v krajine pravidelne monitorujú medzinárodní pozorovatelia a zväčša konštatujú, že sú spravodlivé a v súlade so zákonom.
Nikaragua je rozdelená na 15departmentov, ktoré nemajú žiaden aparát ani právomoci zverené ústrednou vládou. Okrem toho v roku 1987 vznikli dveautonómne oblasti (AO): (Atlántico Norte aAtlántico Sur. Sú obývané prevažne pôvodným obyvateľstvom.
Belosi tvoria 17% amestici 69% obyvateľstva. Černochov je 9% aIndiánov 5%. Podiel Indiánov klesol v 19. storočí, kedy rástol podiel podiel belochov a najmä mesticov. Naopak, po Sandinovskej revolúcii emigrovali najmä príslušníci vyšších stredných vrstiev, čo viedlo k poklesu podielu belochov, ktorých podiel bol predtým o niečo vyšší. Najviac obyvateľov žije v departmentoch Managua, Granada a León v západnej časti krajiny.
Najviac černochov žije pri karibskom pobreží. Sú potomkami utečencov prichádzajúcich najmä zJamajky. Tu žijú v menšom počte ajGarifunovia. Podiel černochov je poPaname druhý najvyšší v Strednej Amerike.
Indiáni sú príslušníkmi viacerých kmeňov, najmäMiskitos,Ramas,Mayangna aSumos a žijú pri karibskom pobreží.
Tradičným pilierom ekonomiky je pestovanie aexport poľnohospodárskych plodín a výrobkov z nich, najmäbanánov,kávy,cukru atabaku. Ak sa pripočíta chovdobytka, aj v súčasnosti tieto komodity tvoria viac ako polovicu z hodnoty celkového vývozu. Nikaragujskýrum patrí k najlepším na svete.
Priemysel sa koncentruje najmä v západnej časti krajiny.
Krajina má jeden z najnižšíchhrubých domácich produktov na západnej pologuli.Inflácia však od skončenia Sandinovskej revolúcie klesla a ani dnes neprekračuje hodnotu 10% ročne. Hospodársky rast sa pohybuje okolo 5% ročne.
Najdynamickejším odvetvím ekonomiky jecestovný ruch, ktorý sa stal druhým najväčším zdrojom príjmov ekonomiky. Ich priemerný ročný prírastok je približne 10%. Táto skutočnosť priaznivo vplýva aj na rast ďalších odvetví, najmämaloobchodu,bankovníctva astavebníctva. Najviac turistov prichádza z USA, ale aj zo susedných krajín a Európy.
Najobľúbenejším cieľom je v koloniálnom štýle vybudované mestoGranada. Ďalšími destináciami sú mestáLeón,Masaya aRivas, ostrovOmetepe, sopkaMombacho a ostrovyCorn Islands v Karibskom mori. Z aktívnych foriem oddychu sú najčastejšie rôzne formyturistiky (na severe krajiny) asurfing (pri tichomorskom pobreží).
Nikaragujská kultúra je zmesou jej dominantných prvkov: španielskeho a indiánskeho vplyvu, aj keď tento je slabší ako napríklad v Guatemale alebo Mexiku.
Nikaragua je známa veľkým počtom tradičných osláv a sviatkov, väčšinou súvisiacich s cirkevnými sviatkami. Niektoré trvajú aj niekoľko dní a hudba, tance, defilé jazdcov na koňoch abýčie zápasy, ktoré sú ich súčasťou, sú hlavným prejavom miestnej ľudovej kultúry. Účasť na nich je masová a je vnímaná ako prejav vlastenectva a hrdosti na tradície.
Nikaragujskúhudbu ovplyvňovali najmä Španieli anemeckí prisťahovalci. Najznámejšie žánre súson nica,polka asegovská mazurka. Husletalalate sú hudobným nástrojom vychádzajúcim z klasickýchhuslí,ale sú typické výlučne pre Nikaraguu. Tak ako v ostatných krajinách Strednej Ameriky, aj tu je obľúbenámarimba, nástroj, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou miestneho folklóru. Bežná je gitara a hrkálky typu "maracas". Špecifický hudobný prejav sa nájde na karibskom pobreží - obohatený oafrické prvky. Má výrazný rytmus a je miestnymi obyvateľmi nazývanýPalo de Mayo.
Nikaragua má aj niekoľko známych literátov, obľúbených v celej Latinskej Amerike. Napríklad básnikRubén Darío bol nazývaný "otecmodernizmu".
Najobľúbenejší šport jebejzbal. Do krajiny ho prinieslifilibustieri a vojaci z USA koncom 19. storočia. Najskôr sa ujal pri karibskom pobreží a vo vnútrozemí ho presadili Nikaragujčania, ktorí vyštudovali na univerzitách v USA. V národnej súťaži je 5 mužstiev, ktoré tvoria aj základ národného tímu. Niekoľkí hráči pôsobia aj vMLB. Druhým najobľúbenejším športom jebox. Nikaragua mala niekoľkých majstrov sveta, napríklad takých akoAlexis Argüello,Rosendo Álvarez, Luís Pérez,Ricardo Mayorga a najnovšie José "Quiebra Jícara" Alfaro. Najmä medzi mladými rastie aj obľubafutbalu.
