| Nicola Porpora | |
 taliansky hudobný skladateľ | |
| Narodenie | 17. august1686 Neapol |
|---|---|
| Úmrtie | 3. marec1768 (81 rokov) Neapol |
| Odkazy | |
| Webstránka | porporaproject.com |
| Commons |  Nicola Porpora |
Nicola (Antonio) Porpora, (*17. august1686,Neapol – †3. marec1768, Neapol) bol taliansky skladateľopernej a chrámovej hudby, predstaviteľneapolskej opernej školy.
Porpora sa narodil vNeapole ako syn Carla a Cateriny Porporových. Otec bol neapolský kníhkupec. Vo veku 10 rokov ho prijali na konzervatórium Conservatorio dei Poveri di Gesu Cristo, kde bol jeho prvým učiteľom kompozícieGaetano Greco. Aby mohol zostať na štúdiách privyrábal si už od roku1699 výučbou hudby.
Prvú zákazku na operu dostal v roku1708. Bola toopera „L'Aggrippina“ a mala okamžitý úspech. Jeho kariéru možno sledovať podľa podpisov na partitúrach opier. V roku1711 pôsobil ako kapelník princa Phillipa Hessenského, generála rakúskej armády v Neapole. V roku1713 bol kapelníkom portugalského veľvyslanca vRíme a v roku1715 maestrom prestížneho konzervatória Conservatorio di S Onofrio. O rok neskôr dostal čestný titul od princa Phillipa, ktorý bol v tom čase už mantovským guvernérom.
V roku1717 tragicky zahynuli otec aj brat a Porpora znásobil svoju pedagogickú činnosť, aby mohol podporovať rodinu.
Opernú scénu vNeapole v tom čase ovládalAlessandro Scarlatti. Porpora využil príležitosť, keď Scarlatti odcestoval a uviedol na scénu krátko po sebe dve opery pri príležitosti menín a narodenín cisárovnej Alžbety (manželkyKarola VI.) a o rok neskôr začala jeho spolupráca s dvomi vynikajúcimi umelcami tých čias, básnikomPietrom Metastasiom a neskôr slávnym kastrátomFarinellim, ktorý mal vtedy len šestnásť rokov.
Porpora prerazil aj na rímskych scénach a bol si natoľko istý svojou kariérou operného skladateľa, že sa roku1722 vzdal pedagogickej činnosti na neapolských konzervatóriách.
V roku1724 uskutočnil bez väčšieho úspechu turné doNemecka aRakúska s operou „Damiro e Pitia“. Cisárovi Karolovi VI. sa jeho hudba zdala príliš ozdobná a vyumelkovaná. Vrátil sa teda doTalianska, kde slávil veľké úspechy vBenátkach. Ocenením Porporovho umenia bolo jeho vymenovanie ako „Maestro del pio Ospedale degli'Incurabili“.
Aj v Benátkach však musel o svoju pozíciu tvrdo bojovať. Najprv súťažil o priazeň publika sLeonardom Vincim a po jeho smrti mal celoživotného konkurenta vJohannovi Adolfovi Hassem.
V roku1733 prijal vLondýne pozvanie opernej spoločnosti „Opera of the Nobility“, ktorá mala konkurovať podobnej opernej spoločnostiG. F. Händela. Porporove opery sa uvádzali v Lincoln's Inn Fields Theatre a po počiatočných úspechoch začala mať spoločnosť finančné problémy. Porpora sa v roku1736 vrátil doBenátok. Mohlo byť pre neho útechou, že získal priateľstvo Princa Waleského, ktorému venoval niekoľko skladieb ako aj to, že Händelova operná spoločnosť skončila podobne.
Po príchode do Benátok dostal titul „Maestro Incurabili“ a uviedol niekoľko opier v hlavných benátskych divadlách. V roku1738 sa presťahoval doNeapola, odkiaľ dostal zákazku na operu k narodeninám neapolského kráľaKarola VII. a vymenovali ho za kapelníka konzervatória Conservatorio di S Maria di Loreto.
Po krátkej zastávke vLondýne, kde uviedol premiéru svojej opery „Temistocle“ v Kráľovskom divadle (22. februára1743), sa vrátil do Benátok a plne sa venoval výučbe na konzervatóriu Ospedaletto.
V roku1747 bol pozvaný doDrážďan ksaskému dvoru ako učiteľ spevu princeznej Márie Antónie Walpurgis. Tu sa znova stretol so svojim starým rivalomJohannom Adolfom Hasseom. Konflikt bol o to väčší, že Porpora sa snažil presadiť mladú sopranistku Reginu Mingotti proti manželke J. A. HasseaFaustine Bordoni. Navzdory týmto osobným kontroverziám bol Porpora vymenovaný za dvorného kapelníka (kým Hasse bol vrchným kapelníkom). Pri saskom dvore slúžil až do roku1752, kedy odišiel doViedne.
Vo Viedni obnovil priateľstvo sPietrom Metastasiom a vyučoval celý rad prominentných osobností. Medzi jeho žiakov patril ajJoseph Haydn, ktorý mu tiež vypomáhal ako korepetitor. Haydn neskôr vyhlásil, že skutočné základy kompozície mu dal práve Nicola Porpora.
V roku1759 mu saský dvor s ohľadom na vypuknutiesedemročnej vojny prestal vyplácať penziu. Prijal ešte zamestnanie na neapolských konzervatóriách a zákazku na operu pre Teatro San Carlo, ktorá sa však skončila neúspechom. V septembri roku1761 zo zdravotných dôvodov na pedagogickú činnosť rezignoval. Posledné roky svojho života prežil vNeapole.
Po živote plnom slávy a medzinárodného uznania zomrel v chudobe3. marca1768. Na jeho zádušnej omši v chráme Ecce Homo účinkovali všetci významní hudobníci Neapola bez nároku na odmenu.
Skladateľove dielo je veľmi rozsiahle. Okrem skladieb uvedených v nasledujúcom zozname skomponoval 130 svetských kantát, 40 chrámových zborov, 7 omší, 9 sólových motet, 13 mariánskych antifon a 22 iných liturgických skladieb.
Ťažisko jeho diela je vo vokálnej tvorbe, najmä v opere. Nezanedbateľným vkladom do rozvoja tohto žánru sú jeho recitatívy, ktoré sa svojou intonáciou a rytmom približujú hovorovej reči. Inštrumentálne dielo je relatívne malé. Dodnes živý je violončelový koncert a Sinfonie da camera (op. 2).
