Marcus Antonius (lat.M·ANTONIVS·M·F·M·N:; celým menomMarcus Antonius Marci Filius Marci Nepos, "Marcus Antonius, syn Marcusa, vnuk Marcusa"; *14. január83 pred Kr. – †1. august30 pred Kr.) bolrímsky politik a generál. Ako vojenský veliteľ a úradník bol dôležitý podporovateľ a lojálny priateľ svojho bratranca z matkinej stranyIulia Caesara. Po jehovražde vytvoril oficiálne politické spojenectvo sOctavianom (budúcim cisárom) aMarkom Aemiliom Lepidom známe súčasným historikom akoDruhý triumvirát.
Triumvirát sa rozpadol v roku 33 pred Kr. Rozpory medzi Octavianom a Antoniom vyústili v roku 31 pred Kr. až do občianskej vojny, známej akoposledná vojna Rímskej republiky. Antonius bol porazený Octavianom v námornejbitke pri Aktiu a v krátkej pozemnej bitke priAlexandrii. Krátko nato spáchal spolu so svojou milenkouKleopatrou samovraždu. Jeho život a porážka hrali významnú úlohu v dejinných udalostiach, ktoré viedli k premeneRímskej republiky naRímske cisárstvo.
Antonius vynikol predovšetkým ako vynikajúci vojak a vojvodca, no v postavení politika či administrátora takmer vždy zlyhal.[1]
Ako člen klanu/rodiny Antonius (gens Antonia) sa s najväčšou pravdepodobnosťou narodil 14. januára[2] 83 pred Kr.Ploutarchos uvádza jeho narodenie v roku 86 alebo 83 pred Kr.[3][4] Antonius bol v časeSullovho pristátia vBurundisiu na jar 83 pred Kr. a následnýchproskripcií (Sullove zoznamy ľudí, ktorých mohol hocikto zabiť a ich majetok sa delil so štátnou pokladnicou), ktoré ohrozili život mladéhoCaesara, ešte dieťaťom.[5] Bol pravdepodobne najstarší synMarka Antonia Cretica (74 pred Kr. – prétor, 73 – 71 pred Kr. – prokonzul) a vnuk známeho rečníkaMarka Antonia (99 pred Kr. – konzul, 97 – 96 pred Kr. – cenzor), ktorý bol zavraždený počas teroruGaia Maria v zime roku 87 – 6 pred Kr.[6]
Antoniov otec bol nekompetentný a skorumpovaný; podľaCicera dostal moc iba preto, lebo ju nebol schopný efektívne použiť ani zneužiť.[7] V roku 74 pred Kr. dostalimperium infinitum k likvidáciipirátov v oblastiStredomoria, no v roku 71 pred Kr. zahynul naKréte bez akýchkoľvek úspechov v tomto smere.[6][7][8] Creticus mal dvoch ďalších synov menomGaius (44 pred Kr. – prétor, * cca 82 pred Kr.) aLucius (50 pred Kr. – kvestor, 41 pred Kr. – konzul, * cca 81 pred Kr.).
Antoniov brat Lucius na minci vydanej vEfeze počas jeho pôsobenia ako konzula v roku 41 pred Kr.
Antoniova matkaJulia bola dcéraLucia Caesara III. (90 pred Kr. – konzul, 89 pred Kr. – cenzor). Po smrti svojho prvého manžela sa vydala zaPublia Cornelia Lentula (71 pred Kr. – konzul), vysoko postaveného patrícia.[9] Lentulus, napriek tomu, že svoj politický úspech využíval na ekonomické zisky, bol pre svoj extravagantný a nákladný životný štýl neustále zadlžený. Bol hlavnou postavou druhéhoCatilinovho sprisahania, v roku 63 pred Kr. zavraždený naCicerov príkaz.[9]
Antonius v mladosti žil roztopašným spôsobom a získal povesť náruživého hazardného hráča.[8] Podľa Cicera mal homosexuálny vzťah sGaiom Scriboniom Curiom.[10] Existuje málo hodnoverných informácií o jeho mladíckej politickej aktivite, hoci je známe, že bol spoločníkomClodia.[11] Tiež bol zrejme zapojený do kultu vlčice, keďže sa v staršom veku spomína ako kňaz tohto spoločenstva.[12]
V roku 54 pred Kr. sa Antonius stal štábnym dôstojníkom Caesarovych armád vGalii[1] aGermánii. VGalských vojnách sa opäť osvedčil ako kompetentný vojenský veliteľ. Antonius a Caesar boli relatívne blízki príbuzní a zároveň veľmi blízki priatelia.
Pod Caesarovým vplyvom bol povýšený do funkciíkvestora,augura atribúna ľudu (50 pred Kr.), kde energicky podporoval svojho patróna.[1] Caesarove prokonzulské poverenia totiž končili v roku 50 pred Kr. a on sám sa chcel vrátiť do Ríma na voľby konzula. Konzervatívna frakciaRímskeho senátu vedenáPompeiom však požadovala, aby Caesar pred voľbami z postu prokonzula a armádneho veliteľa odstúpil. To Caesar nechcel, pretože taký akt by z neho, minimálne dočasne, urobil súkromnú osobu a umožnil tak jeho obžalobu za činy, ktoré ako prokonzul vykonal. Takisto by bol ponechaný na milosť Pompeiovým armádam. Aby sa tomu vyhol, Caesar podplatil tribúna ľuduCuria aby použil svoje právo veta a zabránil tak senátorskému výnosu, ktorý by ho pripravil o armády a vládu nad provinciami, a následne zabezpečil, aby bol v ďalšom volebnom období zvolený za tribúna Antonius.
Antonius použil svoje práva tribúna s cieľom zabrániť senátu vyhlásiťstanné právo proti vetu a následne bol násilne vyhnaný zo senátu spolu s ďalším Caesarovým prívržencom Cassiom, ktorý bol tiež tribúnom. Keď sa Caesar o tom dozvedel, prekročil riekuRubicon, čím začalaRímska občianska vojna. Antonius opustil Rím a priAriminiu sa pridal k Caesarovi a jeho armáde, kde bol prezentovaný vojakom, ešte skrvavený a doráňaný, ako príklad protiprávností, ktorých sa dopúšťajú Caesarovi politickí protivníci a akocasus belli (dôvod vojny).
Podľa rímskehomos maiorum boli tribúni ľudu považovaní za nedotknuteľných a ich veto za nespochybniteľné (hoci existovala šedá zóna, do akej miery toto platilo pre vyhlásenie a počas stanného práva). Antonius riadil Itáliu, kým Caesar zničil Pompeiove légie vHispánii, a viedol posily do Grécka, kde potom velil ľavému krídlu Caesarovej armády priFarsale.[1]
Keď sa Caesar sal druhýkrátdiktátorom, Antonius bol menovanýmagister equitum (veliteľ jazdy, významovo Caesarov zástupca).[1] V rámci jej pôsobnosti zostal v roku 47 pred Kr. v Itálii ako administrátor polostrova, kým Caesar bojoval so zvyškami Pompeiovcov, ktorí sa uchýlili doprovincie Africa. Antoniove organizačné schopnosti však boli podstatne horšie ako veliteľské; využil príležitosť a dopriaval si tie najextravagantnejšie dostupné výstrelky, popísané Cicerom vPhilippicae.
V roku 46 pred Kr. došlo ku konfliktu s Caesarom, ktorý požadoval platbu za Pompeiove majetky, ktoré si Antonius bez súhlasu privlastnil. Antonius sa, rovnako ako pri iných príležitostiach, opätovne uchýlil k násiliu. Stovky obyvateľov Ríma bolo zavraždených a mesto samotné upadlo do anarchie. Caesara celá aféra mimoriadne znechutila a Antonia zbavil všetkých politických funkcií. Títo dvaja muži sa následne dva roky osobne nestretli. Odluka netrvala dlho: v roku 45 pred Kr. navštívil Antonius diktátora vNarbo a odmietol návrhTrebonia, aby sa pripojil k pripravovanému sprisahaniu. Zmierenie nastalo v roku 44 pred Kr., keď bol Antonius vybraný ako partner pre Caesarove piate obdobie konzula.[1]
Napriek konfliktom s Caesarom mu Antonius zostal verný. Za zmienku však stojí, že podľa Plutarcha (paragraf 13) hovorí Trebonius, jeden z konšpirátorov, "Antonius chápal jeho posun... ale nijako ho nepovzbudil: nehlásil rozhovor Caesarovi." 15. februára 44 pred Kr., počas sviatkuLupercalia, Antonius verejne ponúkol Caesarovidiadém. Diadém bol symbol kráľa a jeho odmietnutím Caesar deklaroval, že jeho cieľom nie je si uzurpovať trón.
Casca,Marcus Iunius Brutus aCassius sa v noci pred zavraždenímCaesara rozhodli, že Marcus Antonius by mal zostať nažive.[14] Nasledujúci deň, namarcové Idy, sa Antonius pokúsil diktátora varovať, aleLiberatores sa k Caesarovi dostali skôr a 15. marca 44 pred Kr. ho zavraždili. V zmätku, ktorý spôsobila táto udalosť, Antonius utiekol z Ríma v prezlečení za otroka; obával sa totiž, že po vražde diktátora bude nasledovaťpogrom na jeho stúpencov. Keď sa tak nestalo, rýchlo sa do mesta vrátil a rokoval o prímerí s frakciou Caesarovych vrahov. Na chvíľu sa zdalo, že Antonius ako konzul presadzuje mier a koniec politického napätia. Po prejave Cicera v Senáte bola vyhlásená amnestia pre vrahov.
Caesarova vražda spôsobila značné pobúrenie väčšinyplebejcov a Rímskej strednej triedy, u ktorých bol diktátor veľmi populárny. Počas Caesarovho pohrebu začal byť dav agresívny a zaútočil na domy Bruta a Cassia. Antonius, Octavian a Lepidus zúžitkovali náladu plebejcov podnecovali ich protioptimátom. Konflikt eskaloval až sa nakoniec vymkol kontrole a vyústil do občianskej vojny.[15][16]
Rímskyaureus nesúci portrét Marka Antonia (vľavo) aOctaviana (vpravo). Minca vyrazená v roku 41 pred Kr. na počesť vytvoreniaDruhého triumvirátu Octavianom, Antoniom aLepidom v roku 43 pred Kr. Obe strany nesú nápis "III VIR R P C", znamenajúci "Jeden z troch mužov pre správu republiky".[17]
Antonius ako jediný konzul, obklopený ochrankou tvorenou Caesarovými veteránmi, prinútil Senát aby mu prenechal provinciuPredalpská Galia, ktorú dovtedy spravovalDecimus Iunius Brutus Albinus, jeden z konšpirátorov. Brutus odmietol provinciu prepustiť; Antonius preto na začiatku roku 43 pred Kr. vyrazil vynútiť si požiadavku silou a obľahol ho priMutine.
Senát, podnecovaný Cicerom, Antonia odsúdil, v januári 43 pred Kr. udelil Octavianovi imperium (veliteľskú moc) a vyslal ho spolu s konzulmiAulom Hirtiom aCaetronianom na pomoc obliehaným. V apríli 43 pred Kr. boli Antoniove sily porazené vbitke pri Forum Gallorum aMutine. Porážka prinútila Antonia stiahnuť sa do provincieGallia Narbonensis. Pri bojoch však boli obaja konzuli zabití a Octavianus tak zostal jediným veliteľom celej armády.
Keď sa Antonius, Octavianus a Lepidus dozvedeli, že Caesarovi vrahovia Brutus a Cassius zhromažďujú armádu s cieľom tiahnuť na Rím, spojili sa proti nim a v novembri 43 pred Kr. vytvoriliDruhý triumvirát.Brutus aCassius boli v októbri 42 pred Kr. porazení Antoniom a predovšetkým Octavianom vbitke pri Filippách. Po bitke došlo medzi členmi druhého triumvitátu k novému usporiadaniu: kým Octavianus sa vrátil do Ríma, Antonius zostal vládnuť na východe. Lepidus prevzal provinciuHispánia aAfrica. Nepriatelia triumvirátu sa stali cieľomproskripcie, vrátane úhlavného nepriateľa Marka AntoniaCicera, ktorý bol 7. decembra 43 pred Kr. zavraždený.
Antonius povolalKleopatru doTarsu v októbri 41 pred Kr. Tu vytvorili spojenectvo a stali sa z nich milenci. Antonius sa s ňou vrátil doAlexandrie, kde strávil zimu 41 – 40 pred Kr. Na jar roku 40 pred Kr. bol prinútený k návratu do Ríma novinkami, že jeho žena Fulvia je v jeho mene zapojená do civilného sporu s Octavianom.Fulvia zomrela, keď bol Antonius na ceste doSicyonu (kde bola vyhostená). Antonius uzavrel sOctavianom mier v septembri 40 pred Kr. a následne sa oženil s jeho sestrouOctaviou Minor.
Partská ríša v občianskej vojne podporovala Bruta a Cassa, jej vojaci bojovali na ich strane aj v bitke pri Filippách; po víťazstve Antonia a Octaviana Parti vnikli na rímske územie, okupovali provinciuSyria, pokračovali doAsia Minor a dosadiliAntigona II. ako bábkového kráľa vJudei, kde nahradil pro-rímskehoHyrkana II. Antonius vyslal proti invázii svojho generálaVentidia. Ventidius zvíťazil v sérii bitiek proti Partom, zabil ich korunného princaPakora a vypudil ich z nimi obsadených území Ríma.
Antonius a Octavia na prednej stranetetradrachmy vyrazenej v roku 39 pred Kr. vEfeze; na reverze dva spletené hady rámujú Dionýza
Antonius teraz plánoval oplatiť inváziu vniknutím na územie Partie, a upevniť dohodu s Octavianom, ktorý doplnil ďalších vojakov pre jeho kampaň. S týmto vojenským cieľom sa v roku 39 pred Kr. s Octaviou plavil do Grécka, kde sa správal mimoriadne extravagantným spôsobom, osvojac si vlastnosti gréckeho bohaDionýza. Ale rebéliaSexta Pompeia naSicílii zadržala vojakov sľúbených Antoniovi v Taliansku. Antoniove plány sa tak rozpadli a s Octavianom sa opäť rozhádal. Tentoraz bolo s pomocouOctavie uzatvorené v roku 38 pred Kr. nové prímerie vTarente. Triumvirát bol obnovený na obdobie ďalších 5 rokov (končiac v roku 33 pred Kr.) a Octavianus opäť sľúbil poslať légie na Východ.
Ale momentálne bol Antonius k Octavianovej reálnej podpore v jeho Partskej veci skeptický. Tehotnú Octaviu s jej druhým dieťaťom Antoniou nechal v Ríme a odplavil sa doAlexandrie, kde očakával podporu od Kleopatry, matky jeho dvojčiat. Kráľovná Egypta mu požičala peniaze na armádu a po dobytíJeruzalema a okolitých oblastí v roku 37 pred Kr. postavil do čela Judeje bábkového kráľaHeroda, ktorým nahradil Partského poverenca Antigona.
Antonius potom zaútočil na územie Partie s armádou 100 000 rímskych vojakov a ich spojencov, no kampaň skončila katastrofou. Porážky v bitke, dezercia jeho arménskych spojencov a zlyhanie pokusov o dobytie Partských pevností donútilo Antonia sa stiahnuť. Jeho armáda bola ďalej decimovaná ťažkosťami pri ústupe cezArménske kráľovstvo v strede zimy, keď počas kampane nakoniec stratila viac ako štvrtinu svojich vojakov.
Medzičasom v Ríme sa triumvirát rozpadol. Octavian donútil Lepida rezignovať potom, čo sa starší triumvir pokúsil o neuvážený politický krok. Teraz ako jediný držiteľ moci bol Octavian zamestnaný dvorením sa tradičnej republikánskej aristokracii, aby ju získal na svoju stranu. Oženil sa sLiviou a začal útočiť na Antonia aby zvýšil svoju moc. Tvrdil, že Antonius bol muž nízkej morálky, ktorý ponechal svojich verných opustených v Ríme aj s deťmi, zatiaľ čo si on užíval s promiskuitnou kráľovnou Egypta. Antonius bol obvinený zo všetkého, ale najmä z toho, že sa „stal miestnym“, čo bol pre hrdých Rimanov neodpustiteľný zločin. Antonius bol viackrát povolaný do Ríma, ale zostal v Alexandrii s Kleopatrou.
MapaDarov Alexandrie (od Marka Antonia Kleopatre a jej deťom) v roku 34 pred Kr.
Znovu za peniaze Egypta Antonius napadol Arméniu, tentoraz úspešne. Pri návrate bola v uliciach Alexandrie slávená paródia naRímsky triumf. Paráda v uliciach mesta bolapastiocio Rímskej najvýznamnejšej vojenskej oslavy. Vo finále bolo zvolané celé mesto, aby si vypočulo veľmi dôležitú politickú deklaráciu: Antonius obklopený Kleopatrou a jej deťmi ukončil spojenectvo s Octavianom.
Rozdelil jednotlivé kráľovstvá medzi svoje deti:Alexander Helios bol menovaný kráľomArménie,Médie aPartie (území, ktoré neboli z väčšej časti pod kontrolou Ríma), jeho dvojčaKleopatra Seléné dostalaKyrenaiku aLíbyu, malýPtolemaios Philadelphos bol odmenený Sýriou aKilíkiou. Kleopatra bola vyhlásená za Kráľovnú kráľov a Kráľovnú Egypta, vládnucu spolu sPtolemaiom XV., synom Kleopatry aIulia Caesara, Kráľom kráľov a Kráľom Egypta. Ptolemaios XV. bol zároveň vyhlásený za Caesarovho legitímneho syna a dediča. Tieto vyhlásenia sú známe akoAlexandrijské donácie a spôsobili nenapraviteľný rozkol medzi Antoniom a Rímom.
Hoci rozdelenie území medzi Kleopatrine deti sa ťažko dalo považovať za gesto zmierenia, neznamenalo bezprostredné ohrozenie Octavianovho postavenia. Oveľa nebezpečnejšie bolo potvrdenie Kaisariona ako legitímneho Caesarovho syna a dediča jeho mena. Octavianova mocenská báza spočívala v spojení s Caesarom cez jeho adopciu, čo mu zaručovalo potrebnú popularitu a lojalitu légií. Nemohol preto akceptovať útok na tento vyhovujúci stav dieťaťom, narodeným najbohatšej žene vtedajšieho sveta. Triumvirát zanikol posledným dňom 33 pred Kr. a nebol znovuobnovený; začala sa nová občianska vojna.
V období rokov 33 a 32 pred Kr. v politickej aréne Ríma prebiehala propagandistická vojna, so vzájomnými obviňovaniami oboch strán. Antonius (v Egypte) sa rozviedol s Octaviou a obvinil Octaviana zo spoločenského povýšenectva, s uzurpácie moci a falšovania dokladov o adopcii. Octavian odpovedal obvineniami zo zrady: z ilegálneho držania provincií, ktoré mali byť odovzdané iným mužom (Rímska tradícia kleromancie) a z vedenia vojny voči iným krajinám (Arménia a Partia) bez súhlasu Senátu.
Antonius bol tiež označený za zodpovedného za popravuSexta Pompeia bez súdu. V roku 32 pred Kr. ho Senát zbavil moci a vyhlásil vojnu Kleopatre – nie Antoniovi, pretože Octavian si neželal propagovať svoju úlohu v neustálom prelievaní krvi Rimanov. Obaja konzuli (Gnaeus Domitius Ahenobarbus aGaius Sosius) a tretina Senátu opustili Rím, aby sa stretli s Antoniom a Kleopatrou v Grécku.
Vojna začala v roku 31 pred Kr. Octavianov lojálny a talentovaný generálMarcus Vipsanius Agrippa obsadil grécke prístavné mestoMethoni, verné Antoniovi. Vysoká popularita Octaviana medzi légiami zabezpečila "zbehnutie" provinciíKyrenaika a Grécko na jeho stranu. 2. septembra došlo k námornejbitke pri Aktiu. Loďstvo Antonia a Kleopatry bolo zničené a obaja boli prinútení so 60 loďami utiecť do Egypta.
Octavianus, teraz už veľmi blízko absolútnej moci, im nehodlal poskytnúť čas na zotavenie. V auguste roku 30 pred Kr. spolu s Agrippom napadol Egypt. Bez možnosti ďalšieho úniku Antonius spáchal samovraždu nabodnutím sa na vlastný meč.
Kleopatre bolo po jej zajatí Octavianom povolené viesť Antoniov pohrebný rituál. Keď zistila, že Octavianus ju plánuje využiť ako ukážku svojho triumfu v Ríme, pokúsila sa viackrát o samovraždu; úspešná bola až v strede augusta. Octavianus zavraždil Kaisariona, no ušetril deti, ktoré mal Antonius s Kleopatrou. Rovnako boli ušetrené i Antoniove dcéry, ktoré mal z manželstva s Octaviou, a aj jeho synIullus Antonius. Starší synMarcus Antonius Antyllus však bol zavraždený Octavianovými mužmi, keď prosil o život vCaesareu.
Cicerov synCicero Minor oznámil Antoniovu smrť Senátu. Antoniove pocty boli zrušené a jeho sochy odstránené (damnatio memoriae). Cicero Minor tiež vydal edikt, ktorý prikazoval, že žiaden člen rodinyAntonia nebude už nikdy nosiť menoMarcus. “Touto cestou Nebesia poverili rodinu Cicero konečným aktom v potrestaní Antonia.”[18]
Po smrti Antonia sa stal Octavianus nenapadnuteľným vládcom Ríma. V nasledujúcich rokoch Octavianus, po roku 27 pred Kr. známy akoAugustus, získal do svojich rúk všetku administratívnu, politickú a vojenskú moc. Keď v roku14 zomrel, jeho moc prešla na jeho adoptívneho synaTibéria; tak začal Rímskyprincipát.
Vzostup Caesara a následná občianska vojna medzi jeho dvoma najmocnejšími stúpencami ukončila dôveryhodnosť rímskej oligarchie ako vládnucej sily a mala za následok, že všetky ďalšie mocenské zápasy sa odohrávali vo forme snahy jednej osoby o absolútnu kontrolu vlády a elimináciu Senátu a predchádzajúcej úradníckej štruktúry ako dôležitých centier moci. Preto sa v dejinách Antonius prezentuje ako jeden z najväčších Caesarových prívržencov, spolu s Octavianom ako jeden z dvoch mužov, okolo ktorých sa po zavraždení Caesara koncentrovala moc, a nakoniec ako jeden z troch mužov, ktorí niesli hlavnú zodpovednosť za zánikRímskej republiky.
1234567SHEPPARD, Si.Bitva u Filipp 42 př. n. l.. Praha: Grada, 2010.ISBN978-80-247-2873-5. Kapitola Velitelé znepřátelených stran, s.18 – 19. (po česky)
↑Zaznamenané v kalendárnom zápise známom akoFasti Verulani (cca 17 – 37 po Kr.) =Degrassi,Inscriptiones Italiae 13.2.397 – 398, citované tiežJerzym Linderskim a Annou Kaminskou-Linderski v "The Quaestorship of Marcus Antonius,"Phoenix 28.2 (1974), str. 217, poznámka 24. Náboženský zákaz uvalený na tento deň Augustom, označený akodies vitiosus ("nepodarený" deň) je vysvetlený Linderskim v "The Augural Law",Aufstieg und Niedergang der römischen Welt II.16 (1986), str. 2187 – 2188. 14. január ako deň Antoniovho narodenia je akceptovaný ajC.B.R. Pellingom vPlutarch: Life of Antony (Cambridge University Press, 1988), str. 299, komentár kPlutarchovi,Antony73.5; Nikosom Kokkinom vAntonia Augusta (Routledge, 1992), str. 11;Patom Southernom vMark Antony (Tempus, 1998), str. ii; aAdrianom Goldsworthym vAntony and Cleopatra (Yale University Press, 2010),n.p..
