RabiMoše ben Maimon (hebr.רבי משה בן מיימון,arab.Músá bin Majmún ibn Abdalláh al-Kurtubí al-Isráílí; *30. marec/6. apríl1135 alebo28. marec/4. apríl1138,Córdoba,Almorávidovská ríša – †12. december1204,Fustát,Ajjúbovský sultanát), všeobecne známy podgréckym menomMaimonides, bol významnýžidovský filozof,lekár a právnický učenec, jeden z najväčších vykladačovTóry vstredoveku.
Maimonides bol známy tiež akoMoše Maimonides,rabbi Moše ben Maimon alebo podakronymomRambam (רמב"ם, z hebrejského רבי משה בן מימון). Jeho plné meno v arabčine znie أبو عمران موسى بن عبيد الله ميمون القرطبي,Abū ʿImrān Mūsā bin ʿUbaidallāh Maimūn al-Qurṭubī, skrátené ako موسى ابن ميمون,Mūsā ibn Maymūn.
Narodil sa vCórdobe, duchovnom a kultúrnom centre islamu, pod vládouberberskej dynastie Almorávidovcov.
Pôsobil akorabín, lekár a filozof vŠpanielsku,Maroku aEgypte. Spolu so svojim súčasníkom, moslimským vzdelancomIbn Rušdom (Averroom), sa zaoberal a rozvíjalaristotelovskú filozofickú tradíciu. Obaja učenci svojim výkladomAristotela zásadne ovplyvnili západnú Európu, kde bola aristotelovská filozofia po storočia takmer neznáma. Medzi kresťanských učencov oboznámených s Maimonidom patriliAlbert Veľký aTomáš Akvinský.
Maimonides považoval za jeden zo svojich kľúčových postulátov fakt, že pravdy, ku ktorým dospeje ľudský intelekt, nemôžu odporovať pravdám, ktoré odhalil Boh. Pridržiava sa dôsledneapofatickej teológie, podľa ktorej iba negatívne tvrdenia môžu poslúžiť na pravdivé popísanie Boha. Vhodné je preto tvrdiť „Boh nie je mnohoraký“ a nie „Boh je Jeden“.[1]
Hoci jeho dielo týkajúce sa židovského práva a etiky sa stretlo počas jeho života s opozíciou, po smrti bol uznaný za jedného z najpoprednejších právnych odborníkov a filozofov v židovských dejinách. Jeho početné diela sú považované za základný kameň židovského vzdelania a jeho štrnásťzväzkováMišne Tóra si udržiava kanonickú autoritu pokiaľ ide otalmudické právo.
Zomrel vEgypte12. decembra (20. tevetu podľažidovského kalendára) roku1204.
Narodil sa na sklonku toho, čo niektorí historici nazývajúzlatý vek židovskej kultúry na Iberskom polostrove, v období rozkvetu židovskej komunity v Španielsku, ktoré nasledovalo po dobytí polostrovamoslimami. Už v ranom veku sa začal zaujímať o prírodné vedy a filozofiu. Popri dielachmoslimských učencov čítal aj dielagréckych filozofov v ich arabskom preklade. Maimonides sa nikdy hlbšie nezaoberalmystikou. O básnickom umení mal negatívnu mienku, tvrdiac, že keďže sa poézia zakladá na invencii, je nepravdivá, pritom pochádzal zo zeme s dlhou a bohatou tradíciou básnictva v hebrejčine i arabčine. Väčšinu svojho života strávil bez trvalého domova. Mnohé z jeho diel boli napísané na cestách alebo na miestach krátkodobého pobytu.[2] Maimonides študovalTóru u svojho otcaMaimona, ktorý sám študoval urabihoJozefa ibn Migaša, žiakaIsaaca Alfasiho.
Po dobytí Córdoby v roku1148Almohádi prinútili Židov na svojom území vybrať si medzikonverziou k islamu, smrťou a odchodom z ich dŕžav. Maimonidova rodina si vybrala, tak ako väčšina Židov, odchod. Počas nasledujúcich rokov sa pohybovala po južnomŠpanielsku a vyhýbala sa postupujúcim Almohádom. Na nejakú dobu sa usadila voFèse vMaroku, kde Maimonides študoval na univerzite v Al-Karaouine. V tejto dobe, v rokoch1166 – 1168 napísal svoj slávny komentár kMišne.[3]
Po prechodnom pobyte v Maroku sa jeho rodina na krátky čas usadila vSvätej zemi a nakoniec našla domov voFostate v Egypte okolo roku 1168.[4] V Svätej zemi sa Maimonides modlil naChrámovej hore vJeruzaleme. O tejto udalosti neskôr napísal, že to bol deň svätosti pre neho samotného aj pre jeho potomkov. Maimonides bol kľúčovou postavou pri záchrane Židov, ktorí padli do zajatia po dobytí egyptského mesta Bilbajs kráľom Amalrichom. Poslal päť listov židovským komunitám vDolnom Egypte so žiadosťou, aby nazhromaždili peniaze, ktorými by bolo možné zajatcov vykúpiť. Vybrané peniaze odniesli dvaja vybraní Židia doPalestíny, kde vyjednávali s úspechom skrižiakmi. Zajatci boli nakoniec prepustení.[5]
V tomto istom období Maimonides prišiel o svojho mladšieho brata Dávida a o časť rodinných úspor. Ako obchodníkovi boli Dávidovi zverené rodinné financie vo viere, že ich úspešne zveľadí. Bol vyslaný dosudánskeho prístavu Ajdháb, aby tu nakúpil tovar, ale keďže s ním nebol spokojný, rozhodol sa cestovať proti vôli svojho staršieho brata doIndie.[6] Na tejto ceste zahynul na mori okolo rokov1169 – 1170. O smrti svojho brata a viac než rok trvajúcich depresiách, ktoré spôsobila, sa Maimonides zmieňuje v svojej korešpondencii objavenej vKáhirskej geníze.[7]
Okolo roku1171 bol Maimonides zvolený zanagída egyptskej židovskej komunity. Podľa S.D. Goitena jeho zvolenie súviselo s jeho vodcovskými schopnosťami, ktoré prejavil pri vykupovaní zajatcov križiakov.[8] Strata financií po Dávidovej smrti prinútila Maimonida, aby sa v tejto istej dobe začal venovať lekárstvu. Medicínu študoval už v Córdobe a vo Fèse. Učencove lekárske schopnosti ho preslávili natoľko, že sa stal dvorským lekáromveľkovezíra Alfadila a neskôrsultánaSaladina, a po jeho smrti lekárom kráľovskej rodiny.[9] V svojich lekárskych spisoch popisuje mnohé ochorenia vrátaneastmy,cukrovky,hepatitídy azápalu pľúc a odporúča striedmosť a zdravý životný štýl.[10] Bol oboznámený s gréckym a perzským lekárstvom pričom sa pridržiavalgalénovského učenia o šťavách. Autorita spisov bola preňho ale druhoradá popri vlastných pozorovaniach a skúsenostiach[10], hoci podľa Julie Frank sa nepokúšal hľadať nové postupy, ale interpretovať diela autorít tak, aby boli prijateľné.[9] Pri kontakte s pacientmi Maimonides dbal o to, čo by dnes bolo možné nazvať citlivosť pre kultúrne rozdiely a autonómiu pacienta.[11] V jednom zo svojich listov popisuje svoj bežný deň – po návšteve sultánovho paláca sa vracia domov unavený a hladný, ale nachádza predsieň plnú židov i nežidov a je nútený venovať sa im až do večera, takže je sám nakoniec úplne vyčerpaný.[12] Maimonidovo dielo malo veľký význam pre nasledujúce generácie lekárov.
Maimonides zomrel 20. tevetu (12. decembra) vKáhire. Vo všeobecnosti sa verí, že jeho ostatky boli krátko nato prenesené do Palestíny a opätovne uložené vTiberiade, meste na západnom brehuGalilejského jazera.[13] V židovskej komunite vKáhire sa však udržala tradícia, podľa ktorej zostal Maimonides pochovaný vEgypte.[14]
Maimonides sa oženil s dcérou istého Mišaela ben Ješajahu Haleviho a mal jedného syna,Abraháma, ktorý sa sám stal významným učencom. Vo veku 18 rokov sa po svojom otcovi stalnagídom a dvorským lekárom. Abrahám si nesmierne ctil pamiatku svojho otca a počas svojho života obraňoval jeho dielo proti jeho kritikom. Úrad nagídov sa udržiaval v Maimonidovej rodine do konca 14. storočia.
Maimonides je považovaný v Španielsku za jeho významnú osobnosť. V Córdobe bola vztýčená jeho socha v jedinej dochovanejsynagóge, dnes slúžiacej verejnosti.
MaimonidovSprievodca zblúdilých a jeho predhovory k jednotlivým kapitolámKomentáru k Mišne mali významný vplyv nascholastiku, predovšetkým naAlberta Veľkého,Tomáša Akvinského aDunsa Scota. Do istej miery ho možno považovať za židovského scholastika, ktorý sa pokúšal nájsť súlad medzi učenímAristotela aTórou.
Vo svojomKomentáre k Mišne Maimonides sformuloval 13 článkov viery (dogiem), ktoré podľa neho tvoria základné predpoklady židovskej viery:[15]
- Boh existuje
- Boh je jediný
- Boh je netelesný
- Boh je večný
- Len k Bohu sa sluší modliť
- Boh sa zjavil
- Mojžiš je a zostane najväčším prorokom
- Tóra je Božie zjavenie
- Tóra je nezmeniteľná
- Boh je vševedúci
- Boh je nanajvýš spravodlivý
- Mesiáš príde
- Zosnulí vstanú z mŕtvych[16]
Články viery boli kontroverzné, už keď ich Maimonies formuloval, a stali sa terčom kritikyrabínovChasdaja Carcasa aJozefa Alba. Po niekoľko nasledujúcich storočí im veľká časť židovskej komunity nevenovala pozornosť. V súčasnosti považujeortodoxný judaizmus tieto články za záväzné. Dve básnické parafrázy Maimonidových trinástich článkoch,Ani Ma´amin aJigdal, sa stali súčasťousidduru.
Zásady, ktoré podnietili jeho filozofické bádanie, boli totožné zo základnými princípmischolastiky: objavy ľudského intelektu vo vede a vo filozofii nemôžu odporovať pravdám zjaveným Bohom. Opieral sa pritom oAristotela a oTalmud, pričom práve v Talmude hľadal podporuaristotelizmu. V niektorých významných ohľadoch sa ale odklonil od Aristotela, napríklad odmietol Aristotelovo tvrdenie, že Božia prozreteľná starostlivosť sa týka iba ľudstva a nie jednotlivcov.
Na rozdiel od scholastikov viedol Maimonida jeho obdiv knovoplatónskym komentátorom Aristotelovho diela k prevzatiu niektorých konceptov, ktoré oni odmietli, napríkladnegatívnej (apofatickej) teológie. Scholastika súhlasila s tým, že žiadne tvrdenie nemôže v plnosti zachytiť povahu Boha, ale to ju neviedlo k presvedčeniu, že o Bohu nemožno vysloviť žiadne kladné tvrdenie. Maimonides naopak tvrdiť, že Bohu nie je možné pripísať žiadneantropomorfické vlastnosti, pretože nie je v našich silách poznať podstatu Boha.
V kresťanskom kontexte apofatickú teológiu rozvinuliPseudo-Dionýzios Areopagita,Maximus Confessor a niektorívýchodní teológovia.
Maimonides súhlasil “s filozofmi” na tom, že, keďže ľudský intelekt je jedným z intelektovemanujúcich z Boha,prorok musí štúdiom a meditáciou dosiahnuť stupeň dokonalosti potrebný pre dosiahnutie stavu proroctva. Tu, “podľa učenia Zákona”, je potrebný slobodný akt Boha, aby sa človek skutočne stal prorokom.
Podľa Maimonida je možné, aby bol Boh zároveň všemohúci i dobrý. Prijíma Aristotelov postoj, podľa ktorého je zlo nedostatkom alebo zníženou prítomnosťou Boha. Dopúšťa sa ho ten, kto zo slobodného rozhodnutia odmieta veriť.
Maimonides sa vyjadril k používaniuastrológie, keď bol požiadaný o názor komunitou vMarseille, tvrdením, že človek má veriť iba tomu, čo môže byť podložené racionálnym dôkazom, zmyslovým vnímaním alebo dôveryhodnou autoritou. Priznáva, že sa zaoberal astrológiou, ale že si táto náuka nezaslúži pomenovanie veda. Vysmieva sa z názoru, že by osud ľudskej bytosti mohol závisieť na postavení hviezd a tvrdí, že v tom prípade by život nemal zmysel a človek by bol iba otrokom osudu.
VSprievodcovi zblúdilých Maimonides robí jasný rozdiel medzi skutočnou vierou, ktorá vedie k intelektuálnej dokonalosti, a nutnou vierou, ktorá je nutná pre napredovanie spoločnosti.[17] Podľa Maimonida patria antropomorfické výroky o Bohu do druhej kategórie. Pokiaľ je napríklad Boh označovaný ako „rozhnevaný“, neznamená to, že by sa Boh mohol hnevať, keďže nepodlieha ľudským emóciám. Táto viera je dôležitá, pretože vedie ľudí k strachu predhriechom.
Maimonides rozlišuje dva typy ľudského intelektu – jeden hmotný, závislý a ovplyvňovaný telom, druhý nehmotný, nezávislý od ľudského organizmu. Nehmotný intelekt je pritom priamouemanáciou svetového aktívneho intelektu, ako interpretujeAristotelovnous poietikós. Človek ho dosahuje ako výsledok snaženia duše o získanie pravého poznania absolútneho, čistého Božieho intelektu.
Poznanie Boha je druh poznania, ktorý v človeku rozvíja jeho nehmotný intelekt, a týmto spôsobom rozvíja jeho nehmotnú, duchovnú povahu. To potom vedie k dokonalosti, v ktorej spočíva ľudské šťastie, a k tomu, že ľudská duša dosahuje nesmrteľnosť. Ten, kto dosiahne pravé poznanie Boha, dosahuje taký stupeň bytia, v ktorom naňho nemajú dopad ani nešťastné životné situácie, ani túžba hrešiť ani smrť. Človek má v sebe potenciál dopracovať sa tak k spáse ako knesmrteľnosti.
Očividné podobnosti medzi Maimonidovým aSpinozovým pohľadom na nesmrteľnosť by mohli naznačovať, že sa Spinoza Maimonidom inšpiroval. Proti tejto hypotéze ale hovoria i veľké rozdiely medzi dvoma židovskými mysliteľmi. Podľa Spinozu vedie cesta k poznaniu prinášajúcemu nesmrteľnosť postupne od zmyslového poznania cez vedecké poznanie a filozofickú intuíciu všetkých javov sub specie aeternitatis. Maimonides tvrdí, že cesta k dokonalosti a nesmrteľnosti je cestou povinnosti, ako je popísaná vTóre a jej rabínskom výklade.
Väčšina zbožných židov Maimonidovej doby verila nielen v nesmrteľnosť duše, ale i v zmŕtvychvstanie a v budúcimesiášsky vek. Maimonides sa k týmto témam tiež vyjadroval, ale v špecifickom kontexte jedincov, ktorí dosiahli stav dokonalosti. V jeho diele nie je zmienka o telesnom vzkriesení. To bol jeden z dôvodov kritiky jeho súčasníkov, ktorý pochybovali o prípustnosti jeho názorov. Debata vyvolaná Maimonidovým dielom viedla k sporu o povahe eschatologického veku, vjudaizme označovaného akoOlam Ha-Ba (Svet, ktorý má prísť). Niektoré rabínske kruhy tento koncept stotožňovali smesiášskym vekom, k naplneniu ktorého má dôjsť na zemi, podľa iných malo ísť o čisto duchovný koncept. Stúpenci druhej skupiny, ktorí odmietali fyzické vzkriesenie mŕtvych, využili Maimonida, aby argumentovali o správnosti svojho postoja. Ich protivníci, ktorí tvrdili, že na konci vekov dôjde k telesnému zmŕtvychvstaniu na zemi, označili Maimonida za odpadlíka a jeho učenie za neprípustné. Obe strany sa pokúsili Maimonida zatiahnuť do svojho sporu. Výsledkom bol spisMa´amar Tehijjat Ha-Metim (Traktát o zmŕtvychvstaní).
V druhej kapitole traktátu označuje Maimonides tých, ktorí veria vo fyzické vzkriesenie, za hlupákov, ktorých viera je čisté bláznovstvo. Argumentuje tým, že pokiaľ by sa pripustila viera v telesné vzkriesenie, viedla by v konečnom dôsledku k viere v telesného Boha. Súčasne ale Maimonides nesúhlasí ani so zástancami druhej strany a označujealegorické chápanie zmŕtvychvstania za nepravdu. Podľa neho je viera v zmŕtvychvstanie základnou pravdou židovskej viery, o ktorej nemôže byť sporu a o ktorej žiaden žid nemôže pochybovať. Jednoznačný dôkaz pre zmŕtvychvstanie nachádza vo veršoch Dan 12, 2 a Dan 12, 13.
Maimonides nevníma dva pohľady na vzkriesenie ako nezlučiteľné. Vzkriesenie podľa neho nezahŕňa všetkých a nie je večné, pretože Boh nikdy neporuší prirodzené zákony, ktoré ustanovil. K Božskému pôsobeniu dochádza prostredníctvomanjelov, ktorých Maimonides považuje za metafory prirodzených zákonov, princípy riadiace svet,Platónove večné formy (ale vHilchor Jesodaj Ha-Tóra, 2 – 4 naopak hovorí o anjeloch ako o stvorených bytostiach). Aj pokiaľ dôjde k nadprirodzenej udalosti, ktorú možno chápať akozázrak, nie je porušením zákonov vesmíru.[18] Vzkriesenie preto nemôže byť večné a zmŕtvychvstalí nakoniec znova umrú. Maimonides tiež nehovorí o tom, že by všetci mali vstať z mŕtvych. Jeho názorom je, že v určitom, nedefinovanom čase pred príchodom Olam Ha-Ba dôjde k istej forme vzkriesenia. Nasledujúci svet bude ale úplne nehmotný. Píše: „Sme názoru že, na základe týchto veršov (Dan 12, 2; 12, 13), tí, ktorí sa vrátia do tiel budú jesť, piť, súložiť, mať deti a zomrú po tom, ako prežili dlhý život, podobne dlhý ako životy tých, ktorí budú žiť za dní Mesiáša.“ Vzkriesenie chápe ako fyzický zázrak predpovedanýDanielom, ktorý nemá nič spoločné ani smesiášskym vekom ani s nehmotným druhým svetom.
VMišne Tóra Maimonides vytvoril zborník talmudického práva nesmierneho rozsahu a hĺbky. Dielo zahŕňa všetky záväzné zákony zTalmudu a pripája k ním i stanoviskágaonov. Tento spis sa stal predchodcom dvoch neskorších zborníkov zákonov,Arba´ah Turim aŠulchan Aruch.
Po svojom vzniku vyvolalaMišne Tóra búrlivý odpor. Dôvodom bolo v prvom rade to, že Maimonides kvôli stručnosti neuviedol odkazy na svoje zdroje, v druhom rade to, že v mnohým sa predhovor k dielu zdal ako podnecujúci k obmedzeniu štúdia Talmudu, hoci Maimonides neskôr sám vysvetlil, že to nebolo jeho zámerom. Jeho najvážnejšími odporcami sa stali rabíni zProvensalska. Rozsiahla kritikaMišne Tóra z pera rabihoAvraham ben Davida (Raavad III) je vytlačená prakticky vo všetkých jej vydaniach. Napriek tomu bolo v Maimonidovom diele rozpoznaný obrovský prínos k systematizáciihalachy. V neskorších dobách sa štúdiumMišne Tóry značne rozšírilo a jej výkladu sa prikladala veľká váha pri vynášaní rozsudkov.
RabiJozef Karo, autor zborníkaŠulchan Aruch, reagujúci na snahu tých, ktorí chceli presadiť, aby sa v právnych otázkach dávala prednosť mladším dielam pred MaimonidovouMišne Tóra, napísal: “Kto by sa odvažoval nútiť spoločenstvá, ktorá sa riadia Rambamom, aby sa riadili podľa rozhodnutí niekoho iného, novšieho či staršieho?... Rambam je najväčší spomedzi tých, ktorí predkladajú rozhodnutia, a všetky spoločenstvá zeme Izrael, arabských zemí a Magrebu konajú podľa jeho slov a považujú ho za svojho rabiho.”[19]
Maimonidovo často citované poučenie znie: “Je lepšie a prijateľnejšie prepustiť tisíc vinných ako odsúdiť na smrť jediného nevinného.” Podľa Maimonida by trest smrti obžalovaného v prípade inom ako pri absolútnej istote viedol k postupnému sa znižovaniu latky závažnosti dôkazu a nakoniec by došlo k odsúdeniu na základe púheho rozmaru sudcu.[20]
Odborníci na judaizmus vČíne si povšimli, žeMišne Tóra vykazuje pozoruhodnú podobnosť s liturgiou židov zKaifengu, potomkov perzských obchodníkov, ktorí sa usadili v Číne v dobách ranejdynastie Sung.[21] Michael Pollak poukazuje na podobnosti v podaní Tóry a na jej delenia na 53 oddielov podľa perzského spôsobu[22], dodáva však, že neexistujú dôkazy pre tvrdenie, že by sa židia v Čine mohli zoznámiť s Maimonidom.[23]
Maimonides bol autorom diel z oblastí židovského náboženstva,talmudického práva,filozofie a medicíny. Väčšina z nich bola napísaná v žido-arabskom dialekte. Výnimkou je Mišne Tóra napísaná vhebrejčine.
- Piruš Ha-mišnajot (Komentár kMišne), napísaný v žido-arabskom dialekte. Jeden z prvých textov tohto typu, jeho úvodné pasáže sú často citované.
- Sefer Ha-micvot (Kniha príkazov), obsahuje krátky komentár k príkazom týkajúcim saTóry.
- Sefer Ha-Š´mad (Kniha mučeníctva)
- Mišne Tóra, tiež známa akoSefer Jad Ha-Chazakah (Kniha mocnej ruky), prehľadný zborník židovského talmudického práva.
- Moreh Nevuchim (Sprievodca zblúdilých), filozofický spis pokúšajúci sa nájsť súlad i rozdiel medziaristotelovskou filozofiou ajudaizmom, napísaný v žido-arabskom dialekte. Prvý preklad do hebrejčiny urobilSamuel ibn Tibbon roku 1190.
- Tešuvot, zozbieraná korešpondencia aresponzá obsahujúca množstvo listov adresovaných židovskej komunite (o zmŕtvychvstaní a živote po smrti, o konverzii k iným náboženstvám a známyIggeret Tejman, List jemenským židom).
- Pojednanie o logike (arabsky:Maqala Fi-Sinat Al-Mantiq), dočkalo sa 17-násobného vydania vrátane edícií v latinčine (1527), nemčine (1805, 1822, 1828, 1833), francúzštine (1935) a angličtine (1938) a v skrátenej verzii i v hebrejčine.
Maimonides bol autorom desiatich známych lekárskych spisov varabčine.
- Výňatky z Galéna, tiežUmenie liečiť, výťah z masívnehoGalénovho diela
- Poznámky k Hippokratovým Aforizmom
- Mošeho lekárske aforizmy (arabsky:Fusul Musa, hebrejsky:Pirkej Moše), obsahujú 1500 stručných lekárskych výrokov vrátane veľkého počtu popisu ochorení.
- Traktát o hemoroidoch, pojednáva tiež o zažívaní a stravovaní.
- Traktát o spolunažívaní, obsahuje receptúry naafrodiziaká a anti-afrodiziaká.
- Traktát o astme, pojednáva o podnebiach a stravovacích návykoch a ich vplyve naastmu, zdôrazňuje dôležitosť čistého vzduchu.
- Traktát o jedoch a protijedoch proti nim, ranátoxikologická príručka, obľúbená počas nasledujúcich storočí.
- Regimen Sanitatis, pojednanie o zdravom životnom štýle a vzťahu medzi telom a mysľou.
- Pojednanie vysvetľujúce záchvaty, odporúča zdravý životný štýl a vyhýbanie sa nadbytku.
- Slovník názvov liečiv, prehľadný zoznam liečiv umožňujúci ich identifikáciu a aplikáciu v rozsahu 405 odstavcoch, udáva názvy varabčine,gréčtine,sýrčine,perzštine,berberštine ašpanielčine.
Maimonides bol jeden z najvýznamnejších židovských učencovstredoveku. Rozšírené stredoveké porekadlo, ktoré poslúžilo tiež ako jehoepitaf, tvrdí:Od Mojžiša [t. j. z Tóry] po Mojžiša [t. j. Maimonida] sa nenašiel nikto väčší ako on.
V storočiach, ktoré nasledovali po Maimonidovej smrti, sa radikálni židovskí učenci delili na zástancov a odporcov Maimonida. Umiernení učenci z veľkej časti prijali Maimonidom podanýaristotelizmus a odmietli iba tie jeho prvky, o ktorých súdili, že sú v rozpore s náboženskou tradíciou.Eklekticizmus tohoto typu dosiahol vrchol v 14. a 15. storočí.
Najprísnejšia stredoveká kritika Maimonida jeOr AdonajChasdaja Kreskasa. Kreskas sa oprel do eklekticizmu tým, že vyvrátil jednoznačnosť aristotelizmu nielen v oblasti náboženstva, ale i v stredovekých exaktných vedách, ako napríklad vofyzike ageometrii.
Tomáš Akvinský cituje Maimonida vo viacerých svojich dielach vrátaneKomentáru k Sentenciám Petra Lombardského.[24]
- ↑ Moreh Nevuchim 1:58
- ↑1954Encyclopedia Americana, vol. 18, p. 140.
- ↑Podľa Seder HaDoros (year 4927) Maimonides uviedol, že začal písať svoj komentár k Mišne, keď mal 23 rokov, a vydal ho, keď mal 30. Pretože dátum Maimonidovho narodenia nie je presný, nie je jasné, v ktorom roku presne bolo dielo vydané
- ↑Goitein, S.D.Letters of Medieval Jewish Traders. Princeton University Press, 1973 (ISBN 0-691-05212-3), p. 208
- ↑Cohen, Mark R.Poverty and Charity in the Jewish Community of Medieval Egypt. Princeton University Press, 2005 (ISBN 0-691-09272-9), pp. 115 – 116
- ↑Viac o židovskom obchode s Indiou v 11.-13.storočí v Goitein,Letters of Medieval Jewish Traders, 1973 alebo Goitein,India Traders of the Middle Ages, 2008.
- ↑Goitein,Letters of Medieval Jewish Traders, p. 207
- ↑Cohen,Poverty and Charity in the Jewish Community of Medieval Egypt, p. 115
- ↑abJulia Bess Frank. Moses Maimonides: Rabbi of Medicine.The Yale Journal of Biology and Medicine, 1981, roč. 54, čís. 1, s. 79 – 88.Dostupné online [PDF].PMID 7018097. PMC: 2595894.[nefunkčný odkaz]
- ↑abFred Rosner. The Life o Moses Maimonides, a Prominent Medieval Physician.Einstein Quart J Biol Med, 2002, roč. 19, čís. 3, s. 125 – 128.Dostupné online [cit. 2010-03-13]. Archivované 2009-03-05 z originálu.
- ↑Gesundheit B, Or R, Gamliel C, Rosner F, Steinberg A. Treatment of depression by Maimonides (1138–1204):Rabbi, Physician, and Philosopher.Am J Psychiatry, Apríl 2008, roč. 165, čís. 4, s. 425 – 428.Dostupné online [cit. 2010-03-13].ISSN 0002-953X.DOI: 10.1176/appi.ajp.2007.07101575.PMID 18381913. Archivované 2009-03-05 z originálu.
- ↑Responsa Pe’er HaDor, 143.
- ↑[The Life of Maimonideshttp://www.jnul.huji.ac.il/v-exhibitions/rambam/eng/life.htmlArchivované 2010-11-20 naWayback Machine] Jewish National and University Library
- ↑[The End of the Exodus from Egypthttp://www.hsje.org/The%20end%20of%20the%20Exodus%20from%20Egypt.pdfArchivované 2011-07-17 naWayback Machine] HaAretz Daily Newspaper Israel: Amiram Barkat, April 21, 2005
- ↑traktát Sandhedrin, 10
- ↑FRANEK, Jaroslav.Judaizmus: kniha o židovskej kultúre, histórii a náboženstve. 4. vyd., 1. vyd. vo vydavateľstve PT-Marenčin. Bratislava: Albert Marenčín - Vydavateľstvo PT, 2009, s. 15.ISBN 978-80-8114-010-5.
- ↑Moreh Nevuchim 3:28
- ↑Komentár k Mišne, Avot 5:6
- ↑ Avkat Rochel ch. 32 PDF
- ↑Moses Maimonides,The Commandments, Neg. Comm. 290, at 269 – 71 (Charles B. Chavel trans., 1967).
- ↑Leslie, Donald. The Survival of the Chinese Jews; The Jewish Community of Kaifeng. Tʻoung pao, 10. Leiden: Brill, 1972, p. 157
- ↑Pollak, Michael.Mandarins, Jews, and Missionaries: The Jewish Experience in the Chinese Empire. The Jewish Publication Society of America, 1980, p. 413
- ↑Pollak,Mandarins, Jews, and Missionaries, pp. 297 – 298
- ↑RUBIO, Mercedes.Aquinas and maimonides on the possibility of the knowledge of god. [s.l.] :Springer-Verlag, 2006.ISBN978-1-4020-4720-6.DOI:10.1007/1-4020-4747-9_2
Commons ponúka multimediálne súbory na témuMaimonides
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkuMaimonides na anglickej Wikipédii.
