| svätý veľkomučeník Ménas | |
| ranokresťanský svätec a veľkomučeník | |
 Svätý Ménas, slonovinová rezba, 2. polovica 7. storočia,Civiche raccolte d'arte applicata,Miláno,Taliansko[1] | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | okolo270? Egypt |
| Úmrtie | 295/296 alebo 310 –313 Kotyaion/Alexandria |
| Uctievanie | |
| Atribúty | ťavy, brnenie, meč |
| Cirkev | Katolícka cirkev, Pravoslávna cirkev, Koptská cirkev |
| Sviatok | 11. november |
| Odkazy | |
 | Ménas (multimediálne súbory na commons) |
SvätýMénas (iné tvary pozri podMénas; zriedkavý slovenský tvar:Meneáš[2]; * okolo270?,Egypt –3./4. stor.,Kotyaion/Alexandria?) bol ranokresťanskývojak,svätec amučeník. Býva považovaný za „najznámejšiehoKopta“[1], no jehohistoricita býva niekedy spochybňovaná[3]. Najmä v umení býva niekedy zamieňaný s inými rovnomennými svätcami[4], pozriMénas.
Vovýchodných katolíckych cirkvách a vPravoslávnej cirkvi pripadá jeho spomienka na11. novembra, keď mal byť údajne umučený.[1][5]Koptská cirkev si jeho spomienku pripomína 15. hatúra[3]. Historicky pripadali dátumy spomienky v jednotlivých cirkvách na rôzne dni.[1] Najmä v minulosti bol uctievaný ako ochranca pútnikov a obchodníkov (resp.karaván)[6][7] a námorníkov[8] Je tiež patrónom chorých na oči.[9]
Ménov život je ťažko zrekonštruovateľný, pretožehagiografické spisy sa v mnohých rovinách rozchádzajú a zároveň existovalo viacero svätcov s menom Ménas (pozriMénas). O osobe veľkomučeníka Ména existuje viacero hypotéz: 1) išlo o koptského mučeníka (ktorého kult sa eventuálne rozmohol aj voFrýgii, čo viedlo k tomu, že sa tento kraj začal spomínať v legendách.)[1]; 2) išlo o frýgskeho mučeníka; 3) existovali dvaja mučeníci, jeden v Egypte, druhý vo Frýgii; 4) nešlo o historickú osobu, ale o legendárnu postavu, ktorá nahradila kult egyptského bohaHora alebo istého frýgskeho boha Ména[3] (gr.Mén)[8].
Ménove životopisy sa zachovali v početných jazykoch východného kresťanstva (najmäkoptčina,stará núbijčina, stará etiópčina (ge'ez),sýrčina,arménčina,gréčtina,arabčina), pričom jazykom prvotného diela bola koptčina alebo gréčtina. Už koptské a grécke pramene sa v mnohých oblastiach rozchádzajú. Ďalšie pramene vychádzajúce v mnohých smeroch práve z týchto dvoch prameňov prezentujú rôzne udalosti Ménovho života odlišne. Podľa väčšiny bádateľov nemá žiadna legenda historickú presnosť. Životopis bol tiež preložený dolatinčiny, vďaka čomu bol Ménas známy aj stredovekej latinskej hagiografii (medzi ranejšími dielami: Pseudo-Antonius, cca. 570;Usuard, 9. stor;Wandelbert, 848)[9]. Najdôležitejšie pramene o jeho živote na Východe tiež pochádzajú z 9. storočia.[1][10] Hymnus na jeho počesť zložil aj byzantský hymnografRoman Sladkopevec.[1][6]
O Ménovom ranom živote sa mnoho nevie, najrozsiahlejšie údaje o ňom poskytujú koptské pramene alebo zdroje z nich vychádzajúce. Grécke pramene spomínajú rozsiahlejšie až Ménovu službu v rímskom vojsku. Ovplyvnené boli zrejme legendou o svätom Gordiánovi. Ménas mal pochádzať zEgypta.[1][11] Podľa koptskej verzie príbehu o jeho umučení mal pochádzať z regiónu okolo regiónu od jazeraMareotis (dnešný Marjút) alebo z okoliaNepaeiat (podľa koptskej legendy a enkómia).Synaxár z 13. alebo 14. storočia[1] spomína mesteNikiou (Pšati).
Pramene sa rozchádzajú aj v údajoch o Ménovom pôvode. Podľa neskorších prameňov mal pochádzať z bohatej rodiny[6], no zároveň býva opisovaný aj ako pastiertiav. Jeho otec niektorými prameňmi pomenovaný[12] Eudoxius a inými Nikios[8] mal byť správcom vo Frýgii, matka (podľa niektorých prameňov Eufémia) mala byť zbožnou ženou, ktorá Ménovi zvolila meno zo slovaamen, ktoré počula v zjavení. Ako jedenásť ročný mal Ménas prísť o otca a v štrnástich rokoch aj o matku. Ako pätnásťročný mal byť podľa koptskej tradície proti svojej vôli zaradený na vojenskú službu (vláda cisáraNumeriána)[8]. Rímskym vojakom mal byť Ménas aj podľa gréckej legendy.[1]
Po tom, čo sa za vlády cisáraDiokleciána začalo v roku 286 opätovne s prenasledovaním kresťanov vRímskej ríši, mal Ménas opustiť rímske vojsko a utiahnuť sa na opustené miesto. Vedený Božou prozreteľnosťou mal neskôr vstúpiť do divadla v maloázijskom meste Kotyaion (lat.Cotyaeum, dnes tureckáKütahya), kde sa konala oslava na počesť cisárových narodenín. Ménas na oslave verejne vyznal vieru vKrista, následkom čoho bol zadržaný miestnym správcom Pyrrhom a uvrhnutý do žalára. Po tom, čo Ménas odmietol obetovať rímskym bohom, nariadil miestodržiteľ podľa legendy jeho mučenie a po Ménovom neutíchajúcom odmietaní pohanského kultu aj jeho popravu. Ména mali Rimania vyviesť za mesto a snáď 11. novembra[8] niekedy v rokoch295/296 stať. Podľa niektorých prameňov malo byť jeho telo spálené. Kresťanom sa však Ménove telesné pozostatky malo podariť čiastočne zachrániť a pochovať.[1][8][11] Podľa inej etiópskej verzie mal byť Ménas popravený spolu s matkou už ako dieťa vAlexandrii. Túto verziu prezentujú aj niektoré ďalšie pramene, resp. sa aspoň prikláňajú k mučeníctvu v Egypte.[1]
Koptské a etiópske pramene detailne opisujú návrat Ménových ostatkov do rodnej krajiny.[1][11] Podľa jedného z prameňov mala ostatky do Alexandrie priniesť Ménova sestra Thekla. Anjel mal však alexandrijskému arcibiskupovi prikázať uložiť relikvie na ťavu, ktorej mal byť umožnený slobodný odchod do púšte. Ťava s telom sa mala zastaviť v oblasti neďaleko mestaNepaeiat, kde bola Ménovi vystavaná hrobka.[1] Etiópskepassio spája prenos Ménových relikvií do Egypta s výpravou rímskeho vojska, ktoré mala relikvia počas cesty chrániť pred nepriateľskými útokmi a morskými príšerami. Po porážke egyptských barbarov mala ťava nesúca Ménove pozostatky odmietnuť jazernú krajinu opustiť.[1][8]
Legendy opisujú početné zázraky spojené so svätým Ménom, predovšetkým uzdravenia, ale aj zjavenia, odhalenie podvodu a zločinov či ich potrestanie a rôzne ďalšie. V roku 1826 mal pred Osmanmi zachrániť Grékov v mesteIraklio na Kréte. Pomôcť mal podľa Koptov aj spojeneckým vojskám v júli 1942 v bitke priAl-Alamajn[7] počasdruhej svetovej vojny.[1]
.jpg)
Ménove zobrazenia sa zachovali vo viacerých formách, všetky asi vychádzajú z pôvodnej veľkej ikone v jemu zasvätenej svätyni v (Karm)Abú Mína.[6][8] Podobizni sa pripisovali zázračné účinky.[8] Abú Mina slúžilo ako hlavné miesto kultu a suveníry (ampulky svätého Ména) boli určené na uskladnenie vody z miestneho prameňa alebo oleja z lámp horiacich pri Ménovom hrobe.[9]
Na ampulkách býva zobrazovaný ako mladýorant (často s kučeravými vlasmi) v krátkejtunike achlamyde, obklopený dvomi ťavami, zriedkavejšie krokodílmi.[8][13] Ťavy sú znázornené v štylizovanej pokľaknutej alebo kľačiacej póze. Tradícia zobrazenia oranta obklopeného zvieratami pravdepodobne siaha kranokresťanskému motívuDaniela v jame levovej. Ménas nebol vždy zobrazený so svätožiarou,[9] v rámci zobrazení na ampulách ju obsahovali len skoršie exempláre.[8] Ménas je zriedkavo znázornený ako vojak na koni a v zbroji. Zadná strana ampúl bola najčastejšie vyzdobená triumfálnym krížom, rovnoramenným krížom s vavrínovým vencom v rohoch, loďou alebo nápismi[9][13] ako: Εὐλογία τοὔ ἁγίου Μηνἅ –Eulogia tou hagiou Ména alebo τοὔ ἁγίου Μηνἅ –tou hagiou Ména a podobne. Zobrazenie krížov a nápisov sa objavuje aj na koptských hrobovýchstélach kresťanov. Niekedy je na zadnej strane zobrazená svätá Tekla medzi zvieratami, ako napríklad na mramorovom reliéfe zo začiatku5. storočia z Kláštora svätej Tekle južne od Alexandrie (dnes Grécko-rímske múzeum,Alexandria). Ménas je tu zobrazený póze oranta medzi ťavami, čo svedčí o vzájomnom kultovom zväzku oboch svätcov.[9][13] Ďalšími príkladmi je slonovinový reliéf zMilánskeho dómu (dnes Archeologické múzeum,Miláno), slonovinovejpyxide z8. storočia (dnesBritish Museum,Londýn) alebo nafreske z Kellie južne od Alexandrie (dnesMusée du Louvre,Paríž).[13]
Motív oranta na koni a v zbroji ako ničiteľ zla bol populárny najmä na kresťanskomVýchode, ako napríklad na slonovinovom reliéfe zo 6. storočia v Bazilike svätej Eufémie v Grade aCastello Sforzesco neďaleko Milána. Ďalším príkladom bol monumentálny cyklus šiestich koptských fresiek z8. storočia v ChrámeRamessa III. v komplexe Medinet Habu vLuxore (dnes zničená časť). Neskôr je zobrazený ako vojensky veliteľ (stratélates). Motív Ména v zbroji sa objavuje v scénach jeho zázrakoch, ako napríkladminiatúra pergamentu Ménovych zázrakov z9./10. storočia (dnes British Museum, Londýn). Jazdecký motív je populárny najmä v etiópskych chrámoch, ako napríklad na freskách zo štvrtiny17. storočia v Kostole Debre Birhan Selassie v Gondare.[13]
Najstarší cyklus s Ménovým príbehom sa zachoval napyxide zo slonoviny zo 6. storočia (dnes British Museum, Londýn).[9] Mučenícka smrť Ménasa býva naznačené mečom ako na miniatúreMenológia Bazila II., kde je zobrazený so sťatou hlavou.[6][11] Známa koptská ikona Ména s Kristom z Báwitu pravdepodobne zo 6. storočia (dnes Musée du Louvre, Paríž) nezobrazuje tohto svätca, ale abbuMéna, čo literatúra niekedy opomína.[4] V odbornej literatúre je často mylne interpretovaná ikonografia Ména z byzantského martyrológia, ktorá ho opisuje ako starca s bradou. Pravdepodobne však ide o abbu Ména. Na byzantských ikonách býva Ménas zobrazovaný ako orant spolu sJežišom Kristom, sozvitkom v ruke, v krátkej tunike a chlamyde alebo s nápisom: Ménas z Frýgie alebo Kotyaiona. Ďalšími príkladmi zobrazenia Ména je freska z 11. storočia v kapadóckom Chráme Karabas Kilise v Údolí Soğanlı. Ostatné vyobrazenia Ména možno odkazujú na konštantínopolskú verziu motívuMéna Kallikelada sHermogenom aEugrafom, ako napríklad slonovinový triptych alebo emaily z 10. a 11. storočia. Tieto takmer podobné zobrazenia kompozície pravdepodobne slúžia na vyvolanie blízkosti ďalších svätých Ménov, ako napríklad ikona zNovgorodu okolo roku1400 (Ménas je tu vyobrazený sosvätým Jurajom aKlimentom Ochridským).[13]
Vpostbyzantskom období bol Ménas obvykle znázornený ako vojensky veliteľ (stratélates) v brnení sprilbou,kopijou azástavou, napríkladdrevoryt z roku1493 v Liber chronicarum (Kronika sveta/Schedelová kronika/Norimberská kronika; dnes Bayerische Staatsbibliothek,Mníchov). Ďalšími príkladmi sú menšie zobrazenia zázrakov alebo mučeníckej smrti na ráme ikon okolo postavy uprostred od maliarov Krétskej školy, ako napríklad Emanuel Lambardos, C. Marieta a ďalších. Ménove zobrazenie na kresťanskomZápade je veľmi ojedinelé. Najmä na miestach jeho kultu.[13] Ménas je zvyčajne zobrazený akorytier s maurskými črtami tváre. Najstaršie zobrazenie pochádza je miniatúra z 12. storočia v Zwiefaltenerskom martyrológiu (dnes Württembergische Landesbibliothek,Stuttgart) alebonástenná maľba z druhej polovice 14. storočia na konzole južnej strany Kostola svätého Jána Krstiteľa vGniezne.[9][13] Ďalšie zobrazenie vojaka shalapartňou sa nachádza namaľbesvätý Ménas zo 16. storočia odPaola Veroneseho (Gallerie Estensi,Modena) alebosocha svätého Ména s otvorenou knihou zo16. storočia v Kostole Saint-Firmin v Rochehaut.[13]
.jpg)
Najstaršia svätyňa vAbú Míná, martýrium, bolo vystavané vkonštanovskej ére (4. storočie). Miesto bolo za episkopátuAtanáza z Alexandrie nahradené bazilikou. Ménovu svätyňu rozšíril cisárArkádius začiatkom 5. storočia a cisárZenón neďaleko postavil mesto, ktorého ruiny dnes nesú menoAbú Míná. Veľká svätyňa v púšti neďalekoMareotis bola jedným z najznámejších pútnických miest v Egypte. Mala tiež byť svedkom početných zázrakov. O miestnom kulte sa však zachovalo len málo podrobností založených na hagiografických a folklórnych klišé. Kult neopadol ani po arabskom vpáde do Egypta, hoci veľká časť komplexu bola zničená. Pravdepodobne koptský patriarchaJán III. (680 –689) napísal enkómium o Ménovi, v ktorom odporúčal púť do svätyne, ktorá prežila aj arabské dobytie Egypta a zrútila sa niekedy v 8. storočí v dôsledku zemetrasenia. Hoci bolo pútnické miesto Koptmi opravené, už v roku 849 bolo opustené. Koptský alexandrijský patriarchaBenjamín II. nechal Ménove pozostatky v 14. storočí preniesť doKáhiry.[8][14]
O ľudovom šírení kultu nielen v Egypte svedčia predovšetkým ampuly dnes uschovávané v múzeách po celom svete. NaSlovensku nájdeme Ampulku svätého Ménasa v Západoslovenského múzeu vTrnave.[8] Ménovi zasvätený chrám existoval v stredoveku v Ríme.[14]
.jpg)
.jpg)
