Tento článok je potrebné aktualizovať, pretože môže obsahovať zastarané informácie. Prosím, pozrite si stránky v kategóriinávody a článokvhodne aktualizujte.
Likud otvorene vyhlasuje podporuvoľnej trhovej ekonomike, aj keď prakticky uplatňuje tzv. umiernenú ekonomickú politiku. Pod vedením ministra financiíBenjamina Netanjahua strana legislatívne potláčala poklesDPH, bola proti znižovaniuodvodov fyzických a právnických osôb a bránila znižovaniu colných poplatkov. Zriadila zónu voľného obchodu hlavne sEurópskou úniou aSpojenými štátmi a odstránila hlavné monopoly - Bezeq a morské prístavy. Dodatočne zorganizovalaprivatizáciu množstva spoločností vo vlastníctve štátu (napr.El Al, Bank Leumi).
Posledný minister financií za stranu Likud, terajší predseda strany Benjamin Netanjahu je vášnivým zástancom voľného obchodu. Tvrdí, že odborový zväzHistadrut má veľkú moc a právomoci, vďaka ktorým dokáže paralyzovať ekonomiku. Taktiež tvrdí, že hlavné príčiny nezamestnanosti v Izraeli sú lenivosť a prehnanésociálne dávky v nezamestnanosti. V tomto období možno pozorovať zmenu postoja strany zo stredo – pravej ekonomickej pozície na pomerne pravicovo – konzervatívne smerovanie.
Likud podporujeanexiu a osídlenie celého Eretz Izrael, ktorý zahŕňa celé územie štátuIzrael ako ajZápadný breh Jordánu,Pásmo Gazy,Golanské výšiny a celýJeruzalem. V minulosti zastával pozíciu otvoreného boja protiPalestínčanom, bol v opozícii voči palestínskym snahám o vytvorenie vlastného štátu a podporoval židovských osadníkov na Západnom brehu Jordánu a v Pásme Gazy. Zároveň to bola politická strana, ktorá ako prvá podpísala mierovú dohodu s Arabskými štátmi. Napríklad v roku 1979 ministerský predsedaMenachem Begin podpísal s egyptským prezidentomAnwarom as-Sádátom dohody z Camp Davidu o navráteníSinajského polostrova (okupovaného odŠesťdňovej vojny z roku 1967) naspäťEgyptu. Na oplátku Egypt uznal Izrael de facto a došlo k podpísaniu mierovej zmluvy medzi týmito dvoma štátmi.
Jicchak Šamir taktiež garantoval niektoré oprávnené nároky zo strany Palestínčanov ako dôsledok Madridskej konferencie, ktorá nasledovala poVojne v Zálive v roku 1991. Odmietol však myšlienku samostatného Palestínskeho štátu, tak ako bol predkladaný zo strany arabských krajín. Kvôli tomuto rozhodnutiu bol obvinený zo zmarenia cieľa summitu.
Neskôr Benjamin Netanjahu, už ako premiér, prehodnotil politiku Likudu voči palestínskej snahe o štátnosť, keďže po Dohodách z Oslo bola idea palestínskej suverenity akceptovateľná aj opozíciou, ktorú predstavovala Labour – Meimad . Snahu o zmier zmaril nasledujúci konflikt medzi štátom Izrael a Palestínčanmi tzv.Druhá intifáda, ktorý trvá s určitými odmlkami až dodnes. V roku 2005Ariel Šaron upustil od myšlienky vytvorenia „Veľkého Izraela“ . Po znovuzvolení za premiéra uskutočnil izraelský „Plán uvoľnenia“, čo znamenalo stiahnutie sa z Pásma Gazy a zbúranie štyroch izraelských osád na severe Západného brehu. Keďže väčšina členov Likudu bola proti odsunu, musel Šaron na svoju stranu získať opozíciu, čo sa mu postupnými ústupkami v otázkach hospodárstva podarilo. Po neúspechu a nepochopení v rámci Likudu odchádza a zakladá novú stranuKadima (Pokrok). Táto nová strana si za svoj hlavný cieľ stanovila odsun z väčšiny územia Západného brehu a vytýčenie hraníc. Vzhľadom na to, že na palestínskej strane neexistuje žiadny relevantný partner na rokovania s vládou pod vedenímJehuda Olmerta a aj kvôli tomu, žePalestínska samospráva odmieta vytvorenie štátu, ktorý nespĺňa ich predstavu o veľkosti územia, nie je pravdepodobné, že by v dohľadnej dobe nastal naBlízkom Východe mier.
Benjamin Netanjahu aSilvan Šalom, mocenské číslo dva v strane Likud, podporujú na rozdiel od ostatných členov vysídľovanie Pásma Gazy.
Likud podporuje židovskú kultúru zachovávajúc princípy revizionistickéhosionizmu. Zdôrazňuje vyzdvihovanie národných znakov akými sú vlajka a víťazstvo Izraela proti susedským arabským štátom v roku 1948. Likud presadzuje, aby tieto hodnoty boli zakomponované v školskom systéme. Podporuje slobodnú tlač a propaguje súkromné média, ktoré získali svoje vysielacie licencie práve počas vládnutia tejto strany. Zaujímavosťou je, že počas predsedníctva Ariela Šarona zakázal vládny kabinet vysielanie populárneho pirátskeho pravicového rádiaArutz 7. Toto rádio bolo populárne najmä medzi osadníkmi a často kritizovalo vládu za odklon od pravicových hodnôt.
Likud inklinuje kTóre, ale zároveň podporuje myšlienku občianskehojudaizmu, ako svoju historickú spätosť sIrgun.
Likud vznikol zlúčením s množstvom menších pravicových a náboženských strán pred parlamentnými voľbami v roku 1973. Strana, ktorý viedolMenachem Begin až do roku 1988, bola v koalícii s politickou stranouAgudat Israel. Po tomto roku došlo k fúzií týchto strán a vznikla jednotná pravicová strana s názvom Likud. Ešte v roku založenia strany sa k nej pridala aj veľká skupinaSefardských Židov, ktorí sa cítili byť diskriminovaní vládnúcouStranou Práce Labour – Meimad. Menachem Begin, ako prvý predseda vlády za Likud, stranu doviedol k víťazstvu vo voľbách v roku 1977. Begin, bývalý líder tvrdého jadra polovojenskej organizácieIrgun, inicioval mierové rokovania s Egyptom, ktoré vyústili Dohodami z Camp David a následným podpísaním mierových zmlúv medzi Izraelom a Egyptom v 1979.
Predsedníctvo Jicchaka Šamira, Benjamina Netanjahu a Ariela Šarona
Druhým premiérom sa stalJicchak Šamir po Beginovej rezignácii v októbri 1983. Šamir, bývalý veliteľLechi, zastával tvrdšiu líniu ako Begin. Za jeho predsedníctva emigrovalo do Izraela mnoho Židov zRuska aEtiópie a začali osídľovaťZápadný breh aPásmo Gazy.
Tretím Likudským premiérom bolBenjamin Netanjahu, zvolený v máji 1996 po zavraždeníJicchaka Rabina. Netanjahu svoju vládu nezakladal na ideológii ako Begin a takisto sa snažil o zmiernenie napätia medziSpojenými štátmi, za ktoré bol zodpovedný Šamir. Netanjahu začal rokovania sJásirom Arafátom, za čo bol kritizovaný opozíciou aj vlastnými straníkmi.
Štvrtým premiérom bolAriel Šaron, zvolený v marci 2001, ktorý rezignoval spolu so stranou Likud 21. novembra 2005. Za vlády Begina bol Šaron počas Mierovej operácie v Galileji v 1982 ministrom obrany a neskôr bol Kahanskou komisiou označený za hlavného vinníka masakru v utečeneckých táboroch Sabra a Šatila 16. – 18. septembra 1982. Bol nútený odstúpiť, ale naďalej zostal členom Beginovho kabinetu.
Kvôli Druhej Intifáde bol Šaron donútený poprieť tradičné hodnoty Likudu. V lete 2005 začal s vysídľovaním tisícok židovských osadníkov z ich domovov v Pásme Gazy a na severe Západného brehu a postupným predávaním územia Palestínskej samospráve.
Ariel Šaron si uvedomoval potrebu posunu k politickému stredu a hlavne aj kvôli „Plánu uvoľnenia“ sa odcudzil mnohým spolustraníkom a tým frakcionalizoval stranu. Čelil mnohým snahám o odvolanie z pozície premiéra, ktoré vKnesete podávali najmä jeho straníci. V septembri 2005 po kritike Šarona došlo k predčasným voľbám predsedu strany Likud, v ktorých zvíťazil a získal 52% odovzdaných hlasov. V októbri sa parlamentná frakcia Likudu pripojila k opozícii pri hlasovaní o rozpočte. Chceli tým demonštrovať, že Šaron stratil ich dôveru. 21. novembra 2005 preto Šaron oznámil, že stranu Likud opúšťa. V decembri ho na poste predsedu nahradil Benjamin Netanjahu.
Šaron zakladá novú stredo – pravú stranuKadima. Zároveň požiadal prezidenta o rozpustenie Knesetu a vypísanie predčasných volieb, keďže sa mu kvôli vysťahovaniu Gazy rozpadla vládna koalícia a tým stratil väčšinu v parlamente.
V decembrových voľbách o predsedu strany zvíťazil Netanjahu ziskom 44,4% hlasov. Silvan Šalom skončil na druhom mieste so ziskom 33% hlasov. Netanjahu zvíťazil najmä vďaka nízkej účasti (40% zo 128 000 členov) a podporekibucov.
Založenie Kadimy sa stalo pre Likud najväčším problémom. Dovtedy jeho pozíciu ohrozovala len druhá najväčšia strana, ľavicová stranaLabour - Meimad. Kadima dokázala osloviť stredopravých voličov, ktorým nevyhovovali hodnoty reprezentované Likudom. V predčasných parlamentných voľbách 28. marca 2006 utrpel Likud zdrvujúcu porážku. Analytici ju pripisovali snahe Netanjahua posunúť stranu do stredoľavého politického spektra, ktoré bolo doménou Labour – Meimad. Výsledok týchto volieb bol výzvou pre ostatné pravicové strany získať tých voličov, ktorí sa cítili byť Netanjahuom oklamaní. Likud získal len 12 poslancov, rovnako ako krajne pravicová stranaYisrael Beiteinu. 12 kresiel v Knesete postavilo Likud na pozíciu tretej najsilnejšej parlamentnej strany spolu s náboženskou stranouShas a Yisrael Beiteinu. Vo voľbách prišiel o 26 kresiel. Výsledok bol najhorším, aký strana zažila za 41 rokov. Netanjahu nazval tento výsledok „obrovským úderom“, napriek tomu odmietol rezignovať na funkciu predsedu strany.
Tento článok je potrebné aktualizovať, pretože môže obsahovať zastarané informácie. Prosím, pozrite si stránky v kategóriinávody a článokvhodne aktualizujte.
Likud sa pripravuje na návrat na výslnie, využívajúc rozčarovanie Izraelčanov a medzinárodné pohoršenie z vojny vLibanone. Z tohto stavu obviňuje stranu Kadima na čele s premiérom Ehudom Olmertom. Stúpenci strany tvrdia, že táto skutočnosť pomôže získať staronové voličstvo a Likud bude v Knesete zastávať sebavedomú a dôležitú pozíciu reprezentujúcu odpor občanov voči strane Kadima a jej politike. V budúcich voľbách očakávajú analytici nárast podpory a možnú koalíciu so stranou Kadima a Šas.
Menachem Begin sa v roku 1981 rozhodol zbombardovať iracký atómový reaktorTammuz v Osiraq. Izraelské letectvo bolo úspešné a táto akcia vstúpila do histórie pod názvomOperácia Opera. Begin ospravedlňoval tento „útok“ doktrínou, ktorá sa nazýva aj Beginova doktrína: „V žiadnom prípade nesmieme dovoliť, aby nepriateľ vyvíjal zbrane hromadného ničenia, ktoré chce použiť proti ľudu Izraela.“ Množstvo zahraničných vlád, medzi nimi Spojené štáty aBezpečnostná Rada OSN odsúdilo túto vojenskú operáciu v rezolúcii číslo 487.
Druhým výrazným škandálom bol masaker v utečeneckých táboroch Sabra a Šatíla počasinvázie izraelskej armády do Libanonu. Za zodpovedného bol Kahanskou komisiou uznanýAriel Šaron – vtedajší minister obrany za stanu Likud. Šaron musel odísť z ministerského kresla a tým sa skončila jeho kariéra v armáde.
Tretieho škandálu sa dopustilBenjamin Netanjahu, keď sa v júli 2006 zúčastnil osláv 60. výročia Atentátu na hotel U kráľa Dávida. PredstaviteliaVeľkej Británie protestovali proti tomu, aby sa čelný predstaviteľ demokratického štátu zúčastnil osláv uctievania teroristického útoku, ktorý mal na svedomí životy civilistov.
Najnovší škandál reprezentanta strany Likud sa týkal teraz už bývalého prezidentaMoše Kacava. Ten od roku 2006 čelil obvineniam zo znásilnenia a vynucovania si sexuálneho styku na svojich podriadených a v súvislosti s tým taktiež zo zneužitia moci a marenia vyšetrovania. 23. januára 2007 vydala kancelária zástupcu generálneho prokurátora prehlásenie, že má dostatok dôkazov, aby ho mohla obžalovať a generálny prokurátor odporučil toto obžalovanie podať. 29. júna po dohode s prokuratúrou Kacav rezignoval výmenou za to, že nebude obžalovaný zo znásilnenia.
ARIAN, Asher: Politics in Israel: The second generation, New Jersey, Chatham House Publishers, 1989.ISBN 0-934540-80-2
GRANGEOVÁ, Jocelyn a VÉRICOURTOVÁ, de Guillemette : Palestinské otazníky, Praha, nakladatelství Levné knihy KMa, 2006
HIRST,David: Puška a olivová ratolest. Kořeny násilí na Blízkem východě. Klasické dejiny Arabsko – izraelského konfliktu, Praha, nakladatelství BB/ art s.r.o., 2005
JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, Praha, nakladatelství Rozmluvy, 1995,ISBN 978-80-85336-38-2
LILIENTHAL, Alfred M.: Sionismus, Praha, Tisková agentúra Orbis, 1988
POJAR, Miloš: Izrael – stručná histórie štátů, Praha, Libry, 2004,ISBN 80-7277-268-6
