Liktor (pravdepodobne z latinskéholigare, čo znamená „zväzovať“) bolrímsky úradník, ktorý bol sprievodcom a telesným strážcommagistráta, ktorý malimperium. V rímskych záznamoch sa uvádza, že liktori existovali už od čiasRímskeho kráľovstva a možno pochádzali odEtruskov.[1]
Koncept liktorov ustanovil prvý rímsky kráľRomulus, ktorý vymenoval dvanásť liktorov, aby ho sprevádzali.Titus Livius sa odvoláva na dve protichodné tradície, podľa ktorých si Romulus vybral takýto počet liktorov. Prvá verzia hovorí, že dvanásť bol počet vtákov, ktoré sa objavili vauspíciách, ktoré Romulovi zvestovali kráľovstvo. Podľa druhej verzie, ktorú uprednostňuje Livius, bol počet liktorov prevzatý od etruských kráľov, ktorí mali z každého zo svojich dvanástich štátov vymenovaného jedného liktora.[2]
Pôvodne boli vyberaní zplebejcov, ale zdá sa, že počas väčšiny dejín Ríma ich predstavovali slobodní ľudia. Centurioni zlégií mali tiež automaticky nárok stať sa liktormi po odchode z armády.[3] Liktori však boli určite rímskymi občanmi, keďže v Ríme nosilitógy. Liktor musel byť silný muž, schopný fyzickej práce. Boli oslobodení od vojenskej služby, dostávali pevný plat (na začiatku cisárstva to bolo 600sestercií) a boli organizovaní v korporácii. Zvyčajne ich osobne vyberal magistrát, ale bolo možné, že sa losovali.
Liktori boli spojení skúrijným snemom, keďže v jeho neskoršej podobe bolo tridsať kúrií zastúpených vždy jedným liktorom.
Hlavnou úlohou liktorov bola osobná strážmagistrátov, ktorí maliimperium. Nosili palice ozdobené sfasces a mimopomeria aj sekery, ktoré symbolizovali právomoc vykonávaťtrest smrti.Diktátorskí liktori mali sekery aj v rámcipomeria. Nasledovali magistráta všade, kam sa pohol, vrátanefóra, jeho domu, chrámov a kúpeľov. Liktori boli pred ním usporiadaní do radu, pričomprimus lictor (doslova „hlavný liktor“) stál priamo pred ním a čakal na rozkazy. Ak bol v okolí dav, liktori otvárali cestu a udržiavali svojho pána v bezpečí, pričom všetkých odsúvali nabok s výnimkou rímskych matrón, ktorým sa dostávalo osobitnej pocty. Okrem toho museli stáť vedľa svojho magistráta, keď sa obracal k davu. Magistráti sa mohli pohybovať bez svojich liktorov len vtedy, ak navštívili slobodné mesto alebo išli za magistrátom vyššieho postavenia podľacursus honorum. Liktori mali aj právne a trestné povinnosti; na príkaz svojho pána mohli zatknúť rímskych občanov a potrestať ich.[4]Vestálke sa udelil liktor, keď sa vyžadovala jej prítomnosť na verejnom obrade.
Stupeňimperia symbolizoval počet liktorov, ktorí ho sprevádzali:
Liktori pridelení magistrátom boli organizovaní v korporácii zloženej z niekoľkých dekúrií; počasneskorej Republiky dekúrie niekedy požičiavali liktorov aj súkromne občanom, ktorí držaliludi publici (doslova „verejné hry“), a cestujúcimsenátorom,[6] títo liktori však pravdepodobne nemalifasces.[6]
Lictor curiatus bol osobitným druhom liktorov, ktorí nenosili prúty anifasces a ktorých hlavné úlohy boli náboženské. Bolo ich približne tridsať a slúžili na príkazpontifexa maxima,rímskeho veľkňaza. Boli prítomní pri obetách, pri ktorých nosili alebo viedli obetné zvieratá k oltárom.Vestálky,flamines (doslova lat. „kňazi“) a iní vysokopostavení duchovní mali právo na sprievod a ochranu zo stranylictores curiati. Počas cisárstva ženy z cisárskej rodiny zvyčajne sprevádzali dvaja liktori tohto druhu.Lictores curiati boli zodpovední aj za zvolávaniekúrijného snemu a za udržiavanie poriadku počas jeho konania.[chýba zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkuLictor na anglickej Wikipédii.
