Absolútna výška týchto zvierat je130cm. Výška v kohútiku je100cm. Horná strana tela je pokrytá svetlohnedou vlnou, spodná časť tela je biela. Anatomickou zaujímavosťou sú rezáky, ktorá dorastajú po celý život, podobne ako hlodavcom.
Vikune sa podobajú nahuanako, sú ale menšie a svetlejšie, s červeno žltkastým sfarbením.
Vikuňa je zároveň národným zvieraťomPeru a je aj v národnomerbe.
UžInkovia sa starali o prísnu ochranu vikúň. Jednoduchému ľudu bolo poľovanie na vikune zakázané. Iba v určitý čas sa na príkaz vládcov smeli niekoľkotisícové skupiny Indiánov spojiť a ako honci obkľúčiť celé územia obývane čriedami vikúň. Nahnali tieto zvieratá k skalným stenám, kde ich uzavreli, ostrihali a znova pustili na slobodu. Pritom zabili niekoľko nadpočetných samcov na kožuchy a kožu. Na základe takéhoto počínania si mohli Inkovia zhotovovaťodev z kvalitnejvlny bez toho, aby ohrozili stavy týchto zvierat.
Aj napriek španielskej kolonizácií si vikune uchovali pevnú pozíciu medzi ostatnými zvieratami. Dôvodov bolo viac. Bola to najmä ich svetoznáma, vysoko cenená jemná vlna a ich jemné mäso, ktoré táto lovná zver poskytovala. Po tristo rokoch ustavičného zmenšovania sa populácie, osloboditeľ južnej Ameriky,Simón Bolívar, tesne po skončení bojov o nezávislosť v roku1825 vydal prePeru aBolíviu nariadenie na ochranu vikúň. Toto nariadenie povoľovalo iba jednu obmedzenú poľovačku na tieto zvieratá a bol to prvýzákon týkajúci sa ochrany zvierat v postindiánskej Amerike. O tom, že tento zákon nemal veľký účinok svedčí aj fakt, že bol vládou v Peru, Bolívii,Argentíne aČile mnohokrát sprísnený. V ďalekej a rozľahlejandskej krajine sa však od stráží nedalo veľa očakávať. Kožuchy a deky z vikunej vlny sú obľúbené nielen u domorodcov ale aj u turistov. Tak pokračuje neobmedzené poľovanie až do dnešných čias. Iba vnárodnom parku Sajama v Bolívií a Cutervo v Peru nájdu vikune bezpečné útočisko pred prenasledovaním.
Vlna je obzvlášť jemná a hustá. Množstvo vlny, ktorú pri strihaní poskytujú predstavuje 200 g, s priemerom vlákna 12 – 13 μm a je tak najdrahšou vlnou na svete. Dnes sa na svete nachádza asi 350 000 týchto zvierat (podľa iucn). Obchodovanie s vlnou je však prísne kontrolované.
Stará indiánska metóda získavania vlny je mimoriadne šetrná a ohľaduplná. V dnešnej dobe sa na niektorých farmách opäť začína uchytávať a využívať. V roku1919 chytil hlavný peruánsky vlastník asi 30 vikúň a umiestnil ich na svoju veľkú farmu v pohorí nadjazerom Titicaca, ktorá bola obklopená kamennými stenami. Vikune sa tu veľmi dobre rozmnožovali a po desiatich rokoch sa stádo rozrástlo na takmer 5 000 jedincov. Žili úplne voľne na rozsiahlych plochách farmy. Wolf Herre a Herbert Wendt mali to potešenie ich pozorovať a o nich aj referovať. Každoročne je podľaindiánskych zvykov určité množstvo zvierat naháňaných do ohrád, odchytených s lasom, zhodených na zem a ostrihaných. Potom sa ohrady opäť otvoria a zvieratá sú opätovne vypustené do polodivého prostredia. Už po 200 metroch sa upokoja. Rodiny sa navzájom ponachádzajú a odchádzajú na svoje pastviny.[2]
Ich hlavnou potravou sú trávy a byliny. Pre vikune, ako jediné žijúcekopytníky, ktorým rezáky pravidelne dorastajú podobne ako hlodavcom, je správna výživa veľmi dôležitá. Potrebujú totiž tvrdé rastliny, aby sa tak tieto rezáky pravidelne obrusovali. Ako píše Cardozo „Ich životný priestor sú rokliny Kordilier, kde sa tvoriamočiare, kde si každé dva dni môžu uhasiť svoj smäd. Tu nájdu aj zástupcov čeľadelipnicovité a niekoľko druhov kavyľov (Stipa ichu) chladných Ánd. Nájdeme tu tiež na zemi sa plaziace skalné ruže, tvrdé trávy,mach ališajníky na skalách.“ Dá sa povedať, že územie vikúň sa nachádza pod hranicami večnéhosnehu (medzi 4800 a5 500mn.m.) a nad3 000mn.m..
V súčasnosti je jej územie výskytu menšie ako u huanako a vyskytuje sa v andskej vysočine v nadmorskej výške od3 800−5 500mn.m. Ich optimálne prostredie sa nachádza medzi4 200−5 000mn.m.. Z toho dôvodu je rozšírené tvrdenie, že vikune sú výhradne vysokohorské zvieratá.Praveké nálezy však dokazujú, že ich domovom boli aj vzdialené a nižšie položené roviny apampy. Podľa týchto údajov tak osídľovali aj stepi v oblastiBuenos Aires. Dá sa predpokladať, že vikune žijúce najuhoamerických rovinách, boli vytlačené ostatnými voľne žijúcimi zvieratami ako huanako či niektorými zástupcami čeľade jeleňovitých. V takejto konkurencii neboli schopné sa presadiť a vrátili sa do vyššie položených oblastí, na ktoré boli aj fyziologicky lepšie prispôsobené.
Svetom vikúň sú tedaperuánske vysoko položenéstepi. Simon je zástancom názoru, že pôvodné územie najchudších a najmenších americkýchtiav bolo široké viac ako2 000km, a to od juhuEkvádoru až po severnú časť Čile a severovýchod Argentíny. Vniknutie ľudí a ich dobytka do kráľovstva vikúň malo za následok, že tieto sa z oblasti Ekvádoru, Čile a Argentíny takmer úplne vytratili.
Vikune obývajú oblasti Peru, Bolívie a Argentíny. Najčastejšie žijú v malých skupinkách, ktoré sú tvorené jednýmsamcom a tromisamicami. Sú to striktne teritoriálne zvieratá. Majú svoje denné (pastevné) a nočné (odpočinkové) teritóriá.
↑Acebes, P., Wheeler, J., Baldo, J., Tuppia, P., Lichtenstein, G., Hoces, D. & Franklin, W.L. 2018. Vicugna vicugna. The IUCN Red List of Threatened Species 2018: e.T22956A18540534.http://dx.doi.org/10.2305/IUCN.UK.2018-2.RLTS.T22956A18540534.en. Prístup 21. február 2019.
