Narodil sa15. apríla1912 ako Kim Song-džu v obciMangjongdä (vtedy nazývanej Mankeidai, keďžeKórea bola okupovanáJaponskom) neďalekoPchjongjangu. Od roku1924 pobýval vMandžusku, kde sa po prvýkrát zoznámil s myšlienkami marxizmu a komunizmu.[5] Bol členomKomunistickej strany Číny a v rámci jej armády podporovanejKominternou sa od polovice 30.rokov zúčastňoval protijaponského boja. V roku 1935 sa stal politickým komisárom skupiny skladajúcej sa zo 100 až 200 mužov. V tom istom roku prijal meno Kim Il-song (v preklade: Kim „dosiahol slnko“). V partizánskych bojoch s Japoncami na severe Kórei sa stal veliteľom a koncom roku 1940 jediným preživším najvyšším veliteľom Prvej kórejskej armády. Pod tlakom Japonska sa koncom roku 1940 a začiatkom roku 1941 s ostatnými vojakmi uchýlil do bezpečia Sovietskeho zväzu.
Preplávali riekuAmur a v tábore v obciVjatskoje (rusky: Вя́тское) 70km severovýchodne odChabarovska bola jeho jednotka dozbrojená aby sa stala súčasťou Červenej armády a on získal hodnosť kapitána. Na stretnutiach v Chabarovsku, ktoré sa konali od decembra 1940 do marca 1941, sa Kim prvý krát osobne stretol so svojimi budúcimi blízkymi spolupracovníkmi Kim Chaekom a Choi Yong Gongom, kórejskými veliteľmi zo severného Mandžuska, ktorí neskôr obsadili kľúčové vojenské a stranícke posty v KĽDR. V záverečnej fáze na stretnutia dohliadal nový šéf spravodajského oddelenia veliteľstvaČervenej armády na ďaleko-východom fronte plukovníkNaum Sorkin (Соркин Наум Семёнович). Sorkin a predchádzajúci šéf spravodajského oddelenia vystupujú v zápisoch Kim Il-songa pripravených počas stretnutí.[6][7] Sorkin vystupoval aj ako zástupcaKominterny vyžadujúcej spojenie "proletárov" a preto novovytvorená88. zvláštna strelecká brigáda sa skladala z etnických Číňanov aj Kórejcov. Z celkového počtu asi 1500 vojakov len kórejská časť, umiestnená vo Vjatskoje, bola pod Kim Il-songovým velením. Pôvodní Kimovi spolubojovníci boli doplnení etnickými Kórejcami zo ZSSR. Jednotka nikdy nezasiahla do priamych bojov a bola určená na sabotážne a výzvedné akcie proti Japonsku. Kim bol v ZSSR aj s rodinou.
Začiatkom septembra 1945 začali Američania obsadzovať južnú časť polostrova.Demarkačná línia medzi sovietskymi a americkými vojskami sa stanovila okolo 38. rovnobežky. Na juhuAmeričania umožnili vznik viacerých politických strán a položili základy veľmi krehkejdemokracie. Sovietsky zväz začal na severe budovaťkomunistický štát. Tesne po oslobodení začali po celej krajine vznikať ľudové výbory, ktoré mali snahu prevziať iniciatívu po predchádzajúcich kolonialistoch do vlastných rúk. Keďže išlo o široké hnutie ľudu, malo tendencie viac doľava, s cieľom odstrániť Japoncov a kórejských kolaborantov od vplyvu v spoločnosti. Sovieti privítali túto iniciatívu a „pomáhali“ Kórejčanom. Časom však odstránili umiernené, alebo dokonca pravicové sily a nahradili ich ultraľavicovo zmýšľajúcimikomunistami. Keď na jeseň1945 prišiel Kim zo ZSSR späť do vlasti, bol predstavený ako národný hrdina bojujúci za kórejské záujmy, hoci doma bol úplne neznámy. Kim s časom získaval čoraz väčšiu popularitu a bol schopný odstraňovať akúkoľvek opozíciu nielen v štáte, ale dokonca aj vo vlastnej strane. Tak sa stal „jediným“ vodcom severokórejského ľudu a postupne začal budovať svoj kult osobnosti.
Dňa 1. marca 1946 počas prejavu Kim Il-songa sa člen protikomunistickej teroristickej skupinySpoločnosť bielych košieľ pokúsil zavraždiť Kima granátom ktoré hodil na pódium. Sovietsky vojenský dôstojníkJakov Novichenko však zobral granát do ruky a absorboval výbuch svojím telom, takže Kim a všetci ostatní zostali nezranení.[8]
Kim Il-song stál na čele Severnej Kórey od roku 1946 až do svojej smrti. Po vznikuKórejskej strany práce v roku 1946 sa stal jej podpredsedom. Vo februári 1946 bol vybraný do funkcie predsedu Dočasného ľudového výboru, fakticky fungujúceho ako severokórejská vláda a v roku 1949 sa stal taktiež predsedom KSP (Kórejskej strany práce), ktorá vznikla zlúčením severokórejskej strany práce s jej juhokórejským náprotivkom (neskôr bola v Južnej Kórei zakázaná).
V roku 1947Valné zhromaždenie OSN zriadilo Dočasnú komisiu OSN pre Kóreu (UNTCOK) a poverilo ju dohľadom nad priebehomslobodných, demokratických volieb. Sovietsky zväz však komisiu označil za ilegálnu a sovietska okupačná správa odmietla jej členov vpustiť na severokórejské územie. Demokratické voľby pod dohľadom medzinárodného spoločenstva sa teda 10. mája 1948 uskutočnili len na juhu polostrova, kde žili dve tretiny populácie. Zvolení poslanci prijali ústavu Kórejskej republiky, zvolili prezidenta Li Syn-mana (I Sung-mana) a pri príležitosti tretieho výročia oslobodenia Kórey 15. augusta 1948 oficiálne Kórejskú republiku vyhlásili. V decembri1948 Valné zhromaždenie OSN uznalo jej vládu za jedinú legitímnu vládu v Kórei. Medzitým sovietske a severokórejské orgány oznámili, že sa v krajine 25. augusta 1948 uskutočnili voľby, v ktorých 99% obyvateľov hlasovalo pre jednotnú kandidátku tzv. demokratické fronty (Jednotný demokratický vlastenecký front pre zjednotenie krajiny, v českom prepiseChoguk t'ongil minju chuŭi chŏnsŏn), a 9. septembra 1948 bola vyhlásená Kórejská ľudovodemokratická republika na čele s Kim Il-songom ako predsedom vlády.[9] Hlavným cieľom Severnej Kórey bolo zjednotenie celej Kórey pod komunistickú vládu.
Kimov oficiálny portrét z roku 1950
Po založení štátu začal Kim Il-song rokovať s hlavnými komunistickými vodcami svojej doby,Stalinom aMao Ce-tungom, o napadnutí Kórejskej republiky. Bol teda priamym iniciátoromkórejskej vojny v roku 1950. Kimovi vojaci prepadli Južnú Kóreu 25. júna 1950 na úsvite a už za tri dni dobyli hlavné mestoSoul. Američania narýchlo sťahovali vojská z Japonska, ale tie neboli ani dobre vyzbrojené, ani vycvičené. Na výzvuOSN šestnásť štátov vyslalo vojakov proti útočníkovi. Vojna však skončila až v 1953 a Kim nesie hlavnú zodpovednosť za niekoľko miliónov obetí.[10]
V priebehu kórejskej vojny a v dekáde po jej skončení Kim Il-song a jeho skupina zlikvidovali všetkých vnútorných oponentov, zakázali náboženstvá a kampaňoučchŏllima od roku 1958 začali decimovať hodnotový systém severokórejského obyvateľstva. V období rokov 1945 až 1958 nechali zavraždiť, popraviť alebo uväzniť všetky významné osobnosti, vrátane predstaviteľov náboženských obcí v krajine a proti všetkým veriacim zaviedol tvrdé represie. Došlo k najhoršiemu ťaženiu proti kresťanom v 20. storočí. Do tej doby kresťania tvorili 13% z celkového počtu obyvateľov a Pchjongjang bol kedysi nazývaný ako „Jeruzalem Východu“. V duchovnom vákuu, ktoré nastalo, zaviedol monolitický myšlienkový systém Čučche.[chýba zdroj]
V roku 1972 bola vydaná nová ústava a Kim Il-song sa usadil do novozriadenej funkcie prezidenta. Jeho mandát mal päťročné cykly − každých 5 rokov bol opätovne volený. Po jeho smrti mu bol priznaný titul „večný prezident“, a tak funkcia "pozemského" prezidenta ústavou zanikla.
Kim Il-song posledné roky života dožíval v atómovom kryte, pretože sa v dobe rozpadu komunistického bloku v strednej a východnej Európe obával o svoje postavenie.[chýba zdroj] Dnes je jeho telo uložené v mauzóleu.[11]
Česko-Slovensko navštívil v roku 1956, keď jeho návšteva Prahy začala 21. júna. O dva dni neskôr sa presunul do Bratislavy, kde si prezrel priemyselný závod a rozostavaný panelák, absolvoval výjazd na vidiek a plavil sa loďou po Dunaji. Potom odletel do Bulharska.[12]
Kim Il-song navštívil Česko-Slovensko ešte v roku 1984. Zvláštnosťou tejto návštevy bolo, že Kim cestoval vlakom. Najskôr išiel tisíce kilometrov cez Čínu a Sovietsky zväz, potom navštívil Poľsko, NDR, Československo, Maďarsko, Juhosláviu, Bulharsko a nakoniec Rumunsko. V Česko-Slovensku, kam prišiel 4. júna 1984, nesmeli po plánovanej trase prejsť bežné vlaky dve hodiny pred a dve hodiny po severokórejskej delegácii. V rámci programu potom Kim Il-song napríklad večeral na Pražskom hrade a navštívil podnik Avia v Letňanoch. A hoci ho jeho oficiálne fotky zobrazovali v oveľa mladšej verzii, vtedajší československý prezidentGustáv Husák bol od neho o necelý rok mladší.[12][13]
Doobeda 7. júla 1994, krátko pred 12:00, Kim Il-song skolaboval v dôsledku náhleho srdcového infarktu vo svojej rezidencii vHyangsane v Severnom Pyongane. Po infarkteKim Čong-il nariadil, aby tím lekárov, ktorí boli neustále po boku jeho otca, odišiel a zariadil, aby zPchjongjangu priviezli najlepších lekárov v krajine. Po niekoľkých hodinách dorazili lekári z Pchjongjangu, ale napriek ich snahám o jeho záchranu Kim Ir Sen zomrel 8. júla 1994 o 02:00 PST vo veku 82 rokov. Jeho smrť bola ohlásená až 34 hodín po jeho smrti.[14]
↑Soviet Officer Reveals Secrets of Mangyongdae - Daily NK [online]. web.archive.org, 2014-02-11, [cit. 2024-01-04].Dostupné online. Archivované 2014-02-11 z originálu.
↑Соркин Наум Семёнович. Биография и послужной список (недоступная ссылка). Дата обращения: 31 марта 2012.Архивировано 19 августа 2014 года.
↑和田春樹『金日成と満州抗日戦争』平凡社、1992年 (HARUKI, Wada. Kin Nissei to Manshü könichi sensö. Харуки Вада. Ким Ир Сен и антияпонская война в Маньчжурии. Токио, 1992, Haruki Wada: Kim Ir Sen a protijaponská vojna v Madžusku. Tokio 1992, japonsky)
↑YORK, Rob.Meet the man who saved Kim Il Sung’s life | NK News [online]. NK News - North Korea News, 2013-12-12, [cit. 2024-01-04].Dostupné online. (po anglicky)
↑HNonline.sk - Kórejská vojna: Trvala tri roky, vyžiadala si milióny obetí, víťaza však nemala [online]. hnonline.sk, 2020-06-25, [cit. 2024-01-04].Dostupné online.
↑The Kumsusan Memorial Palace of Sun, North Korea [online]. Korea Konsult AB - adventures to another world!, [cit. 2024-01-04].Dostupné online.
12Kim Ir-sen se děsil létání, do Československa dojel obrněným vlakem | Zprávy | Tiscali.cz [online]. zpravy.tiscali.cz, [cit. 2021-10-25].Dostupné online. (po česky)
↑Kim Ir-sen v Československu (1984) [online]. [Cit. 2021-10-25].Dostupné online.
↑NORTH KOREAN PRESIDENT KIM IL SUNG DIES AT 82 [online]. 9.7.1994, [cit. 2024-01-04].Dostupné online.
