| Karl Rahner | |
| nemecký teológ | |
 | |
| Narodenie | 5. marec1904 Freiburg im Breisgau,Nemecko |
|---|---|
| Úmrtie | 30. marec1984 (80 rokov) Innsbruck,Rakúsko |
| Odkazy | |
| Commons |  Karl Rahner |
Karl Josef Erich RahnerSJ (*5. marec1904,Freiburg im Breisgau,Nemecko – †30. marec1984,Innsbruck,Rakúsko) bol nemeckýkatolíckyteológ.
Karl Rahner patrí k predstaviteľom tzv. kerygmatickej teológie a je považovaný za jedného z najvýznamnejších teológov20. storočia. Aktívne podporoval otvorenie sa katolíckej teológie mysleniu20. storočia. Jeho teológia ovplyvnila aj Druhý vatikánsky koncil, ktorý pomáhal pripravovať a počas ktorého pôsobil akoperitus.
Rahner, ovplyvnený viacerými významnými mysliteľmi, ako napr.Erich Przywara SJ,Pierre Rousselot čiJoseph Maréchal, a podnietený svojím štúdiom uMartina Heideggera, sa pokúsil o syntézu teologickej tradície s myslením moderny. Rozvinul tzv. transcendentálnu teológiu postavenú na základe určitej transcendentálnej skúsenosti.
Rahner bol spoluvydavateľom druhého vydaniaLexikon für Theologie und Kirche (Teologický a cirkevný lexikón). Mal výrazný vplyv na celú katolícku teológiu v nemecky hovoriacich krajinách. Rahner patril k výrazným kritikom neporiadkov vo vnútrikatolíckej cirkvi, podporoval medzinárodnú teologickú komunikáciu a nabádal na dialóg s prírodnými vedami amarxizmom.
Rahner vyrastal v tradičnom katolíckom prostredí. V mladosti mal blízko ku katolíckemu mládežníckemu hnutiuQuickborn, ktoré bolo v tom čase výrazne ovplyvnenéRomanom Guardinim. Karl Rahner mal ešte šiestich súrodencov. Jeho starší bratHugo RahnerSJ bol tiež významným teológom. Jeho sestra Elisabeth Rahner sa vydala za Huberta Cremera, profesora matematiky na Rheinisch-Westfälische Technische Hochschule Aachen.
V roku1922 vstúpil Karl Rahner doSpoločnosti Ježišovej. V rokoch1924 až1933 študovalfilozofiu akatolícku teológiu voFeldkirchu,Pullachu aValkenburgu. Za kňaza bol vysvätený v roku1932. V rokoch1934 až1936 študoval v rámci doktorandského štúdia voFreiburg im Breisgau uMartina Honeckera. Výsledky Rahnerovej práce v tomto období boli publikované v pozmenenej podobe v roku1939 pod názvomGeist in Welt (Duch vo svete). Rahner sa počas tohto štúdia zúčastňoval na seminárochMartina Heideggera, o ktorom sa neskôr vyjadril, že „v živote stretol veľa majstrov hovoreného slova, ale len iba jedného, ktorý si zaslúži byť nazvanýučiteľ – a je to práve Martin Heidegger.“Erych Przywara zaraďuje Rahnera spolu sMaxom Müllerom aGustavom Siewerthom k tzv. „Heideggerovej katolíckej škole“, keďže u Rahnera pozorujeme určité vysporadúvanie sa s fundamentálnou ontológiu Martina Heideggera. Rahner však kvôli istým problémom a nezhodám štúdium vo Freiburgu nedokončil. Predstavení Spoločnosti Ježišovej ho povolali na miesto docenta teológie, a tak v roku1936 odišiel doInnsbrucku, kde ešte v tom istom roku obhájil doktorát a kde sa v roku aj1937 habilitoval. Stal sa z neho docentdogmatiky a začal rozsiahlu akademickú činnosť. Už v roku1937 prednášal naSalzburger Hochschulwochen. Tieto jeho prednášky boli v roku1941 publikované pod názvomHörer des Wortes (Poslucháči slova). V roku1939 uverejnil už spomínanú freiburskú prácuGeist in Welt (Duch vo svete) a rozsiahle dieloAszese und Mystik in der Väterzeit (Askéza a mystika v dobe cirkevných otcov). Ešte v roku1937 bola uverejnená jeho prvá zbierka modlitieb a meditácií pod názvomWorte ins Schweigen (Slová do ticha).
V roku1939 však nacisti v Innsbrucku obsadili všetky budovy patriacejezuitom a zakázali im pobyt v Tirolsku. Rahner odišiel doViedne a ešte v tom istom roku nastúpil na miesto docenta, na ktorom pôsobil až do roku1944 pod zvláštnou ochranou vtedajšieho viedenského kardinálaTheodora Innitzera.
V rokoch1944 až1945 žil v Dolnom Bavorsku, kde pôsobil v pastorácii vo viacerých farnostiach. V rokoch1945 až1949 vyučoval a kázal vMníchove. Ako docent dogmatiky prednášal aj na Jezuitskej vysokej škole v Pullachu.
Od roku 1949 prednášal na znovu obnovenej teologickej fakulteCanisianum v Innsbrucku ako profesor dogmatiky a dejín dogiem. Na tejto fakulte pôsobil aj jeho bratHugo. Práve tu vzniklo veľké množstvo článkov, prednášok a prác, ktoré sa stali základom jeho hlavného teologického diela –Schriften zur Theologie (Teologické spisy). Vytvoril spolu 14-zväzkovýLexikon für Theologie und Kirche, 2. Aufl. (Teologický a cirkevný lexikón, 2. vydanie), 5-zväzkovúHandbuch der Pastoraltheologie (Príručka pastorálnej teológie), stál za vznikom edícieQuaestiones disputatae. Jeho zbierka pastoralne teologických príspevkovSendung und Gnade (Poslanie a milosť) z roku1959, preložená do mnohých európskych jazykov, ho urobila celosvetovo známym.
Od roku1961 sa venoval štúdiu podkladov pre v tom čase plánovanýDruhý vatikánsky koncil ako spolupracovník kardinálaKöniga. PápežJán XXIII. vymenoval Rahnera za teológa (peritus) Druhého vatikánskeho koncilu, hoci bol Rahner v tom čase ešte formálne pod cenzúrou vlastných rehoľných predstavených. Rahner mal veľkú zásluhu na príprave Druhého vatikánskeho koncilu, osobitne významné boli jeho príspevky kUčeniu o Zjavení a znovuzavedeniu trvalého diakonátu.
V roku 1964 bol Rahnerovi udelený prvý čestný doktorát (celkovo ich dostal 15). Prednášal takmer vo všetkých európskych krajinách. Vďaka svojmu úsiliu o mier a dialóg medzi rozličnými svetonázormi mohol aj v časochstudenej vojny prednášať tiež v mnohých krajinách východného bloku.
Viackrát prednášal vUSA,Kanade a Škandinávii. Aktívne sa podieľal na podujatiachGörres-Gesellschaft, ktorá sa zameriavala na podporu dialógu teológie a prírodných vied. Tiež sa zúčastňoval na práciPaulus-Gesellschaft, ktorá sa stala známou tým, že sa usilovala o dialóg s marxizmom.
V roku 1964 sa stal tiež nástupcom Romana Guardiniho naLehrstuhl der Christlichen Weltanschauung (Katedra kresťanského svetonázoru) na Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove. Jeho tamojšie prednášky pod názvomEinführung in den Begriff des Christentums (Úvod do pojmukresťanstvo) sa stali podkladom pre dielo, ktoré v roku1976 publikoval akoGrundkurs des Glaubens (Základný kurz viery).
Od roku1967 až do emeritovania v roku1971 bol profesorom dogmatiky a dejín dogiem na Westfälische Wilhelms-Universität vMünsteri.
V roku1969 bol vymenovaný za člena novovzniknutej pápežskej Medzinárodnej teologickej komisie, no neskôr sa členstva v nej vzdal, pretože tam nedokázal presadiť svoje predstavy. Už v roku1971 sa vrátil späť do Mníchova, kde bol naHochschule für Philosophie vymenovaný za honorárneho profesora preGrenzfragen von Theologie und Philosophie (hraničné otázky teológie a filozofie). Aktívne pracoval v rámci Synody západonemeckých diecéz v rokoch1971 až1975. V tomto čase uverejnil svoju takpovediac programovú knihuStrukturwandel der Kirche als Chance und Aufgabe (Zmena štruktúry cirkvi ako šanca a úloha).
Rahner sa v roku1971 zasadzoval za zachovanieKatholischen Deutschen Studenten-Einigung (KDSE) (Nemecká katolícka študentská jednota) ako spolku celého katolíckeho študentstva v bývalej Spolkovej republike Nemecko. S týmto návrhom vystúpil spolu sJohannom Baptistom Metzom protiJosephovi Ratzingerovi, ktorý bol v tom čase povereným zástupcom Nemeckej biskupskej konferencie v tejto otázke.
V roku1981 sa presťahoval do Innsbrucku, kde položil základy pre vznik zbierky jeho rukopisov, z ktorej sa neskôr stal dnešnýKarl-Rahner-Archiv (Archív Karla Rahnera), ktorý od roku2008 sídli v Mníchove. V roku1983 publikoval spolu s mníchovským teológomHeinrichom Friesom zaujímavú a inšpiratívnu knihuEinigung der Kirchen – reale Möglichkeit (Zjednotenie cirkví – reálna možnosť). Karl Rahner zomrel v roku1984 v Innsbrucku. Bol pochovaný v krypte jezuitského kostola v Innsbrucku.
Od roku1995 vychádzajú RahneroveSämtliche Werke (Zobrané spisy). K vydavateľom patrili a patria:Karl Lehmann,Johann Baptist Metz, Karl-Heinz Neufeld SJ, Andreas R. Batlogg SJ, Albert Raffelt a Herbert Vorgrimler.
Karl Rahner bol za svoju rôznorodú činnosť mnohokrát oficiálne vyznamenaný. Bolo mu udelených 15 čestných doktorátov. V roku1970 obdržalRomano-Guardini-Preis (Cena Romana Guardiniho) ako ajGroßes Bundesverdienstkreuz mit Stern der Bundesrepublik Deutschland (Veľký spolkový kríž za zásluhy s hviezdou Spolkovej republiky Nemecko) a stal sa tiež členom francúzskeho RáduPour le Mérite v oblasti vedy a umenia. V roku1972 sa stal čestným členomAmerican Academy of Arts and Sciences v Bostone, v roku1973 muDeutsche Akademie für Sprache und Dichtung (Nemecká akadémia jazyka a poézie) udelilaSigmund-Freud-Preis für wissenschaftliche Prosa (Cena Sigmunda Freuda za vedeckú prózu). V roku1979 dostalPere Marquette Discovery Award na Marquette University v Milwaukee v USA. V roku1979 bol vyznamenanýKultureller Ehrenpreis der Landeshauptstadt München (Čestná cena mesta Mníchov za kultúru) a v rokuDr. Leopold-Lucas-Preis (Cena Dr. Leopolda Lucasa) Univerzity vTübingene za podporu tolerancie.
V roku1984, k jeho 80. narodeninám a vlastne krátko pred jeho smrťou, bola Univerzitou v Innsbrucku založenáKarl-Rahner-Preis (Cena Karla Rahnera) za teologický výskum.Od roku 2009 sa každoročne naHochschule für Philosophie v Mníchove konáRahner lecture. Výstupy z tohto podujatia sú vždy v spolupráci Karl-Rahner-Archiv v Mníchove a Univerzitnou knižnicou vo Freiburgu publikované v digitálnej podobe.
Hans Küng vidí Rahnerov význam pre mladšiu generáciu nemeckých teológov v dobe Druhého vatikánskeho koncilu v tom, že bol protagonistom slobody v teológii. Jeho 16-zväzkové dieloSchriften zur Theologie (Teologické spisy) z rokov1954 až1984 sa stalo základným kameňom určitého nového smerovania katolíckej teológie v nemecky hovoriacom priestore. K Rahnerovým hlavným dielam patria:Grundkurs des Glaubens (Základný kurz viery),Einigung der Kirchen – reale Möglichkeit (Zjednotenie cirkví – reálna možnosť). Druhé vydanieLexikon für Theologie und Kirche (Teologický a cirkevný lexikón) patrí tiež k jeho zásluhám. V rokoch1967 až1969 bol spoluvydaveteľom lexikónuSacramentum Mundi, edícieQuaestiones disputatae (1958– 1984),Theologische Akademie (1965 – 1975), časopisuConcilium aInternationale Dialog-Zeitschrift (Medzinárodný časopis pre dialóg, 1968 – 1984), encyklopédieChristlicher Glaube in moderner Gesellschaft (1980 – 1984), príručkyHandbuchs der Pastoraltheologie (1964 – 1972).
Pozostalosť Karla Rahnera sa uchováva vKarl-Rahner-Archiv v Mníchove, ktorý je súčasťou Archívu nemeckej provincie Spoločnosti Ježišovej, ktorý sa do roku 2008 nachádzal na Univerzite v Innsbrucku.Karl-Rahner-Stiftung (Nadácia Karla Rahnera) so sídlom v Mníchove sa stará o vydávanie Rahnerovych zobraných spisov.Karl-Rahner-Plakette (Plaketa Karla Rahnera) Nadácie Karla Rahnera bola prvýkrát udelená v roku2004 kardinálovi Lehmannovi. V USA existujeKarl Rahner Society, ktorá sa každoročne schádza a má vlastnú publikačnú činnosť. Meno Karla Rahnera nesie ajKarl Rahner Akademie vKolíne nad Rýnom čiKarl-Rahner-Haus v Arcidiecéze Freiburg.
Rahnerova teológia vznikla na základe neoscholastickej jezuitskej školskej (akademickej) teológie, ktorú Rahner naozaj dôkladne poznal. Ako zrejme jediný teológ 20. storočia sa pokúsil usmerniť otázky tejto teológie na problémy súčasnosti, znovu premyslieť jej potenciál a produktívne ju rozvíjať.
K základom tejto metódy patrilo, ako aj u iných teológov 20. storočia, intenzívne štúdium cirkevných otcov, medzi inými iOrigena.
Tretím prameňom Rahnerovej teológie, ktorý je však nemenej významným, je spiritualita zakladateľa Spoločnosti Ježišovej –sv. Ignáca z Loyoly, ktorá je prítomná nielen v Rahnerovych komentároch k dielu sv. Ignáca a výklade ignaciánskych exercícií.
Ďalší významný moment v Rahnerovom diele predstavuje prijatie filozofických názorov belgického jezuituJosepha Maréchala, ktorý sa pokúsil – pod vplyvomMauricea Blondela a iných – prijaťKantov spôsob kladenia otázok a premyslieť ho v rámcitomizmom inšpirovanej filozofie. Rahnerova knihaGeist in Welt, ktorá je vlastne interpretáciouTomáša Akvinského a ktorá bola viac-menej napísaná počas jeho štúdia vo Freiburgu pod vplyvom Martina Heideggera, je toho dôkazom.Hans Urs von Balthasar o tom v roku1964 napísal, že „táto syntéza úplne zodpovedá jezuitskému géniu antistatickej, barokovej dynamiky. Rahner ňou dokázal nasledovať samotné jadro učenia cirkevných otcov, využívajúc teológiu i spiritualitu.“
V neposlednom rade je treba upozorniť i na Rahnerov kritický pohľad na spoločenskú skutočnosť. Ktorý iný teológ špekulatívneho, akademického razenia typu Karla Rahnera nepovažoval za zbytočnosť napísať niečo aj o takých praktických veciach, ako je evanjelizácia vo väzeniach, na staniciach alebo ako je farská knižnica? Mnohé časti jeho diela venované pastorálnej teológii obsahujú i takéto praktické návrhy. O tomto uvažovaní svedčí i Rahnerovo angažovanie sa v rámci Synody nemeckých diecéz, ktorej závery sa však vo väčšine prípadov nestretli zo strany pápeža so súhlasom.
V centre Rahnerovho diela stojí teológia milosti. Milosť sa nechápe ako nejaká „stvorená milosť“, ale ako sebavyjadrenie Boha. Skúsenosť milosti je jadrom kresťanstva. Milosť nie je vec. Je to skôr „akési určenie duchovného subjektu, ktorý sa prostredníctvom tejto milosti dostáva do bezprostrednej blízkosti samého Boha. Len týmto spôsobom, že sa milosť chápe vychádzajúc zo subjektu, nebude pochopená mytologicky alebo materiálne. To „najobjektívnejšie“ zo skutočnosti spásy, Boh a jeho milosť, sa súčasne javí ako to najsubjektívnejšie v človeku.“ (Karl Lehmann:Lexikon für Theologie und Kirche, 3. Aufl.)
Na základe dôrazu, ktorý je v Rahnerovej teológii na sebavyjadrení Boha, môžeme jeho teológiu už od jeho prvých prác považovať za trinitárne orientovanú. Prijatím, v tom čase najnovšej formy, protestantskej exegézy si vypracováva v svojom príspevkuTheos im Neuen Testament v dobe Druhého vatikánskeho koncilu určitý vlastný exegetický základ. Jeho prednáška z teológie milosti má názovDe Gratia Christi (namiesto strohéhoDe Gratia). Trojičnú náuku rozvíja z axiómu o identite ekonomickej (spásnodejinnej) a imanentnej Trojice, teda zo sebavyjadrenia Boha v stvorení; Duch a dejiny ako výpoveď o skutočnosti samotného trojjediného Boha.
Táto Rahnerova formulácia je i v súvislosti s otázkou o adresátovi tohto sebavyjadrenia resp. o možnosti, predpokladanej v subjekte, rozumieť kresťanskému Zjaveniu, považovaná za „antropologický obrat“ v (katolíckej) teológii. Táto transcendentálna otázka nie je teológii vnútená zvonku, ale nevyhnutnosť klásť si ju vyplýva zo samotnej teológie ako takej. Vo všetkých štádiách svojho myslenia interpretuje Rahner kresťanskú vieru z tejto perspektívy. Otázka začínajúca od človeka teda neznamená nejaký tematický antropocentrizmus, pretože je to predovšetkým formálny spôsob kladenia otázok a Rahner chápe bytie človeka ako bytie odkázané na skutočnosť Boha.
Množstvo jednotlivých, možno zdanlivo nesúvisiacich, tém v Rahnerovom diele tak dostáva z tohto pohľadu určitú štruktúru. Zo spomenutého východiskového bodu náuky o milosti – ktorú postupne rozvíjal v svojej akademickej činnosti – sa dostávame i k otázke o všeobecnej vôli Boha spasiť všetkých ľudí (porov. 1 Tim 2, 4). V rámci interpretácie encyklikyPia XII.Mystici corporis vyvstáva otázka o možnosti spásy aj mimo (konfesionálneho) kresťanstva a doterajšom veľmi zúženom zafixovanom pohľade na túto problematiku. Aj Rahnerovo intenzívne zaoberanie sa sviatosťou zmierenia a jej personálnymi a cirkevnými komponentmi – tiež určené jeho akademickou prednáškovou činnosťou – môžeme priradiť k predchádzajúcej otázke. Rahnera zaujíma „Kristus a jeho neveriaci príbuzní“ a tiež otázka o spáse prehistorických ľudí. Rahnerove, možno provokatívne, slovné spojenie „anonymný kresťan“ formuluje spomenutú otázku skutočne veľmi výrazne a výstižne. Pri povrchnom pohľade však zakrýva otázku o konkrétnom spôsobe osobného dosiahnutia spásy a niektorých jeho kompentoch. Množstvo aplikácií spomenutých myšlienok, často kritických ku spoločnosti i cirkvi, by však malo byť vždy čítaných na pozadí transcendentálnej skúsenosti milosti, blízkosti Boha v jeho sebavyjadrení, ktorá robí akékoľvek zideologizovanie neprijateľným a nemožným. V tejto „mystickej“ stránke vidí Rahner budúcnosť kresťanstva. Ona vlastne umožňuje obhajovať odvážnu, otvorene k „svetu“ pristupujúcu cirkev („tutiorizmus odvahy“), ktorá si je vedomá toho, že sa v podmienkach pluralitnej spoločnosti nachádza v diaspóre.
Zhrnutie Rahnerovych úvah v rámci transcendentálnej teológie sa nachádza v najstručnejšej forme v jeho dieleKurzformeln des Glaubens (Krátke formuly viery).
V kritickom duchu sa o Rahnerovom diele vyjadruje napr.Vincent Berning vo svojom článku o Martinovi Honeckerovi, u ktorého Rahner istý čas študoval v rámci doktorandského štúdia. Rahnerova filozofická dizertáciaGeist in Welt (Duch vo svete) je podľa neho akýmsi pokusom, ovplyvneným Josephom Maréchalom, aplikovať myšlienky Kantovej teórie poznania (v prípade subjektu) v rámci metafyziky poznania Tomáša Akvinského. Rahner chcel s týmto dielom promovať u Martina Honeckera už v roku1937, no ten od Rahnera požadoval zásadné prepracovanie tejto dizertácie. To však Rahner odmietol, keďže už mal po promócii z teológie a stál na prahu svojej činnosti docenta.
Rahnerove myšlienky podrobili kritike aj iní jeho súčasníci, napr.:Hans Urs von Balthasar,Dietrich von Hildebrand,Bernhard Lakebrink aleboWalter Hoeres. Ich výhrady sa týkali Maréchalovej (a teda aj Rahnerovej) osobnej interpretácie Tomáša Akvinského, ovplyvnenej Kantovou teóriou poznania, ako ju predkladá v transcendentálnej filozofii. Je však potrebné dodať, že medzičasom začali už aj teológovia citlivejšie vnímať oprávnenosť Kantovych myšlienok.
V Rahnerovej dobe stále prevažovala neoscholastická koncepcia chápania Božej milosti ako milosti sprostredkovanej cirkvou. Rahner však zdôraznil v jednom svojom diele pojednávajúcom o príslušnosti k cirkvi určité rozlišovanie v tejto téme, avšak bez toho, že by spochybnil„Leiblichkeit der Gnade“ (skutočnosť či telesnosť milosti) (porov.Sämtliche Werke 18). Kľúčovým momentom Rahnerovho diela zostáva jeho chápanie milosti ako sebavyjadrenia Boha. Jeho konceptnadprirodzených existenciálií (pojem z Heideggerovej filozofie) je však v novšej transcendentálnej teológii (napr.:Hansjürgen Verweyen,Thomas Pröpper) považovaný za sporný.
Ani Rahnerovi odporcovia však nespochybňujú skutočne obdivuhodnú originalitu jeho diela a spôsobu myslenia vôbec. Niektorí si nevedia predstaviť, ako uplatniť jeho špekulatívne úvahy v praktickom živote viery. Iní, práve naopak, vidia silu Rahnerovej teológie v tom, že má silné spirituálne korene a berie ohľad aj na pastoračné záležitosti.
Určitý Rahnerom (a nielen ním) zastávaný optimizmus, čo sa týka spásy, ktorý je v jeho terminológii vyjadrený slovným spojením „anonymné kresťanstvo“ – teda, že aj človek stojaci mimo viditeľnej cirkvi môže mať, a to nielen vo výnimočnom prípade, účasť na spásonosnej milosti – narážal v minulosti i dnes kvôli svojim komplexným a ďalekosiahlym dôsledkom na určité obavy či nepochopenie (Hans Urs von Balthasar,Joseph Ratzinger,Johann Baptist Metz, a i.). Avšak samotná téma možnosti spásy aj mimo kresťanstva sa dostala do koncilových dokumentov a v duchu Druhého vatikánskeho koncilu je zastávali ajJoseph Ratzinger čiHans Urs von Balthasar, čo zdôrazňoval i sám Karl Rahner.
Hans Küng vidí v Rahnerovej teológii nedostatky v oblasti konzekventného historického myslenia a historicko-kritickej exegézy.
Na Rahnerov postoj k téme„narodil sa z Márie Panny“ (panenské počatie a panenský pôrod Ježiša Krista) sa odvoláva ajUta Ranke Heinemann. Rahner pokladal panenské počatie a pôrod za legendárnymidraš.Uta Ranke Heinemann, prvá profesorka katolíckej teológie v dejinách cirkvi, prišla o svoj post profesorky Nového zákona a starých dejín cirkvi naUniversität Essen a bolo jej odňaté povolenie vyučovať katolícku teológiu, keď v roku1987 vyjadrila pochybnosti o viere v panenské počatie a pôrod. Ona sama označuje Karla Rahnera aRudolfa Bultmanna za teológov, ktorí mali na ňu najväčší vplyv. Rahner v roku1962 napísal predhovor do jej knihy o protestantizme a v roku1969 bol hlavným školiteľom v procese jej habilitácie.
Tieto poznámky o kritických ohlasoch na dielo Karla Rahnera však ukazujú predovšetkým na živú diskusiu o jeho hlbokých myšlienkach a dávajú podnet pre ďalšie uvažovanie o jeho odkaze. Postoj hľadajúceho pútnika – to je východiskový bod pre porozumenie Karla Rahnera.
Kardinal Lehmann píše, že „Karl Rahner je dnes považovaný už za takmer klasického teológa a jeho dielo je plné stále prekvapujúcich myšlienok a jedinečnej prítomnosti Ducha.“
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo oKarl Rahner
Commons ponúka multimediálne súbory na témuKarl Rahner