Karl Heinrich Marx (*5. máj1818,Trier,Nemecký spolok, (dnes Nemecko) – †14. marec1883,Londýn) bolnemeckýfilozof, ekonóm, historik,novinár, ideológ robotníckeho hnutia. Spoločne sFriedrichom Engelsom rozpracoval koncepciumaterialistického poňatia dejín, teda dejín založených na ekonomických zákonoch. Vo svojich teóriách sa snažil dokázať, že v spoločnosti je prítomný verejný konflikt, ktorý sa dá odstrániť iba nastolenímkomunistickej spoločnosti, predovšetkým na základe zrušeniasúkromného vlastníctva prostriedkov výroby aspoločenských tried. Jeho vplyv bol obrovský ako na vedeckom, tak i na politickom poli a jeho myšlienky sa stali inšpiráciou pre celý rad smerov vľavicovej časti politického spektra.
Karl Marx sa narodil v pokrokovejžidovskej rodine vpruskom mesteTrevír (nem.Trier). Jeho otec Heinrich (Herschel Mordechaj) Marx pochádzal zrabínskej rodiny (pôv.Marx Levi). Bolprávnikom a jeho brat Samuel bol ako veľa jeho predkov rabínom v meste Trevír. V roku1824 Heinrich Marx konvertoval naprotestantizmus, aby si uchránil svoju pozíciu právnika, ktorú dostal zaNapoleonovej vlády. Marxovci boli veľmi liberálna rodina a počas jeho detstva ich navštevovali mnohíintelektuáli a umelci.
Marx dostával dobré známky na gymnáziu, pruskej strednej škole. Jeho záverečná práca, ktorá predpovedala aj jeho neskorší záujem o spoločenskú analýzu náboženstva, sa volalaNáboženstvo: Lepidlo, ktoré spája spoločnosť dohromady a bol za ňu odmenený cenou.
V roku1835 sa Marx na otcovo naliehanie zapísal naBonnskú univerzitu na štúdium práva. Stal sa členomTrier Tavern Club a istý čas bol aj jeho prezidentom. Jeho známky tým veľmi utrpeli, keďže trávil mnoho času spievaním v pivárňach. (David McLellenKarl Marx: His Life and Thought) Nasledujúci rok ho otec preložil na oveľa dôstojnejšiu a viac akademicky orientovanúUniverzitu Friedricha Wilhelma vBerlíne (dnes známu akoHumboldtova univerzita). Tam sa dostal do kruhov tzv.mladých hegeliánov, ktorí na neho mali výrazný vplyv. Promoval v roku1841 naJenskej univerzite. Témou jeho dizertačnej práce boliRozdiely vdemokritovských aepikurejských filozofiách prírody.
V roku1843 sa Marx oženil s Jenny von Westphalen, s ktorou bol zasnúbený od roku1836. Jenny pochádzala z aristokratickej rodiny. Jej strýkoLion Philips bol otcom bratov Geralda a Antona, ktorí v roku1891 založili slávnu spoločnosťPhilips. Marx mal mnoho detí, niektoré z nich zomreli mladé. Ich dcéraEleanor Marxová (*1855 – †1898), narodená v Londýne, bola tiež socialistka a pomáhala opravovať otcovu prácu. Jenny Marxová zomrela v decembri1881.
Počas Marxovho života v Londýne jeho rodina veľmi schudobnela. Marx zomrel v Londýne v roku1883 a je pochovaný naHighgateskom cintoríne.
Filozofia dejín tvorí základný rámec teórie Karla Marxa. Často je označovaná akodeterministická. Základný pilier tejto filozofie jeHegelovadialektika. Spočíva v pozorovaní vývoja ideí, ako stáleho konfliktu a antitéz, tie ústia v syntézu, ktorá konflikt posúva o krok ďalej. Touto myšlienkovou koncepciou Marx vnáša do dejín princíp večného konfliktu. Základnou vlastnosťou rádu je konflikt rôznych tried. V okamihu, kedy sa vyhrotí až do krajnosti, dôjde k revolučnému pretvoreniu celej spoločnosti. Konflikt ostáva, akurát dostáva inú podobu. Tak bol v stredoveku konflikt medzi buržoáziou a šľachtou, nahradený moderným konfliktomproletariátu aburžoázie. Podľa Marxa je jediným a nevyhnutným rozuzlením tohto večného konfliktu nastolenie komunistickej spoločnosti. Jej hlavným pilierom je zrušenie súkromného vlastníctva, ktoré je práve príčinou nekonečného konfliktu. Akékoľvek reformy, ktoré súkromné vlastníctvo zachovávajú, Marx väčšinou odmieta ako reakčné.
Obecnejší rámec filozofie dejín predstavujú tri obdobia:
obdobie prvotno-pospolnej spoločnosti
obdobie triednej spoločnosti
nová rovnováha nájdená v beztriednej, komunistickej spoločnosti
Jednou z najdôležitejších koncepcií Marxovej vedeckej dráhy sú pojmy základne a nadstavby. V zásade ide o tvrdenie, že nadstavba, ktorú predstavuje duchovnákultúra,inštitúcie (umenie,náboženstvo,štátnosť,myslenie), je úplne určovaná ekonomickými faktormi. Táto koncepcia je nazývanámaterialistický determinizmus. Je samotným jadrom Marxovho uvažovania. Na rozdiel odComta, ktorý videl dejiny ako vývoj myslenia, od ktorého sa potom odvádza všetkého ostatné, Marx bolmaterialista, pretože celý dejinný pohyb odvodzoval z ekonomických zmien. Ide o predstavu, že vo vývoji myslenia, vedy, umenia, filozofie a politiky sa dá odhaliť ibazrkadlo ekonomického vývoja. Je treba rozlíšiť dve fázy Marxovej kariéry ohľadne tohto problému. Rané Marxove práce zastávajú prísne stanovisko jednosmerného vplyvu základne a nadstavby.
Jednou z najznámejších reakcií na túto teoretickú koncepciu jeWeberova prácaProtestantská etika aDuch kapitalizmu. O tom, či Weber túto prácu myslel ako priamu reakciu na Marxa, je možné viesť spory, i tak je jasné, že prácu logiky Marxovej interpretácie vlastne obracia, keď vysvetľuje vznik kapitalizmu na základe špecifických vlastností protestantskej viery.
Niektoré z Marxových teórií z politickej oblasti sa dnes väčšinou považujú za mylné. Napríklad možno pozorovať, že v západnej Európe odbory urobili mnoho práce ohľadom situácie zamestnancov, a "nevyhnutný" príchod revolúcie, predpovedaný Marxom, nenastal. Za kritiku väčšieho rozsahu Marxovho diela je možné považovať prácuHlavné smery marxizmu, napísal Leszek Kołakowski, aleboOtázka sociální od T.G. Masaryka. (Jindřich Srovnal, Otázka sociální: dílo a dějiny)
Za významnú opozíciu voči Marxovým myšlienkam možno tiež považovať knihuAntikapitalistická mentalita ekonóma Ludwiga von Misesa. Ten poukazuje na to, že radšej než vymýšľať spôsoby, ako bohatstvo prerozdeliť, by sme mali hľadať spôsoby, ako umožniť, aby bolo čo najviac bohatstva vytvoreného.
Pokiaľ by neexistoval vplyv odborov a regulácia štátu, Marxova revolúcia by prebehla už v XX. storočí, či už nenásilná (USA, UK) a násilná v ostatnom svete. Rast produktivity - nástupom strojov - pôsobí zostupne na výšku miezd, ale opačným trendom na ich rast, pretože rastúca nadhodnota vytvorená pracovnou silou zadarmo, ktorá patrí kapitalistovi, vytvára súhrn tovarov, ktoré kapitalista musí predať, aby následne mohol akumulovať. To dosiahne len za predpokladu, že rast miezd bude sledovať rast produktivity. To znamená, že Miera vykorisťovania, inak nazývaná tiež ako Miera nadhodnoty bude konštantná (Nadhodnota/mzdy). Na Marxovu "mylnú" interpretáciu treba vytvoriť naratív bez zbytočného resentimentu.
Tiež Marxov Zákon klesajúcej tendencie miery zisku, ako základný zákon kapitalizmu je platný a presvedčivo to dokazujú dáta svetovej produkcie a nimi generované hodnoty miery zisku za posledných 150 rokov kapitalizmu.
Formovanie Marxových ekonomických názorov prebiehalo postupne. Pred zavŕšením jeho ekonomickej teórie v hlavných spisoch išlo najmä o práce:
Esej „O židovskej otázke" (1843),
Ekonomicko-filozofické rukopisy (1844),
Nemecká ideológia (1845 - 1846),
Bieda filozofie (1847),
Matematické rukopisy,
Námezdná práca a kapitál (1847) a
Komunistický manifest (1848).
Tu nadväzoval predovšetkým na učenie predstaviteľov klasickej politickej ekonómie A. Smitha a D. Ricarda a najmä na tie stránky ich teórie, ktoré vychádzali z teórie pracovnej hodnoty.
KAPITÁL 4. zväzky
V 50. rokoch je v 60. rokoch 19. storočia je pripravený hlavný ekonomický spis Kapitál.
Prvý diel Kapitál I (1867) s podtitulom Ku kritike politickej ekonómie.
Ďalšie zväzky vyšli až posmrtne. Kapitál II (1885) a Kapitál III (1894) v Engelsovej redakcii.
Druhý a tretí zväzok Kapitálu v skutočnosti zostali a navždy zostanú nedokončené; Engelsovi pripadla nemilá a náročná úloha usporiadať Marxove fragmentárne poznámky do čitateľného celku. („Do štvrtej knihy – dejín teórie nadhodnoty – sa pustím, len čo to bude aspoň trocha možné.“ Engels, Predslov - Kapitál III.)
Štvrtý diel tvoria ďalšie tri zväzky s názvom Teória o nadhodnote I., II. a III. (1905 - 1910). Ich prvým vydavateľom bol Karol Kautský.
Marxovou celoživotnou prácou je dieloKapitál. Podstatu diela Kapitál, teda základných zákonitostí objavených Marxom možno demonštrovať na protirečení, ktorým jeden zo zakladateľov politickej ekonómieFrançois Quesnay trápil svojich protivníkov, a tí mu vždy zostali dlžní odpoveď.
Quesnayova otázka: "Uznávate, že čím viac nákladov alebo nákladných prác možno bez ujmy na výrobe usporiť pri výrobe priemyselných výrobkov, tým výhodnejšie sú tieto úspory, lebo zmenšujú cenu výrobku. A napriek tomu sa nazdávate, že výroba bohatstva, ktorá pochádza z práce priemyselníkov, spočíva vo zväčšení výmennej hodnoty ich výrobkov?" – Ľudsky prijateľne by sme mohli túto otázku položiť asi takto: "Prečo kapitalisti neustále znižujú hodnotu, hoci im ide práve o túto hodnotu?"
Marxova odpoveď :"Absolútna hodnota tovaru je sama osebe ľahostajná pre kapitalistu, ktorý ho vyrába. Kapitalistu zaujíma len nadhodnota, ktorá väzí v tovare a dá sa pri predaji realizovať. Realizácia nadhodnoty zahŕňa sama osebe nahradenie preddavkovej hodnoty. Keďže však relatívnanadhodnota rastiepriamo úmerne s vývinom produktívnej sily práce (produktivity), kýmhodnota tovarov klesánepriamo úmerne s tým istým vývojom (produktivity), keďže teda ten istý identický proces zlacňuje tovary a zvyšuje nadhodnotu, ktorú obsahujú, rieši sa tým záhada, prečo sa kapitalista, ktorému ide len o výrobu výmennej hodnoty, ustavične usiluje znížiť výmennú hodnotu tovarov."
Záver: Kapitalisti teda nechcú, oni musia neustále znižovať hodnotu, až táto dospeje teoreticky k nule. Tovar sa tak stáva v nastupujúcej komunistickej spoločenskej formácii dostupný každému: Každému podľa potrieb!
Poznámka: Hodnota teda nie je identická s cenou. Vývoj ceny iba pozvoľne kopíruje vývoj hodnoty. Kým hodnota je nepriamo úmerne určovaná produktivitou, cenu v kapitalizme určuje trh.
1. chce vyrobiť úžitkovú hodnotu, ktorá má výmennú hodnotu, predmet určený na predaj – tovar.
2. chce vyrobiť tovar, ktorého hodnota je vyššia ako suma hodnoty tovarov potrebných na jeho výrobu, výrobných prostriedkov a pracovnej sily, na ktoré preddavkoval na trhu pekné peniaze. Chce vyrobiť nielen úžitkovú hodnotu, ale aj tovar, nielen úžitkovú hodnotu, ale aj hodnotu, nielenhodnotu, ale ajnadhodnotu.
Skutočná hodnota tovaru však nie je jeho individuálna, ale spoločenská hodnota, t. j. hodnota sa nemeria pracovným časom, ktorý v jednotlivom prípade tovar výrobcu skutočne stojí, alepracovným časom spoločensky nutným na jeho výrobu.
Na Marxove myšlienky nadväzovalo množstvo mysliteľov. Vzhľadom na jeho vplyv i tí, ktorí s ním úplne nesúhlasili sa s ním vyrovnávajú kriticky. Medzi najväčších Marxových kritikov patriaMax Weber,Raymond Aron,Karl Raimund Popper a liberálni myslitelia.
