| James Harold Doolittle | |
 Generál James H. Doolittle | |
| Narodenie | 14. december1896 Alameda,Kalifornia,USA |
|---|---|
| Úmrtie | 27. september1993 (96 rokov) Pebble Beach, Kalifornia, USA |
| Odkazy | |
| Commons |  James Doolittle |
James Harold Doolittle (*14. december1896,Alameda,Kalifornia,USA – †27. september1993,Pebble Beach, Kalifornia) bolamerický vojenskýgenerál a priekopníkletectva, ktorý sa počasdruhej svetovej vojny vyznamenal svojím odvážnymnáletom na Tokio.
„Jimmy“, ako ho prezývali, sa narodil vAlamede (Kalifornia)14. decembra1896. Už počas jeho štúdia na univerzite v Kalifornii Spojené Štáty vstúpili doprvej svetovej vojny, prihlásil sa ako kadet letectva v armádnom signálnom zbore (nastúpil sem v októbri1917), prešiel tréningom na škole vojenského letectva. Neskôr slúžil ako inštruktor streľby a vedúci letov. Jeho prvou povinnosťou bola služba v 104. letke na „Kelly Field“ vTexase neskôr v 90. letke pri pohraničnom hliadkovaní v „Eagle Pass“.24. decembra1917 sa Doolittle oženil s Josephine E. Danielsovou.
Dňa1. júla1920 dostal riadne poverenie a bol povýšený do hodnostinadporučíka. Potom začal študovať na škole leteckej mechaniky a rovnako absolvoval viaceré kurzy leteckého inžinierstva. V septembri 1922 uskutočnil prvý z mnohých priekopníckych letov, ktoré mu získali mnoho významných leteckých ocenení aj medzinárodnú povesť.
V júli1923 nastúpil naMassachusettský Inštitút Technológií na špeciálne inžinierske kurzy, pričom už o dva roky získal tituldoktor prírodných vied v odbore letectvo, stal sa vôbec jedným z prvých, ktorý tento titul získali.
V marci1924 slúžil naMcCook Field pri vykonávaní testov zrýchľovania lietadiel. V júni1925 Doolittle prišiel Námornú leteckú základňu voWashingtone, D.C., tu vykonával špeciálne tréningy vysoko-rýchlostnýchhydroplánov. V oblastiNew Yorku bol dobre známy prekonávaním leteckých rýchlostných rekordov. Vyhral preteky oSchneiderov pohár – svetovej sérii pretekov hydroplánov, neskôr ešteMackayov pohár za jeho ďalšie výkony.
V septembri1928 asistoval pri vývoji zariadenia na lietanie vhmle. Pomáhal vyvinúť dnes univerzálne používané vodorovné a smerovégyroskopy a urobil prvý let len za ich pomoci. Letom na slepo získal širokú pozornosť novín a neskôr získal za prevedenie experimentuHarmonovu cenu.
Odjanuára1930 pracoval ako poradca armády pri budovaní Floydovho Bennettovho letiska v New Yorku. Neskôr pokračoval v aktívnej službe testovaním lietadiel. V1932 urobil rýchlostný svetový rekord pre pozemné lietadlá. Vyhral preteky o Bendixovu trofej, a zúčastnil sa aj na pretekoch oThompsonovu trofej vClevelande, tu J.H. Doolittle s lietadlomGee Bee vyhral americký národný letecký závod, keď zároveň dosiahol nový svetový, rýchlostný rekord s hodnotou 476 km/h.
V roku1940 sa stal prezidentomInštitútu leteckej navigácie. V období pred2. svetovou vojnou sa vrátil do aktívnej služby v armáde.2. januára1942 bol povýšený do hodnostiplukovníka a prešiel naVeliteľstvo armádnych leteckých síl, aby naplánoval prvý vzdušný nálet naJaponské ostrovy. Prihlásil sa ako dobrovoľník a získal povolenie gen.H.H. Arnoldovo viesť útok 16 bombardérovB-25 Mitchell z lietadlovej lodeUSS Hornet, s cieľmi vTokiu,Jokohame,Jokosuke,Kóbe,Osake aNagoji. Odvážna jednosmerná misia uskutočnená18. apríla1942 elektrizovala svet a mala pozitívny vplyv na morálku celého obyvateľstva. Rovnako ako ostatní, ktorí sa podieľali na misii, aj Doolittle bol nútený núdzovo pristáť. Stalo sa tak na ryžovom poli blízkoChu Chow vČíne. Mnohí z amerických letcov pri tejto misii prišli o svoje životy.
Doolittle bol povýšený na brigádneho generála a získal iKongresovú Medailu Cti, ktorú mu udelil prezident Roosevelt vBielom dome, za naplánovanie a vedenie tejto úspešnej operácie. Citácia k medaile znela takto: „Za význačné vodcovstvo nad rámec povinnosti, zhŕňajúc osobnú odvahu a nebojácnosť pri extrémnom život ohrozujúcom nebezpečenstve. So zjavnou istotou, byť prinútený pristáť na nepriateľskom území, alebo skončiť v mori, podplukovník Doolittle osobne viedol letku vojenských bombardérov, obsadených dobrovoľnou posádkou, vo vysoko ničivom nálete na japonskú pevninu.“
Ešte počas vojny bol poverený vedením12. leteckej armády vSevernej Afrike, neskôr bol dokonca poverený vedením spojených oddielov strategického letectvaUSA aSpojeného kráľovstva v oblasti. Ako saboje v Stredomorí posúvali na talianske územie, velil15. leteckej armáde. Od januára 1944 do septembra 1945 velil 8. leteckej armáde v Anglicku, od13. marca1944 už v hodnosti generál-plukovníka. Doolittlov vplyv sa na vojenské operácie sa už čoskoro prejavil. Zmenil taktiku nasadenia eskortnýchstíhačov, ktorá pôvodne vyžadovala aby lietala stíhacia ochrana neustále v blízkosti bombardérov. S jeho zvolením mohli stíhacie strojeP-38,P-47 aP-51 pri návrate na základňu voľne útočiť na nemecké vojenské ciele. Tento krok sa ukázal byť správny a počas vojny spôsobil nacistickému Nemecku ťažké straty.
Okrem najvýznamnejšieho národného vyznamenania, Doolittle tiež získal dve významné služobné medaily,Striebornú hviezdu, triKríže letectva,bronzovú hviezdu, štyriletecké medaily, a iné vyznamenania odVeľkej Británie,Francúzka,Belgicka,Poľska,Číny aEkvádoru.
Po vojne v roku1959 odišiel od letectva, no zostal v armáde a venoval sa leteckému inžinierstvu naMassachusetskom technologickom inštitúte, tu aj získal doktorský titul. V roku1988 zomrela jeho manželka Josephine. Obidvaja jeho synovia slúžili v americkom letectve.
Generál Doolittle zomrel vKalifornii27. septembra1993, pochovaný je naArlingtonskom národnom cintoríne.
Commons ponúka multimediálne súbory na témuJames Doolittle
