Gnosticizmus (z gréc. gnósis, γνώσις, poznanie) alebognóza jenábožensko-filozofický smer neskorejantiky, ktorý zažil svoj najväčší rozmach v1. –3. storočí po Kr. Je preň charakteristické odmietanie hmotného sveta, spásna rola poznania a vyznačuje savierou v božskú iskru včloveku. Tento článok nepojednáva o novognosticizme či iných prúdoch západnéhoezoterizmu.
Gnosticizmus jeneologizmus, ktorý začali používať pre rozvinutejšie kresťansko-gnostické systémyfrancúzski učenci v18. storočí.[1] Vymedzuje sa ako nábožensko-filozoficko-sociálny prúd neskorej antiky, ktorý existoval v2. –4. storočí.
Gnóza, termín pochádzajúci z gréckeho slovagnosis („poznanie“), je podstatou učenia gnostických systémov. Poznanie má podľa gnostických systémov spásonosný charakter. Pomáha uvedomiť si skutočnú podstatuhmotnéhosveta, vymaniť sa z neho a navrátiť sa do pôvodného stavu jednoty s univerzom.
Časom sa pojem gnóza stal všeobecným označeným pre filozoficko-náboženské prúdy neskorejantiky, ktoré spájala myšlienka zvestovaného poznania – gnózy s cieľom vymaniť sa zhmotnéhosveta a zjednotenia s univerzom.
Ľudia, ktorí sa venovali praktizovaniu a hľadaniu gnózy, sa zvyknú označovať ako gnostici. Takto gnostikov nazývali predovšetkým ich oponenti – kresťanskí hereziologóvia, v skutočnosti nie je dochované v prameňoch, že sa tak sami označovali. Veriaci z kresťansko-gnostických smerov gnózy sa napríklad označovali akokresťania.[2]
V súčasnom vedeckom diskurze sa v anglicky píšucej komunite používa termín gnosticizmus, kým v nemecky písanej literatúre sa pojmy gnóza a gnosticizmus môžu zamieňať.[3]
Prvou skupinou sú texty kresťanských hereziológov, ktoré informujú o jednotlivých gnostických spoločenstvách z uhla kresťanskej polemiky. Ich pohľad na gnózu formuje potreba vymedzenia sa voči nej a z toho vyplývajúca tendenčnosť.[4] Napriek všetkému sú cenným zdrojom informácií. Niektorí autori aspoň v zlomkoch zachovali niektoré gnostické texty. Do objavov prvých priamych prameňov a predovšetkým nálezovrukopisov z Nag Hammadí boli jediným zdrojom informácii o gnosticizme.[4]
Najznámejší a najvýznamnejší hereziologický spis venujúci sa gnosticizmu pochádza odEirénaia z Lyonu. Nazýva sa „Odhalenie a vyvrátenie falošného poznania“, známy už od staroveku pod názvom „Proti herézam“. Na svojom diele pracoval pravdepodobne po mnoho rokov, ako vidieť z častých opráv a dodatkov.[5] Pri písaní spisu čerpal priamo z gnostických spisov, ktoré kolovali v jeho dobe, a z protignostických polemík starších hereziológov (napr.Justín Mučeník, dieloSyntagma), ktoré sa do dnešnej doby nezachovali.[6] Jazykom textu bola gréčtina. Jej grécka pôvodná podoba sa zachovala iba v zlomkoch, do dnešnej doby prežila v latinskom preklade.[7]
Ďalšími kresťanskými autormi, ktorí sa venovali vo svojom diele polemike s gnosticizmom, boliHippolytos Rímsky. Napísal spis „Odhalenie všetkých bludov“, ktorý je významný zachovaním kompletného gnostického spisu „Naasejský traktát“.Klement Alexandrijský je významný výpiskami z diela valentinovcaTheodota.Órigenes zachoval v 48 citáciách časť komentára gnostikaHerákleóna kJánovmu evanjeliu. Všetci títo autori písali v gréčtine.
Ďalší súbor textov, ktorý vošiel do histórie bádania pod menomBruceho kódex, obsahuje Dve knihy Jeú, tri fragmenty gnostických textov a spis, ktorý dostal meno Neznáme gnostické dielo.
Texty z Nag Hammádí sú v súčasnosti najvýznamnejším prameňom pre skúmanie gnosticizmu. Začali sa objavovať od roku 1946, keď bol do egyptského národného múzea prinesený dnešný Kódex III.[8] Postupne sa za pomerne dramatických okolností podarilo zhromaždiť všetky dochované kódexy z nálezu. Začal sa preklad a spracovanie textov, ktorý skončil až v roku 1977.[9]
Celkovo ide o 13 zväzkov – kódexov, tvorených 51 textami rôzneho obsahu o 1153 stranách z pôvodných približne 1257 strán, čo znamená zachovaných približne 90% textu.[10] Tridsaťdeväť textov nebolo predtým vôbec známych, šesť sú texty, ktoré sa objavujú v zbierke dvakrát a šesť bolo známych zo starších objavov.
Aj keď sa jednotlivé gnostické texty a správy o gnosticizme môžu od seba v mnohom líšiť, dajú sa vystopovať niektoré spoločné rysy, ktoré prestupujú celým gnosticizmom.
Jedným zo základných rysov je predstava o božskej častici uväznenej v ľudskom tele. Vplyvom okolností opísaných v kozmogonickýchmýtoch padla na zem do sveta osudu, zrodenia a smrti a musí byť z neho prinavrátená späť do jednoty s univerzom, resp. bohom, označovaným niekedy ako Pleróma (gr.plnosť).[11]
Z tohto vyplýva ďalší charakteristický rys prestupujúci gnosticizmom, a tým jedualizmus. Hmotný svet je vnímaný negatívne, stvorený nižšou božskou bytosťou, označovanou akoDemiurg.Zlo ahmota sú stotožňované.[12] Gnostici sa preto usilovali vymaniť z tohto sveta a opätovne zjednotiť svoju božskú podstatu s bohom. Ten je opisovaný ako neznámy, mimosvetský a Pán všetkého stvorenia, ktorý sídli v „nadzmyslovom“ svete.[12]
Ďalším výrazným prvkom objavujúcim sa v gnosticizme je predstava o „vykúpenom Vykupiteľovi “. Gnostici verili, už za svojho života prežívali svoje spasenie a svet okolo seba relativizovali.[13] Cítili sa byť „pokolením bez kráľa“.[13] Sami sebe boli kráľmi vďaka vedomiu o svojej božskej podstate.[13] Podľa gnostikov ale ešte neboli vyzbierané a navrátené všetky božské čiastočky. Preto sa vraví o gnostikoch, že sú totožní s vykupiteľom, ktorý „má byť vykúpený“.[13]
Vykúpenie a spásu získavali gnostici prostredníctvom duchovného poznania – gnózy, ktorá im bola zvestovaná od niektorej z duchovných bytostí, ako je napríklad Sofia – Múdrosť, resp. prostredníkmi, ktorí pravdu o božskej podstate človeka zvestujú.[14] Takýmito osobami bol napríklad Set, mytologický otec skupiny gnostikov označovaných akosetovci, alebo neskôrJežiš Kristus.
Pôvod gnosticizmu je v súčasnosti predmetom intenzívnej vedeckej diskusie.
Na začiatku vedeckého skúmania gnosticizmu v 18. storočí sa predpokladalo na základe materiálov od hereziológov, že gnóza je kresťanská heréza, ktorá sa vyvinula z kresťanstva jeho helenizáciou.[15] Ďalej sa objavila teória o indo-iránskom pôvode gnózy, ktorá bola podporovaná podobnosťou niektorých gnostických myšlienok (dualizmus) sozoroastrizmom.[15]
Korene gnosticizmu sa nachádzajú v polemike okrajových skupín diaspornéhojudaizmu s jeho hlavným prúdom, ktorú môžeme vidieť v gnostických textoch ako napr.Podstata Archontov (NHC II, 4), ktoré sa zaoberajú alternatívnym výkladom knihyGenezis. Gnóza sa vočijudaizmu ostro vymedzuje. Židovského BohaJahveho označuje menomDemiurg, ktorý podľa gnostikov len stvoril hmotný svet a v skutočnosti nad ním existuje vyšší neznámy boh, ktoréhožidia nevidia.[17] Gnostická predstava o bohu je paradoxne v mnohom podobná judaistickej, gnostický boh tiež nesie výraznémonoteistické rysy.
Na predstavy gnostikov vplývala aj židovskáapokalyptika, ktorá predpokladá skorý koniec sveta, a preto netreba hmotnému svetu prikladať veľký význam. Spásy sa dočkajú iba jedinci – apokalyptici, ktorým sa zjavil Boh a odhalil tajomstvo blížiaceho sa konca sveta.[18] Poznanie je teda rovnako ako v gnóze zjavené. Všetko zlo pochádza zo sveta, resp. z dejín.[19]
Jedným z predpokladov vzniku gnosticizmu bol myšlienkový kvas, ktorý vznikol naBlízkom východe po pádeAlexandrovej ríše. Po Blízkom východe sa šírili myšlienkyhelenizmu agréckej filozofie. Jedným z významných intelektuálnych centier prelomu letopočtov sa stala egyptskáAlexandria, ktorá bola zároveň jedným z významných gnostických centier. V gnóze môžeme pozorovať vplyvPlatónovej filozofie, predovšetkým v myšlienke vzostupu duše.[20] Podobní sú si aj dualizmom hmoty a ducha. Gnostici často používali prevzatú grécku terminológiu, termíny ako aión, ennoia, sofia, bythos.[20]
Gnosticizmus ďalej ovplyvnilo priamo alebo nepriamo egyptské náboženstvo, grécke mystéria (orfizmus),zoroastrizmus a židovskámudroslovecká literatúra.
Špecifický je vzťah gnosticizmus akresťanstva. Obidva smery sa začali navzájom ovplyvňovať na prelome 1. a 2. storočia, čoho výslednom je napríklad vznik gnosticko-kresťanských skupín akovalentinovci, ktorý fungovali vnútri cirkvi pravdepodobne až do 4. storočia a sami sa označovali ako jej elita.[21] Gnostici do svojich textov ľahko vložili postavuJežiša Krista a stotožnili ho so svojou predstavou oVykupiteľovi.
V kresťanstve môžeme vybadať gnostické vplyvy v predstavách o Vykupiteľovi v Pavlovom liste Filipanom a predovšetkým vJánovom evanjeliu[chýba zdroj]. Ďalej sa gnosticizmus nepriamo podieľala na rozvoji kresťanskej ortodoxie a filozofie, keďže práve v polemikách s gnózou sa formovala, vymedzovala a naberala na hĺbke. Niektorí ranokresťanskí autori, predovšetkýmÓrigenes, boli gnostickými myšlienkami priamo ovplyvnení.[22]
Gnostické učenie z hľadiska apoštolskej tradície odsúdil sv.Irenej z Lyonu. Jeho komplexný výklad je obsiahnutý v dieleProti bludom.[23] V ňom dokazuje, že gnostici nemajú apoštolskú postupnosť, všetky svoje vývody získali zmiešaním učenia pohanských náboženstiev,Platónovej filozofie a samotného Nového zákona. Za základ gnosticizmu je považovaný Šimon kúzelník, od ktorého vyšli všetci kacíri gnosticizmu.[23] Celkový výklad tohto diela obsahuje päť kníh, z ktorých každá premáha gnosticizmus z iného hľadiska. Prvá kniha učenie gnosticizmu vysvetľuje, druhá kniha popiera učenie o aiónoch na základe dôkazov o existencii jediného Boha. Tretia kniha vyvracia gnosticizmus na základe Písma a cirkevných podaní. Štvrtá kniha vyvracia gnosticizmus na základe výrokov PánaJežiša Krista. Posledná kniha dokladá skutočnú prítomnosť Tela a Krvi Pánovej vEucharistii a dokladá vzkriesenie tela, v ktoré gnostici neverili.
Kresťanská gnóza „bolo náboženstvo vykúpenia a zmierenia ľudského ducha s nevýslovnou veľkosťou Boha. Predstavovala zásadné skreslenie kresťanskej náuky v každom z týchto bodov a cirkev ju musela odmietnuť.“[25]
Odmietavo sa ku gnosticizmu postavil aj pápežFrantišek, napríklad predkonkláve, na kongregácii kardinálov, ako aj v iných vyjadreniach.[26][27]
Šimon Mág je mytologický zakladateľ gnózy, súčasníkJežiša Krista. Objavuje sa už vNovom zákone vSkutkoch apoštolov, v ktorých chce kúpiť odapoštola Petra moc na konaniezázrakov.[28] Pochádzal zoSamárie. PodľaJustína Mučeníka existovala komunita Šimona Mága, ktorá ho uctievala ako boha.[29] Podľa legendy v apokryfnýchSkutkoch Petrových bojoval svätý Peter a Šimon Mág, obidvaja predvádzali čarodejné kúsky.[30]Hippolytos Rímsky píše, že Šimon Mág sa nechal zahrabať do zeme s tým, že vstane z mŕtvych, ale nepodarilo sa mu to.[30] Jeho družkou mala byť Helena, bývalá neviestka, ktorá sa prehlásila za Ennoiu (gr.myšlienka) a spolu so Šimonom kázali poPalestíne.[31]
Šimonovým žiakom má byťMenandros, ktorý sa prehlásil za Vykupiteľa.[32] Jehokrst mal zaručiť nesmrteľnosť duše.[32]
Ďalším Šimonovým žiakom bol údajneSatornilos,lat.Saturninus, ktorý pôsobil v 2. storočí vAntiochii.[33] Svet bol podľa neho stvorený sedmianjelmi, z ktorých bol jeden židovským Bohom.[33] Delil ľudí na dve skupiny – dobrí ľudia s božskou iskrou a zlí ľudia, ktorí božskú iskru nemajú a budú zatratení.[32]
Významným gnostickým učiteľom bolBasileidés, ktorý pôsobil v 1. polovici 2. storočia vAlexandrii; bol plodný autor, mnoho sa toho ale od neho nezachovalo.Demiurga nazýval Abraxasom, čo je jedno z mien židovského Boha.[34] Vyznávaldoketickú kristológiu.[35]
Setovci mali byť gnostická skupina, ktorá odvodzuje svoj pôvod odŠéta (Séta),Adamovho syna, ktorý je zvestovateľom múdrosti a vykupiteľom.[36]
Ide skôr o bádateľský konštrukt, ktorý pospájal do jednej skupiny viaceré texty z Nag Hammadí, ktoré spájala predovšetkým myšlienka Seta ako Vykupiteľa a otca gnostikov.[36] Problémom je, že neexistujú spoľahlivé dôkazy o existencii setovcov.[37] Nie sú žiadne správy od hereziológov alebo samotnej skupiny, o tom, že naozaj existovali ako spoločnosť a tak sa nazývali.[37]
Najvýznamnejším dielom pripisovaným setovcom jeTajná kniha Jánova, ktorá je zachovaná v 4 verziách, ktoré sa ďalej delia na dlhú a krátku verziu.[38] Obsahuje zhrnutie základného gnostického mýtu. Pravdepodobne ide o kompiláciu viacerých textov s mnohými redakčnými úpravami, bola dodatočne christianizovaná.[39]
Valentinovci sú považovaní za najprepracovanejší a najúspešnejší gnostický systém. Fungovali predovšetkým v 2. – 3. storočí a boli silným konkurentom rodiacej sa katolíckej cirkvi. Za zakladateľa valentinovcov je označovanýValentínos, gnosticko-kresťanský učiteľ afilozof, ktorý pôsobil približne v rokoch 140 – 160 vRíme.[40] Bol považovaný za plodného autora, bohužiaľ až na zlomky sa z jeho diela nič nezachovalo.
Valentinovci boli rozšírení po celomStredomorí, čo viedlo po smrti Valentína k rozdeleniu na západných a východných valentinovcov.
Problematická je rekonštrukcia učenia valentinovcov, keďže sa zachovalo veľa prameňov od žiakovValentína, ale žiaden gnostický spis priamo od jeho zakladateľa. Predpokladá sa, že Valentínovo učenie malo dve roviny – exoternú, ktorá bola v súlade s kresťanským učením, a ezoterickú, ktorá bola tajná, obsahujúca gnostické myšlienky. Valentinovci mali zo všetkých gnostických skupín najprepracovanejšiu kozmogóniu, dochovalo sa dokonca päť rôznych verzií odhereziológov.[41]
Rudolph, Kurt(2010),Gnóze: podstata a dějiny náboženského směru pozdní antiky, Světová náboženství(1. vyd.), Praha: Vyšehrad,ISBN978-80-7021-947-8
Ismo Dunderberg, „The School of Valentinus“, in: Antti Marjanen – Petri Luomanen (eds.),A Companion to Second-Century Christian “Heretics”, Leiden: E. J. Brill 2005, 64–99.
Michael A. Williams, "Sethianism", in: Antti Marjanen – Petri Luomanen (eds.),A Companion to Second-Century Christian “Heretics”, Leiden: E. J. Brill 2005, str. 32–63.
Pokorný, Petr(1986),Píseň o perle: tajné knihy starověkých gnostiků(1. vyd.), Praha:Vyšehrad
Wouter J. Hanegraaff et al. (eds.),Dictionary of Gnosis & Western Esotericism, Leiden: E. J. Brill 2006.
