Giacomo Casanova, celým menomGiacomo Girolamo Casanova (*2. apríl1725,Benátky – †4. jún1798,Duchcov), bol taliansky spisovateľ-prozaik, dramatik,básnik, cestovateľ,voľnomyšlienkar. Svoje divadelné hry podpisoval menom de Saingalt.
Casanova sa narodil v Benátkach18.storočia v hereckej rodine. Matka Zanetta Casanovová bola krásnaprimadona, ktorá si aj po manželovej smrti vedela vytvoriť samostatnú kariéru v talianskom divadle. Jej vplyv v divadelnom prostredí postúpil natoľko, že pre ňu písali hry, napríkladCarlo Goldoni pre ňu napísal "La Pupilla".[1] Zanetta zverila výchovu syna Giacoma svojej matke. Príspevok starej mamy k výchove bol najmä vo vyliečení Giacomovej "tuposti" a krvácania z nosa tak, že ho zaviedla k čarodejnici. Domnievala sa, že je to potrebné, Casanova totiž ešte v ôsmich rokoch nevedel čítať.Keď jeho otec skonal predčasne v tridsiatich šiestich rokoch, zasiahli tútori sirôt. Giacomo sa dostal do opatrovníctva Alvisia Grimaniho, nielen veľmi bohatého a vplyvného, ale aj lakomého benátskeho patricia. Poslal ho doPadovy do školy, kde malý Giacomo žil v biede.
V roku1737 ako dvanásťročný vstúpil na pôdu univerzity vPadove, na právnickú fakultu. V roku1739 ju musel opustiť, lebo prehral definitívne posledné peniaze v hazarde. Vrátil sa do Benátok k starej mame. Ako šestnásťročný mládenec dostal nižšie cirkevné vysvätenie zásluhou vplyvu svojej matky. Prijali ho do služieb u senátora Malipiera. Tu sa dovŕšila jeho výchova typického benátskeho mládenca, ktorému nebola cudzia otvorenosť benátskych mravov.[2]
Umožnilo sa mu, aby ukázal svoju schopnosť písať kázne. Darilo sa mu a vybral do zvončeka slušnú sumu. Jeho kazateľská popularita vydržala tri mesiace, lebo sa začal zajakávať a začal trpieť trémou. No stále mal prístup do salónov aristokracie a kurtizán, ktorí riadili spoločenský život v Benátkach. Ctižiadostivý Casanova sa rozhodol po rôznych erotických dobrodružstvách odísť doRíma dúfajúc, že tam urobí kariéru. Neskôr odchádza doNeapola do služby kukardinálovi. Tu sa prejavila jeho nechuť robiť tento typ kariéry, keď sa v jednej intrige postavil na stranu bezmocného dievčaťa proti svojmu chlebodarcovi prekaziac mu intímne dobrodružstvo. Casanova dostáva výpoveď z cirkevných kruhov a odporúčajúci list doIstanbulu. Zahodil masku mladého abbého a kúpil si v Benátkach hodnosť nižšieho dôstojníka, načo odcestoval doOsmanskej ríše a na ostrovKorfu. V Istanbule bol hosťom Ahmeda pašu, francúzskeho šľachtica a islamského konvertitu zaujímajúceho vysoké postavenie na dvore sultána.Ahmed paša pred konvertovaním velil kresťanskej armáde, ktorá natrvalo porazila a vyhnala Osmanov zEurópy. Casanova dostal od neho školenie vo voľnomyšlienkarstve, ktoré dovŕšilo jeho vzdelanie začaté u Malipiera, vRíme aNeapole.
Spôsob života Casanovu bolo odvtedy cestovanie po Európe, návraty do Benátok, hazardné hráčstvo, dobrodružstvá so ženami a pokusy preniknúť do aristokratických kruhov ako rovnocenný člen, čo sa mu nikdy nepodarilo. Zvyčajne sa zaplietol v ich budoároch, no do salónov neprenikol.
V roku1753 vstúpil do slobodomurárskej lóže vLyone, o čom svedčí len spomienka v jeho pamätiach. Po dlhšom pobyte vo Francúzsku odcestoval doViedne a odtiaľ odišiel na výlet doBratislavy (vtedy Pressburg). V roku1753 zavítal aj do biskupského paláca na ples, kde uvidel sedieť kniežacieho biskupa nad kopou zlata a hraťfarao. Casanova mal vtedy dvadsaťosem rokov. Túto udalosť spomína vo svojich pamätiach.[3]
V spleti dobrodružstiev, intríg a pobytu na hrane šikmej plochy sa zaujímavo vyníma jeho nápad inštalovať štátnu lotériu ako prostriedok na zvýšenie príjmu do štátneho rozpočtuFrancúzska. Projekt sám vymyslel, presadil, no politický osoh a zisk z neho mal kardinál de Bernis. Casanovov výmysel bol prvou uskutočnenou štátnoulotériou v dejinách a odvtedy sa veľmi dobre ujal.
Z nedostatku iných peňažných zdrojov začal písať. Vymyslel projekt prekladuIliady, na ktorý získal dar od veľa aristokratov a boháčov v Benátkach. Bol pomerne dobre vzdelaný v klasických vedách ako literatúra a dejiny. Bol hudobne nadaný, hral na husliach. Ovládal výborne francúzštinu, ktorá v 18. storočí dominovala v Európe ako diplomatický a kultúrny jazyk. Vedel vynikajúco šermovať. Napriek svojmu voľnomyšlienkarstvu sa vždy postavil na stranu bezmocných žien, čo je v protiklade so zaužívaným názorom o jeho povrchnosti a sebeckosti. Ako dôkaz sa dá uviesť súboj vPoľsku o česť jednej benátskej kurtizány. Pravidelne posielal peniaze svojej družke a synovi do Benátok, ktorých tam zanechal po osemročnom spoločnom živote.
Benátky v ére Casanovu
Medzi jeho nedostatky patrila nestálosť a zvyk prežívať v okrajových skupinách spoločnosti ako hazardní hráči, herci, kaukliari a cirkusanti, mystici, čarodejníci a kurtizány. Dostal sa aj do väzenia. Jeho pobyt v benátskych olovených komorách a útek je známy z jeho dielaHistória môjho úteku, vydaného v roku1787. Pravdepodobne bol uväznený za to, že zviedol mníšku pochádzajúcu zo vznešeného benátskeho rodu a za podozrenie zo špionáže.
Napokon, najkontroverznejšie obdobie tohto voľnomyšlienkarskeho osvieteneckého dobrodruha bolo obdobie medzi1774 – 1782, keď ho nakoniec zobrala Serenissima na milosť a mohol sa vrátiť z 19-ročného vyhnanstva do Benátok. Osem rokov sa živil ako udavačinkvizície.[4] Zbieral informácie o známych, ktorí čítali zakázanú literatúru:Lukianos,Voltaire,Niccolò Machiaveli ajJulien Offray de La Mettrie, atď. Benátska inkvizícia, mimoriadne agilná, archivovala Casanovove písomné udania. Casanova napísal opäťpamflet proti mocnej rodine Grimaniovcov. Bez peňazí odišiel doTerstu. Tu začal svoju poslednú európsku cestu doViedne,Kolína,Aachen,Amsterdamu,Bruselu aParíža. Nakoniec sa mu naskytla príležitosť pracovať u benátskeho veľvyslanca vo Viedni ako tajomník do roka1785.
Vypovedali ho z viacerých štátov Európy, kde sa predtým dostal do súkromného styku s najvyššími mocnármi, prelátmi a diplomatmi. Casanova bol podľa vlastných pamätí člen slobodomurárskej lóže vo Francúzsku, v službách ktorej cestoval ako posol a údajný agent. Svoje prijatie do lóže opísal v pamätiach.
Udalostiam okoloFrancúzskej revolúcie sa však vyhol, od roka1785 pobýval už na zámku Duchcov u kniežaťa z Valdštejna. Sústreďoval sa na spisovanie svojich rokokových dobrodružstiev v dielePamäte, história môjho života. Obsahuje tritisíc stránok obsažných spomienok až do roka1774. V prvom roku svojho pobytu na Duchcove napísalesejPojednanie o mravoch, vedách a umeniach. Občas cestoval, aby sa stretol sGoethem voWeimare alebo si išiel hľadať prácu doBerlína. Skonal na Duchcove v roku1798. Jeho najobľúbenejšia veta bola:Fata viam invenient. (Osud si svoju cestu nájde)[5]
1752 – Zoroastro,tragédia, Zoroastro, tragedia tradotta dal Francese, da rappresentarsi nel Regio Elettoral Teatro di Dresda, dalla compagnia de' comici italiani in attuale servizio di Sua Maestà nel carnevale dell’anno MDCCLII. Dresda.
1753 – La Moluccheide, o sia i gemelli rivali. Dresda
1769 – Confutazione della Storia del Governo Veneto d’Amelot de la Houssaie, Amsterdam (Lugano). Kritika histórie benátskej vlády Amelota de la Houssaie.
1772 – Kozia srsť. Epištola. Lana caprina. Epistola di un licantropo. Bologna.
1775 – Ilias od Homéra, taliansky preklad v ottava rima-stanca, Dell’Iliade di Omero tradotta in ottava rima. Venezia.
1780 – Rozličné dielka – Súboj, Opuscoli miscellanei – Il duello – Lettere della nobil donna Silvia Belegno alla nobildonzella Laura Gussoni. Venezia.
1781 – Oznamovateľ Tálie, Le messager de Thalie. Venezia., založenie časopisu
1782 – Humorné vojenské zamilované príbehy zo 14.stor. od Giovanniho Gradeniga a Giovanniho Dolfina, Di aneddoti viniziani militari ed amorosi del secolo decimoquarto sotto i dogadi di Giovanni Gradenigo e di Giovanni Dolfin. Venezia.
1782 – Né amori né donne ovvero la stalla ripulita. Venezia. Ani láska ani ženy nevyčistia stajňu.
1786 – Monológ mysliteľa, Soliloque d’un penseur, Prague chez Jean Ferdinande noble de Shonfeld imprimeur et libraire.
1788 – Icosameron alebo história Eduarda a Elisabeth, ktorí strávili 80 rokov u Mégramicres pôvodných obyvateľov Protokozmu vo vnútri zeme, utopický román, Icosameron ou histoire d’Edouard, et d’Elisabeth qui passèrent quatre vingts ans chez les Mégramicres habitante aborigènes du Protocosme dans l’interieur de notre globe, traduite de l’anglois par Jacques Casanova de Seingalt Vénitien Docteur ès lois Bibliothécaire de Monsieur le Comte de Waldstein seigneur de Dux Chambellan de S.M.I.R.A., Prague à l’imprimerie de l’école normale.
1790 – Riešenie délskeho problému, Solution du problème deliaque[pozn 1] démontrée par Jacques Casanova de Seingalt, Bibliothécaire de Monsieur le Comte de Waldstein, segneur de Dux en Bohème e c., Dresde, De l’imprimerie de C.C. Meinhold.
1790 - Priemet desaťstenu, dané v Duchcove v Čechách Jacquesom Casanovom de Saingalt, Corollaire a la duplication de l’Hexaedre donnée a Dux en Boheme, par Jacques Casanova de Seingalt, Dresda.
1790 – Geometrická demonštrácia priemetu kocky, Demonstration geometrique de la duplicaton du cube. Corollaire second, Dresda.
1797 – Leonardovi Snetlage, doktorovi práv na univerzite v Goettingene, Jacques Casanova, doktor práv na univerzite v Janove, À Léonard Snetlage, Docteur en droit de l’Université de Gottingue, Jacques Casanova, docteur en droit de l’Université de Padoue.
1860 – Mémoires de Jacques Casanova de Seingalt, écrits par lui-même. Nequidquam sapit qui sibi non sapit. Édition originale, la seule complète. Édition bâtie sur la contrefaçon Busoni
1880 – Mémoires de J.Casanova De Singalt écrit par lui-même-Nouvelle édition: Garnier Frères Paris.
1960-1961 – Histoire de ma vie, F.A. Brockhaus, Wiesbaden et Plon, Paris.
