| Franz Halder | |
 | |
| Narodenie | 30. jún1884 Würzburg,Nemecké cisárstvo |
|---|---|
| Úmrtie | 2. apríl1972 (87 rokov) Aschau im Chiemgau,Nemecká spolková republika |
| Národnosť | nemecká |
| Zamestnanie | armádny generál, v rokoch 1938-1942 náčelník generálneho štábu pozemných síl (OKH) |
| Alma mater | Bayerische Kriegsakademie |
| Aktívne roky | 1902–1945 |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Franz Halder |
Franz Halder (*30. jún1884,Würzburg,Nemecké cisárstvo - †2. apríl1972,Aschau im Chiemgau,Nemecká spolková republika) bol nemeckýarmádny generál, počasdruhej svetovej vojny v rokoch 1938-1942 náčelník štábu Hlavného veliteľstva pozemných síl (Oberkommando des Heeres -OKH). Zohral významnú úlohu pri plánovaní nemeckých vojenských operácií v úvodných rokoch druhej svetovej vojny. Zo svojej funkcie bol odvolaný pre časté nezhody sAdolfom Hitlerom.
Pochádzal z vojenskej rodiny. Jeho otec bol generálom bavorskej armády. Narodil sa 30. júna 1884 voWürzburgu. V roku 1902 vstúpil do armády. Po absolvovaní kadetskej školy v roku 1904 získal hodnosť poručík. Následne navštevoval delostreleckú školu. Pred začiatkomprvej svetovej vojny začal študovať naBavorskej vojenskej akadémii, ktorú ukončil v roku 1914. Následne nastúpil do štábu bavorského 3. zboru.
Počas prvej svetovej vojny slúžil v štábnych funkciách na západnýzápadnom ajvýchodnom fronte. V auguste 1915 bol povýšený do hodnostikapitána (Hauptmann) a slúžil v štábe 6. armády pod velením Bavorského korunného princa Rupprechta. Neskôr slúžil v štábe 2. a 4. armády.
Po skončení vojny slúžil spočiatku na oddelení výcviku na ministerstveReichswehru. V rokoch1921 až1923 vyučoval v Mníchove taktiku vo vojenskom obvode Wehrkreis VII. V roku1924 bol povýšený do hodnosti majora a od roku1926 slúžil ako vedúci operačného oddelenia obvodu v Mníchove. V roku1929 bol povýšený do hodnostipodplukovníka (Oberstleutnant) a následne do roku1931 pracoval v cvičnom štábe na ministerstve Reichswehru.
V decembri 1931 bol Halder povýšený do hodnostiplukovníka (Oberst) a slúžil ako náčelník štábu obvodu Wehrkreis Kdo VI vMünsteri voVestfálsku, kde pracoval až do začiatku roku 1934. V októbri 1934 bol povýšený do hodnostigenerálmajora a slúžil ako veliteľ7. pechotnej divízie v Mníchove. V auguste 1936 bol Halder povýšený do hodnostigenerálporučík. Onedlho bol poverený vedením oddelenia výcviku na nacistami znovuobnovenom Generálnom štábe v Berlíne. V tomto období riadil viacero veľkých cvičení, ktoré boli uskutočnené po zavedeníbrannej povinnosti v krajine.
V februári 1938 získal hodnosť generála delostrelectva (General der Artillerie). V tomto období ho po prvýkrát oslovil generálWilhelm Keitel s otázkou, či sa nechce stať náčelníkom Hlavného veliteľstva ozbrojených síl (OKW), čím by podliehal priamemu veleniu generálaWaltera von Reichenaua. Halder však odmietol so slovami, že by s Reichenauom nedokázal pracovať. Následne bol na tento post dosadenýWalther von Brauchitsch. Halder sa stal náčelníkom štábu Hlavného veliteľstva pozemných síl (Oberkommando des Heeres -OKH) na tomto poste nahradil generálaLudwiga Becka.
Po týždni v tejto funkcii predostrel na porade s Hitlerom plán útoku naČesko-Slovensko počítajúci s dvojitým obchvatným úderom, ktorý Hitler presadzujúci jeden hlavný úder na Prahu, zamietol. K útoku na Česko-Slovensko nakoniec nedošlo v dôsledku výsledkovMníchovskej dohody.
Halder sa podieľal na plánovaní všetkých bojových operácií nemeckých pozemných síl v prvej častidruhej svetovej vojny. Za svoju úlohu v prípraveútoku na Poľsko bol vyznamenaný 27. októbra 1939Rytierskym krížom. Podľa záznamov z osobného denníka, Halder už v tejto dobe vedel o prípravách nacistických represálií voči Židom a poľskej inteligencii. Je tiež známe, že sa pokúšal presvedčiť von Brauchitscha aby sa spoločne pokúsili oklieštiť Hitlerovu agresívnu politiku voči okolitým krajinám, na čo Brauchitsch nepristúpil. Halderovi sa však v tomto období podarilo sústrediť zodpovednosť za vedenie ozbrojených síl pod svoju kontrolu.[1]
Bol odporcom plánuvpádu do Nórska, ktorý považoval za neuskotočniteľný nemeckými silami. Jeho organizáciou bolo napokon poverenéOKW a velenie námorníctvaOKM. V obdobíčudnej vojny sa tajne stretol sCarlom Goerdelerom, ktorý mu navrhoval zorganizovaniepuču s cieľom odstrániť Hitlera a jednať s Britániou a Francúzskom o mieri. Halder takýto puč nepovažoval za uskutočniteľný a odmietol ho. Následne sa významnou mierou podieľal na vypracovaní a realizácii plánuútoku na Francúzsko, Belgicko a Holandsko na jar 1940. Po úspešnom obsadení Francúzska, vďakavon Mansteinovmu plánu útoku cezArdeny, bol povýšený do hodnosti generálplukovníkGeneraloberst. Následne sa podieľal na prípraveútoku na Balkánske krajiny.
V auguste 1940 začal pracovať na príprave plánu útoku na nemeckého spojenca -Sovietsky zväz, pod kódovým označenímoperácia Barbarossa. Keď na vojenskej porade Hitler v jeho prítomnosti vyhlásil, že vojna proti Sovietskemu zväzu bude musieť byť vedená bez akýchkoľvek zavedených pravidiel, pretože to bude vyhladzovacia vojna, Halder, ktorý inak bežne s Hitlerom vo vojenských záležitostiach nahlas nesúhlasil, neprotestoval. Bol tiež zástancom likvidácie sovietskych vojenskýchpolitických komisárov a tvrdého zaobchádzania s prejavmi odporu na okupovaných územiach.
V decembri 1941 sovietske vojská zastavili postup nemeckých vojsk naMoskvu a rozbehli protiofenzívu, ktorá prinútila Nemcov k prvému rozsiahlemu ústupu vo vojne. Hitler následne odvolal veliteľa OKHvon Brauchitscha a nastúpil do funkcie Halderovho nadriadeného osobne. Halder touto zmenou síce nebol nadšený ale predpokladal, že Nemecko je napriek tomu na najlepšej ceste vyhrať vojnu. V lete 1942 Halder pri diskusii s Hitlerom vyslovil názor, že výrazne podcenili silu sovietskejčervenej armády. V tomto období prikročila nemecká armáda k realizáciiplánu Blau, čo bolo kódové označenie pre útok na južnú časť Sovietskeho zväzu. Halder si vtedy prečítal pamäti bielogvardejského generálaAntona Denikina, ktorý počasruskej občianskej vojny viedol neúspešný útok naCaricyn (pôvodný názov mestaStalingrad). Halder našiel medzi nemeckým postupom6. armády a Denikinovou kampaňou viacero paralel a svojho nadriadeného na to upozorňoval. S Hitlerom tiež nesúhlasil v otázke rozdelenia a presunu časti sílvon Mansteinovej11. armády na obsadenieLeningradu. Nesúhlasil tiež s rozdelenímSkupiny armád Juh na dva celky pre súčasný útok na Stalingrad ajKaukaz a celkovo s plánom postupu nemeckých vojsk na Kaukaz. Keď začal na jeseň 1942 poukazovať na základe zistení rozviedky, že sovieti pripravujú zaDonom aVolgou proti jeho jednotkám protiofenzívu, na ktorú sa treba pripraviť dostal sa do ostrého sporu s Hitlerom, ktorý ho 24. septembra 1942 odvolal z funkcie. Halder následne odišiel do zálohy. Vo funkcii ho nahradil gen.Kurt Zeitzler. Nemecké vojská útočiace na južnú časť ZSSR boli zaskočené sovietskou zimnouprotiofenzívou pri Stalingrade.Skupina armád juh bola v bojoch takmer zničená. Strata nemeckej6. armády ale aj rumunských, talianskych a maďarských armád mala za následok dovtedy najväčšiu nemeckú porážku vo vojne.
Mimo služby Halder udržiaval styk s prepusteným generálom Beckom, ktorý v tomto období pripravil viacero atentátov namierených na Hitlera.[1] Po neúspešnomatentáte na Hitlera 20. júla 1944 bol Halder ako podozrivý zo sprisahania voči Hitlerovi zatknutýgestapom a držaný vkoncentračnom tábore Flossenburg aDachau. Spolu s ním bola dobrovoľne uväznená aj jeho žena Gertruda. Koncom apríla 1945 bolo asi 120 prominentných väzňov (viacerí s rodinami) presunutých z nacistických táborov doTirolska. 27. apríla 1945 pri obciNiederdorf boli strážeSS zastavené oddielom vojakovWehrmachtu a väzni oslobodení. Vojaci nemeckej armády oslobodili väzňov aj kvôli faktu, že medzi nimi spoznali Haldera. Viacerým z nich tak zachránili život, pretožeHimmler nariadil strážam aby 29. apríla väzňov zlikvidovali.[2] 4. mája 1945 bol spolu s ostatnými väzňami odovzdaný do rúk amerických vojsk. Následné dva roky strávil vzajatí.
Medzi rokmi 1948 a 1961 pracoval ako veliteľ nemeckej Historickej styčnej skupiny pre historické oddelenie americkej armády ako vojnový historik, pri spracovávaní nemeckých vojnových skúseností z bojov, za čo bol americkou vládou v roku 1961 vyznamenaný. Počas druhej svetovej vojny si viedol podrobný denník, ktorý bol po vojne knižne vydaný a stal sa dôležitým zdrojom informácii o nacistickom najvyššom velení. Po vojne zastával názor za znovuvyzbrojenie Západného Nemecka. Zomrel v roku 1972 vAschau im Chiemgau v Bavorsku.
Commons ponúka multimediálne súbory na témuFranz HalderTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkuFranz Halder na anglickej Wikipédii.
