Narodil sa ako najstarší synHenricha I. a jeho tretej manželkyAnny Kyjevskej, dcéry kyjevského kniežaťaJaroslava I. Múdreho. V kapetovskom rode nezvyčajné meno Filip, býva spájané s byzantským vplyvom na kyjevskom dvore, prípadne s úctou, ktorej sa apoštolFilip vKyjeve tešil.[1] Ešte za života svojho otca bol v siedmich rokoch korunovaný za spolukráľa vReims. Keď jeho otec4. augusta1060 zomrel, stal sa Filip bez problémov jeho nástupcom. Vzhľadom k veku mu bol za poručníka určený jeho strýko, flanderský grófBalduin V.[2] Významnú úlohu hrala aj kráľovná matka, ktorá o svoj vplyv prišla skorým sobášom s grófom Rudolfom z Valois.[3]
V roku1067, po dovŕšení pätnástich rokov, prevzal vládu. Nové spojenectvo spečatil kráľov sobáš sBertou, nevlastnou dcérouRóberta I. Flanderského.[4] V ďalších rokoch sa Filipovi podarilo získaťVexin. Hlavným cieľom jeho politiky však bola snaha o rozdelenie Anglicka a Normandie. Podporoval preto vzburuRóberta II. Normandského proti jeho otcoviViliamovi Dobyvateľovi. To sa splnilo v roku1087, kedy Róbert po smrti Viliama Dobyvateľa získalNormandiu a druhý synViliam II.Anglicko.[5] Keď sa však Róbert rozhodol vydať naprvú križiacku výpravu založil Normandiu svojmu bratovi Viliamovi, aby získal peniaze na vyzbrojenie vojska. Anglicko a Normandia tak boli opäť zjednotené pod jedným vládcom.
V roku1092 Filip zapudil svoju manželku Bertu. Dôvodom podľa súdobého kronikáraViliama z Malmesbury bolo vraj tiež to, že zapudená kráľovná bola príliš tlstá.[6] Jej nástupkyňou sa mala staťBertrada z Montfortu, ktorá ale bola už vydatá zaFulka IV. z Anjou. Filip ju teda najprv uniesol a potom sa s ňou oženil.
„
Svoju vlastnú ženu odvrhol a spojil sa manželstvom so ženou svojho vazala
Z tohto dôvodu bol na synode vAutune Filipexkomunikovaný.[8] O rok neskôr na koncile vClermonte, ktorý vyhlásilprvú krížovú výpravu, potvrdil exkomunikáciu i pápežUrban II. O dva roky neskôr sa kráľ naokocudzoložstva zriekol a získal pápežské odpustenie. Exkomunikovaný bol znovu v roku1099 a v roku1104 alebo1105 zložil spoločne s Bertradou v Paríži ďalšiu planú prísahu, že sa od seba odlúčia.[9]
„
Zatiaľ čo syn činil každým dňom pokroky, strácal Filip, jeho otec, sily. Lebo od doby, kedy žil s grófkou z Anjou v cudzoložnom spojení, nerobil nič, čo by bolo primerané jeho kráľovskej dôstojnosti. Plný žiadosti po žene, ktorú ulúpil, išlo mu už len o uspokojovanie svojich telesných túžob. Preto sa nestaral o vlastnú ríšu a nešetril ani zdravie svojho tela...
↑EHLERS, Joachim; MÜLLER, Heribert; SCHNEIDMÜLLER, Bernd, a kol.Francouzští králové v období středověku: od Oda ke Karlu VIII. (888-1498). Praha: Argo, 2003. 420 s.ISBN80-7203-465-0. S.109-111.
