| Explorer 7 | |
| vedecká družica | |
 | |
| Prevádzkovateľ | NASA |
|---|---|
| Hlavní dodávatelia | NASA |
| Iné názvy | S 1A |
| Družica | Zeme |
| Dátum štartu | 13. október1959 |
| Nosná raketa | Juno II |
| Kozmodróm | Cape CanaveralLC-5 |
| Trvanie misie | 681 dní |
| COSPAR ID | 1959-009A (22) |
| Hmotnosť | 41,5kg |
| Elementy dráhy | |
| Epocha | 59-10-17.16 |
| Inklinácia | 50,27° |
| Apoapsida | 1 090 km |
| Periapsida | 560 km |
| Doba obehu | 101,4 min |
Explorer 7 bolaamerickávedecká družica, vypustená v roku1959. Družica sa zaoberala výskumom nabitých častíc,solárnej radiácie amikrometeoritov. Konštrukčne bola zhodná s predchádzajúcou neúspešnou družicou Explorer 7X (S-1), ktorá bola zničená pri štarte.
Družica bola stabilizovaná rotáciou a jej vonkajšia konštrukcia sa skladala z dvochkužeľových škrupín zosklolaminátu, ktoré boli spojené stredovouhliníkovou sekciou valcovitého tvaru. Priemer sondy v stredovej časti bol 750 milimetrov a výška bola taktiež 750 milimetrov. Dodávkuelektrickej energie zabezpečovalo približne 3000solárnych článkov umiestnených na hornej i dolnej kónickej časti. Dodatočné napájanie obstarávalo 15nikel-kadmiových batérií. Tieto batérie boli umiestnené po obvode centrálnej sekcie a pri rotácii družice slúžili akozotrvačník a napomáhali tak jej stabilizácii. Na centrálnej sekcii boli umiestnené dvedipólovéantény s výkonom jednéhowattu pracujúce v pásmeHF (nafrekvencii 20MHz), ktoré vysielalitelemetrické dáta späť na Zem. Anténarádiomajáku pre sledovanie družice bola nainštalovaná na spodku dolnej kónickej časti a pracovala v pásmeVHF (na frekvencii 108 MHz).
Po obvode centrálnej sekcie bolo umiestnených päťbolometrov na meranie tepelného (infračerveného) žiarenia a tri detekčné bunky mikrometeoritov na báze sulfidov kadmia. Na detekciu a meranieLymanovho-α žiarenia boli v hornej kužeľovej sekcii naproti sebe umiestnenéionizačné komory. Jedna s okienkom zfluoridu lítneho a druhá s okienkomberýlia. Na vrchu satelitu byGeigerov počítač pre detekciukozmického žiarenia. Hlavná ionizačná komora pre detekciu nabitých častíc z radiačných pásov Zeme a kozmického žiarenia bola umiestnená uprostred vrchnej kužeľové sekcie.
Experiment bol navrhnutý na meranie dopadajúceho a odrazeného slnečnéhoultrafialového ainfračerveného žiarenia vyžarovaného Zemou s cieľom lepšie pochopiť hnacie sily v zemskej atmosfére. Na meranie slúžilo päť bolometrov. Prvé dva reagovali rovnako na vyžarovanie Slnka aj Zeme, tretí reagoval lepšie na vyžarovanie zo Zeme, štvrtý bol zameraný na priame slnečné žiarenie a piaty bol chránený pred priamym slnečným žiarením a meral iba žiarenie odrazené Zemou. Celá meracia sekvencia trvala 30 sekúnd. Počas jedného obehu tak bolo možné vykonať približne 180 meraní. Experiment bol úspešný a použiteľné dáta boli získavané až do 28. februára 1961. Vedúcim tohto výskumu bolVerner E. Suomi zUniversity of Wisconsin-Madison.
Cieľom merania bolo zaznamenávať dlhodobé dáta oröntgenovom žiarení pochádzajúceho zoSlnka a oLymanovom-α žiarenia a tie potom zladiť s reakciami a správanímzemskej atmosféry. Merania bola vykonávané v dvoch ionizačných komorách. Namerané údaje však nebolo možné interpretovať v zmysle dopadajúceho slnečného žiarenia. Bolo to spôsobené prienikmi častíc (elektróny s energiu 150keV) zVan Allenových radiačných pásov do obvodov detektora a tiež problémami so spätnou väzbou zosilňovača. Vedúcim výskumu bolHerbert D. Friedman zUS Naval Research Laboratory.
Tento experiment bol navrhnutý na meranie ťažkých častíc v toku primárneho kozmického žiarenia. Častice boli detegované a oddelené v ionizačný komorách podľa ichatómových čísiel, Z> 5, Z> 8 a Z> 15. Pri prieniku častice do ionizačnej komory bol vydaný pulz, ktoréhoamplitúda bola v podstate nezávislá od energie častice, ale bola úmerná druhej mocnine atómového čísla dopadajúcej častice. Odčítanie hodnôt zo všetkých troch nezávislých počítadiel prebiehalo raz za 15 sekúnd. Meranie prebiehalo podľa plánu od vypustenia do 25. októbra 1959. Experiment bežal i po plánovanom ukončení a dáta odoslané do 31. mája 1960 boli použiteľné približne na 80 %. Problémy však predstavovala detekcia častíc s nízkymi atómovými číslami a od júna 1960 už bolo získaných veľmi málo použiteľných údajov. Výskum viedolMartin A. Pomerantz zBartol Research Foundation.
Dva všesmerové Geigerove počítače (Anton 302 a 112) boli použité ku komplexnému priestorovému a časovému monitorovaniu celkovej intenzity kozmického žiarenia, časticového žiarenia zachyteného v geomagnetickej pasci a solárnychprotónov. Detektor bol citlivý na protóny (energia nad 20 MeV) a elektróny (energia nad 30 keV). Experiment fungoval uspokojivo od vypustenia družice až do 28. februára 1961. Vedúcim výskumníkom bolJames Van Allen zUniversity of Iowa.
