Epikureizmus aleboepikurejská škola aleboEpikurova záhrada jefilozofický smer - učenieEpikura a jeho žiakov. Epikureizmus si o. i. kládol dve úlohy: 1. teoreticky vysvetliť svet prírody spolu s doň patriacim človekom a 2. poskytnúť človeku koncepciu života v podobe podrobne vypracovaného systému, opierajúcu sa o toto vysvetlenie. V prvom prípade nadväzoval naDemokritovatomizmus, v druhom na filozofiukyrenaikov. Cieľom epikurejskejfilozofie bolo zabezpečiť človeku pokoj a šťastie, ktoré malo plynúť z oslobodenia sa v oblasti vlastného individuálneho života od všetkých nepokojov a starostí.[1]
Poznanie prírody, jej zákonov i nimi riadených javov a zdôvodnenie, že nad všetkým vládnu zákony hmoty, malo oslobodiť človeka od strachu pred bohmi a pred smrťou a naučiť ho, že všetko závisí od jeho slobodnej vôle. Takto veda o prírode pripravuje v epikureizme základy materialistickej etiky, ktorá je hlavným obsahom epikurejskej filozofie.[1]
Epikurova škola mala charakter spolku alebo akejsi náboženskej obce, v ktorej Epikurovi žiaci i s rodinami uvádzali do praxe katecheticky chápanú filozofiu svojho majstra. Po smrti Epikura vznikol okolo neho zvláštny kult a jeho filozofia sa začala šíriť ako umenie života. Epikureizmus prenikol ako prvý z gréckych filozofických smerov na územieRíma a už koncom2. stor. pred Kr. vznikli latinské epikurejské diela.[1]
- ↑abcFILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
- LONG, Anthony A.Hellénistická filosofie : stoikové, epikurejci, skeptikové. Preklad Petr Kolev. Vyd. 1. Praha :OIKOYMENH, 2003. 341 s. (Dějiny filosofie; zv. 3.)ISBN80-7298-077-7. S. 29 – 101.
