Enteogén (doslovne „tvorí vnútri boha“,en- „v“,-theo- „božstvo“,-gen „tvorí“).[1] V užšom zmysle je to psychoaktívna látka, používaná v súvislosti s náboženstvom ašamanizmom. V minulosti sa enteogény vyrábali hlavne z rastlinných zdrojov a mali rôznorodé využitie v tradičných náboženských systémoch. S príchodom organickej chémie pribudlo množstvo syntetických substancií s porovnateľným účinok. V širšom význame sa pojementeogén používa v súvislosti s látkou, ktorá má rovnaké účinky, ale nemusí mať jej použitie priamy súvis s náboženstvom alebo tradičnou spiritualitou, t. j. podľa toho, či sa látka užíva s pôvodným zámerom, alebo kvôli zábave. Spirituálne účinky dokazujúpeer review štúdie,[2] pretože priamy výskum je problematický kvôli všeobecnému legislatívnemu zákazu používania týchto látok. Zo starovekých zdrojov je známy napr. gréckykykeon, africkáiboga, védskasóma aleboamrit. Enteogény sa používajú pri nábožensko-magických rituáloch tisícky rokov. V súčasnej západnej spoločnosti je častý napr.meskalín,DMT,LSD,psilocín,psilocybín,ibogain asalvinorín A.
Slovoenteogén jeneologizmus odvodený z dvoch slov,starogr.ἔνθεος/ˈentʰeos/ aγενέσθαι/geˈnestʰai/. Adjektívumentheos sa dá preložiť ako „plný boha“, „inšpirovaný bohom“, „posadnutý bohom“. Je to tiež koreň slovaentuziazmus. Gréci toto slovo používali ako pochvalu umelcom.Genesthai znamená „nadobudnúť jestvovanie“. Enteogén potom znamená látku, ktorá spôsobuje, že človek zažije pocity naplnenia, ktoré sú známe v súvislosti s náboženstvom alebo spiritualitou.
Slovo vymyslela v roku 1979 skupina etnobotanikov a odborníkov na mytológiu (Carl A. P. Ruck, Jeremy Bigwood, Danny Staples, Richard Evans Schultes, Jonathan Ott a R. Gordon Wasson). Okrem bežného sa uvádza aj doslovný význam, ktorý znamená „to, čo spôsobuje, aby boh bol vnútri niekoho“. Oproti bežnejšiemu významu, spomenutému na začiatku, treba podotknúť, že enteogén nenaznačuje, že niečo je stvorené (ako protiklad k niečomu vnímanému, čo tu už je), a ani že je niečo zažívané, čo sa nachádza vnútri človeka (ako protiklad k niečomu, čo existuje nezávisle).
Slovo bolo vytvorené ako náhrada za pojmyhalucinogén, spopularizovanýAldousom Huxleyom, ktorý experimentoval s meskalínom, a výrazpsychedelický, grécky neologizmus vo význame „týkajúci sa prejavu mysle“, ktorý zaviedol psychiaterHumphry Osmond.Carl Ruck a jeho kolegovia sú presvedčení, že výrazhalucinogén nie je správny kvôli etymologickej súvislosti so slovami akodelírium alebonepríčetnosť. Výrazpsychedelický je tiež problematický, pretože znie podobne ako slová, ktoré súvisia spsychózou, alebo sú nezvratne späté s rôznymi pojmami pop-kultúry 60. rokov. Slovoenteogén sa môže používať akosynonymum s predchádzajúcimi výrazmi, alebo môže zdôrazňovať určitú vlastnosť látky, či zámer jej využitia.
Významy výrazuenteogén definoval Ruck so skupinou spolupracovníkov takto:
Výraz sa od roku 1979, keď bol navrhnutý, rozšíril do niektorých oblastí. Vyplnil prázdne miesto pre tých používateľoch enteogénov, ktorí cítili, že výrazhalucinogén, ostávajúci dodnes bežným v lekárskej, chemickej a antropologickej literatúre, degraduje ich zážitky a z nich plynúce chápanie sveta. V takto striktnom význame sa výraz začal používať hlavne v náboženských a duchovných skupinách.
Používanie slova „enteogén“ ako synonymum k pojmu „halucinogén“ sa niekedy stretáva s výhradami v troch bodoch:
Ideologické výhrady k používaniu termínu v širšom kontexte často závisia od rozšírenia rôznych náboženských a sekulárnych tabu tém, ktoré obklopujú psychoaktívne drogy. Oba tábory, odporcovia a zástancovia sekulárneho využívania halucinogénov, používajú pojem „enteogén“ akoeufemizmus v širšom význame slova. Kritici často vidia v jeho aplikácii snahu zakryť to, čo chápu ako nelegitímnu motiváciu a súvislosť so sekulárnym využívaním drog. Niektorí oponenti majú rovnako výhrady voči spôsobu aplikácie termínu ako synonyma slova „halucinogén“ vnútri komunít a vo vedeckej literatúre, ktorý znehodnocuje kladné vlastnosti sekulárneho využívania drog, ktoré však ostávajú podľa nich aj napriek tomu platné.
Okrem toho jestvujú pochybnosti o váhe náboženských zážitkov, ktoré sú dosahované pomocou drog. Tvrdenia, že tieto zážitky sú menej závažné ako tie, čo sú dosiahnuté bez pomoci posvätných katalyzátorov, narážajú na opisy zážitkov používateľov enteogénov, ktoré sú na nerozoznanie od množstva správ o podobných zážitkoch dosiahnutých bez takejto stimulácie. Toto tvrdenie sa totiž zakladá na domnienke, že známi mystici nepoužívali určité látky a neboli pod vplyvom trebárs jasnovidných rastlín. Túto domnienku spochybňuje Dan Merkur.[3]
V roku 1962 sa uskutočnil experiment, ktorý mal dať empirickú odpoveď na otázku, či neurochemická stimulácia pomocou enteogénov spúšťa nábožensko-mystické zážitky. Niesol názovMarsh Chapel Experiment a uskutočnil ho lekár a kandidát na doktorateológie Walter Pahnke, pod dohľadomTimothy Learyho v rámci jeho projektu (Harvard Psilocybin Project). Prebiehal slepou metódou a ako dobrovoľníci sa na ňom zúčastnili absolventi teológie zBostnu a okolia, z ktorých skoro všetci potvrdili hlboké náboženské zážitky po užití psilocybinu. V roku 2006 sa uskutočnila oveľa prísnejšia verzia tohto experimentu na súkromnejUniverzite Johna Hopkinsa, s veľmi podobným výsledkom.[2] V súčasnosti prebieha len malýpeer review výskum k tejto téme, pretože je k nim ťažko získať súhlas komisií kvôli celosvetovej protidrogovej politike. Dnes sú aj tak len malé pochybnosti o tom, že enteogény dokážu vyvolať silné zážitky, ktoré je následne možno subjektívne pokladať za dôležité v náboženskej alebo duchovnej oblasti. V skutočnosti je problém v tom, že stále neexistuje presná charakterizácia a kvantifikácia podobných experimentov.
Jestvuje viacero príkladov používania enteogénov varcheologických nálezoch. Veľa výskumníkov, ako R. Gordon Wasson alebo Giorgio Samorini,[4][5] našli množstvo dôkazov, ktoré zatiaľ čakajú na pozornosť akademickej obce. Prvý priamy dôkaz používania enteogénu pochádza zTassili n’Ajjer vAlžírsku. Je to maľba človeka-muchotrávky na stene jaskyne s datovaním 8 000 rokov pred Kr. V lokalite v údolíPazyryk na planine Ukok blízkoNovosibirska boli objavené konopné semená, používané pravdepodobneSkýtmi medzi 5. a 2. storočím pred Kr., čo potvrdzujeHérodotove správy.
V podstate všetkypsychoaktívne drogy, najmäpsychadeliká, disocianty a derilogény môžu byť použité v enteogénnej súvislosti.
Napriek tomu, že enteogény sú tabu a väčšina z nich je oficiálne zakázaná v kresťanských a moslimských spoločnostiach, ich prítomnosť a dôležitosť je nespochybniteľná v duchovných tradíciách rôznych iných kultúr. Enteogén,„napríklad nápoj, nesmie byť pripravený chemicky, podobne ako pri brečtane alebo olivách, aby sa mohlo v ňom sprítomniť božstvo. Rovnako nesmie byť braný ako škodlivý, narkotický, blúznivý alebo klamný, ale ako prostriedok na spoznanie niečoho dobrého, čo môže ponúknuť božský nápoj.“[6]
Väčšina zo známych súčasných príkladov, ako peyotl, psilocybin a ďalšie psychoaktívne huby aololiuhqui, pochádzajú z domorodých kultúr Severnej a Južnej Ameriky. Napriek tomu sa môžeme domnievať, že enteogény hrali dôležitú úlohu v starej indoeurópskej protocivilizácii. Je to možné vidieť napr. v rituálnej príprave sómy, „lisovanej šťavy“, ktorú spomínajú posvätné indické textyRgvéd v deviatej knihe. Sómu rituálne pripravovali a pili kňazi a zasvätenci, jej je venovaná oslavná báseň vRgvéde, ktorá vyjadruje podstatu enteogénu:
| „ | Ó Pavámana, uveď ma do tohto nesmrteľného dokonalého sveta, kde sa skvie svetlo nebies a ligoce večná žiara… Urob ma nesmrteľným v tejto ríši, kde sa šťastie a extáza, radosť a blaženosť stretávajú… | “ |
| – Rgvéd | ||
Kykeon, ktorého užitie predchádzalo iniciácii do Eleusínskych mystérií, je ďalším enteogénom, po ktorom pátralKarl Kerényi v dieleEleusis: Archetypal Image of Mother and Daughter (Eleusis: Archetypálny obraz matky a dcéry). Ďalšie enteogény, ktoré sa objavovali naBlízkom východe a vegejskej oblasti bolmak (ópium),durman, bližšie neidentifikovaný „lotos“, ktorý vOdysey jedli mýtickýLotofágovia, anarcis.
Indoeurópania si podľa Rucka priniesli znalosť používania divo rastúcejmuchotrávky červenej ako šamanského enteogénu. Tá nemohla byť pestovaná, musela sa nájsť, čo korešpondovalo s ich nomádskym životom. Keď dosiahliKaukaz a egejskú oblasť, stretli sa s vínom, enteogénomDionýza. PredchodcoviaGrékov ho„rozpoznali ako enteogén Dia, lepší než vlastná šamanistická tradícia nevyspytateľnej a divej muchotrávky červenej a ‚lisovanej šťavy‘ sómy. Našiel si cestu k Hyperborejcom a hodil sa aj k ich práve prijatému roľníckemu životu – dal sa teraz pestovať.“[6] Robert Grabes vo svojom úvode k práciThe Greek Myths (Grécke mýty) tvrdí, žeambrózia rôznych predhelénskych kmeňov bola muchotrávka (Amanita) a asi aj zvonovec (Panaeolus).
Podľa Rucka a Staplesa bolaAmanita jedlo bohov, nič, čomu by sa dalo ľahko oddať alebo len tak skúšať, nič, čo by bolo možné zneuctiť. Bola jedlom bohov, ich ambrózia, ktorá spájala dva svety. Je známe, žeTantalovo previnenie bolo, že sa podelil o svoju ambróziu s obyčajnými ľuďmi.
Verilo sa, a sú o tom zmienky v tradičných príbehoch, že enteogén poskytuje božské schopnosti, napr. nesmrteľnosť.Gilgamešov omyl pri snahe získať rastlinu nesmrteľnosti mu ukázal, že jasnozrivý stav nie je možné dosiahnuť silou alebo podvodom: Keď si Gilgameš, vyčerpaný z hrdinského výkonu ľahol na breh, priplazil sa had a rastlinu mu zjedol.
Ďalší pokus o obídenie zákonov prírody je podaný, podľa niektorých, v zvláštnom mýte, v ktorom sú prirodzené úlohy protagonistov pozmenené, aby boli v súlade s helénskym videním sveta.Apollodóros Aténsky rozpráva oGainej podporeTitanov v boji proti olympským votrelcom vedenýchDiom. Keď sa Gaia dopočula o porážke obrov, začala hľadať drogu, ktorá by zabránila ich zničeniu. Ale Zeus ju predbehol, zabránil zjaveniuEós,Seléné,Hélia a sám vytrhol rastlinu ešte predtým, ako ju Gaia našla.
.JPG)
Podľa dielaŽivá Tóra (angl.The Living Torah) rabiho Kaplana, konope sa spomína v rôznych posvätných hebrejských textoch ako prísada rituálneho telového oleja.[7] Táto rastlina sa všeobecne nazývastarohebr.קְנֵה-בֹשֶׂם/kaneh bosm/. Je spomínaná niekoľkokrát vStarom zákone ako výmenný tovar, kadidlo a prísada do už spomínaného oleja, ktorý používal veľkňaz chrámu. Okrem toho výskum Chrisa Bennetta v tejto oblasti podáva dôkazy, ktoré naznačujú prítomnosť ďalšej, tentoraz vizionárskej rastliny v židovskej tradícii, napr.blen (Hyoscyamus niger).[8]
Septuaginta preložilakaneh-bosm (starogr.κάλαμος–„tŕstie“) ako „puškvorec“, čo sa vzápätí rozšírilo do neskorších prekladov Starého zákona. Napriek tomu poľský antropológ Sula Benet zverejnil etymologické argumenty, ktoré tvrdia, že aramejské slovo pre konope je možné čítať akokannabos, čo sa zdá byť príbuzným slovom súčasnéhocannabis.[9] Koreň slovakan- znamená „tŕstie“, „konope“ a-bosm „vonný“, „voňavý“. Obe, konope ajpuškvorec (Acorus calamus), sú voňavé trstinovité rastliny, ktoré obsahujú psychotropné látky.
Filológ John Marco Allegro pripomína, že rozpoznanie pravej Ježišovej totožnosti a jeho liečiteľské schopnosti môžu súvisieť s účinkami rastlinných prípravkov. Toto tvrdenie je však postavené na interpretáciiTóry aTanachu pred Septuagintou, a je cielené proti učeniukatolíckej cirkvi. Merkur tvrdí, že menšia časť kresťanských pustovníkov a mystikov mohla spolu s pôstom, meditáciou a modlitbou používať enteogény.[3]
Allegro poukazoval na dôležitosť prekladovZvitkov od Mŕtveho mora. Jeho závery sú však často predmetom posmechu, hlavne kvôli jeho teórii oJežišovi ako o mytologickom zosobnení podstaty psychoaktívnej sviatosti. Allegrova knihaThe Sacred Mushroom and the Cross (Tajné huby a kríž) spája vývoj jazyka s vývojom mýtov, náboženstiev a kultových zvykov svetových kultúr. Allegro verí, že môže dokázať pomocou etymológie, kde ležia korene kresťanstva, rovnako ako mnohých ďalších náboženstiev. Podľa neho sú v kultoch plodnosti a ich zvyky, ako napr. užívanie psychoaktívnych rastlín (alebo „psychadelík“) na zažitiebožského vedomia (avest.Vohu Man), pretrvali do raného kresťanstva, v niektorých prípadoch do 13. storočia a opäť sa objavili v 18. a polovici 20. storočia. Fresku kaplnky v Plaincourault vo Francúzsku interpretuje ako verné zobrazenie rituálneho užívania muchotrávky červenej akoeucharistie.
Historický obraz, ktorý podáva odborný časopisEntheos, hovorí o značne rozšírenom použití psychoaktívnych rastlín v ranom kresťanstve a okolitých kultúrach, a jeho postupnom miznutí.[10] R. G. Wasson v kniheSoma uverejňuje list amerického historika umenia nemeckého pôvoduErwina Panofského, vplyvného odborníka vikonografii, v ktorom Panofsky tvrdí, že umenovedcom je známych viac „hríbových stromov“ v kresťanskom výtvarnom umení.[11]
Otázka rozsahu používania psychoaktívnych rastlín v dejinách kresťanstva môže byť dnes len ťažko zodpovedaná akedemikmi a nezávislými odborníkmi. Odpoveď na otázku, či sa psychoaktívne látky používali aj vpredteodoziánskom kresťanstve, je zrejmá z dôkazov o rozsahu ich využívania v neskoršej fáze kresťanstva medzi tzv. „heretickými“ alebo „kvázikresťanskými“ skupinami,[12] ale aj v elitných a laických skupinách „ortodoxného“ kresťanstva.[13]
Prírodné enteogény, napr.psilocybín alebodimetyltryptamín (N,N-dimethyltryptamine, skr. DMT), boli vo väčšine prípadov objavené a používané historickými kultúrami ako súčasť ich duchovného a náboženského života, ako rešpektované rastliny a látky, v niektorých prípadoch dokonca uctievané generáciami. Pravdepodobne sú súčasťou tradície, ktorá v podobe prednáboženského rituálu predznamenala súčasné náboženstvá. Oproti tomu dnešné umelé enteogény, napr.MDMA, síce nikdy neboli súčasťou žiadnej náboženskej tradície, ale pravdepodobne majú právo na toto označenie preto, lebo môžu byť brané ako moderná aplikácia dávnejalchýmie.
Používanie enteogénov je v ľudských kultúrach prítomné takmer všade počas celých známych dejín. Nachádzame ich ako súčasť riadnych tradícií a náboženstiev, ale aj v individuálnom duchovnom živote jednotlivcov. Hrajú úlohu „rastlinných učiteľov“, ktorí rozširujú vnímanie a vedomie,[14][15] liečebných či terapeutických nástrojov, alebo ako prostriedky zábavy a relaxácie.
Najznámejším africkým enteogénom jebwitists, ktorý sa pripravuje z kôry koreňaibogy (Tabernanthe iboga).[16] Známy je tiež staroegyptský enteogénlekno egyptské (Nymphaea caerulea). Existujú dôkazy používania muchotrávok vPobreží slonoviny.[17] Niektoré ďalšie sa používajú pri šamanistických rituáloch, napr.Silene capensis, o ktorú sa v súčasnosti zaujíma západná veda.
Enteogény hrali storočia prvoradú úlohu v spiritualite väčšiny amerických kultúr. Prvý enteogén z tejto oblasti, ktorý bol vedecky skúmaný, bola látka z kaktusuLophophora williamsii (peyotl).Richard Evans Schultes zHarvardovej univerzity, jeden zo zakladateľov modernejetnobotaniky, pri tejto príležitosti zdokumentoval rituálne použitie peyotlu medzi Indiánmi kmeňa Kiowa, ktorí žili na územíOklahomy. Tento enteogén sa tradične používal v domácich kultúrach dnešnéhoMexika, rozšíril sa doSevernej Ameriky v 19. storočí a nahradil dovtedy používanú rastlinuSophora secundiflora. Inými známymi enteogénmi, používanými mexickými kultúrami, boli psilocybinové muchotrávky, známe v aztéčtine (v jazykunahuatl) pod menomteonanácatl, semená rastlín z čeľadepupencovitých (Convolvulaceae)nahu.tlitlíltzin aololiúhqui, ašalvia divotvorná (Salvia divinorum)nahu.pipiltzintzíntli.
Obyvatelia Južnej Ameriky využívajú širokú škálu enteogénov. Medzi príslušníkmi kmeňa Urarina, sídliaceho v okolíAmazonky na územíPeru, je známa napr.ayahuasca (Banisteriopsis caapi s prímesami). Ďalším známym enteogénom jeborrachero (Brugmansia spp.),San Pedro (Trichocereus spp.), alebo rôzne látky obsahujúcetripamíny, napr.epená (Virola spp.),vilca ayopo (Anadananthera spp.). Dôverne známy tabak sa tiež používa ako enteogén a slúži ako nástroj juhoamerického šamana v čerstvej forme a v rôznych dávkach, podľa kvality rastlín a obsahunikotínu.
Treba dodať, že používanie enteogénov je dôležitým prvkom aj v súčasných domorodých náboženstvách, ako napr. v hnutíRastafari.
Domorodci naSibíri používalimuchotrávku červenú (Amanita muscaria). V starovekýchVédoch často spomínaný opojný prostriedoksóma bol pravdepodobne enteogén.R. Gordon Wasson vo svojej knihe z roku 1967 tvrdí, žesóma bola muchotrávka. Domnieval sa, že psychoaktívnou látkou bolefedrín, čo jealkaloid,stimulant a sporný enteogén, pochádzajúci z rastliny, ktorá bola stotožnená sEphedra pachyclada. Sú aj alternatívne vysvetlenia, podľa ktorých mohlo ísť osýrsku rutu (Peganum harmala),konope (Cannabis sp.), alebo ich kombinácie.
Raný enteogén vegejskej oblasti, ktorý predchádzal rozšíreniu vínaDionýzovým kultom, bolamedovina, spätá v spomínanej oblasti s mytológiouvčely.
Rozsah používania extatických rastlín veurópskej histórii sa začal vážne skúmať až v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Používanie enteogénov v Európe bolo podľa väčšiny odborníkov obmedzené nástupom kresťanstva po zánikuRímskej ríše. Používali sa rôzne rastliny, vrátane durmanu (Datura stramonium),ľuľkovca zlomocného (Atropa belladonna),mandragory (Mandragora officinarum) a blenu čierneho (Hyoscyamus niger).
Vzostup kresťanstva znamenal koniec dvetisícročnej tradícieEleusinských mystérií, zasväcovacieho obraduDémétrinho aPersefoninho kultu, na ktorom sa pravdepodobne používala psychoaktívna látka s názvomkykeon. Podobne existujú dôkazy, že látkyoxid dusný aetén mohli byť príčinami vízií, ktorými sa veštilo vdelfskej veštiarni v rovnakom historickom období.[18]
V starejgermánskej tradícii bolokonope (Cannabis spp.) spojené s germánskou bohyňou láskyFeryjou. Súčasťou žne bola slávnosť so sexuálnymi prvkami plodnosti. Verilo sa, že Freyja žije ako zúrodňujúca sila v samičích kvetoch rastliny a ich užitím človek prijíma božskú silu. Podobnemuchotrávka červená (Amanita muscaria) bola pripisovanáOdinovi – bohu extázy, blen čierny (Hyoscyamus niger) zaseThorovi – bohu hromu, rovnako akoJovovi vstarovekom Ríme.[19]
Známy bolhašiš.Asasínci využívali drogu, ktorou otupovali a odvádzali nováčikov, o čom existuje množstvo správ z čiaskrížových výprav. Tá bola podľa prameňov podobná vínu, ópiu, blenu, alebo bola zmesou týchto zložiek. Mala však skôr utlmujúci ako enteogénny účinok. Rituálne používanie malých dávok sýrskej ruty je pozostatkom jej antickej úlohy ako enteogénu aplikovaného kedysi vo väčších dávkach.
Filológ John Marco Allegro tvrdí, že raná židovská a kresťanská náboženská prax bola založená na použití muchotrávky červenej. Táto hypotéza sa však nestretla s veľkým porozumením a prijatím. Podľa neho freska v kaplnke vPlaincourault dokazuje používanie muchotrávky v kresťanskej náboženskej praxi.[20]
Podľa dostupných faktov austrálski domorodci nepoužívajú enteogény, ale z ich strany jestvuje silná informačná bariéra, utajovanie a prísna selekcia informácií, ktoré sa môžu prezentovať navonok. Nie sú známe ani enteogény, ktoré používajúMaoriovia naNovom Zélande. Je známe, že domorodci naPapui používajú rôzne druhy húb, napr.Psilocybe spp. aleboBoletus manicus.[21]
Ostrovania vTichom oceáne, väčšinou zpolynézskych, menej zmelanézskych a najmenej zmikronézskych kultúr, pestovali viac ako tritisíc rokov rastlinu menomKava Kava (Piper methysticum). Používajú z nej psychoaktívny prášok z koreňa, obyčajne miešaný s vodou. Tradične sa využíval hlavne na zabezpečenie kontaktu s duchmi mŕtvych, väčšinou príbuzných a predkov. V 19. a 20. storočí boli tieto spôsoby potlačené kresťanskými misionármi.[22]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkuEntheogen na anglickej Wikipédii.