Echolokácia je orientácia niektorýchživočíchov v priestore vysielaním a registráciou spätne odrazenéhoultrazvuku.
Disponujú ňou najmänetopiere (Chiroptera), ale aj niektoré druhyvtákov a niektoré morskécicavce – delfíny,vačkovce,hlodavce a iné.
Ako prvému sa podarilo objasniť orientáciu netopierov v priestore biológoviDonaldovi Griffinovi a Holanďanovi Dijgraafovi. Už od 18. storočia sa niektorí vedci pokúšali dozvedieť, ako sa netopiere orientujú.Lazzaro Spallanzani z Talianska zistil, že aj slepé netopiere dokážu loviťhmyz. Netopiere majú dobrýzrak, no pri love nezohráva dôležitú úlohu. V roku1920 Hartridge vyslovil myšlienku, že netopiere sa orientujú pomocou ultrazvuku.
Netopier využíva na orientáciu zvukové signály ktoré nazývamesonar. Echolokácia je založená na vysielaní vysokofrekvenčných zvukov v pravidelných intervaloch, pričom počúvajú ichozvenu odrážajúcu sa od okolitých predmetov. Takto dokážu určiť polohu aj vzdialenosť. Poznáme dva typy zvukových impulzov: vysokofrekvenčne konštantné (CF), ktoré tvoria čistý tón a frekvenčne modulované (FM), kde sa výška tónu v priebehu trvania na impulz mení.
Frekvenčne konštantné signály sa vysielajúnosom a využívajú ichpodkováre. Ostatné druhy netopierov vydávajú frekvenčne modulované signályústami. Výška tónu závisí od druhu. Pohybuje sa medzi 15 – 115 kHz Výška tónu sa mení klesaním o 40 kHz. Za ultrazvuk sa považujú vlny väčšie ako 20 kHz, pričom človek počuje zvuky v rozpätí od 16 do 20 000 Hz.
Delfíny taktiež vysielajú vysokofrekvenčné zvuky cez takzvanýmelon – vdutinu v hornej časti hlavy, ktorá mení pri sústreďovaní zvukov tvar. Späť sa prijímajú cez spodnú čeľusť až domozgu.
Commons ponúka multimediálne súbory na témuEcholokácia (biológia)