Zhora v smere hodinových ručičiek: Britskí vojaci v severnej Afrike, japonskí vojaci za živa pochovávajú čínskych civilistov, centrum mesta Stalingrad bolo na konci bitky prakticky zrovnané so zemou, japonské lietadlá na palube lietadlovej lode, vojaci Červenej armády po skončení bojov o Berlín , nemecká ponorka počas bitky o Atlantik
Druhá svetová vojna je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojenýkonflikt v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónovľudí. Boje prebiehali vEurópe,Ázii,Afrike a Tichomorí a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov:Ameriky aAustrálie. Počas šiestich rokov trvania zahynuli alebo zomreli v dôsledku vojnových útrap desiatky miliónovcivilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku akultúrnom dedičstve ľudstva. Príčiny vojny v Európe možno hľadať v napätí vyvolanom chybne koncipovanouVersaillskou zmluvou, negatívnych dopadochVeľkej hospodárskej krízy na prelome20. a30. rokov, ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich vlády ako aj slabosťSpoločnosti národov a mocností, ktoré mali udržovať svetovýmier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému, čo vNemecku umožnilo vzostupnacistického režimu pod vedenímAdolfa Hitlera a jeho stúpencov.
Medzi dôsledky druhej svetovej vojny patrí vytvorenie dvoch blokov: západného bloku, ktorý sa sformoval do organizácieNATO, a východného bloku, ktorý na seba vzal podobuVaršavskej zmluvy tvorenej najmä východoeurópskymi socialistickými krajinami pod vedenímSovietskeho zväzu. Vzťahy medzi týmito dvoma blokmi boli značne napäté a čoskoro prerástli do tzv.Studenej vojny, ktorá sa okrem politických bojov prejavila aj v niektorých vojenských konfliktoch (Kórejská vojna,Vietnamská vojna,Arabsko-izraelské vojny atď.)
Nemecko, ako hlavný agresor prvej svetovej vojny, bolo prinútené podpísať Versaillskú mierovú zmluvu a platiť vysokéreparácie krajinám, ktorým spôsobilo v prvej svetovej vojne najväčšie straty.Versaillská zmluva však neuspokojovala nikoho.Japonsko sa cítilo odstrčené i keď vzhľadom na podiel vo vojne malo z nej najväčšie zisky.Taliani mali prehnané požiadavky, za ktorými sa skrývali neuspokojenéimperiálne ambície a tak aj oni odchádzali nespokojní.Spojeným štátom sa nepodarilo presadiť humanistické predstavy prezidentaWoodrowa Wilsona a jeho plán na vytvorenieSpoločnosti národov. Táto inštitúcia síce vznikla, no veľmi sa líšila od pôvodného plánu aSpojené štáty do nej preto ani nevstúpili. Bez podpory tejto významnej svetovej veľmoci sa stala ešte bezvýznamnejšou a neakcieschopnejšou. USA sa z medzinárodného poľa stiahli do dobrovoľnej izolácie.Británia bola vojnou citeľne oslabená, stratila aj tradičné postavenie najväčšej námornej mocnosti na svete. Z prvého svetového veriteľa sa stala obrovským dlžníkom (dlhy voči USA zprvej svetovej vojny nikdy nesplatila[4]). Oporou Versaillského systému malo byťFrancúzsko. No vo Francúzsku sa počas medzivojnového obdobia nenašiel ani jeden politik, ktorý by mal dosť odvahy na to, aby predstúpil s koncepciou modernej mohutnej armády ofenzívneho charakteru. Namiesto toho Francúzsko začalo budovaťMaginotovu líniu (za prostriedky, ktoré si stavba vyžiadala, by bolo možné vybudovať armádu s desiatkami tankových divízií a tisíckami lietadiel), a tým vlastne pochovala nielen svojich východných spojencov, ale aj vlastné nádeje na úspech v prípadnej vojne proti Nemecku. Maginotova línia mala totiž veľa slabostí a navyše ju bolo možné ľahko obísť cezBelgicko.
Európa bola po prvej svetovej vojne takmer čisto demokratickým kontinentom, no radikálne politické smery akofašizmus akomunizmus (ktoré boli čiastočne alebo celkomdiktatúrami) sa veľmi rýchlo rozširovali zo svojich materských krajín –Talianska aSovietskeho zväzu aj do okolitých krajín. Trend demokratizácie sa teda čoskoro vytratil a tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny už boloČesko-Slovensko jediným štátomstrednej Európy, ktorý zotrval v nastúpenej cestedemokracie. Dôvodom, prečo sa extrémistické politické smery, akými fašizmus a komunizmus boli, tak ľahko presadzovali v krajinách medzivojnovej Európy, bola najmä chudoba. Situácia sa ešte rapídne zhoršila v roku1929, keď vypuklasvetová hospodárska kríza. V tom čase už v Taliansku sedem rokov vládli fašisti na čele sBenitom Mussolinim a v roku1933 sa v Nemecku dostal k mocinacistický politikAdolf Hitler.
Hitler od počiatku kritizoval nespravodlivosťVersaillskej zmluvy, a to spolu so sociálnoudemagógiou aantisemitizmom bolo základom ideologickej a propagandistickej kampane jeho Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (Nationalsozialistiche Deutsche Arbeitspartei –NSDAP). Postupne, keď Hitler videl, čo všetko si môže voči demokratickémuSpojenému kráľovstvu aFrancúzsku dovoliť, prichádzal stále s novými a novými požiadavkami. Ich spoločným menovateľom bol „Lebensraum“, čiže životný priestor preNemcov. Tento priestor sa však mal nachádzať vEurópe a Nemci k nemu mali prísť na úkor „menejcenných východných národov“, ako boliSlovania. Adolf Hitler úspešne využil slabosť Veľkej Británie a Francúzska vďakapolitike appeasementu (zmierňovanie). Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov a na jar1935 obnovilo brannú povinnosť a vojenské letectvo. Tým prakticky vypovedalo Versaillskú zmluvu. Vo februári1936 Nemecko obsadilo demilitarizovanú zónu vPorýní. Tolerovaný bol aj „anšlus“ (nem.Anschluß–pripojenie) Rakúska v roku1938 a vrchol táto politika dosiahla v septembri 1938, keď viedla až k podpísaniuMníchovskej dohody, kde západné mocnosti opäť raz ustúpili Hitlerovi a súhlasili s odtrhnutímSudet odČesko-Slovenska a ich pripojeniu kNemecku. Západné mocnosti a ZSSR sa nedokázali dohodnúť na vzájomnej dohode proti Hitlerovi. NespokojnýStalin sa obával, že Spojené kráľovstvo a Francúzsko nepriamo podporujú nemecké snahy o získanie Východnej Európy (tzv.Drang nach Osten – ťaženie na východ).[5] V dôsledku reorganizácie armády si nemohol dovoliť rozsiahlejší ozbrojený konflikt, namiesto toho sa napokon dohodol sHitlerom.23. augusta1939 bol vMoskve podpísaný „Pakt o neútočení“ medziZSSR aNemeckom. Jadrom tejto dohody boli však tajné dodatky vymedzujúce záujmové sféry vovýchodnej Európe. Versaillský systém a politika appeasementu teda definitívne zlyhali. Premiér Veľkej BritánieNeville Chamberlain síce po návrate zMníchovskej konferencie vyhlasoval, že zabezpečil trvalý mier, opak bol však pravdou. Azda najlepšie okomentoval vtedajšiu situáciu v dolnej snemovniWinston Churchill: „Británia a Francúzsko si museli vybrať medzi vojnou a hanbou. Vybrali si hanbu. Budú mať vojnu.“[6][7]
Ešte na začiatku roka 1939 existovali v Európe (aj vo svete) tri bloky, ktoré už pomaly išli do vojny, a ktoré boli navzájom znepriatelené:Os Berlín-Rím-Tokio a ich satelity; krajiny bývalejDohody:Francúzsko aSpojené kráľovstvo plus štáty pod ich ochranou (napr.Poľsko); aZSSR, ktorý na prvý pohľad stál bokom. Ak sa vôbec očakávalo nejaké prekvapenie a zmena rovnováhy síl, tak sa hľadalo vo vzťahu medzi Francúzskom a ZSSR, pretože vzťahy medzi týmito štátmi sa zlepšovali a vobčianskej vojne v Španielsku bojovali na rovnakej strane. Rokovania Británie aj Francúzska však napokon spojenectvo soStalinom nepriniesli najmä kvôli vzájomnej nedôvere.[8] V tej dobe sa totiž dalo očakávať, že sa budúce vojnové ťaženie nacistického Nemecka bude uberať smerom na východ.
Stalin v obavách z nadchádzajúcej nepriaznivej situácie menoval novým ľudovým komisárom zahraničných vecíViačeslava Molotova, ktorým nahradilMaxima Litvinova, sovietskeho diplomata židovského pôvodu, s ktorým nacisti neboli ochotní rokovať. Molotov neváhal verejne vyhlásiť, že najradšej rokuje s diktátormi, pretože je to vždy jednoduchšie. Jednania sa začali čoskoro.23. augusta1939 uzavrelaHitlerova Tretia ríša prostredníctvom svojho ministra zahraničných veciJoachima von Ribbentropa so Sovietskym zväzom, za ktorý sa podpísal Molotov, pakt o neútočení, známy pod názvomPakt Ribbentrop-Molotov.[9] Dohoda bola výhodná pre obe strany. UvoľnilaHitlerovi ajStalinovi ruky. A hoci už samotný pakt vydesilBritániu,Francúzsko aj ich spojencov, nebol ničím proti jeho tajnému dodatku, ktorý obsahoval presne vymedzené rozdelenie sféry vplyvu medziZSSR aNemeckom, a ktorý výslovne pripúšťal likvidáciu a rozdeleniePoľska. Hitler si mohol byť istý, že pri bojoch proti Francúzsku a Británii ho Sovieti nenapadnú. Stalinovi umožnila dohoda konsolidáciu vlastných síl po krvavých čistkách v armáde, a tiež získať zvyšok bývalých ruských území, o ktoré prišiel Sovietsky zväz počasruskej občianskej vojny apoľsko-sovietskej vojny. Cesta k vojne tým bola voľná.
Ako zámienku použili Nemciprepad retranslačnej stanice v Gliwiciach. 31. augusta o ôsmej hodine večer podnikli nacisti v prestrojení za poľských vojakov útok na nemeckú rádiostanicu v Gliwiciach. Celá akcia mala vyvolať dojem, že nasledujúciútok na Poľsko je odvetou za tento svojvoľný akt, a že Nemecko nie je agresorom (tzv.operácia pod falošnou vlajkou). Nasledujúci deň 1. septembra1939 Nemecko spustilo operáciuFall Weiss, čím iniciovalo vypuknutie druhej svetovej vojny v Európe. Vojna sa začala1. septembra1939 o 4:45 ráno, keď nemecký školný krížnikSchleswig-Holstein[10] začal z Baltského mora paľbu na muničný sklad na polostrove priGdansku (pozribitka pri Westerplatte) a bombardovať mestečkoWieluń.[11]
V ten istý deň, v prejave kReichstagu, Adolf Hitler spomenul 21 pohraničných incidentov, z ktorých tri nazval veľmi vážnymi, ako ospravedlnenie pre nemeckú „defenzívnu“ reakciu proti Poľsku.[12] Francúzsko a Británia mali s Poliakmi spojeneckú zmluvu, preto vyhlásili Nemecku vojnu –3. septembra o 9. hodine Spojené kráľovstvo a spolu s ním tak urobili aj najvýznamnejšie krajinyCommonwealthu –India,Austrália aNový Zéland a o 12:20 tak urobilo ajFrancúzsko. 3. septembra sa potopením britskej osobnej lodeSS Athenia nemeckou ponorkouU 30 začala ajbitka o Atlantik. Spojené kráľovstvo a Francúzsko však pristupovali k vojne veľmi laxne a len vyčkávali na nemeckých hraniciach a nerobili nič, okrem niekoľkých chabých náletov na Nemecko a malého útoku naSaarbrücken – toto obdobie je známe ako tzv. „čudná vojna“.
Japonsko zaútočilo naMandžusko po takzvanomMandžuskom incidente v roku 1931 a po roku pretvorilo Mandžusko nabábkový štátMandžukuo. V roku 1937 japonské sily vtrhli aj do samotnej Číny, kde hľadali novú pracovnú silu a suroviny. Japonci spočiatku postupovali rýchlo, no postupne sa zakolísali a ich postup sa pobitke o Šanghaj spomalil. Mesto sa dostalo do japonských rúk v decembri roku 1937, spolu s hlavným mestomNanking. V dôsledku týchto porážok čínski nacionalisti, ktorí okrem Japoncov bojovali aj proti komunistickým jednotkám, boli nútení presunúť svoje sídlo najprv doWu-chanu a neskôrČunkingu. Japoncami okupované oblasti boli vystavené teroru a vyčíňaniu japonských vojsk.
Vzrastajúca japonská vojenská prítomnosť na Ďalekom východe bola považovaná za veľkú strategickú hrozbu pre ZSSR. Na prelome júla a augusta 1938 prebehli krátkeboje pri jazere Chasan. Na jar 1939 vyvolali japonské vojská pohraničné zrážky sMongolskom, ktorému však pomohol Sovietsky zväz a vbitke o Chalchin Gol odrazil japonský útok. Nebezpečenstvo ďalších japonských útokov však spôsobilo, že Sovieti naďalej držali v oblasti pomerne veľké sily. Až v roku 1941 podpísali obe krajiny pakt o neútočení. V oblasti tak zotrval pokoj do roku 1945. Po týchto porážkach sa Japonci rozhodli presmerovať svoju expanziu viac na juh, to však nutne muselo viesť k stretu s USA kvôli kontrole nadFilipínami a námornými obchodnými cestami doHolandskej Východnej Indie.
Zatiaľ čo v Ázii sa už od roku 1937 bojovalo medziČínou aJaponskom (pozridruhá čínsko-japonská vojna), vojna v Európe sa začala1. septembra1939, keďnemecké vojsko po predchádzajúcich provokáciách a zinscenovaných incidentoch (najznámejším z nich jeprepadnutie vysielača v Gliwiciach) začalo bez vyhlásenia vojnyinváziu do Poľska. K útoku na Poľsko sa k Nemecku pridalo ajSlovensko, ktoré zaútočilo na južnú časť Poľska pomocou armádnej skupiny „Bernolák“[13] a umožnilo využitie svojho územia aj mimoochrannej zóny (Schutzzone) ako nástupného priestoru nemeckej armády.[14] Slovenská vláda 28. augusta súhlasila a zároveň zabezpečila zverejnenie výzvy, ktorú jej doručil nemecký vojenský atašé v BratislaveHeinrich Becker ešte pred vypuknutím vojny (28. v rozhlase a 30. augusta v tlači)[14]:
"V záujme ochrany nezávislosti a územnej celistvosti nášho mladého Slovenského štátu proti hroziacemu poľskému nebezpečenstvu, na základeochrannej zmluvy… prídu na územie Slovenského štátu nemecké vojenské oddiely, ktoré v prípade potreby budú s našou hrdinnou slovenskou armádou bok po boku spoločne brániť územie nášho štátu.“
Spojené kráľovstvo,Francúzsko a britské domíniáAustrália aNový Zéland3. septembra1939 vyhlásiliNemecku vojnu (4. septembra sa k nim pridalNepál, 6. septembraJužná Afrika a 10. septembraKanada), avšak k väčším vojenským akciám nepristúpili.Spojenci začali námornú blokádu Nemecka, ktorá viedla kdruhej bitke o Atlantik, keďže nemecké vojenské námorníctvo útočilo ponorkami na ich obchodné a vojnové lode. K prvej vzdušnej operácii pristúpiliRoyal Air Force (RAF), ktoré 4. septembra podnikli bombardovanie nemeckých vojnových lodí pri mesteBrunsbüttel vŠlezvicko-Holštajnsku a priWilhelmshavene vDolnom Sasku. Mobilizácia pozemných síl ale prebiehala pomaly a neefektívne. 7. septembra rozvinulo 40 divízií francúzskej armády útok proti slabej nemeckej obrane vSársku (sárska ofenzíva), pri ktorom obsadili nemecké územie do hĺbky cca 8km, avšak nedokázali účinne pomôcť Poľsku. 12. septembra najvyššie velenie spojených britsko-francúzskych síl rozhodlo o zastavení ofenzívy a francúzske vojská sa stiahli minimálne jeden kilometer zaSiegfriedovu líniu. Francúzska vojenská doktrína nebola Poľsku naklonená. Francúzsky generálMaurice Gamelin, ktorý viedol sársku ofenzívu, ju zhrnul jedinou vetou:„Kto zaútočí, prehrá.“[15]
Nedostatočne zmobilizované poľské vojsko nedokázalo vzdorovať vyše 50 nemeckým divíziám (vrátane ôsmich motorizovaných a šiestich tankových), ktoré vtrhli do Poľska z Pomoranska,Východného Pruska aSliezska. Vo vzduchu mali početnú i technickú prevahyLuftwaffe disponujúce cca 2000 lietadlami,[16] hoci poľské letectvo bojovalo s obrovskou húževnatosťou a nemeckému spôsobilo všeobecne väčšie straty než bolo možné očakávať. Avšak nepočetné tankové sily organizované zastaraným spôsobom nemohli čeliť nemeckým tankovým klinom postupujúcim vpred podľa inovačných schémbleskovej vojny. Málo pohyblivápechota bez motorizovaných dopravných prostriedkov a zastaranéjazdectvo opakovane utrpeli veľké straty pri presunoch cez otvorený terén, ktorý nedokázali prekonávať dosť rýchlo, alebo boli ničené po menších skupinách, skôr než sa stihli zoskupiť. Nemecké jednotky prenikali zo severu a juhozápadu kVaršave.
Stretnutie nemeckých a sovietskych jednotiek v priateľskej atmosfére 20. septembra 1939 na obsadenom poľskom území na východ odBrest-Litowska.
9. septembra sa poľská armáda vzchopila k poslednému pokusu aspoň oddialiť nevyhnutný koniec. Zúfalý útok trosiekarmád Poznaň aPomorie proti ľavému krídlu a tylu Skupiny armád Juh bol vedený s úmyslom zastaviť jej postup a prebiť sa k hlavnému mestu a podporiť jeho obranu (bitka na Bzure). Spočiatku dokázal prudkým úderom zastaviť nemeckú 8. armádu, ale nepriateľ proti nemu čoskoro nasmeroval drvivú väčšinu kapacít Luftwaffe a takmer tretinu Skupiny armád Juh. Keď potom vzápätí naKutrzebove sily zaútočila ajskupina armád Sever, bolo rozhodnuté. K Varšave sa podarilo dostať len malej časti jednotiek, ktoré mali posilniť jej obranu. V tej dobe sa zvyšky všetkých západných armád v súlade s rozkazmiEdwarda Rydz-Śmigłyho pokúšali prebiť na východ a posilniť tak obranuVaršavy tým, že by vytvorili obrannú líniu na riekachVisla aSan. Ich šance boli minimálne, ale definitívne zhasli až17. septembra, keď saSovietsky zväz v súlade s tajnými dohodami pridal k útoku a napadolPoľsko z východu. Sovietske vojsko obsadilo poľské územie po líniu na riekach Narew-Visla-San.
Francúzske jednotky rozmiestnené pozdĺžSiegfriedovej línie boli vytlačené z územia Nemecka protiútokom 16. – 17. októbra a ustúpili späť do svojich základní priMaginotovej línii, kam sa presunul aj britský expedičný zbor. Tým sa začala fáza známa akočudná vojna, počas ktorej neprebiehali výraznejšie bojové operácie, okrem malých lokálnych pozemných konfliktov, leteckých súbojov a námornej aktivity (pozribitka o Atlantik). Koniec čudnej vojny nastal snemeckou inváziou do Dánska 9. apríla 1940 (pozri nižšie).
Zatiaľ čo saNemecko po svojom víťazstve pripravovalo na ďalšie fázy bojov, tentoraz proti Francúzsku,ZSSR pokračoval v expanzii. Stalin postupne prinútilpobaltské štáty (Litvu,Lotyšsko aEstónsko) k súhlasu s nevýhodnou ekonomickou a vojenskou spoluprácou (vrátane rozmiestnenia svojich jednotiek na ich území), čím si pripravil pôdu pre ichanexiu a základne pre ďalšiu expanziu. Potom sa obrátil naFínsko, aby si podobné ústupky vynútil aj od neho. V obavách pred možným použitím Fínskeho územia pre útok na Leningrad požadoval Stalin posun hraníc na Kareskej šiji a vojenskú základňu na polostroveHanko, výmenou za väčšie ale pusté územie vo východnej Karélii a pri Ladožskom jazere. Zároveň požadoval aby Fíni zlikvidovali svoje opevnenia na Karelskej šiji, čo by ich robilo veľmi zraniteľnými. Rokovania trvali 2 mesiace až do prvých pohraničných incidentov 26. novembra. Napätie eskalovalo až do30. novembra1939, keď sovietske jednotky bez vyhlásenia vojny Fínov napadli. Cieľom útoku bolo úplné vojenské podmanenie krajiny (počas zhruba 14–21 dní). Celá akcia sa však nevyvíjala úspešne. Ako prvý prišiel neúspech politický –Spoločnosť národov sa nenechala oklamať ani Sovietskym zväzom zinscenovanými pohraničnými incidentmi, ani bábkovouKuusinenovou vládou a ZSSR sa stal jediným štátom v jej histórii, ktorý vylúčila za nevyprovokovanúútočnú vojnu (na základe definícieagresora, ktorú ZSSR sám predložil). Ani priebeh vojny nebol ideálny, Fínsko útok očakávalo a bolo v medziach svojich možností pripravené. Prvý nápor Červenej armády pôvodne vedený iba 20 divíziami proti 16 fínskym divíziám[17] bol odrazený a sovietske sily utrpeli ťažké straty. Ukázalo sa, že početná a technická prevaha nedokáže nahradiť výcvik a prípravu na polárne podmienky. Svoju rolu zohrala tiež vysoko negatívna úlohapolitických komisárov a neporovnateľnosť kvalítdôstojníckych zborov obidvoch armád. Zatiaľ čo fínska armáda sa mohla spoľahnúť na kvalitný dôstojnícky zbor a dobrú morálku jednotiek, Červená armáda, ktorej dôstojnícky zbor bol zdecimovanýstalinskými čistkami, pri ktorých bola odstránená veľká časť najkvalitnejších kádrov, sa musela spoľahnúť na novo dosadených, neskúsených a často až neospravedlniteľne nekompetentných dôstojníkov. Pôvodný opatrný plán útoku pripravený náčelníkom generálneho štábuŠapošnikovom bol pre prílišnú opatrnosť Stalinom zamietnutý a prepracovanýMereckovom podľa pokynovVorošilova aStalina. Stalinove čistky v armáde sa tak po prvýkrát prejavili v reálnych podmienkach vojny.
ZSSR začal druhú fázu operáciou proti Fínsku1. februára1940. Proti unavenej fínskej armáde, ktorá už trpela akútnym nedostatkom munície, boli vrhnuté obrovské sily (pomer mužov v bojových líniách bol 1:10 až 1:15 v prospech Červenej armády). Po 15 dňoch intenzívnych bojov prelomili sovietske vojská hlavné opevnenie Mannerheimovej línie a po ďalších 21 dňoch prekročili Viipurský záliv. Fínska armáda bola vyčerpaná a straty bojových jednotiek dosiahli 40% pôvodných stavov, ale stále ešte držala frontovú líniu.13. marca1940 bolo uzavreté prímerie. Podľa týchto podmienok Fínsko poskytloZSSR značnú časť svojho územia a muselo urobiť ďalšie ústupky.
Zimná vojna mala veľký vplyv na prudký pokles reputácieČervenej armády ako ajZSSR v očiach celého sveta. Zároveň mala ďalekosiahly vplyv na jej následnú reorganizáciu a mnohé zlepšenia ako aj odstránenieVorošilova z jej vedenia.[18] Mnohí nemeckí generáli ako aj sám Hitler preto pred napadnutím ZSSR v roku 1941 očakávali, že poraziť sovietsku armádu nebude problém.
V tej istej dobe sa ukázalo, že pre to, aby mohlo Nemecko ďalej úspešne viesť vojnu proti Spojencom, bude potrebovať čoraz väčšie množstvoželeznej rudy, ktorú však dovážala zoŠvédska ceznórsky prístavNarvik. Británia i Francúzsko si uvedomovali túto nemeckú slabinu a začali čoraz viac ohrozovať nemecké záujmy v oblasti. Spojenci dúfali, že sa im podarí vytvoriť blokádu Nemecka, ktorá obmedzí jeho vojenskú výrobu. Jedným z dôkazov toho, že prestali dodržiavať neutralitu nórskych výsostných vôd, bol aj incident, pri ktorom Briti oslobodili zajatých britských námorníkov z nemeckej lodeAltmark. Obidve strany začali urýchlene konať.8. apríla začalo britské námorníctvo klásť míny na nemeckých zásobovacích trasách v nórskych vodách. To už však nič nezmenilo na fakte, že nasledujúceho dňa nemecké ozbrojené zložky obsadili prakticky bez bojaDánsko a začali sa vyloďovať v južnomNórsku.
9. apríla1940 Nemci začalioperáciu Weserübung, čo bol krycí názov dlho pripravovaného obojživelného prepaduDánska aNórska. Operácia úspešne napredovala nielen kvôli dokonalej príprave a kamufláži, ale aj tajnej podpore nórskeho ministra obranyQuislinga, ktorého nacisticky orientovaná strana už pred vojnou netajila sympatie kHitlerovi. Jeden z hlavných cieľov operácie, prístavNarvik sa síce podarilo Nemeckým výsadkovým oddielom dobyť, museli z neho však čoskoro ustúpiť pred vojskami západných spojencov, ktoré sa tu vylodili.[19] Tieto spojenecké jednotky však neboli na nadchádzajúce boje dostatočne pripravené a nedisponovali relevantnou vzdušnou podporou a v konečnom dôsledku pád Nórska iba čiastočne oddialili, keď na určitý čas zastavili nemecký postup. V následných námorných bojoch Briti stratili jednulietadlovú loď (HMS Glorious), no aj Nemci utrpeli nemalé straty, keď prišli o niekoľko ťažkých bojových lodí, ktoré sa už nikdy nepodarilo nahradiť. Dojúna1940 boli zvyšky spojeneckých vojsk z krajiny evakuované v dôsledku zhoršujúcej sa situácie na francúzsko-nemeckom fronte. Nemecko nakoniec získalo celéNórsko, čo bolo dôležité najmä pre nemecké loďstvo, jednak pre možnosť prepravovať dôležité suroviny zoŠvédska a tiež pre zjednodušenie prístupu doAtlantického oceánu, kde začali nemecké hladinové lode spolu s ponorkami ohrozovať britské námorné spoje.
Nemeckí vojaci pri malom víťaznom oblúku v Paríži, leto 1940
10. mája1940 začali Nemci plán Žltá, čižeofenzívu na západnom fronte proti Francúzsku aBeneluxu. Už o päť dní kapitulovaloHolandsko.17. mája obsadili ajBrusel, ale belgická armáda pokračovala naďalej v ústupových bojoch po boku Francúzov. Útokom cez Belgicko Nemci obišliMaginotovu líniu a ich tankové jednotky rýchlo prenikali cezArdeny do severozápadného Francúzska. Spojenci síce podnikli protiútok, ale bleskový nemecký postup ich plány zmaril.27. mája sa začal britský expedičný zbor sťahovaťspäť do Británie z prístavuDunkerque. Za týždeň sa podarilo evakuovať 350 000 britských a francúzskych vojakov. Ďalších 40 000 Nemci zajali v obkľúčenom meste. Nemecký úspech však mohol byť omnoho väčší, nebyť zaváhania, ktoré spôsobilo, že jednotky Wehrmachtu niekoľko dní takmer nečinne stáli okolo mesta .
Zástupcovia Francúzska a Nemecka podpisujú kapitulačnú zmluvu
Následne nemecké tankové jednotky rýchlo napredovali naParíž, ktorý padol14. júna a Francúzsko tak22. júna1940 po mesiaci bojov kapitulovalo. Nemci si ponechali kontrolu nad severnou časťou krajiny, celým pobrežímAtlantického oceánu, až po hranice soŠpanielskom a začali sa pripravovať naútok na Britániu, ktorého predohrou sa mala staťbitka o Britániu.
Obsadenie Francúzska, najväčšej Spojeneckej mocnosti na Európskom kontinente bola pre protihitlerovskú koalíciu ťažká rana. Pre Nemcov, ktorí týmto revanšovali svoju porážku v prvej svetovej vojne, to bolo naopak veľké víťazstvo. Prestíž nemeckej armády výrazne stúpla, rovnako ako mocenské chúťky Hitlera, ktorý bol po porážke Francúzska presvedčený, že Wehrmacht už nemá na kontinente súpera.
Po víťazstve nad Francúzskom ovládal Adolf Hitler v lete 1940 priamo alebo prostredníctvom spojencov takmer celú Európu. Jeho jediným zostávajúcim nepriateľom zostávalo osamotenéSpojené kráľovstvo, ktorého nový ministerský predseda,Winston Churchill, sľuboval Britom vo svojich burcujúcich prejavoch len „krv, pot a slzy.“ Ale britská armáda sa po katastrofe vo Francúzsku nachádzala v troskách. Jedinou prekážkou, ktorá bránila Hitlerovým armádam v podrobenieBritských ostrovov a ktorá mohla zmariť chystanú inváziu (operácia Seelöwe), bolo stále silné britské námorníctvo a letectvo (Royal Air Force) na čele s leteckým maršalomHughom Dowdingom. Zlomiť silu RAF sa v nadchádzajúcej bitke pokúsila nemeckáLuftwaffe, ktorej veliteľom bolHermann Göring. Nemci tiež dúfali, že Britániu izolujú a vyhladujú s pomocou svojich ponoriek, operujúcich z Francúzska a Nórska.
Samotná letecká bitka začala krátko po dobytí Francúzska. V prvej fáze sa Luftwaffe sústredila na britské konvoje, ktoré počas tzv. bitky o kanál (Kanalkampf) vytlačila z Lamanšského prielivu. Hlavný útok začal13. augusta, v tzv. „deň orla“ (Adlertag). Nemci najprv čiastočne zneutralizovali britskýradarový systém a zaútočili proti prístavom, vojenským a leteckým zariadeniam na pobreží. V priebehu tejto fázy boja utrpeli obe strany najvyššie straty za celú bitku. Neskôr sa Luftwaffe zamerala proti letiskám RAF vo vnútrozemí a leteckým továrňam. V záverečnej etape boja, na začiatku septembra, podnikli Nemci denné útoky naLondýn a iné veľké britské mestá, ako bolo, napr.Coventry, s cieľom zlomiť morálku ich obyvateľov. Konečne15. septembra Briti presvedčivo odrazili rozsiahly nemecký útok, načo Hitler nariadil odložiť vylodenie na neurčito. Luftwaffe aj naďalej pokračovala v bombardovaní miest (Blitz). Kvôli veľkému množstvu zničených lietadiel sa však od októbra obmedzovala len na nočné útoky, ktoré si aj napriek tomu do jari nasledujúceho roka vyžiadali vyše 40 000 životov. V bitke o Britániu usilovali Nemci o zničenie nepriateľskýchstíhačiek, ale podcenili význam radaru pre obranu Britov. Navyše britský priemysel dokázal vždy plne nahrádzať straty vlastných strojov. Značný podiel na tomto víťazstve „nemnohých“ patril okrem britských pilotov tiežPoliakom,Kanaďanom,Novozélanďanom,Čechom a Slovákom,Belgičanom a zástupcom mnohých iných národov.
Hitler sa následne začal zaoberať plánom na útok protiZSSR, ktorého považoval za svojho najväčšieho ideologického nepriateľa.
28. októbra talianske vojská zaútočili zAlbánska naGrécko. Gréci však ich postup zastavili a postupne, za britskej pomoci, prešli do protiútoku. Do marca nasledujúceho roku od Talianov oslobodili polovicu územia Albánska.
Priebeh nemeckého ťaženia v Škandinávii a v západnej Európe ako aj jeho rýchlosť veľmi zaskočili Stalina, ktorý sa pravdepodobne spoliehal na to, že západoeurópske krajiny budú medzi sebou zápasiť dlhšie. Sovietske vojská preto vjúni1940 bleskovoanektovaliLitvu,Lotyšsko ajEstónsko. Taktiež prinútiliRumunsko, k tomu aby prenechalo Sovietskemu zväzu Besarábiu.NKVD vraždilo v zajateckých táboroch vKatyni, Kozeľsku a Starobieľsku zajatých poľských dôstojníkov, ktorí boli preStalina potenciálnou hrozbou a nechceli sa pripojiť k poľským komunistom.
22. septembra 1940 japonské vojská vpadli doFrancúzskej Indočíny. Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, Austrália a Holandská exilová vláda na to zareagovali až v roku 1941, zavedením embarga na export surovín do Japonska. Západné mocnosti rovnako poskytovali vojenskú a materiálnu podporu čínskym vojskám.
Potom, čoTaliansko vyhlásilo vojnu západným Spojencom 10. júna 1940, začali na územieLíbye podnikať britské jednotky náhle prepady menšími silami. Po francúzskej kapitulácii 25. júna začali Taliani posilňovať svoje vojská v Afrike a pripravovať sa na rozsiahlejšiu ofenzívu. V tej istej dobe sa stupňovali pohraničné incidenty vEritrei aSudáne. 3. augusta nakoniec Taliani vpadli doBritského Somálska.[20]
Po francúzskej kapitulácii rokovali Briti s Francúzmi v Severnej Afrike o budúcnosti ich flotily, ktorú sa snažili získať na svoju stranu, keďže v prípade, že by padla do rúk Nemcom mohla byť ich významnou posilou. Vzhľadom na to, že rokovania k ničomu neviedli Briti flotilu kotviacu v prístaveMes-el-Kabir blízkoOranu 3. júla napadli bojovým krížnikomHMS Hood, bojovými loďamiHMS Valiant aHMS Resolution, a lietadlovou loďouHMS Ark Royal aj s eskortou. Poškodili pri tom bojové lode Provence a Dunkerque a jeden torpédoborec. Neskôr 6. júla Briti, ktorí si neboli istí poškodením francúzskych lodí, podnikli nálet torpédovými bombardérmi a loď Dunkerque potopili. Zahynulo viac než 1200 francúzskych námorníkov. Tento akt síce zhoršil vzťahy medziVichystickým Francúzskom a Britmi, ale mal veľký propagandistický význam.[21]
9. septembra talianske vojská pod vedením maršalaRodolfa Grazianiho vpadli zKyrenejky do Britmi spravovanéhoEgypta. Po počiatočnom postupe sa však kvôli problémom so zásobovaním zastavili. 16. septembra Taliani začali budovať obranné postavenia v okolíSidi Barrani. 9. decembra spustili Briti útočnú operáciu s kódovým označenímCompass. Briti s pomocou vojskCommonwealthu porazili talianske vojská, zajali 130 000 nepriateľských vojakov za cenu 2 000 vlastných padlých. Zvyšok talianskych vojsk sa stiahol kEl Agheile 9. februára 1941.
Briti v noci z 11. na 12. novembra napadli kotviacu Taliansku flotilu v prístaveTarento a potopili torpédovými bombardérmiFairey Swordfish z lietadlovej lodeHMS Illustrious viacero lodí, vrátane bojovej lode Littorio a Conte di Cavour. Útok Talianov vystrašil a tí svoje lode stiahli do bezpečnejších prístavov, pričom výrazne obmedzili svoju aktivitu v Stredozemnom mori.[21]
Pred útokom naSovietsky zväz si nemecké velenie zaistilo južnú Európu. Angažovanie v tejto oblasti spôsobil jednak prevrat v Juhoslávii a tiež neúspechy Talianska, ktoré od októbra1940 viedlo boje protiGrécku. V Juhoslávii vyvolalo vlnu nevôle pripojenie krajiny kOsi.27. marca1941 sa mladý kráľPeter II. ujal po prevrate moci, zrušil spojenectvo s Nemeckom a uzavrel zmluvu o priateľstve so Sovietskym zväzom, ale nehodlal narušiť doterajší mier medzi oboma krajinami.6. apríla1941 prepadlo Nemecko spolu s bulharskými vojskami Juhosláviu aj Grécko, ktorému pomáhali britské vojská. DoSrbska sa zo severu, východu i západu hrnuli nemecké jednotky. Celej tejto akcii predchádzal nečakaný nálet naBelehrad. Nemci útočiaci z Bulharska sa spojili s Talianmi, ktorí zaútočili z Albánska a zahatali tak Juhoslávcom možnosť spojiť sa s Grékmi. Za 12 dní bola nepripravená juhoslovanská armáda porazená. Belehrad, hlavné mesto krajiny, padol13. apríla1941. Nemci zriadili nový bábkový Chorvátsky štát na jeho čele mal stáť emigrantAnte Pavelić a taliansky princ. Taliansko si zatiaľ privlastnilo väčšinudalmátskeho pobrežia aČiernej Hory.
7. apríla1941 nemecké jednotky prerazili aj do Grécka, ktoré sa ani napriek pomoci Británie neubránilo. Už27. apríla obsadiliAtény. Porazené britské a grécke jednotky sa z Balkánu stiahli naKrétu, ale i odtiaľ ich Nemci odvážnym leteckým výsadkom20. mája, za veľkých strát vyhnali do severnej Afriky. Boje na Kréte skončili1. júna.
Po ústupe Talianov, ktorých jednotky úspešná britská ofenzíva celkom rozvrátila,Hitler, aby zabránil porážke Talianov, nariadil uskutočniťoperáciu Sonnenblume, pri ktorej sa vylodilAfrikakorps vLíbyi. Nemecké jednotky, skladajúce sa len z niekoľkýchdivízií čoskoro prevzali hlavnú rolu v boji proti Britom v Afrike.24. marcaRommelove jednotky obsadili späťEl Agheilu a pokračovali v prenasledovaní britských vojsk. Už25. apríla nemecké a talianske vojská dosiahli územieEgypta, zanechajúc v svojom tyle obkľúčenýTobruk. Keďže bola severná Afrika v tej dobe pre Britov jediným bojiskom, na ktorom sa mohli v pozemnom boji stretnúť s Nemcami, dávalo britské velenie tomuto stretu veľkú vážnosť. Zatiaľ čo pre Britov nepredstavovalo (aspoň vďaka kolóniám) zásobovanie svojich vojsk v oblasti závažný problém, Afrikakorps sa naopak musel spoliehať na zásobovanie cezStredozemné more. Tieto dodávky sa často stávali terčom útokov britského letectva a námorníctva. Prítomnosť britských jednotiek naGibraltáre a naMalte tak robila zásobovanie veľmi komplikované. Do konca roku1941 utrpeli nacistické vojská také straty, že boli nútené pod prudkými údermi Britov ustúpiť späť k El Agheile. Rommel stratil 38 000 vojakov a asi 300 tankov. V tej istej dobe vrcholili boje nemeckého a talianskeho letectva o nadvládu nad vzdušným priestoromMalty, ktoré viazali početné silyRAF a Kráľovského námorníctva. To umožnilo Rommelovi obnoviť zásobovanie v plnej miere, v dôsledku toho bol schopný nahradiť ťažké straty a opäť prejsť do protiútoku, proti Britom, ktorých zásobovacie cesty sa neúmerne roztiahli.
9. mája anglickýtorpédoborecHMS Bulldog zajal nemeckúponorkuU-110 aj s prísne utajovaným šifrovacím zariadenímEnigma a platnými kódmi. Získanie tohto zariadenia aj so šifrovacími tabuľkami bol posledný krok k prelomeniu nemeckých šifier. Tento úspech sa podpísal nielen pod ďalší priebeh bojov v Atlantiku, ale mal ďalekosiahly dopad na celkové dianie na viacerých frontoch. Nemecké ponorky napriek tomu ešte dlho spôsobovali spojencom nemalé straty.
18. mája nemecká bojová loďBismarck a ťažký krížnikPrinz Eugen opustili svoj domovský prístav, aby sa zúčastnili na námorných bojoch s britskými konvojmi v Atlantiku. Pri bitke vDánskom prielive24. mája boli Bismarck a Prinz Eugen napadnuté britským bojovým krížnikomHMS Hood a bojovou loďouHMS Prince of Wales. V krátkom boji kráľovské námorníctvo stratilo bojový krížnik HMS Hood, ktorý po zásahu do skladu munície explodoval (starší krížnik HMS Hood mal nedostatočné pancierovanie paluby, kvôli čomu mal neskôr prejsť rekonštrukciou). Z 1420 člennej posádky Hoodu sa zachránili iba 3 námorníci. HMS Prince of Wales sa po niekoľkých zásahoch z boja stiahla.Prince of Wales bol na rozdiel od HMS Hood novou loďou a trpel rôznymi poruchami, ktoré počas plavby opravovali civilní technici. Nemcom sa v zlom počasí podaril klamný manéver, pri ktorom sa odpútal krížnikPrinz Eugen a britské lodeBismarcka, ktorý zmenil smer k francúzskemu prístavuSaint-Nazaire stratili. NaBismarcka, ktorý bol nútený pre poškodenie palivových nádrží znížiť rýchlosť, sa v severnom Atlantiku čoskoro začal lov.
Jeho definitívnu skazu pripravil nálet torpédových dvojplošníkovFairey Swordfish zlietadlovej lodeHMS Ark Royal, ktorý síce neznamenal jeho bezprostredné potopenie, ale spriečenie kormidla. K poškodenému Bismarcku sa nakoniec priblížilo niekoľko lodí Kráľovského námorníctva, ktoré ho ráno27. mája v delostreleckom súboji poškodili natoľko, že ho posádka sama potopila. Z jeho 2200 člennej posádky sa zachránilo 115 mužov.[22]
Aktivita Nemecka v Atlantickom oceáne sa po potopeníBismarcka okrem nasadenia ponoriek prakticky skončila.
22. júna1941 porušilo Nemeckopakt o neútočení a s vojenskou pomocou svojich spojencov zaútočilo na ZSSR na takmer4 500km dlhom východnom fronte siahajúcom spoza severného polárneho kruhu na polostroveKola, cezKaréliu,Baltské more až kČiernemu moru. Nemecko-sovietsky konflikt je v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu obyčajne označovaný akoVeľká vlastenecká vojna. Nemci využili moment prekvapenia a bleskovými útokmi rýchlo postupovali troma hlavnými smermi naMoskvu,Leningrad aKyjev, resp. k čiareArchangeľsk, riekaVolga,Astrachán, ktorá bola ich pôvodným cieľom. Nemecké velenie sa spoliehalo na to, že sovietsky systém nevydrží sústredený útok. V skutočnosti však bola táto vojna prvou historickou udalosťou v dejinách Sovietskeho zväzu, ktorá k sebe obyvateľstvo a vládu priblížila.[23]
Jednou z prvých veľkých obkľučovacích operácií bola likvidácia sovietskych vojsk priBiałystoku v Minskej oblasti dnešného Bieloruska. V pasci, z ktorej nebolo úniku, uviazlo 11 sovietskych divízií. Nemci obsadiliMinsk28. júna. K Leningradu postupovala po kvalitnej cestnej sieti pobaltských republík nemecká armádna skupina Sever, a z Fínska to boli fínsko-nemecké vojská, ktoré viedli boje za polárnym kruhom. Mesto sa dostalo do obkľúčenia začiatkom septembra. Nie však úplného, pretože v zásobovaní bolo možné s určitými ťažkosťami pokračovať cezLadožské jazero. Počas nasledujúcich900 dní blokády zomrelo na následkyhladu, zimy a bombardovania najmenej 800 000 ľudí, ale mesto sa nevzdalo a viazalo veľké množstvo nemeckých vojsk. Vofebruári1942, keď nedostatok potravín vrcholil, zomieralo v meste od hladu a vyčerpania denne až 3000 ľudí. Obliehanie Leningradu bolo najväčšie a najdlhšie obliehanie mesta v novodobej vojenskej histórii. Na strednom úseku frontu sa sovietske jednotky, pozostávajúce zo 16 bojmi vyčerpaných divízií, pokúšali zastaviť Nemcov na riekeBerezina východne odMinska. V bojoch pri Borisove, nasadili vo veľkom množstve svoje novétankyT-34 aKV-1 a na čas tým spomalili nemecký postup.[24]
Nacisti čoskoro po vpáde do ZSSR zatýkali Židov. Na fotke sú zatknutí Židovskí muži, ktorých vedú na popravu.
V septembri sa podarilo Nemcom zo severu a juhuobkľúčiť Kyjev.Stalin namiesto toho aby uchránil svoje vojská pred likvidáciou ústupom, prikázal nezmyselne brániť mesto, okolo ktorého sa pomaly uzatvárala slučka obkľúčenia. Nemecké jednotky tu prelomili sovietsku obranu a z východu postupne obkľučovali jednotlivé ohniská odporu. Mesto dobyli19. septembra po dvoch mesiacoch rozhorčených bojov, zajali pri tom asi pol milióna demoralizovaných sovietskych vojakov, ktorých nasadil ich najvyšší veliteľ do predom prehratej bitky. V boji padol i veliteľ úseku generálM. Kirponos. Vjúli aauguste prebiehala ajbitka o Smolensk a cesty smerujúce kMoskve. Sovieti na asi dva mesiace spomalili a zastavili nemecký postup zaSmolenskom, ale po tom, čo nemecké tankové armády zlikvidovali zoskupenia Červenej armády priKyjeve a nasmerovali svoj útok na Smolensk, nemohli obrancovia viac vzdorovať. Aj tu boli zajaté desaťtisíce sovietskych vojakov podobne ako priBriansku aViazme. Celkovo prišla Červená armáda do tej doby o najmenej 2 milióny mužov. Nacistická tlač dokonca vydala vyhlásenia o tom, žeSovietsky zväz je už porazený a vojna rozhodnutá.[25]
Nemcom sa napokon vo vrcholiacej jeseni a na začiatku zimy podarilo prebojovať k predmestiam sovietskeho hlavného mesta, no obsadiť ho sa im nepodarilo. Nacistické Nemecko čelilo tiež viacerým problémom a jeho postup postupne ustrnul. Prvým náznakom únavy bolo, keď sa29. novembra podarilo sovietskym vojskám vytlačiť jednotky skupiny armád Juh zRostova nad Donom a zažehnať tak na čas nebezpečenstvo hroziace Povolžiu a Prikaukazsku. Za cenu veľkých obetí sa prudkými protiútokmi podarilo zastaviť i nemeckýútok na Moskvu. Sovietsku protiofenzívu podporili aj odpočinuté vojská stiahnuté z Uralu, Ďalekého východu a iných oblastí. Vojská z Ďalekého východu boli stiahnuté po ubezpečení Stalina, žeJaponsko sa do vojny protiZSSR nebude angažovať. Jednotky Červenej armády zaútočili na nemecké krídla a8. decembra1941 bol nemeckýWehrmacht po prvýkrát, počas druhej svetovej vojny, nútený sa brániť a ustupovať na tak rozsiahlom úseku frontu. Nemecko do konca roka1941 prišlo na východnom fronte o takmer milión vojakov.
8. decembra1941 vyhlásiliSpojené štáty Japonsku vojnu. Už o niekoľko dní11. decembra 1941 sa Nemecko a jeho európski spojenci ponáhľali a vyhlásili vojnu Spojeným štátom. Pričom je fakt, že USA by mali inak na vnútropolitickej scéne problém vyhlásiť vojnu Nemecku a Hitler tak uľahčil budúcim americkým spojencom v Európe situáciu.
Začala sa formovať širokáprotihitlerovská koalícia. Predstavitelia 26 štátov podpísali1. januára1942 voWashingtone deklaráciu o spoločnom boji proti agresorom a zaviazali sa, že na tento cieľ použijú všetky svoje zdroje. Súčasne sa dohodli, že neuzavrú separátny mier a budú spolupracovať vo vojne až do konca. Definitívne sa tak vytvorili dve koalície krajín, ktoré dohromady zahrnovali 70 štátov celého sveta.
Jedna zo zničených delových veží sovietskej pobrežnej batérie v Sevastopole, Nemcami označovaná ako Maxim Gorkij
Rok1942 sa začal pre sily Osi veľmi dobre. Nemecké vojská toho roku dosiahli svoje najväčšie úspechy. Na jar najprvstabilizovali strednú časť svojho frontu v oblasti medziRževom aViazmou. Odrazili aj útoky v oblastiVolchova, kde prebiehali rozhorčené boje vo veľmi ťažkých podmienkach, a potom začali s rozsiahlymi ofenzívnymi akciami na juhuZSSR, kde zastavili sovietskuofenzívu pri Charkove. Pokračovali aj boje oKrym, na ktorom vzdorovala sovietska námorná základňaSevastopoľ. Do začiatku leta Nemci odrazili sovietskeprotiútoky na Kerči a následne po ťažkých bojoch 4. júna 1942obsadili aj Sevastopoľ.
Nemecká pechota pri pouličných bojoch s plameňometom, pri bojoch na predmestí Stalingradu
Po uvoľnení svojich síl vojská Osi napredovali a prekročili riekuDon, obsadiliRostov-na-Donu a tam sa ich sily rozdelili. Časť vojsk (Skupina armád B) na čele s6. armádou postupovala východným smerom naStalingrad aAstrachaň, časť (Skupina armád A) sa vydala na juh cez rovinatú step kuKaukazu. Porážkami priCharkove oslabenáČervená armáda, ktorá v tej dobe navyše čelila nedostatku ťažkých zbraní, v dôsledku evakuácie jej zbrojného priemyslu na východ bola nútená ustupovať.Stalin vydal v tejto kritickej situáciirozkaz č. 227, známy ako: „Ani krok späť!“ O mestoStalingrad sa v nasledujúcom období rozpútali tvrdé pouličné boje, jedny z najurputnejších bojov celej vojny. Nemecké sily bojujúce o mesto utrpeli ťažké straty, ktoré nacistické velenie pre nedostatok záloh nedokázalo nahradiť. Narastali aj problémy so zásobovaním. V dôsledku nedostatku vlastných síl bolo nemecké velenie nútené po oboch stranách svojej hlavnej útočnej sily–nemeckej 6. armády, nasadiť slabšie rumunské, maďarské a talianske armády. Zatiaľ čo sa nemecké velenie sústredilo na boje v meste, sovieti nepozorovane zozbierali dostatok techniky, materiálu ako aj ľudských rezerv a prešli v druhej polovici novembra 1942 na oslabených krídlach nepriateľských vojskbojujúcich v Stalingrade doprotiútoku (tzv.operácia Uran). Časti nemeckej 4. tankovej a celá 6. poľná armáda sa dostali v priebehu 4 dní doobkľúčenia. PoGöringovom uistení, že letectvo zvládne zásobovať oslabenú armádu,Hitler nariadil držať vybojované pozície za každú cenu. Pokusy maršalaMansteina prísť im počas Vianoc na pomoc z juhu (tzv.operácia Wintergewitter), boli za ťažkých strát na oboch stranách odrazené. Tým sa vytvorili predpoklady na zničenie asi dvadsiatich nemeckých divízií uväznených v stalingradskom kotli.
Horiaca lietadlová loď USS Lexington stratená pri bitke v Koralovom mori
Vbitke o Singapur a následnej kapitulácii britských vojakov15. februára1942 padol do japonských rúk britský prístavSingapur. Bolo zajatých 130 000 vojakov Britského spoločenstva, Japonci ich pri tom napadli s o polovicu menej mužmi. Jednalo sa o jednu z najväčších a najpotupnejších porážok Spojeného kráľovstva v dejinách.[29] Japonci prenikali doBarmy, ktorej hlavné mestoRangún bolo obsadené9. marca1942. KapitulovalaJáva, vláda Holandskej Indie odišla doAustrálie. Japonské výsadkové jednotky dorazili naNovú Guineu a ich letectvo začalo ohrozovať pevninuAustrálie.
Dňa18. apríla1942 skupina 16 amerických strojovB-25 Mitchell vzlietla z lietadlovej lodeUSS Hornet a pod vedením plukovníkaJamesa Doolittla, nízkym letom preletela nad japonskú pevninu a zhodila bomby naTokio,Nagoju,Kóbe,Jokohamu aJokosuku. Jednalo sa o symbolický nálet, ktorý nespôsobili žiadne veľké škody. Japoncom ale ukázali odhodlanie bojovať, ako aj fakt, že Japonci sú doma zraniteľní. Napriek nepatrnému účinku mala operácia závažný strategický dôsledok. Japonci stiahli nezanedbateľnú časť svojich vzdušných síl na obranu Japonska, kde boli držané až do konca vojny. Vmáji sa medzi japonským a americkým námorníctvom odohralabitka v Koralovom mori, v ktorej síce USA stratililietadlovú loďUSS Lexington, ale podarilo sa im odvrátiť vylodenie vPort Moresby a potopiť ľahkú lietadlovú loďŠóhó.
Torpédové bombardéry na palube lietadlovej lode USS Enterprise sa pripravujú na štart počas bojov o Midway
Zatiaľ čo nálet na Tokio vapríli1942 mal skôr psychologický účinok, skutočným obratom vojny v Tichomorí sa stalabitka o Midway, ktorá sa uskutočnila medzi 4. a7. júnom1942. Japonsko stratilo 4lietadlové lode a množstvo letcov, ktorých skúsenosti bolo ťažké nahradiť. Navyše počiatočná technická prevaha Japonska sa začala stávať minulosťou. Vjúli utrpeli Japonci svoju prvú pozemnú porážku naPort Moresby od austrálskych vojsk v zátoke Miline. Japonský odpor naNovej Guinei však pokračoval ešte dlho.
7. augusta sa americká námorná pechota vylodila na ostroveGuadalcanal. Tento ostrov východne odNovej Guinei v reťazciŠalamúnových ostrovov sa stal zaujímavým po tom, čo americká rozviedka zistila výstavbu japonského letiska. Toto letisko mohlo významne ohroziť americké zásobovacie trasy cezPacifik doAustrálie a naNový Zéland. Japonci začali s jeho stavbou práve pre to, že po bitke pri Midwayi stratili možnosť leteckého krytia. Prieliv severne od Guadalcanalu v priebehu doby získal nechvalnú prezývku „Železné dno“. Pozemné boje medzitým pokračovali do začiatku nasledujúceho roka.
27. mája sa česko-slovenským parašutistom z výsadkuAntropoid Jozefovi Gabčíkovi a Jánovi Kubišovi vydaril útok, pri ktorom zranili zastupujúceho ríšskeho protektora Čiech a MoravyReinharda Heydricha, ktorý podľahol následkom zranení4. júna. Nemecké jednotky začali po celomprotektoráte perzekúcie. Podarilo sa im vypátrať a zlikvidovať aktérov útoku (vzali si vlastné životy pri obliehaní gestapom v kostole sv. Cyrila a Metoděje v Prahe). Na výstrahu, či za údajnú pomoc odboju boli tiež vypálené obceLidice aLežáky.
19. augusta sa na francúzskom atlantickom pobreží vylodili Spojenecké (najmä kanadské a britské oddiely Commandos) vojská aby začali útok na Nemcami okupovaný prístavDieppe. Nemci však boli pravdepodobne dopredu informovaní, čoskoro sa sformovali a protiútokom zlikvidovali alebo zajali väčšinu útočníkov. Spojenecké velenie neskôr zúročilo skúsenosti, ktoré pri boji získalo vo vyloďovacíchoperáciach Torch aOverlord .
Roosevelt a Churchill sa stretli14. januára vCasablanke.19. apríla vypuklopovstanie vo varšavskom gete. Začalo sa po tom, čo vyšla najavo skutočnosť, že sa Nemci pripravujú geto zlikvidovať. Chabo ozbrojení židovskí povstalci sa zúfalo bránili ešte niekoľko týždňov.
Hitler s E. von Mansteinom a W. von Richthofenom počas návštevy východného frontu pri Záporoží v marci 1943
Nasledujúca zima na prelome rokov1942 a1943 spolu s vyčerpávajúcimi útokmi stalingradských obrancov nemeckú 6. armádu načisto unavila a vyhladovala. Z 22 divízií ktoré tvorilo vyše 300 000 tisíc mužov nezostala nažive ani tretina. Sovieti zajali asi 91 000 nemeckých a rumunských vojakov, vrátane poľného maršalaPaulusa.2. februára1943 nemecký odpor v poslednom nemeckom ohnisku obrany vstalingradskom traktorovom závode ustal. Nemecké vojská spolu so svojimi spojencami boli nútené v dôsledku sovietskeho prielomu koncom roku1942 rýchlo ustúpiť z južných oblastíZSSR aKaukazu najprv naKubáň a neskôr naKrym, časť jednotiek ustupovala smerom kRostovu, kde držala koridor pre ústup ostatných jednotiek, ktoré neboli celkom na juhu. Postupujúce sovietske jednotky ich ale zahnali ešte ďalej a nakrátko oslobodili dokonca ajCharkov. Sovietske velenie v tej dobe nadobudlo mylnú predstavu, že Nemci nebudú schopní straty na južnom fronte dostatočne rýchlo nahradiť, predpokladalo sa preto, že sa podarí dosiahnuť až Dneper. Boje zatiaľ pokračovali pri mestáchOriol,Kursk,Ržev. Situácia bola natoľko vážna, že Hitler sa po štyroch rokoch vojny rozhodol13. januára pre totálnu mobilizáciu. Nemci však pozbierali sily a priCharkove prešli do protiútoku a vtretej bitke o Charkov sa opäť zmocnili mesta. Ich postup však zastavilo nepriaznivé jarné počasie a odmäk. PriSokolove bola8. marca1943 nasadená ajčesko-slovenská jednotka pod velenímLudvíka Svobodu.[31]
Sovietske vojská vyčerpané po ťažkých bojoch sa začali okamžite zakopávať. Okolo mestaKursk, ktoré v tejto oblasti zostalo v sovietskych rukách, sa vkliňoval do nemeckých pozícií na severe podOriolom a na juhu priBelgorode, asi160km široký a90km hlboký úsek frontu, ktorý neskôr dostal názovKurský oblúk. Nemecké velenie si Kurský oblúk vybralo za hlavný cieľ svojej letnej ofenzívy. Do oblasti boli sústredené najlepšie a najnovšie nemecké zbrane a skúsené jednotky. Prípravy sa však z nemeckej strany naťahovali, okrem iného aj v dôsledku omeškania dodávok nových tankovPanther. Sovieti vďaka špionáži o nemeckých prípravách dobre vedeli a svoje vojská v oblasti posilnili a kvalitne pripravili na nadchádzajúce obranné boje. Dôležitá bola príprava viacerých obranných línií, z ktorých prvé tri boli obsadené vojskom a ďalšie pripravené na zaujatie obrany v prípade nemeckého prielomu.5. júla1943 sa začal nemecký útok, ktorý však cez sovietsku obranu napredoval iba veľmi pomaly. Po sérii ťažkých tankových bitiek na obidvoch ohyboch oblúku, a najmä12. júla v najväčšej tankovejbitke pri Prochorovke, však muselHitleroperáciu Citadela odvolať. Nemecké zlyhanie v tejto bitke bolo definitívnym bodom obratu vo vojne.
Koncom novembra sa konala v spojencami a sovietmi okupovanomIráneTeheránska konferencia, na nej sa už vodcovia koaličných mocností začali dohadovať o následnom rozdelení povojnovej Európy. Rokovalo sa tiež o otvorení nového frontu na západe.12. decembra podpísaloČesko-Slovensko so Sovietskym zväzom zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci.
Porážka vojsk Osi vTunisku vmáji1943 mala za následok kapituláciu štvrťmilióna nemeckých a hlavne talianskych vojakov. Verejná mienka vTaliansku tým nabrala ešte viac protivojnový kurz a nechuť pokračovať v boji na strane Nemecka. V období vrcholiacej bitky v Kurskom oblúku vykonali západní spojenci prvú väčšiu obojživelnú operáciu a konečne začali boj na európskej pevnine. Ich boj sa začal10. júla na pobrežíSicílie. ToMussoliniho vláda nevydržala a25. júla bol talianskym kráľom Mussolini odvolaný. Jeho nástupcom sa stalPietro Badoglio, ktorý začal tajne rokovať so Spojencami o mieri. Na taliansku pevninu sa Spojenci vylodili3. septembra. V priebehu 5-tich dní sa talianska armáda vzdala. Badoglio a kráľovská rodina prešli na juh krajiny k Spojencom, zanechajúc taliansku armádu bez rozkazov. To okamžite využili Nemci a podstatnú časť armády zabezpečili pred zbehnutím. Čoskoro na to južne odRíma stabilizovali takzvanúGustavovu líniu. Napriek tomu, že sa spojencom podarilo preraziť aj novúGótsku líniu na severných svahochApenín, v predpolíPádskej nížiny, nemecké vojská zabránili rozhodnejšiemu postupu Spojencov z Talianska po súši prakticky až doapríla1945.
Vofebruári sa skončili 6 mesiacov trvajúce boje o ostrovGuadalcanal. Zvyšky rozprášených japonských pozemných vojsk boli evakuované v noci na8. februára. Víťazstvom pri Guadalcanale urobili americké pozemné sily prvý skutočný krok na ceste doTokia. Od 20. do23. novembra prebiehal boj o malýatolTarawa naGilbertových ostrovoch. Nikto neočakával, že by tento sotva niekoľko stoviek metrov široký ostrov mohli brániť silnejšie japonské sily. Na obsadenie ostrova vyslali Američania 300 mužov, z ktorých bitku prežilo iba 100. Japonci na atole boli nakoniec porazení, no ukázali, že „skákanie po ostrovoch“ bude Američanom trvať ešte dlho a ich straty ešte veľmi narastú.
Od januára sovietske vojská viedli útočné operácie po celej dĺžke frontu a vytláčali Nemcov ďalej na západ. Vo februári sa sovietskym vojskám podarilo obkľúčiťnemecké jednotky pri mestáchKorsuň aČerkassy. Na tom istom mieste, kde sami v roku 1941 utrpeli kruté porážky. Táto bitka bola typickým ozbrojeným stretnutím tej doby na východe, odohrala sa totiž počasrasputice, povestného obdobia, kedy nespevnené cesty v Sovietskom zväze nebývali zjazdné. Obidve strany si navzájom spôsobili značné straty. Podobne sa skončila ajbitka pri Kamenci Podolskom, kde1. tanková armádaHansa-Valentina Hubeho prišla o všetku ťažkú techniku a z obkľúčenia unikla s ťažkými stratami. Keďže tieto ťažké boje prebiehali hlavne v oblasti nemeckejSkupiny armád Juh (neskôr premenovanej naSkupinu armád Severná Ukrajina), domnievalo sa nemecké velenie, že hlavný letný útok sovietskych síl bude opäť nasmerovaný do tejto oblasti[33]. Nemci sústredili väčšinu svojich záloh v oblasti skupiny armád Juh, Stredný úsek frontu v oblasti Bieloruska, ktorý bránilo do 1 milióna vojakov zostával mierne vysunutý na východ.23. júna, tri roky po vpádevojsk Osi do Sovietskeho zväzu, spustili Sovieti svoju najväčšiu a najlepšie pripravenú ofenzívu. Zasiahla celkom nepripravenúSkupinu armád Stred. Nemcov na mnohých úsekoch doslova paralyzoval, pohľad na tanky pohybujúce sa cez nepriechodné močiare po cestách vydláždených z drevenej guľatiny, rovno pred ich pozíciami. Porážka, ktorú Nemci utrpeli v priestoroch, kde pred niekoľkými rokmi rozdrvili chaoticky nasadzované sovietske jednotky sa dá považovať za druhýStalingrad – 130000 ich bolo zajatých ďalších vyše 300 000 padlo alebo bolo nezvestných. Z tohto neúspechu saWehrmacht už nikdy nespamätal.
V tej istej dobe ako boje v Bielorusku začali sovietske vojská prenikať do Fínska. 20. júna sa im podarilo obsadiťViipuri. V priebehu mesiaca požiadalo Fínsko o separátny mier, ktorý bol uzavretý 25. augusta[34].
13. júla sa začalaľvovsko-sandomierzská ofenzíva, ktorá zanechala vo frontovej línii nemeckej skupiny armád Severná Ukrajina200km medzeru. Nemecká 1. tanková a maďarská 4. armáda boli nútené sa stiahnuť zaKarpaty a zvyšok nemeckých vojsk pod vedenímJosefa Harpeho zaVislu.
Boje vo Varšave. Nemeckí vojaci na ulici Focha pri útoku smerom na radnicu a Blankin palác.
Práve v tej dobe, poľskáArmia Krajowa po dohodách s poľskou exilovou vládou v Londýne1. augusta začalaVaršavské povstanie. Poliaci však svoju činnosť nekoordinovali so sovietskymi vojskami, čo len prispelo k tomu abyStalin ani nikto iný spomedzi Sovietov nevydal priamy rozkaz, na pomoc povstaniu. Povstanie bolo Nemcami zlikvidované2. októbra po dvoch mesiacoch hrdinského odporu. O tom, že Červená armáda mala možnosť aspoň čiastočne povstaniu pomôcť nieto pochýb, takýto príkaz by však Stalin, ktorému existencia poľských antikomunistov prekážala v jeho plánoch, nikdy nevydal. Armia Krajowa bola orientovaná na Poľskú exilovú vládu v Londýne a jej vodcovia verili, že ak sa im podarí obsadiť hlavné mesto krajiny pred príchodom sovietskych síl, stúpne ich kredit pri nasledujúcom politickom boji o moc po vojne. Je však tiež pravdou, že sovietske vojská boli v tej dobe na konci svojich síl a ich zásobovacie línie sa ťahali650km územím, ktoré v posledných mesiacoch oslobodili. Jednotky boli vyčerpané a potrebovali doplnenie, ich vojenská technika opravu. Samotné sovietske vojenské plány totiž pôvodne počítali s prestávkou práve pred prekročenímVisly priVaršave a ajRokossovskij, veliaci sovietskym vojskám na tomto úseku frontu, považoval možnosť pomoci povstalcom za veľmi oklieštenú, keďže od 30. júla na predvoje jeho vojsk zaútočil nemeckýXXXIX. tankový zbor a v zápätí ajIV. tankový zbor SS[35].
29. augusta o 20. hodine vypukloSlovenské národné povstanie aj toto povstanie sa udržalo v tyle nemeckých armád dva mesiace a po svojom potlačení28. októbra1944 časť obyvateľstva ďalej pokračovala v boji proti Nemcom v horách, až do celkového oslobodenia krajiny. Červená armáda na podnet česko-slovenskej exilovej vlády ako aj česko-slovenských komunistov v Moskve podporila povstanieleteckým plukom,brigádou výsadkárov aKarpatsko-duklianskou operáciou. Pokus prebojovať sa na pomoc povstaniu, pri ktorom sa podarilo Sovietskym vojskám preniknúť iba poSvidník stál Červenú armádu 19 000 padlých.
Pláž v Normandii sa čoskoro stala zásobárňou postupujúcich spojencov
6. júna sa na pobrežíNormandie vylodili spojenecké vojská a otvorilizápadný front. Po bitkách priCaen aSt. Lo začali postupovať do francúzskeho vnútrozemia (operácia Cobra). V poloviciaugusta sa vylodili americké a francúzske vojská na juhu Francúzska (operácia Dragoon). 16.–20. augusta sa Britom a Američanom podarilo obkľúčiť a zajať 40 000 nemeckých vojakov priFalaise.25. augusta bol oslobodenýParíž[36].3. septembra sa začalo vAntverpách protinemecké povstanie, západní Spojenci dosiahli nemecké hranice na sever odTrevíru11. septembra. Koncom mesiaca následne uskutočnili riskantnúoperáciu Market Garden, keď sa pokúsili obsadiť mosty cezRýn z chodu. Tankové jednotky maršalaMontgomeryho však nestihli prísť vlastnýmvýsadkárom na pomoc dostatočne skoro. Útok nakoniec skončil neúspešne a najmä Briti v nej prišli o väčšinu elitných výsadkových jednotiek. Západný front sa však podstatne priblížil hraniciamTretej ríše a dosiahol riekuRýn. Spojenecké jednotky sa ju však neodvážili prekročiť z chodu a front sa na čas stabilizoval.
V dôsledku neúspechov na oboch frontoch, sa skupina nemeckých protinacisticky orientovaných dôstojníkov pokúsila o atentát na Hitlera a následný prevrat.20. júla1944 okolo 12:10 grófClaus von Stauffenberg umiestnil bombu do miestnosti, v ktorej sa konala Hitlerova vojenská porada. Približne o 12:42 bomba explodovala, Hitler však bol len ľahko zranený. Vzbúrenci sa naďalej pokúšali o prebratie moci, čo sa im však nepodarilo. Väčšina vodcov sprisahania bola zakrátko popravená.
Nemci však neboli ešte na kolenách tak ako by sa to na prvý pohľad zdalo. V decembri naplánovali a uskutočnili prekvapivý útok do severovýchodnéhoFrancúzska aBelgicka cezArdeny. Zhodou okolností však spojenci v oblasti držali len novosformované neskúsené jednotky, ktoré mali prilákať pozornosť Nemcov, zatiaľ čo sa bude útočiť na iných úsekoch frontu. To sa Američanom v konečnom dôsledku nevyplatilo. V oblastiEifelu ich jednotky nevydržali nápor nemeckých tankov a dezorganizovane sa vzdávali alebo ustupovali. Niektoré ustupujúce obrnené jednotky a narýchlo vyslané jednotky101. výsadkovej divízie sa opevnili v mesteBastonge a jeho blízkom okolí. Túto dôležitú križovatku 7 ciest, držali v obkľúčení niekoľko týždňov, odrážajúc pri tom početné nemecké útoky, až dokým začiatkomjanuára1945 neboli nemecké útoky zastavené. Onedlho na to bolo Bastonge postupujúcimiPattonovými tankmi z obkľúčenia vyslobodené.
Začiatkom roka Američania ukončili boje oMarshallove ostrovy. Ich ďalším cieľom bolo získať ostrovy, na ktorých by mohli vystavať letiská, tak aby sa už v ich dosahu nachádzala japonská pevnina. Pre ich bombardéryB-29 boli najvhodnejšieMariánske ostrovy, hlavneSaipan,Tinian aGuam.11. júna, americká vojenská flotila začala bombardovať Saipan, bránený 32 000 japonskými vojakmi.15. júna sa tu vylodilo 77 000 vojakov námornej pechoty. Po menej než mesiaci bojov zlikvidovali odpor na ostrove9. júla. V bitke vo Filipínskom mori sa Japonci pokúsili vzdorovať americkej prevahe, ale utrpeli ťažké straty na lodiach aj lietadlách. Ich flotila lietadlových lodí prakticky prestala existovať. Po strate Saipanu, sa japonská pevnina nachádzala v dosahu ťažkých bombardérov B-29. Japonský priemysel a mestá tak boli vystavené silným náletom amerického letectva.
Začiatkom roku1945 nemecké vojnové hospodárstvo kolabovalo. Strategické nálety anglo-amerických leteckých síl mali síce menej výrazný dopad na výrobné kapacity, než by sa dalo očakávať (bolo to najmä kvôli masovému premiestneniu produkcie do podzemných tovární), účinok na dopravnú infraštruktúru bol však ničivý. Ešte významnejší bol ale postup Spojeneckých armád, ktorý Nemecko postupne pripravoval o zdroje surovín nevyhnutne potrebných na výrobu zbraní a ich súčastí. Prejavovalo sa to jednak klesajúcim objemom výroby ako aj nedostatočnou kvalitou výsledných produktov. Wehrmacht bol zreteľne oslabený a už nebol schopný zvládať veľkú časť úloh, ktoré muHitler zadával načisto bez ohľadu na realitu. V zbrani síce bolo asi 7,5 milióna mužov, ale ich výzbroj, zásobovanie a bojové skúsenosti boli neadekvátne v porovnaní s ich protivníkmi.
Medzi 4. a11. februárom sa uskutočnila včiernomorskom letoviskuJalta naKryme,konferencia veľkej trojky:Roosevelta,Churchilla aStalina. Rokovali o zosúladení vojenských akcií, povojnovom usporiadaní sveta, rozdelení Nemecka na okupačné zóny a mnohých ďalších otázkach. Stalin prisľúbil, že do troch mesiacov od skončenia vojny v Európe vypovie vojnu Japonsku.
V noci z 12. na13. januára začali sovietske vojskáVisliansko-oderskú operáciu, ktorá znamenala okrem ďalšej nemeckej porážky aj skok medzi týmito dvoma veľkými riekami. Pri ofenzíve sovietske jednotky na niektorých úsekoch postupovali rýchlosťou60km denne. Bola to približne rovnaká rýchlosť akou postupovali do sovietskeho vnútrozemia jednotky Osi v lete1941. V priebehu bojov počiatkom marca boli útočiace sovietske vojská zastavené zaOdrou na Seelowských výšinách, poslednej prirodzenej prekážke predBerlínom. Chvíľu vyzerala situácia tak, že do Berlína sa dostanú západní Spojenci, ktorým užTretia ríša prestávala klásť odpor, skôr ako jednotky Červenej armády.Stalin sa vtedy opäť ukázal ako bezohľadnýdiktátor, keď naliehal na svojich veliteľov, aby na mesto podnikli čelný útok a dobyli ho z propagandistických účelov ešte do1. mája. Po prerazení nemeckej obrany naOdre sa rozpútala krvavábitka o Berlín. Útok na samotné mesto zo všetkých strán sa začal26. apríla. V januári sa začala tiež prvábitka o Königsberg. Nemcom sa po niekoľkých týždňoch krvavých bojov podarilo sovietsky postup v rozsiahlom opevnenom priestore spomaliť. GenerálČerňachovskij následne nariadil zastaviť útočné operácie a preskupiť jednotky. Sovieti začali pripravovať druhý útok, 18. februára však Čerňachovskij padol pri nemeckom delostreleckom prepade. Velením bol následne poverenýVasilevskij. Nový útok, ktorý sa začal 6. apríla v priebehu 4 dní zničil alebo prinútil Nemcov, ktorí zostali v meste kapitulovať. Sovietske vojská bojovali aj na juhu, asistovali miestnym partizánom pri oslobodzovaníJuhoslávie.13. apríla obsadiliViedeň.
Wilhelm Keitel, náčelník nemeckého velenia, podpisuje na predmestí Berlína bezpodmienečnú kapituláciu nemeckých vojsk
25. apríla sa stretli Spojenecké – sovietske a anglo-americké vojská priTorgau naLabe.30. apríla počasbitky o Berlín spáchalAdolf Hitler, spolu sEvou Braunovou samovraždu vo svojom bunkri, len niekoľko hodín pred tým sa spolu oficiálne zosobášili.[37] Za svojho nástupcu vymenoval Hitler veliteľaKriegsmarineKarla Dönitza. Boje o mesto pokračovali ešte dva dni. Obzvlášť tvrdo sa bojovalo oRíšsky snem. V noci, keď spáchal Hitler samovraždu, sa sovietski vojaci prebojovali na strechu budovy ríšskeho snemu a umiestnili tam sovietsku vlajku. Porazené nemecké vojská vBerlíne aTaliansku kapitulovali2. mája. Na viacerých miestach obsadeného územia začali páchať sovietski vojaci násilnosti. Tie napokon ukončil až zásahNKVD a prísne exemplárne tresty pre previnilcov. Mnohí z vojakov sa chceli pomstiť Nemcom za zverstvá spáchané v Sovietskom zväze a túto činnosť v tichosti podporovali aj ich velitelia. Pre niektorých sovietskych vojakov bolo ukončenie vojny v Berlíne veľkým zadosťučinením, zavŕšili tak dlhú a krvavú cestu bojiskami východnej Európy, ktorá sa pre nich začala už počas „čierneho leta“ roku1942 v ruináchStalingradu.
Vojna sa ale ešte neskončila, vPrahe vypuklo5. mája protinacisticképovstanie a Červená armáda ešte musela zakročiť na územíČesko-Slovenska, kde sa stále nachádzalo vyše pol milióna nemeckých vojakov[38], ktorí sa pokúšali prebiť k Prahe a na západ, aby sa vzdali do rúk anglo-amerických vojsk. V tejto oblasti sa bojovalo ešte aj11. mája, keď sa nemecké uskupenie pod vedenímK.F. von Pücklera-Burghausa pokúšalo prebiť k demarkačnej línii. Boje sa skončili nadránom 12. mája 1945 kapituláciou nemeckých vojsk pri Slivici aMilíne.[39]
V dňoch 13. až15. februára vykonalobritské aamerické letectvo rozsiahle nálety naDrážďany. Mesto, preplnené utečencami pre ktorých neboli pripravené úkryty, sa počas noci zmenilo na trosky a pochovalo v ruinách najmenej 35 000 civilistov (hovorí sa, že Drážďany sa stali „mestom bez jedinej strechy“). O vojenskom význame náletov sa dodnes vedú spory.
1. januára sa na západnom fronte pokúsila Luftwaffe o jeden z najväčších útokov na spojenecké letectvo. Toho rána vzlietlo asi 900 nemeckých strojov, aby bombardovali letiská vHolandsku. Zničili pri tom na zemi asi 465 spojeneckých strojov, pričom sami prišli o 277 lietadiel a zahynulo tiež 237 letcov. Akcia pod krycím názvomoperácia Bodenplatte sa tak celkovo nevydarila, pretože sa nemecké letectvo samé veľmi oslabilo.
Britskí vojaci pri prechode Rýna, Wesel, 24. marec 1945
14. januára americký XII. zbor a 2. britská armáda začalioperáciu Blackcock scieľom vyčistiť od nemeckých vojsk Roerský trojuholník. Nemci sprvu držali výbežok medzi riekamiMása aRoer južne odRoermondu.27. januára boli z tejto oblasti nemecké vojská vytlačené. V dôsledku toho, že sovietske vojská v tej dobe dosiahliOdru, boli všetky nemecké zálohy nasadené na tento smer a tak mohli vojská západných spojencom rýchlo postupovať. Na čas situácia vyzerala tak, že sa dostanú doBerlína skôr ako sovietske jednotky.7. marca sa Spojencom podarilo získať nepoškodený most cezRýn priRemagene, kadiaľ ich jednotky začali postup do nemeckého vnútrozemia.11. apríla ich jednotky dosiahli riekuLabe a vybudovali si predmostie necelých80km odBerlína.Eisenhower, hlavný veliteľ spojeneckých vojsk v Európe podobne ako napríklad generálBradley s útokom nesúhlasili. Ich sily sa im nezdali dostatočné na to aby obsadili Berlín, navyše by obsadené územie východne od riekyLabe museli prenechať Sovietom. Tieto faktory spolu s obavami rozviedky, že Nemci začnú vAlpách viesť partizánsku vojnu viedlo k zastaveniu útoku na východ a stočenie postupu juh doBavorska aRakúska.[40]. Ako sa neskôr ukázalo, boli tieto obavy prehnané. V nasledujúcich aprílových dňoch sa rozpadla nemecká línia v severnom Taliansku, v tej istej dobe sovietske jednotky dokončovali obkľúčenie nemeckého hlavného mesta, pád Tretej ríše bol len otázkou času.
Vojaci americkej 28. divízie námornej pechoty, medzi ktorými bol aj Slovák-RusínMichal Strank, vztyčujú vlajku na hore Suribači na ostrove Iwo Jima, 23. február 1945.
Boje v Tichomorí pokračovali rovnakým tempom aj po porážke všetkých japonských spojencov v Európe. Japonskí najvyšší velitelia boli ochotní obetovať všetkých svojich vojakov, len aby oddialili pád Cisárstva. Boje o ostrovyIwo Jima aOkinava ukázali, žeJaponsko sa bude brániť doslova do posledného muža. Len na Iwo Jime stratili Američania v priebehu niekoľkých týždňov 6 000 padlých a 19 000 ranených, ich celkové straty však prekonali i počet zlikvidovaných Japoncov. Aj ďalšie pozemné stretnutia akobitka o Okinawu, trvajúca tri mesiace, stáli Spojené štáty 12 000 mŕtvych. Japonci pri tom v bojoch využívali aj civilistov, vyzbrojených provizórnymi zbraňami. Mnohých iných vycvičili na samovražedné akcie tzv. „Kamikadze“.
1. apríla sa vydala na sebevražednú misiu k Okinave aj najväčšia japonská bojová loďJamato. Do boja vyštartovala iba s palivom na cestu tam. 7. apríla 1945 bola po opakovaných amerických leteckých útokoch potopená v beznádejnom boji.[41]
Počas piatich veľkých leteckých náletov na Tokio medzi 10. marcom a 25. májom 1945 bola takmer polovica mesta v ruinách.
Zraky Američanov sa zatiaľ upreli na japonskú pevninu. Vojenskí analytici odhadovali, že v prípade obojživelného výsadku, príde o život asi 150-500 000 Američanov a niekoľkonásobne viac Japoncov. Americký prezidentTruman (Roosevelt zomrel12. apríla) preto rozhodol o použitíatómovej bomby. Jednu najprv zhodili6. augusta naHirošimu, zahynulo 80 000 obyvateľov mesta (na následky neskôr ďalších 60 000), no ani po tom Japonci neprejavili žiadnu ochotu rokovať o mieri. O tri dni9. augusta zhodil bombardérB-29 ďalšiu atómovú bombu. Táto, podstatne silnejšia bomba, vybuchla nad mestomNagasaki. Zlé počasie pri tom ochránilo pred skazou mestoKokura, ktoré bolo pôvodne určené ako primárny cieľ náletu.
8. augusta 1945 vyhlásil vojnu Japonsku aj Sovietsky zväz. 9. augusta 1945 spustili proti japonským vojskám v Mandžusku, Kórey na Sachaline a Kurilských ostrovochofenzívu aj sovietske vojská. Asi milión mužov japonskej tzv. Kwantungskej (mandžuskej) armády sa vzdalo 15. augusta. Ťažké porážky Japonska na mori i na súši. Útoky atómovými bombami na japonské mestá ako aj drvivá porážka japonských vojsk Sovietmi viedli v Japonsku k pokusu o štátny prevrat. CisárHirohito 15. augusta pre mnohých nečakane vystúpil v rozhlasovom prejave pre široké masy, vysielanom po celej ríši, v ktorom oznámil kapituláciu Japonska Spojencom.[42] Reakcia verejnosti na cisárov prejav bola rôzna. Väčšina Japoncov ho počúvala. Časť dôstojníckeho zboru armády a námorníctva zvolila radšej samovraždu pred ponižujúcou kapituláciou.
17. augusta vydal Hirohito krátky prejav o kapitulácii zameraný na armádu, námorníctvo a jej velenie, v ktorom žiadal aby zložili zbrane. Toho istého dňa nahradil vo funkcii premiéraSuzukiho cisárov strýko, princNaruhiko Higašikuni.
Japonské sily stále bojovali proti Sovietom, ako aj Číňanom na ázijskej pevnine a zavedenie prímeria a kapitulačných podmienok bolo na japonskej strane ťažké. Posledný vzdušný súboj japonských stíhačiek proti americkým prieskumným strojom sa odohral 18. augusta. Sovietsky zväz pokračoval v boji až do začiatku septembra a obsadilKurilské ostrovy.
Od 28. augusta začali postupne Spojenecké vojská okupovať aj Japonské ostrovy. MacArthur prišiel do Tokia 30. augusta.
2. septembra podpísali japonskí predstavitelia na americkej bojovej lodiUSS Missouri v Tokijskom zálivebezpodmienečnú kapituláciu svojich vojsk. Za japonskú vládu ju podpísal minister zahraničných vecíŠigemicu, a za ozbrojené sily generálUmezu. Druhá svetová vojna sa tak po 6 rokoch krvavých bojov, aké svet dovtedy nepamätal, skončila.
Žena pri práci na sústruhu v americkej továrni na lietadlá. Počas vojny zohrali ženy významnú úlohu v priemysle prakticky všetkých krajín.
V priebehu vojny sa ukázalo, že veľmi významným prvkom vojnového úsilia budepriemyselná výroba. Spojenci sa spoliehali na priemyselnú silu Spojených štátov amerických, ktorá významnou mierou pomáhala zbrojiť Spojené kráľovstvo aj Sovietsky zväz[43]. Nacistické Nemecko mobilizovalo svoj priemysel pomalšie. Vmarci1942 začalonacistické Nemecko pociťovať nedostatok pracovných síl, boli preto zorganizované nábory na prácu po celej okupovanej Európe. Veľa ľudí išlo dobrovoľne, boli to najmäFrancúzi aUkrajinci. No už vauguste sa aj tieto možnosti vyčerpali, preto bol vydaný rozkaz na deportácie – tzv.totálne nasadenie. Do roku1944 sa podmienky týchto pracujúcich zhoršili natoľko, že sa prakticky nelíšili od podmienok v koncentračných táboroch. V Nemecku vtedy pracovalo asi 7,5 milióna cudzincov (1,3 milióna Francúzov, 1,7 milióna Poliakov, 2,8 milióna sovietskych občanov, z nich polovica ženy), skoro 2 milióny vojnových zajatcov a 700 000 väzňov z koncentračných táborov[44].
Kritická situácia vSovietskom zväze krátko po napadnutíNemeckom si tiež vyžiadala maximálne nasadenie celého obyvateľstva. Podarilo sa evakuovať časť priemyselných podnikov aj s kvalifikovanými robotníkmi z ohrozených oblastí v západnej časti krajiny mimo dosah nacistov hlavne na Ural, Sibír a do Kazachstanu, čo bol obrovský úspech. Sovietska priemyselná výroba v priebehu vojny, najmä po roku 1942 mohla, aj vďaka štedrej pomoci od západných Spojencov (Zákon o pôžičke a prenájme Lend-Lease), úspešne rásť a čoskoro predbehla aj samotné Nemecko. Sovietsky režim apeloval na národné a vlastenecké cítenie všetkých obyvateľov, ruku v ruke s tým však nasledovali tvrdé reštriktívne opatrenia. Robotníci a baníci spätí s vojenským priemyslom boli pokladaní za mobilizovaných, a podliehali vojenským súdom (napr. za 3 neskoré príchody do práce hrozili 3 roky nútených prác). Postupným povolávaním mužov na front tak prechádzalo veľa úloh v hospodárstve na ženy, mladistvých a starcov. Napriek všetkému, mnohí neváhali pracovať aj 14 hodín denne a pri tom žiť zo skromných prídelov potravín.
Vo viacerých krajinách prebiehali tiež zbierky peňazí, za ktoré sa zabezpečovala pomoc postihnutým vojnou, alebo sa dokonca nakupovali tanky či lietadlá.
Druhá svetová vojna celkom zmazala rozdiely medzi zázemím a frontom. Najväčší vplyv na to malo masové nasadenie letectva, ktoré bombardovalo nie len nepriateľské továrne, ale aj domovyrobotníkov ktorí v nich pracovali. Rovnako podstatné bolo aj bezohľadné správanie sa armád kcivilistom na nepriateľskom území, ktoré bolo podporované z národnostného, rasového alebo triedneho hľadiska. Už prvé dni vojny priniesli útrapy kobercového bombardovania miest ako bolaVaršava,Rotterdam čiLondýn. Bombardovanie hlbokého zázemia však nemalo inak dostatočne vysoký účinok na vojenské úsilie jednotlivých strán. Za čiastočne úspešné možno považovať napádanievojenského priemyslu. Jednotlivé krajiny sa proti tomu bránili po svojom. Výroba sa buď rozptýlila, premiestnila hlbšie za front, mimo dosahu nepriateľského letectva, alebo sa premiestnila do lepšie chránených podzemných priestorov.
Vojny sa zúčastnilo 61 štátov (ich obyvateľstvo tvorilo 80% svetovej populácie). Vojna zasiahla všetky kontinenty s výnimkouAntarktídy aJužnej Ameriky. Priamo sa však bojovalo hlavne vEurópe,Severnej Afrike,Atlantiku,Oceánii, Južnej aJuhovýchodnej Ázii. Vojenské operácie zasiahli územie 40 štátov. V armádach bojujúcich krajín slúžilo dovedna 110 miliónov ľudí. Suma celkových výdavkov na vojnu predstavovala 4triliónyamerických dolárov. Celkové obete sa odhadujú na v rozmedzí od 50 do 62 miliónov, čo boli 2,5% vtedajšej svetovej populácie. 37 miliónov z nich boli civilisti, zvyšnú menšiu časť tvorili padlí vojaci.Spojenci stratili 51 miliónov osôb,krajiny Osi naproti tomu 11 miliónov (straty krajín, ktoré prešli na stranu Spojencov sú zarátané medzi spojenecké straty).
Celkovo najväčšie straty utrpelSovietsky zväz, ktorý stratil najmenej 26 miliónov občanov (do tohto počtu ZSSR započítali aj obete stalinského teroru na vlastných občanoch a občanoch obsadených území, ktoré sa po roku 1945 stali súčasťou ZSSR[45]). Asi 17 miliónov z nich boli civilisti. Celkovo prišla krajina o viac než 13% obyvateľstva. Pri dovtedy najtvrdších bojoch aké boli zaznamenané, bolo iba v ZSSR vyše 100 miest a 70 000 dedín zrovnaných so zemou alebo veľmi ťažko poškodených či vypálených (časť zničených obcí majú na svedomí ustupujúci sovieti, ktorí postupovali podľa Stalinových príkazov). Bez prístrešia zostalo 25 miliónov sovietskych občanov. Materiálne škody predstavovali 2600 miliárd rubľov. Spomedzi sovietskych zväzových republík utrpeli najväčšie straty Pobaltské krajiny a Bielorusko. V týchto krajinách zahynula počas vojny približne 1/4 ich predvojnovej populácie. V percentuálnom prepočte ľudských strát dopadlo horšie ako ZSSR lenPoľsko, ktoré stratilo 5,6 milióna obyvateľov, čo predstavovalo viac než 16% obyvateľov krajiny.Spojené štáty stratili 418 000 vojakov.Veľká Británia stratila 450 400 obyvateľov, väčšina z nich boli vojaci. VJuhoslávii prišlo o život v dôsledku vojny asi 1 milión obyvateľov. Viac než polovica z nich boli civilisti.Francúzsko stratilo 562 000 obyvateľov, viac než polovica boli civilisti. Odhady strátČíny hovoria o 10 miliónoch, z troch štvrtín civilistov.
Nemecko ako jeden z hlavných agresorov prišlo asi o 7,5 milióna občanov, tri štvrtiny z nich boli vojaci. Veľa Nemcov však prišlo o život pri následných deportáciách z krajín východnej a strednej Európy. Asi pol milióna až milión zahynul neskôr v sovietskom zajatí.Japonsko stratilo 2,6 milióna obyvateľov. VTaliansku zahynulo počas vojny asi 450 000 ľudí, dve tretiny z nich boli vojaci.Rumunsko, ktorého vojaci boli najprv nasadení Nemcami na východnom fronte vo viacerých ťažkých bitkách, no v neskoršej fáze sa pripojilo k Spojencom a podieľalo sa na oslobodzovaní strednej Európy, stratilo 841 000 obyvateľov, prevažne vojakov.
Obete druhej svetovej vojny na území Česko-Slovenska
Druhá svetová vojna zanechala citeľné straty na životoch aj vČesko-Slovensku. Podľa údajov z Vojenského historického ústavu predstavovali celkové straty na životoch asi 350 000 až 360 000 obyvateľov.[46] Z toho vkoncentračných táboroch zahynulo približne 235 000 osôb, z toho asi 149 000židovského pôvodu. V Česku to bolo asi 78 000 a na Slovensku 71 000 osôb. Neskoršia dokumentácia uvádza pre Česko 92 000 deportovaných (z toho 79 000 mŕtvych), zo Slovenska bolo deportovaných 109 000 ľudí. Pri stanných právach bolo bez súdov popravených 10 000 osôb. Počet padlých príslušníkov vojenských a partizánskych jednotiek predstavuje asi 12 000 osôb. Pri leteckých náletoch zahynulo 7000 osôb. Bezprostredne po skončení vojny zahynulo na následky prežitého utrpenia asi 95 000 osôb. Počas vojny bolo umučených a zavraždených asi 15 000 detí, prevažne židovského pôvodu, ale aj z vypálených obcí.Nacistický vpád na Slovensko si vyžiadal viac ako 10 000 obetí, vPražskom povstaní padlo asi 1600 bojovníkov. Na nútené práce do Nemecka a do nacistami okupovaných krajín bolo nasadených asi 500 000 osôb z bývalého Česko-Slovenska. (Zo Slovenska to boli najmä vojaci dvoch odzbrojených východoslovenských divízií a zaistení obyvatelia vypálených obcí). Pri represáliách a prenasledovaní partizánov bolo čiastočne alebo úplne vypálených 90 obcí v Česku a na Slovensku.[46]
Deti v koncentračnom tábore v Osvienčime po oslobodení v januári 1945. 6 detí na fotke pochádza zo Slovenska[47].
Na Európskom bojisku dosiahlo barbarstvo najväčší stupeň navýchodnom fronte. Na pacifickom bojisku predovšetkým počas bojov oTichomorské ostrovy a vČíne. Najväčších vojnových zločinov sa dopustilonacistické Nemecko aJaponsko. Spomedzispojeneckých krajín to bol najmäSovietsky zväz, ktorého predstaviteľov však po vojne nikto ani len oficiálne neobvinil. Mnohí pokladajú za veľké vojnové zločiny aj niektoré nálety na mestá uskutočnené spojeneckým letectvom (napr.Bombardovanie Drážďan, Tokia), či americké bombardovanie miestHirošima aNagasaki atómovými bombami.
Už v priebehu vojny sa objavovali správy o koncentračných a vyhladzovacích táboroch. Medzi ne patrila ajspráva Vrbu a Wetzlera, slovenských židov, ktorí utiekli z Osvienčimu. Zodpovední politici v demokratických krajinách ani verejnosť však týmto správam nevenovala pozornosť alebo ich nepovažovala za dôveryhodné. Skutočnosť okoncentračných avyhladzovacích táboroch vyšla najavo na sklonku vojny, keď boli takéto zariadenia odhalené v rôznych oblastiach Európy obsadenej nacistami. V týchto zariadeniach museli prenacistov pracovať vojnoví zajatci, politickí väzni či rasovo prenasledovaní. Podmienky v nich boli zväčša otrasné. Väčšina väzňov zomierala od celkového vyčerpania z dlhodobej namáhavej práce, nedostatku potravín a kvôli zlému a krutému zaobchádzaniu. Tí, ktorých uznali nevhodných na manuálnu prácu ako malé deti vrátane nemluvniat, tehotné ženy a starí boli na mieste po príchode bez súdu masovopopravovaní, zastrelení, alebo likvidovaní vplynových komorách. Mŕtvym pred spopolnením vybíjali zlaté zuby. Získané prostriedky boli použité buď na osobné obohatenie samotných nacistov, alebo na financovanie vojnovej mašinérie. Osobné veci väzňov sa konfiškovali. Najväčšiu skupinu zlikvidovaných tvoriliŽidia, ktorí podľa Norimberského súdu tvorili vyše polovicu z asi 11 miliónov zavraždených. Celkovo, v dôsledku nacistického teroru, zahynulo 5–6 miliónovŽidov[48]. Ďalšími, ktorých sa rozhodli nacisti zlikvidovať boli obyvatelia východoeurópskych krajín, najmäSlovania, žijúci v okupovaných krajinách hlavne v ZSSR, Česku, Poľsku a Juhoslávii; ale aj osoby sociálne, národnostne či politicky neprijateľní pre nacistický režim. Išlo o duševne postihnutých,homosexuálov,Rómov či politických a duchovných nepriateľov akokomunisti, či predstavitelia odporu ademokracie v okupovaných krajinách. Jeden z najväčších táborovMajdanek s ešte činnými krematóriami bol oslbodený 24. júla 1944 pri poľskomLubline. Najväčší nacistický vyhladzovacíkomplex priOsvienčime, oslobodili sovietske vojská na sklonku vojny27. januára1945.[49] V celom komplexe bolo podľa odhadov zavraždených okolo 1,1 milióna ľudí, ich popol bol rozsypaný po okolitej krajine.
Nacisti podnikli mnoho útokov voči civilnému obyvateľstvu, najmä v oblastiach, kde prebiehala intenzívnapartizánska vojna (medzi mnohými napr.Chatyň v Bielorusku,Oradour-sur-Glane vo Francúzsku,Ostrý Grúň čiTokajík na Slovensku). V krajinách, kde prevažovalo slovanské obyvateľstvo ako boloPoľsko,Juhoslávia,Česko-Slovensko, či západné oblastiZSSR viedli utláčateľskú politiku, ktorá viedla k smrti tisícov civilistov od hladu, či v dôsledku krutého zaobchádzania. Podobnú brutálnu politiku viedlo Cisárske Japonsko počas vpádu do Číny. Krutú likvidáciu politickej opozície realizoval aj Sovietsky zväz pri obsadzovaní Pobaltských republík a vtedajšej východnej časti Poľska v úvodnej časti vojny. Po vyhnaní okupačných vojsk zo sovietskeho územia došlo k násilnému presídľovaniu viacerých národov ZSSR (Čečeni, Inguši, Krymskí Tatári), ktorých príslušníci boli kolektívne potrestaní za spoluprácu s Nememeckom.
Pochodujúci zástup sovietskych zajatcov na východnom fronte v lete 1941
Počas vojny v rokoch 1939–1945 sa do nepriateľského zajatia dostalo podľa niektorých odhadov celkovo až 35 miliónov osôb, z ktorých asi 5 miliónov zahynulo[50]. Z hlavných účastníkov vojny 2 krajiny nepodpísaliHaagske konvencie z roku 1899 a 1907 vymedzujúce právavojnových zajatcov, boli to Japonsko a Sovietsky zväz. Medzinárodné dohovory mali zaručovať aby bolo o zajatcov postarané podobne ako o vlastných vojakov, mali však byťinternovaní, mali dovolené viesť korešpondenciu s rodinou a smeli ich navštevovať pracovníciČerveného kríža. Na východnom fronte a pacifickom bojisku boli nepriateľskí ranení bežne ponechávaní svojmu osudu alebo rovno zastrelení. Branie zajatcov bolo miestami náhodné a často k nemu dochádzalo iba na výslovný rozkaz veliteľa. Zlé zaobchádzanie so zajatcami však nespôsobovala iba samotná zločinná politika, či nedodržiavanie medzinárodných dohovorov jednotlivými štátmi, ale aj objektívne príčiny. Viaceré bojujúce strany mali v niektorých fázach vojny problémy napríklad aj pre to, že ich internačné zariadenia neboli pripravené na prijatie obrovského množstva zajatcov. Niektoré krajiny, napr. Sovietsky zväz, mali počas vojny problémy so zásobovaním a nedokázali sa dostatočne postarať ani o vlastné jednotky.
Na západoeurópskych bojiskách sa väčšina krajín snažila dodržiavať medzinárodné dohody. Výnimkou boli najmä nemecké jednotky Waffen-SS, ktoré často žiadnych zajatcov nebrali (nepriateľských bojovníkov, ktorí sa dostali do ich rúk likvidovali). Nemci zajali za celú vojnu asi 2 milióny vojakov západných Spojencov (Francúzsko, Spojené kráľovstvo a USA), úmrtnosť v týchto zajateckých táboroch bola asi 3,5 až 4%. Časť zajatcov bola nasadená na nútené práce, napriek všetkému bolo vraždenie zajatcov na západnom fronte skôr ojedinelé (napr.Malmédsky masaker). Spojenci zajali asi 8,25 milióna vojakov Osi, z nich asi 3,4 milióna po skončení vojny. Ku koncu vojny boli americké tábory s nemeckými zajatcami v Západnej Európe preplnené, a niekoľko desiatok tisíc zajatcov tu zomrelo v dôsledku podvýživy a chorôb[50].
Celkom iná situácia bola na východnom fronte. Sovietsky zväz konal na územiach obsadených podľa paktu Ribbentrop-Molotov v duchustalinskej politiky, v priebehu roku 1940 tak napríklad došlo k masovým vraždám poľských zajatcov vKatyni. Po vpáde Nemecka do ZSSR dochádzalo k zločinom na oboch stranách,Sovietski vojnoví zajatci však boli vystavení brutálnemu správaniu Nemcov v dovtedy nevídanej miere. Z 4–5,3 miliónov sa konca vojny nedočkalo 2,8–3,6 milióna. Hlavnou príčinou bola zločinná politika nacistických politických a vojenských špičiek, ktoré vedome zapríčinili veľkú úmrtnosť zajatcov (až 57,5%) najmä z ideologických a rasových príčin. Sovietski zajatci boli okrem nútenej práce, hladu a chorôb vystavení aj lekárskym či vojenským experimentom rôzneho druhu (pokusy s infikáciou smrteľných chorôb, testovanie jedovatých látok atď.). Vystavenie hladu a neľudské zaobchádzanie v zajatackých táboroch zároveň postavilo týchto zajatcov pred morálnu a existenčnú dilemu – smrť hladom alebo kolaborácia s nacistami. Veľké množstvo sovietskych zajatcov bolo rôznymi spôsobmi prinútených spolupracovať s nacistami, za čo boli po oslobodení tvrdo potrestaní sovietskymi orgánmi. Zlé zaobchádzanie so sovietskymi zajatcami potom bolo zároveň jednou z príčin toho, žerepatriácia zajatých Nemcov a Rakúšanov sa začala až v roku 1947 a poslední z 2,6 až 3,5 milióna nemeckých vojnových zajatcov boli prepustení zo sovietskych pracovných táborov až poStalinovej smrti v roku 1953. Sovietske zajatie neprežilo asi 474 967[51] až 1 milión nemeckých a rakúskych zajatcov (úmrtnosť 18 až 30%)[52].
Japonsko bolo rovnako známe pre zlé zaobchádzanie so zajatcami. Podmienky v jeho zajateckých táboroch boli výrazne závislé na správaní jednotlivých veliteľov. Japonci používali zajatcov nielen na nútenú prácu alebo zvrátené pokusy, v Číne využívali zajatcov ako živé terče pri výcviku útoku sbodákom[53]. Úmrtnosť Spojeneckých zajatcov v japonských táboroch dosahovala 27%[54].
Deportácie Sudetských Nemcov z Česko-Nemeckého pohraničia
Vmáji ajúni1945 prebiehali v celej Európe veľké presuny obyvateľstva. Bývalí nacistickí väzni zo všetkých okupovaných krajín sa často po rokoch mohli vrátiť domov. No naopak i nemecké obyvateľstvo bolo vyháňané avysťahovávané z oblastí, v ktorých žilo stovky rokov. Pri týchtodeportáciách sa víťazné mocnosti dopustili mnohých zločinov.
Stalin si v tej dobe dal obzvlášť záležať na likvidácii a zaistení nepohodlných osôb. Podľa dohôd so západnými spojencami boli doZSSR vrátení všetci jeho občania, ktorých na západe zaevidovali medzi utečencami. Niektorí z nich boli skutoční zločinci, či zradcovia, ktorí zapredali vlastnú krajinu a snažili sa zachrániť na západe. Veľa z nich však boli nevinní ľudia, ktorých okolnosti prinútili postaviť sa na nesprávnu stranu. Väčšina z nich bola odsúdená na mnohoročné nútené práce, niektorých popravili. Stalinova chorobná nedôvera však postihla aj dôstojníkov a vojakov Červenej armády, ktorí sa „nakazili západným kapitalizmom“. Tisíce z tých, ktorí priniesli slobodu podstatnej častiEurópy, vyznamenanýchHrdinov Sovietskeho zväzu ale aj obyčajných frontových vojakov, či tých čo prežili peklo nemeckých koncentrákov, tak onedlho čakali nútené práce pre zmenu vSovietskom zväze. Stalin sa rovnako rozhodol potrestať niektoré národy, ktoré upodozrieval z pomoci nacistom. Boli to najmäČečeni aKrymskí Tatári. Státisíce z nich boli násilne deportovaní naSibír, odkiaľ sa mohli vrátiť až po Stalinovej smrti.
Na území viacerých oslobodených krajín, vzali do rúk dočasnú vládu predstavitelia odboja. Tí často veľmi rýchlo súdili a popravovalizradcov akolaborantov. Masové deportácie obyvateľstva sa stali bežným prvkom politiky a pôsobili spolu s vojnovými útrapami na celkový pokles právnej kultúry a vedomia spoločnosti. V krajinách východnej a strednej Európy vytvorili živnú pôdu pre rozmach novej „červenej“totality.
Už v máji sa víťazné mocnosti v Londýne dohodli o tom, že budú súdiť vysokých nacistických predstaviteľov anacizmus ako taký.21. novembra1945 sa začal vNorimbergu proces s nemeckými vojnovými zločincami. Medzi najvýznamnejších z nich patrili Göring, von Ribbentrop, Keitel či Kaltenbrunner. Význam procesu nespočíval v pomste a potrestaní zvyšných predstaviteľov nacizmu, ktorých sa podarilo Spojencom chytiť. Počas procesu sa podarilo podrobne zdokumentovať množstvo svedectiev o nacistických zločinoch, najmä rozsiahlom vyvražďovaní a etnických čistkách, a vytvoriť základ pre ich dôkladnejšie budúce prešetrenie. Vznikol tiežprecedens do budúcna, že vedenieútočnej vojny je zločinom, ktoré nemôžu ostatné krajiny tolerovať. Zločiny nariadili, organizovali a vykonávali jednotlivci, ktorí sa nemôžu skrývať za svojich nadriadených alebo ospravedlňovať tým, že si plnili štátne povinnosti. Došlo tiež k odsúdeniunacistickej strany a viacerých represívnych zložiek, hlavneGestapa,SD aSS, ktoré boli vyhlásené za zločinecké organizácie. Po porážke Japonska nasledoval podobný proces s japonskými predstaviteľmi, označovaný akoTokijský proces.
Napriek tomu, že bolSovietsky zväz zoslabnutý vojnou, ktorá na jeho území spôsobila veľké škody, cítil saStalin silný ako nikdy predtým. Po skončení bojov tak mohol začať realizovať svoj plán na ovládnutie krajín vo svojej sfére vplyvu, na ktorej sa predtým dohodol so svojimi západnými spojencami. Začalo vychádzať najavo, že ani strašná vojna Stalina nezmenila, dočasné zlepšovanie vzťahov so západom sa stalo minulosťou. Arogantná činnosťkomunistických organizácií v Sovietskym zväzom ovládaných krajinách pomaly ale isto smerovala k potláčaniudemokratických prúdov a nastoleniudiktatúr „Stalinského typu“. Odcudzeniu a dištancovaniu sa západných Spojencov od Sovietskeho zväzu už jasne nasvedčoval prejavWinstona Churchilla vUSA z5. marca1946 a na to nasledujúci Stalinov prejav o týždeň neskôr. Svet isto spel kbipolarizmu aStudenej vojne.
↑BEEVOR, Antony.The Second World War. Londýn, Spojené kráľovstvo: Weidenfeld & Nicolson, 2012.ISBN978-0-297-84497-6. S.776. (po anglicky)
↑Kolektív autorov.Kronika druhé světové války. Preklad Jan Gebhart. 1. vyd. Praha: Fortuna Print, 2000. 520 s.ISBN80-86144-61-5. S.14.
12Dobbs, Ch. M., 2005:World War II. In: McNeill, W. H., Bentley, J. H., Christian, D., Levinson, D., McNeill, J.R., Roupp, H., Zinsser, J. P. (eds.) Berkshire Encyclopedia of World History. Vol. 5. Great Barrington, Berkshire Publishing Group, s. 2084 - 2090.
↑ROHRER, Finlo.What's a little debt between friends? [online]. BBC News Magazine, rev. 2006-05-10, [cit. 2011-02-28].Dostupné online. (po anglicky)
↑TUCKER, Spencer; ROBERTS, Priscilla Mary; GREENE, Jack.World War II (A Student Encyclopedia). [s.l.]: ABC-CLIO, 2004. 1795 s.ISBN978-1-85109-857-6. Kapitola Origins of the War, s.11. (po anglicky)
↑COMMAGER, Henry Steele.The Story of the Second World War [online]. Brassey's, 2004.Dostupné online. (po anglicky)
↑SAMMIS, Kathy.Focus on World History: The Twentieth Century [online]. Walch Publishing, 2002.Dostupné online. (po anglicky)
↑Osborne E. W., 2005, German-Soviet Non-aggression Pact (23 August 1939). in Tucker S. C. (Editor), World War II A Student Encyclopedia. ABC-Clio, Santa Barbara, s. 492–491
↑Langsam W. C., 1958, Historic documents of World War II. D. Van Nostrand Company, Inc. Princeton, s. 18-21
↑AILSBY, Christopher.Waffen-SS – Zbraně SS. Preklad Pavel Dan. 1. vyd. Praha: Cesty, 2000. 224 s.ISBN80-7181-435-0. (po česky)
↑KRČMÁRIK, Radovan. Na koňoch proti tankom. Ako sa zrodili legendy o bojujúcich Poliakoch.Pravda.sk, 2017-09-01.Dostupné online [cit. 2018-07-10].
↑Fray, W. C., Spar, L. A.Address by Adolf Hitler – September 1, 1939 [online]. fcit.usf.edu, 2005, [cit. 2012-07-05].Dostupné online. (po anglicky)
↑KLIMENT, Charles; NAKLÁDAL, Břetislav.Slovenská armáda 1939 – 1945. Ilustrácie Lev Hlaváček. 2. vyd. Praha: Naše vojsko, Ares, 2003. 359 s.ISBN80-206-0596-7. S.80-85. (po česky)
12JANCURA, Vladimír.Hitlerovi pomáhal pri rozpútaní najväčšej vojny Tiso [online]. Pravda.sk, 2019-09-01, [cit. 2019-09-02].Dostupné online.
↑Houghton Mifflin.The Houghton Mifflin dictionary of biography [online]. Boston: Houghton Mifflin Harcourt, 2003.Dostupné online. (po anglicky)
↑Rauch, S. J. a Tucker, S. C.,Finnish-Soviet War (30 November 1939–12 March 1940) (Winter War). in Tucker, S. C. (Editor) Second World War. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, 2005, s. 439–442
↑Reese, R. R., 2008: Lessons of the Winter War: A Study in the Military Effectiveness of the Red Army, 1939–1940." The Journal of Military History, vol. 72 no. 3, 2008, s. 825-852. Project MUSE, DOI: 10.1353/jmh.0.0004.
↑HART, Basil.Dějiny druhé světové války. 1. vyd. Brno: Jota, 2000. 776 s.ISBN80-7217-117-8. S.75-78. (po česky)
↑Southern Theatre: War Without Water [online]. time.com, 19.8.1940, [cit. 2010-01-04].Dostupné online. (po anglicky)[nefunkčný odkaz]
12SWANSTON, Alexander; SWANSTON, Malcolm.Historický atlas II. světové války. 1. vyd. Praha: Columbus, 2008. 400 s. S.118-119. (po česky)
↑MACDONALD, John.Veľké bitky druhej svetovej vojny. Bratislava: 1, 1995. 192 s.ISBN80-7145-185-1. S.32-45.
↑WERTH, Alexander.Od paktu po Stalingrad. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968. 601 s. S.179.
↑DRAGÚŇ, S.Ustúpiť nie je kam, za nami je Moskva! [online]. historickarevue.com, 2.3.2009, [cit. 2010-07-06].Dostupné online.
↑Společná deklarace presidenta Spojených států amerických a Winstona Churchilla v zastoupení vlády Jeho Veličenstva ve Spojeném království, známá jako Atlantická charta, 14. srpna 1941,Masarykova univerzita, Brno, is.muni.cz,Dostupné online
↑Conn, Stetson, Fairchild, Byron; Engelman, Rose C"7 — The Attack on Pearl Harbor", Guarding the United States and Its Outposts [online]. Washington D.C.: history.army.mil, 2000, rev. 2002-05-30, [cit. 2010-07-06].Dostupné online. Archivované 2012-01-07 z originálu. (po anglicky)
↑HUBÁČEK, Miloš.Pacifik v plamenech. 2. vyd. Praha: Panorama, 1990. 504 s. (Stopy, fakta, svědectví.)ISBN80-7038-049-7. S.167. (po česky)
↑CHURCHILL, Winston.The Second World War. [s.l.]: Pimlico, 2002. 1033 s.ISBN978-0-7126-6702-9.
↑Bergot, E.,Bír Hakím. Mustang, Praha, 1996, 299 s.
↑Jiří Fidler:Sokolovo 1943 Malý encyklopedický slovník. Naše Vojsko, Praha 2004, s. 17–20
↑David M. Glanz:The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay. Clemson, South Carolina, October 11, 2001, Clemson University, s. 73–74
↑Erickson, J., Erickson, L.:Hitler versus Stalin The Eastern Front in Photographs. Carlton Books, London, 2001, s. 195–197
↑David M. Glanz:The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay. Clemson, South Carolina, October 11, 2001, Clemson University, s. 79
↑Natkiel, R.,Atlas of World War II. Barnes & Noble, New York, 2000, s. 177
↑OVERY, Richard.Russia's War (A History of the Soviet Effort: 1941-1945). [s.l.]: Penguin Publishing Group, 1998. 432 s.ISBN978-1-101-50318-8.
↑VELFL, J.Slivice 11. 5. – 12. 5. 1945 [online]. Hornické muzeum Příbram, [cit. 2010-06-06].Dostupné online. Archivované 2011-08-21 z originálu.
↑Amborse, S.E.,Vítězové. Eisenhower a jeho chlapci: bojovníci druhé světové války. Jota, Brno, 2006, s.
↑Okinawa, Invasion of (Operation Iceberg, March–June 1945. In:TUCKER, Spencer C.; ROBERTS, Priscilla.World War II (5 Volumes[5 Volumes]). [s.l.]: Bloomsbury Academic, 2005. 2008 s.ISBN978-1-85109-857-6.
↑Ferris, J., & Mawdsley, E. (Eds.), 2015: The Cambridge History of the Second World War. Cambridge, Cambridge University Press, s. 454https://doi.org/:10.1017/CHO9781139855969
↑Swanston, A., Swanston, M., 2008, Historický atlas II. světové války. Columbus, Praha, s. 378
↑Shmuel Krakowski,Forced labor in Laqueur, W. (Editor),The Holocaust Encyclopedia. Yale University Press, New Haven, 2001, s. 210
↑SOLONIN, Mark.Vymývání mozků. Preklad Jiří Fidler. 1. vyd. Praha: Naše vojsko, 2011. 288 s.ISBN978-80-206-1175-8. Kapitola Požár ve skladu. (po česky)
12Ústredná rada SZPB, Bratislava –Ročenka odbojárov 2005ISBN 80-968005-8-2, s. 1
↑JANCURA, Vladimír.Na slávnej fotografii z Osvienčimu sú slovenské deti [online]. pravda.sk, 7.9.2009, [cit. 2010-09-20].Dostupné online.
↑Laqueur, W. (Editor),The Holocaust Encyclopedia. Yale University Press, New Haven, 2001, s. xiv
↑CHEN, Peter.Discovery of Concentration Camps and the Holocaust, World War II Database [online]. ww2db.com, [cit. 2024-05-22].Dostupné online.
12MacKenzie, S. P., The Treatment of Prisoners of War in World War II. The Journal of Modern History, 66, 3, 1994, s. 487-520
↑Aralovec, N. A., 1995, Ľudskie poteri SSSR v Velikoj Otečestvennoj vojne: Sbornik statej. Sankt Peterburg, Izd. BLIC, s. 109
↑Tucker, S. C., Wadley, P., Prisoners of War (POWs). in Tucker, S. C.,World War II. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, 2005, 1041-1044
↑WW2: Little Known Facts: Acts of Terrorism and Atrocity by Japanese [online]. ww2pacific.com, [cit. 2011-09-10].Dostupné online. Archivované 2011-09-09 z originálu. (po anglicky)
↑Axelrod, A.,Encyclopedia of World War II. Facts On File, Inc., New York, 2007, s. 668-669
↑DORAZIL, Otakar.Světové dejiny v kostce. 3. vyd. Brno: Jeva, 1995. 536 s.ISBN80-85797-26-7. S.382. (po česky)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.svg)
.jpg)
