Rozšírenie diviaka lesného: zelenou farbou je označené rozšírenie pôvodné (t.j. zahrnuté sú aj územia, kde už je dnes diviak lesný vyhynutý) a modrou územia, kde bol introdukovaný. Malé introdukované populácie, najmä v Karibiku, na Novom Zélande, v subsaharskej Afrike, na Bermudách, v severnej Kanade a na Aljaške, nie sú zobrazené.
Diviak lesný[2] (iné názvy:sviňa lesná,sviňa divá,diviak v užšom zmysle; zriedkavo:prasa divé; staršie:diviak obyčajný,brav divý,kanec divý; v poľnohospodárstvedivá ošípaná; v poľovníctve pomnožnečierna zver; lat.Sus scrofa) je druh z roduSus (diviak). Žije v celej južnej poloviciEurázie a vsevernej Afrike, vrátane väčšiny Slovenska.
Diviak lesný býva dlhý 0,9 m až 1,8 m. Chvost má 15 - 30 cm. Hmotnosť spravidla 50 - 190 kg (samce) a 35 - 160 kg (samice), ale v niektorých oblastiach, napríklad v Karpatoch, majú samce aj 350 kg. Juhoeurópske diviaky lesné sú celkovo menšie ako severoeurópske. Žijú asi 20 rokov.
Sfarbenie kolíše od čiernej cez červenohnedú po svetlohnedú, občasne je možné aj biele a bielo fľakaté sfarbenie. Mláďatá majú do odstavenia typické pruhy. Samce aj samice majú vyčnievajúce očné zuby (kly), ktoré sú však v porovnaní s inými druhmi diviakov pomerne malé. Samice majú menšie kly.
Samec akéhokoľvek druhu diviaka sa nazýva kanec. Mladý kanec do veku 2. roku života sa nazýva „lanštiak”. Samica sa označuje ako “bachyňa“, mláďatá sú “prasce“.
V Európe ako pôvodná populácia nežije prakticky len na Britských ostrovoch, na Škandinávskom polostrove a v severnom Rusku (prípadný poddruh domáca ošípaná samozrejme žije aj tam). V minulosti však žil aj na Britských ostrovoch (do 16. stor.) a v južnej Škandinávii (do 19. stor.) a sčasti sa tam vyskytuje znova aj dnes, ale len ako (re)introdukované jedince.
Zo 429 mapovacích kvadrátov DFS sa celkovo vyskytol v 377 (87,5% rozlohySlovenska, do roku 1964 len v 115, 26,7%) v nadmorských výškach 100 (Ptrukša) –1 450mn.m. (Škutnatá poľana) priŠtrbskom plese, a bol zaznamenaný aj výskyt na prechode cezĽaliové sedlo1 952mn.m. voVysokých Tatrách).[2]
Samice sa zvyknú zoskupovať do čried pozostávajúcich z 20 aj viac jedincov. Inak samotársky žijúce samce sa k týmto čriedam niekedy pripájajú, najmä v období rozmnožovania.
Pária sa v zime medzi novembrom a januárom. Samica privádza na svet 4–12 mláďat.
Sus scrofa reiseri (diviak lesný juhoslovanský) – bývalá Juhoslávia (najmä Bosna a Hercegovina); tento taxón sa často považuje za súčasť poddruhuSus scrofa libycus, ale podľa najnovších prác sa ukazuje, že populácie z bývalej Juhoslávie sú značne odlišné[16][17]
Sus scrofa affinis – Srí Lanka (starší názov:Sus scrofa zeylonensis) a južná India; tento taxón sa niekedy zaraďuje ako súčasť poddruhuSus scrofa cristatus
Sus scrofa moupinensis (diviak lesný severočínsky) – východná Čína, Vietnam a od roku 2011 aj populácie zo zvyšku Indočíny (indočínske populácie, vrátane alebo bez vietnamských, sa predtým radili do poddruhuSus scrofa cristatus alebo ako samostatný poddruhSus scrofa jubatus); podľa niektorých názorov je v tomto poddruhu zahrnutý aj tradičný juhoindočínsky druhSus bucculentus[21]
Sus scrofa coreanus (diviak lesný kórejský) – Kórea; niekedy sa tento taxón považuje za súčasť poddruhuSus scrofa ussuricus alebo (od roku 2011) za súčasť poddruhuSus scrofa moupinensis
?Sus scrofa papuensis (diviak lesný papuánsky) – ostrov Nová Guines s okolím; sporný taxón, možno ide o hybridSus vittatus x celebensis alebo o zdivené domáce ošípané[23][6], v súčasnosti sa už bežne považuje za súčasť domácej ošípanej
Poznámky: 1. Poddruhy sú tu zoradené podľa ich geografickej polohy (približne zo západu na východ). 2. Presné rozdelenie na poddruhy a geografické hranice poddruhov sú vo väčšine prípadov v literatúre sporné. Uvedené sú teda len najčastejšie možnosti. 3. Zaradeniedomácich ošípaných je tomto systéme sporné, môže ísť napríklad o samostatný druh (Sus domesticus) alebo o ďalší poddruh (Sus scrofa domesticus) a podobne. 4. V uvedených slovenských názvoch možno vždy nahradiť slová "diviak lesný" slovami "sviňa divá", "sviňa lesná" alebo ostatnými synonymami názvu diviak lesný uvedenými v úvode tohto článku. Napríklad starší názov diviaka lesného stredoeurópskeho je sviňa divá stredoeurópska atď.
Viacerí autori uvádzajú namiesto vyššie uvedených poddruhov, alebo skupín vyššie uvedených poddruhov, samostatné druhy. Formálne sa to prejavuje tým, že z vyššie uvedených názvov vypadne slovoscrofa v strede názvu. Konkrétne v druhej polovici 20. storočia jedna časť autorov rozlišovala 2 či 3 druhy (pozri nižšie), ale napríklad Imaizumi 1973 rozlišoval šesť druhov:Sus scrofa,Sus meridionalis,Sus cristatus,Sus leucomystax,Sus riukiuanus aSus vittatus[24]. Novšie Groves-Grubb 2011, a podľa nich aj niektorí ďalší súčasní autori, rozlišujú tieto druhy:Sus scrofa (zahŕňa všetky populácie z Európy, Stredozemia a západnej Ázie),Sus davidi,Sus cristatus,Sus moupinensis (vrátanecoreanus),Sus chirodontus,Sus ussuricus,Sus leucomystax,Sus taevanus aSus vittatus, pričom postavenie nasledujúcich taxónov je neisté (môže ísť o samostatné druhy alebo súčasť iných druhov):Sus meridionalis,Sus nigripes,Sus sibiricus aSus riukiuanus.[21][25][26]
Zhruba od 20. do 80. rokov 20. storočia (ale sčasti ešte na začiatku 21. storočia) sa často používal dosť odlišný systém. Namiesto diviaka lesného (Sus scrofa) v zmysle tohto článku (pozri vyššie) sa totiž vo vtedajších systémoch uvádzali tieto taxóny(z existujúcich slovenských názvov je tu uvedený iba malý výber):
druhSus scrofa v užšom zmysle (diviak lesný/sviňa divá/diviak európsky/stredoeurópska divá ošípaná) [= podrodSus/podrodScrofa/podrodFerus] – zahŕňa všetky populácie západnej a východnej Európy (okrem severu a okrem väčšiny Stredozemia), západnej Ázie, Ťan-šanu a južnej Sibíri
druhSus mediterraneus (diviak stredozemný/sviňa stredomorská/stredozemná divá ošípaná) [=podrodMediterraneus] – zahŕňa všetky populácie Stredozemia (okrem severozápadného Stredozemia); tento taxón sa alternatívne zaraďoval ako súčasť (napr. poddruh či varieta) predošlého druhu, t. j. ako súčasť druhuSus scrofa v užšom zmysle
druhSus vittatus (diviak pásavý/sviňa pás(ik)avá/pásikavá divá ošípaná) [=podrodStriatosus] - zahŕňa všetky ostatné populácie, čiže populácie z Indie, východnej Ázie a juhovýchodnej Ázie; niekedy sa namiesto tohto druhu uvádzali rôzne vymedzené a pomenované dva alebo tri menšie druhy (z ktorých jeden sa volalSus vittatus)
Alternatívne sa všetky tri uvedené taxóny zaraďovali ako poddruhy druhuSus scrofa v zmysle tohto článku, t. j. zaraďovali sa akoSus scrofa scrofa (=Sus scrofa ferus),Sus scrofa mediterraneus aSus scrofa vittatus. Zaradenie domácej ošípanej bolo v tomto systéme rovnako sporné ako dnes, t. j. zaraďovala sa ako poddruhSus scrofa domesticus alebo ako samostatný druh a podobne.[27][28][29][30][31][32][33][34][35][24][36][37][38][39][40][41]
12KRIŠTOFÍK, Ján; DANKO, Štefan, et al.Cicavce Slovenska, rozšírenie, bionómia a ochrana. Bratislava:Veda, 2012. Autori druhu Ján Krištofík, Pavel Hell, Peter Kaštier, Michal Stanko, Vladimíra Hanzelová & Marta Špakulová.ISBN978-80-224-1264-3. Kapitola Diviak lesný - Sus scrofa, s.493 - 498.
↑MEIJAARD, E. Family Suidae (Pigs). In: Handbook of the Mammals of the World. S. 248-291. Barcelona: Lynx Edicions. 2011
↑PORTER, Valerie; ALDERSON, Lawrence; Stephen J.G. Hall; SPONENBERG, D. Phillip.Mason's World Encyclopedia of Livestock Breeds and Breeding, 2 Volume Pack. [s.l.]: CABI, 2016. 1107 s.ISBN978-1-84593-466-8. S.524, 659.
↑GROVES, C. Current views on taxonomy and zoogeography of the genus Sus. In U. Albarella, K. Dobney, A. Ervynck & P. Rowley-Conwy (Eds.), Pigs and humans. 10,000 years of interactions. Oxford: Oxford University Press. 2007. S. 15 a nasl.
12WILSON, D.E., REEDER, D.M. (eds.). Mammal Species of the World: A Taxonomic and Geographic Reference. 3. vydanie. 2005. S. 639-643
↑NELSON, Sarah M..Ancestors for the Pigs (Pigs in Prehistory). [s.l.]: UPenn Museum of Archaeology, 1998. 148 s.ISBN978-1-931707-09-1. S.40.
↑OLIVER, W. L. R. Pigs, Peccaries and Hippos. International Union for Conservation of Nature and Natural Resources. 1993. S. 107-190, 198
↑GROVES, Colin P..Ancestors for the Pigs (Taxonomy and Phylogeny of the Genus Sus). [s.l.]: Department of Prehistory, Research School of Pacific Studies, Australian National University, 1981. 96 s.ISBN978-0-909596-75-0.
↑APOLLONIO, M. et al. The systematics of the wild boar (Susscrofa L.) in Italy, Italian Journal of Zoology, 55:1-4, 1988. S. 213-221
↑HELL, P. et al. Diviačia zver. biológia, chov a lov. Bratislava: PaPRESS, 2005.ISBN 80-89195-04-0
↑HELL, P. Diviačia zver. Bratislava: Príroda, 1986. S. 32-36
↑LUPTÁK, Peter.Slovenské mená cicavcov sveta. 1. vyd. Bojnice: Zoologická záhrada, 2003. 218 s.ISBN80-969059-9-6. S.77.
↑FERIANCOVÁ, M. et al. Stavovce Slovenska: Cicavce. Vyd. SAV. 1965. S. 264-266
↑BAKAN, J.: Diviak lesný (Sus crofa): Koľko poddruhov v Európe vlastne máme?. In: Acta Facultatis Forestalis Zvolen 52, Suppl. 1. 2010. S. 17 a nasl.
↑FRANTZ, L. A. et al. Ancient pigs reveal a near-complete genomic turnover following their introduction to Europe. In: PNAS vol. 116 No. 35. 2019 (Pozri napr. fig. 1)
↑De, Arun & Sawhney, Sneha & Jeyakumar, S. & Bhattacharya, Debasis. (2022). First account on maternal lineage of Andaman wild boar (Moupin pig), an endangered endemic species of Andaman archipelago. Exploratory Animal and Medical Research. 12. 54-68. 10.52635/eamr/12.1.54-68.
↑Meijaard, Erik & CP, Groves. (2013). New taxonomic proposals for the Sus scrofa group in eastern Asia. Soundings. 12. 26-30.
↑Dobney, K. and Cucchi, T. and Larson, G. (2008) 'The pigs of Island Southeast Asia and the Pacific: new evidence for taxonomic status and human-mediated dispersal.', Asian perspectives., 47 (1). pp. 59-74.
12GENOV, P. V. A review of the cranial characteristics of the Wild Boar (Susscrofa Linnaeus 1758), with systematic conclusions. Mammal Review, 29(4), 1999. S. 205–234.
↑Gongora, J., Groves, C., & Meijaard, E.. Evolutionary Relationships and Taxonomy of Suidae and Tayassuidae. Ecology, Conservation and Management of Wild Pigs and Peccaries, 2017. S. 8 a nasl.
↑Keuling, O., Podgórski, T. et al. Eurasian Wild Boar Sus scrofa (Linnaeus, 1758). In M. Melletti & E. Meijaard (Eds.), Ecology, Conservation and Management of Wild Pigs and Peccaries (pp. 202-233). Cambridge: Cambridge University Press. 2017
↑Food and Agriculture Organization of the United Nations.Los cerdos locales en los sistemas tradicionales de producción. [s.l.]: Food & Agriculture Org., 2001. 212 s.Dostupné online.ISBN978-92-5-304654-6. S.1.
↑prase. In: Náučný slovník zemědelský 7 p. 1977. S. 148 a nasl.
↑Boetticher, H. von. Bemerkungen zur Systematik der echten Schweine (Gattung Sus Linné). In: Zeitschrift für Säugertierkunde, 13(2) 1939. S. 246-254
↑KADLEČÍK, O., KASARDA, R. Všeobecná zootechnika. 2012. S. 15, 16
↑BREHM, A. E., RAMMNER, W. Život zvierat 4 - cicavce. Bratislava: Obzor. 1971. S. 311-317
↑GRZIMEK, Bernhard.Tierleben (Enzyklopädie des Tierreiches). [s.l.]: Kindler, 1967-74[v., 1971. 548 s. S.80 a nasl..
↑MARCHI, E. – MASCHERONI, E. Nuova enciclopedia agraria italiana in ordine metodico redatta da cultori delle diverse discipline agrarie. [s.l.]: Unione tipografico editrice, 1925. 1230 s. S.74 a nasl..
↑AMON, R.: Abstammung, Arten und Rassen der Wildschweine Eurasiens. Zs. Tierzucht 41: 49—88. 1938
↑CLEMENTE, I. et al. Algunas consideraciones sobre las diferentes clasificaciones del tronco porcino ibérico: una propuesta integradora. In: Solo Cerdo Ibérico č. 16: 7- 18, okt. 2006
↑KULIKOV, L. V. Istorija I metodologija zootechničeskoj nauki. Moskva: Rossijskij Univesitet družby narodov. 2000 (Glava 2)
↑BREHM, A. Brehmův Život zvířat. Díl IV, Ssavci. Čtvrtý svazek, Sudokopytníci. Poloopice. Opice. 1928 (podrody uvedené v obsahu)
↑GARBAYO, E. D. El Cerdo Ibérico – origin, evolucion y situacion actual. In: Agricultura 1993
.jpg)
