Pozri aj:Divadlo (budova)
Najpravdepodobnejšie divadlo vzniklo z mimicko-magických hier primitívneho človeka.
Praveký človek nerozumel mnohým prírodných javom ako sú blesk, hromobitie, dážď a preto ich zariekal a snažil sa získať ich priazeň rituálnym tancom. Tieto obrady mali zabezpečiť predovšetkým úspešný lov, od ktorého bolo priamo závislé prežitie pravekých ľudí. Pri týchtorituáloch človek používal zvieraciemasky, aby sa čo najviac pripodobnil lovenému zvieraťu.Maska sa teda stala jednou z prvých divadelnýchrekvizít.
Počiatky divadelného umeniaantického Grécka siahajú do polovice 6. storočia pred Kr. Divadelné umenie sa vyvinulo z náboženských slávnosti, ktoré doprevádzal zborovýspev, živé obrazy atanec a neskôr ich doplnil dramatický dej zobrazujúci a oslavujúci život a skutky boha vína –Dionýza. Vzniká tradícia dionýzií – slávnostných súťažítragédií.
- Významné osobnosti gréckeho divadla
Divadlostarovekého Ríma je pokračovanímstarogréckeho divadla. Do rímskeho divadla zakomponovali prvky gréckeho ietruského divadla.
Divadlo sa v Ríme hralo podľa štátnického hesla:panem et circenses – chlieb a hry. Účelom divadelných predstavení nebolo učiť a povznášať, ale predovšetkým zabávať. Predstavenia sa konali počas slávnostíludi Romani (Rímske hry) – predstavenia sa odohrávali na verejných priestranstvách, neskôr sa začalo so stavbou drevených a kamennýchdivadiel.
Latinský termínherec (histriones) pochádza z mena profesionálnych aktérov (ister)etruských predstavení, ktoré zahŕňalipantomímu,spev,tanec a neskôr ajimprovizovanýdialóg. Herci prestali používať masky a namiesto toho sa podľa vzoru Etruskov líčili. Herci nedávali dôraz na správnu výslovnosť a precítené deklamovanie, ale na výrečnú a presvedčivúmimiku agestikuláciu, keďže nepoužívali masky. Rimanianeobmedzovali počet hercov na javisku, vystupovalo toľko hercov, koľko hra vyžadovala. Okrem iného ženské roly začínajú hraťherečky.
Rimania predovšetkým inscenovalilatinské preklady gréckych drám;komédie prebásnené podľa gréckych predlôh, tzv.fabulae palliatae akomédie čerpajúce námety z rímskeho života, tzv.fabulae togatae. Najznámejšími tvorcami rímskych komédií súTitus Maccius Plautus aPublius Terentius Afer. Medzi publikom boli najobľúbenejšie tzv.attelánske frašky.
Rímske divadlo nikdy nedosiahlo tak vysokú úroveň ako divadlo grécke. Jeho význam však spočíva v tom, že Rimania sprostredkovali grécke divadelné umenie a jeho výdobytky ďalším národom žijúcim na území rímskeho impéria. S úpadkom ríše upadá aj divadlo, ktoré je neskôr považované nastupujúcoukresťanskoucirkvou za nežiaduci jav a je zakázané.
Rozvojstredovekého divadla trval vo feudálnejEurópe od9. storočia do polovice16. storočia.
Feudalizmus spolu scirkvou sa snažili o vybudovanie novej,kresťanskejcivilizácie. Cirkev sa usilovala zničiť všetko nemorálne, čo pretrvávalo z minulosti a protivilo sa dôstojnosti človeka, či učeniu o jedinom Bohu. Antické divadelné predstavenia boli síce zakázané, no takmer všetky Cirkev uchovala v svojich knižniciach a depozitároch. Rovnako ako takmer celú antickú vzdelanosť a literárnu tvorbu. Neskôr boli tieto predmetom štúdia na stredovekých univerzitách.
V 9. storočí sa divadlo začína rodiť znova, tentoraz však z kresťanského kultu. Cirkev potrebovala osloviť ľudové masy, ktoré nerozumelilatinčine a priblížiť imbiblické príbehy a postavy. V tomto čase pôsobilo divadlo zo všetkých umení najviac naľudové masy, ktoré boli negramotné. V kostoloch sa začínajú hrať latinské dramatické výstupy pri veľkonočných bohoslužbách (tzv. veľkonočné trópy).
Vznikali aj ďalšie náboženské žánre akomystérium,mirákulum amoralita. Okrem náboženských žánrov, vznikli aj žánre svetské – plebejské:fraška apastorála.
Hlavnou budovou pre stredoveké divadlo bolkostol. Dramatické výstupy sa odohrávali najprv pri hlavnom, neskôr pri vedľajšícholtároch. Neskôr prešlo na verejné priestranstvá – na tzv.simultánnejavisko, simultánne preto, lebo bolo spoločné pre všetky výstupy. Na javisku boli malé domčeky, tzv.mansiony – na nich bola namaľovaná dekorácia aherci stáli vždy pred tým, v ktorom sa odohrával dej.
Obdobiehumanistického arenesančného divadla vymedzujeme približne začiatkom 16. a polovicou 17. storočia. Celé obdobie sa nieslo v duchuznovuzrodenia antických ideálov, pričom sa zdôrazňovalo právo človeka na šťastný život, zmyslové poznanie a lásku, bezuzdé telesné rozkoše. Bojovalo sa proti výdobytkom stredovekých univerzít a umenia, ktoré sa považovalo za úpadkové. Renesancia bola proti kresťanskému ideálu pokory a hlásala odklon od Boha; zbožstvila kult zmyslov a príklon k radostiam života.
V Taliansku vznikajú nové divadelné žánre – a toopera abalet. Prvé operné divadlo vzniklo vBenátkach, odkiaľ sa šírilo ďalej do Európy.
Menia sa aj inscenačné techniky – simultánne javisko vystriedalojavisko s pohyblivými dekoráciami. Pri výrobe dekorácií Taliani využili ich objavperspektívy. Dekorácie boli maľované na plátne, ktoré bolo napnuté na trojbokých hranoloch, tzv.telari. Boli predchodcamikulís. Takéto usporiadaniejaviska pretrvalo až do našich dní.
Pozri aj:Commedia dell’Arte,Alžbetínske divadlo aWilliam Shakespeare.
V17. storočí prenikolbarok do všetkých umeleckých sfér. Divadlo obohatil najmä o vonkajší prepych, monumentálnosť a technické vymoženosti. V mestách vznikali reprezentačné divadelné budovy.
Javisko sa premenilo nakulisové, nazývané ajkukátkové. Malo veľký priestor pred oponou, zvanýrampa. Tento javiskový systém pozostáva z viacerých maľovaných bočných stien (kulisy), ktoré sú zoradené v pároch rovnobežných k rampe a oddelených uličkami. Vzadu uzatvára priestor zadná stena –prospekt a horesufity – závesné pásy látky, ktoré tvoria hornú časť javiskovej dekorácie. Objavkulís umožnil využiť celú hĺbkujaviska a niekoľkokrát zmeniť scénu počas predstavenia. Tento javiskový systém sa využíval 250 rokov až do polovice 19. storočia.
Klasicizmus vznikol a vyvrcholil v 17. a 18. storočí na francúzskom kráľovskom dvore za vlády Ľudovíta XIV., odkiaľ sa rozšíril do celej Európy. Vzorom pre klasicistické umenie sa stalaantika. Umelci videli zmysel v napodobňovaní prírody. Klasicizmus sa utváral pod vplyvomracionalistickejfilozofie (»Myslím teda som.« –René Descartes). Umenie nesmelo protirečiť rozumu, za najvyšší zákon bol považovaný súlad pravdy, krásy a dobra. Klasicizmus sa v oblasti drámy a divadla najlepšie rozvinul v dielach franczúskych autorov:Pierre Corneille,Jean Racine aMolière.
Na počiatku nemeckého klasicizmu stál profesorJohann Christoph Gottshed. Uviedol do Nemecka francúzsku klasickú drámu a pomocou divadelnej riaditeľky a herečkyFriederiky Karoliny Neuberovej reformoval nemecké divadlo. Ich cieľom bolo očistiť Nemecko od lacných a bezcenných hier a nahradiť ich prekladmi francúzskej klasiky a vlastnou tvorbou. Kritik teoretik a dramatikGotthold Ephraim Lessing je považovaný za tvorcu nemeckej meštianskej drámy.
Preromantizmus v nemeckej dráme sa objavuje najmä v tvorbe skupinySturm und Drang. Toto hnutie bolo zamerané proti aristokratickémuklasicizmu, ale najmä protiosvietenstvu. Hnutie zdôrazňovalo tvorivú slobodu osobnosti, odmietajúcu spoločenské konvencie a predsudky a riadiacu sa vlastným srdcom. Uprednostňovalo cit a vášeň predracionalizmom a intelektualizmom. Do protikladu k mestu dávalo voľnosť prírody. Prikláňalo sa k ľudovým tradíciám. Najznámejší predstavitelia hnutia súJohann Wolfgang Goethe (1749 – 1832) aFriedrich Schiller (1759 – 1805).
V Taliansku sa na reformu zostarnutejcommedie dell'Arte podujalCarlo Goldoni – nahradil starú improvizovanú komédiu typovcharakterovou komédiou. Známy je hrami:Sluha dvoch pánov,Čertice,Mirandolina a iné.
Romantizmus sa rozšíril ako reakcia na príliš rozumovéosvietenstvo a na vzdelancov zameranýklasicizmus. Proti vláde rozumu hájili romantici právo citu. Mali požiadavku tvorivej originality, vytvárania neskutočného sveta. Drámu obohatili olyricképrvky a opisy duševných stavov. Základným motívom bolo osobné rozčarovanie a sklamanie. Vynašli pochmúrnu „osudovú“ drámu. Romantizmus nemal na divadlo podstatný vplyv – pôsobil však na vnútornú štruktúru drámy a na herecké umenie. Vniesol do divadla slobodu a pestrosť. Oslňoval rušným dejom, fantáziou, tajuplnosťou, dobrodružstvom, exotikou, veľkými tragédiami lásky a vášne a bohatou výpravou a dekoráciou.
Medzi najvýznamnejších predstaviteľov romantickej drámy patria:Victor Hugo,George Gordon Byron,Percy Bysshe Shelley,Alexander Sergejevič Puškin aMichail Jurievič Lermontov.
Realizmus vznikol vo Francúzsku v 40. rokoch 19. storočia ako protipólromantizmu. Tento smer bol vynútený i politicky, pretože po neúspešnej revolúcii v roku 1848 bolo treba sa pozrieť na svet bez ilúzií a fantázie (z latinčinyrealis = skutočný). Jeho nástup podporil aj pokrok vedy a techniky →pozitivizmus. Preferovalo sa objektívne skúmanie, metafyzika bola zavrhnutá a umenie si začalo osvojovať metódy objektívneho pozorovania.V divadle realizmus reprezentovala metódaMeiningenčanov – divadelného súboruJuraja II., vojvodu sasko-meiningenského. Usilovali sa o najvernejšie zobrazenie skutočnosti, či už išlo o ľudí, kostýmy alebo dekoráciu.
Naturalizmus (z latinčinynatura = príroda) je metódou umeleckého zobrazenia skutočnosti založená na filozofiipozitivizmu adarwinizmu. Opisoval temné stránky života človeka, vyznačoval sa vulgárnym jazykom, drastickými a krutými scénami. Život však iba »fotografoval«, nevysvetľoval ho a tak zostal iba na jeho povrchu. Dekorácia mala byť odrazom konkrétneho životného prostredia a tak vzbudzovať dokonalý obraz reality.
Medzi najvýznamnejších predstaviteľov drámy realizmu a naturalizmu patria:Émile Zola,Honoré de Balzac,Nikolaj Vasilievič Gogoľ,Anton Pavlovič Čechov,Ivan Sergejevič Turgenev,Alexander Nikolajevič Ostrovskij,Henrik Ibsen,August Strindberg,Oscar Wilde aGeorge Bernard Shaw.
Jedným z prvých umeleckých smerov, ktorý ovplyvnil divadlo bolimpresionizmus. Jeho snahou bolo vyjadrenie okamžitého zmyslového dojmu, nie je zobrazovaná skutočnosť, ale nálada (impresia). V dráme sa do popredia dostávajú lyrické opisy a epizódne príbehy.
Okrem impresionizmu je badať aj vplyvsymbolizmu. Veľký význam bol prikladaný najmä na obraznosť a fantáziu, skutočnosť vyjadrovali iba náznakom,symbolom. Do drámy priniesol maximálnu štylizáciu, ktorá niekedy prerástla až do nežiaducejabstrakcie – v herectve, i vo výprave.
Predstavitelia: Stéphane Mallarmé (dramatik); Adolphe Appia aEdward Gordon Craig (obaja scénografovia)
Nemeckým prínosom do vlny avantgardného u menia bolexpresionizmus. Usiloval sa ponoriť do skutočnosti, vystihnúť jej podstatu, jej vnútro a nie len zobraziť jej vonkajšiu podobu. Bol poznačený životným pesimizmom, tiesňou, napätím a emóciami, spôsobenými najmäprvou svetovou vojnou. Expresionistické herectvo sa líši od realistického tým, že nezobrazuje postavu ako celok, ale iba jej črtu a pomocou nej sa snaží zdôvodniť konanie postavy.
Predstavitelia:Max Reinhardt (režisér); Georg Keiser, Ernst Toller (obaja dramatici)
VSovietskom zväze sa začína vyvíjaťkonštruktivizmus, ovplyvnený najmä výdobytkami pokroku a jednoduchosťou a účelnosťou základných technických zariadení. Účelnosť konštrukcií stavieb a strojov ovplyvnila najmä scénografiu.
Predstavitelia: Vsevolod Emilievič Mejerchoľd a Sergej Ejzenštejn (obaja režiséri)
Títo dvaja muži sú zakladateľmi (1898) jednej z najvýznamnejších divadelných inštitúcií na svete –Moskovského akademického umeleckého divadla (známe akoMCHAT).Stanislavskij vytvoril svojuhereckú metódu, ktorú nazval psychickým realizmom → Herci sa museli plne stotožniť s rolou, museli ju prežívať, museli vedieť zdôvodniť svoje konanie. Do hry vstúpili nálady, náznaky, odtienky citov namiesto okázalých gest a efektných pohybov.
Zo Stanislavského školy vyšli režisérske osobnosti divadla:Vsevolod Emilievič Mejerchoľd,Jevgenij Bagrationovič Vachtangov,Alexander Jakovlevič Tairov a Valentín Kozmenko-Delinde.
Dramatický a divadelný modelstavajúci na rozbití divákovej ilúzie, že na javisku nie je predvádzaný skutočný život skutočných postáv, ale ide len o ilúziu, o divadelné predstavenie. Divák je takto angažovaný k aktívnemu porovnávaniu divadelného príbehu s realitou a svojim vlastným životom.
Po formálnej stránke dramatici nahradili prítomný dramatický čas časom minulým epickým, v hrách vystupuje množstvo postáv a rozprávač, scéna sa často mení. Podstatou jeodcudzenie, tzv. V-Effekt. Herec musí mať odstup od textu, nesmie sa stotožniť s úlohou, postavu má predstavovať, racionálne objasniť a nemá diváka citovo viazať. Medzi scudzovacie efekty patria songy, komentáre, prestavba scény bez spustenia opony a pod. Hlavným predstaviteľom epického divadla bol nemecký dramatik, režisér a divadelný teoretikBertolt Brecht. Medzi jeho najznámejšie diela patria:Baal,Žobrácka opera,Matka Guráž a jej deti,Život Galileiho,Dobrý človek zo Sečuanu aKaukazský kriedový kruh.
Je nazývaná ajantidrámou, je postavená nanihilistickej koncepcii a vychádza zexistencionalizmu.Dielam často chýba súvislý dej a zápletka. Motivácia postáv je neznáma, (ne) komunikácia medzi postavami nadobúda absurdný charakter, chýba aj rozuzlenie hry. Postava je zvyčajne osamelý človek neschopný komunikovať s ostatnými.
Predstavitelia:Eugène Ionesco (Stoličky,Plešatá speváčka) aSamuel Beckett (Čakanie na Godota)
Experimentálne divadlo je súhrným označením pre vizuálne aj akusticky orientované predstavenie, ktoré nie sú naratívneho charakteru. Vychádza viac z vizuality, gesta, tanca (súčasného), nonverbality, zvuku (klangtheater), absentuje literárny príbeh a dramatizácia.
Futuristické divadlo. Totálne divadlo. Drama predmetov. Merz – divadlo. Figurálny kabinet. Divadlo rúk. Performancia. Butó. Tanečné divadlo. Pohybové divadlo. Experimentálna akustická poézia. Multimedialne divadlo. Interaktívne divadlo.
Edwadr Gordon Craig: Umenie divadla vzniklo z gesta a tanca. Dnešní dramatici nie su deťmi divadla, ale literatúry.
.jpg)
