V 7. – 6. storočí pred Kr. sa z južnej oblastiEurópy na územieBieloruska presunuli staroslovanské kmene, prívrženci tzv.milohradskej kultúry. V 1. storočí pred Kr. sa na tomto území objavili predstavitelia druhej slovanskej skupiny – tzv.Zarubineckej kultúry. Slovanské kmene, ktoré sem v tomto období prišli postupne asimilovali susedné baltské. V9. storočí saPolacké,Turovo-Pinské, aSmolenské kniežatstvo stali súčasťouKyjevskej Rusi.
Po nájazdeTatárov v rokoch1237 – 1240 sa územieBieloruska dostalo pod správuLitovského veľkokniežatstva a s jeho feudálmiBielorusi vstúpili do zväzu, bojujúcemu proti spoločným nepriateľom – Tatárom na východe a nemeckým rytierom na západe. Od začiatku14. storočia sa miestne kmene začali zjednocovať do jedného národa. V nemeckých kronikách sa v tomto období začal objavoval termín „Biela Rus“. V roku1386 sa litovské veľkokniežaJogail stalo poľským kráľom a tým si získalo vládu v obrovskom štáte (Litovské veľkokniežatstvo), do ktorého patrili všetky baltské a slovanské národy.Bieloruština (staroruština) bola štátnym a diplomatickým jazykomLitvy až do vzniku Poľsko-litovského štátu v roku1569.
Po uzatvorenípoľsko-litovskej únie sa rozšíril vplyvPoľska na územíBieloruska. Zmenili sa cirkevné a spoločenské inštitúcie a právoslávna cirkev, ktorá dovtedy predstavovala nosné náboženstvo v krajine bolaBrestskou úniou uzatvorenou v roku1596 zrušená a pretvorená na uniatskú, ktorej bohoslužba mala znaky byzantských rituálov, riadila sa však rímskokatolíckymi dogmami a bola spravovaná pápežom. Poľský vplyv sa rozšíril aj v sociálno-ekonomickej sfére, nakoľko pôda vo vlastníctve bieloruských šľachticov bola zamenená na ich individuálne vlastníctvo, na ktorom pracovali bieloruskou šľachtou najatí roľníci. Táto šľachta – na rozdiel od roľníkov a mestskej inteligencie, ktorá naďalej používalabieloruštinu a bola verná uniatskej cirkvi – si veľmi rýchlo osvojilapoľský jazyk, poľskú kultúru arímskokatolícke náboženstvo.
Poľsko-litovský štát bol na vrchole svojej moci na začiatku17. storočia. V tomto období jej územie siahalo odBaltského až kČiernemu moru, navyšeRuské cárstvo uznala na trónePoľsko-litovského štátu poľského kráľaVladislava IV. Vasu. Nasledujúcich 150 rokov sa nieslo v znamení vojen medziRuskom,Poľskom aŠvédskom.Rusko-poľská vojna (1654 – 1667), v ktorejRusko aPoľsko bojovali o vplyv na územíUkrajiny aSeverná vojna (1700 – 1721) medziRuskom aŠvédskom o strategický prístup kBaltskému moru sa obzvlášť pričinila o devastáciuBieloruska. V dôsledku násilností, hladu a chorôb v týchto vojnách našla smrť asi polovica vtedajšieho bieloruského obyvateľstva vPoľsko-litovskom štáte.
_Map_1918.jpg)
Po troch deleniachPoľska v rokoch1772,1793 a1795 medziRusko,Prusko aRakúsko-Uhorsko sa bieloruské územie stalo časťouRuského impéria a tvorilo jeho severozápadnú oblasť. Uniatská cirkev bola v roku1839 zlikvidovaná. O rok neskôr (1840) nadobudol účinnosť ruský súdny zákonník a používanie názvu „Bielorusko“ pre vyčlenenie bieloruského územia bolo zakázané.
Bieloruská šľachta a časť roľníkov pod vedenímKastusa Kalinovskisa sa rozhodli vyjadriť nesúhlas s vtedajšou situáciou v krajine a uskutočnili poľsko-litovské povstanie (1863). Povstaním docielili liberalizáciu spoločenského života vRusku v 60. – 70. rokoch19. storočia a rozvoj publikácii vbieloruskom jazyku.
V rámci politiky Ruskej ríše dochádzalo ku koncentrácii židovského obyvateľstva do západných oblastí impéria. Od roku 1794 nesmeli opúšťať územia bývaléhoLitovského veľkokniežatstva a od roku 1888 nesmeli žiť za hranicami miest a mestečiek.[1] Na konci 19. storočia tak židovské obyvateľstvo tvorilo 53,5 % v 44 mestách dnešného Bieloruska.[1] Spolu sRusmi tvoriliŽidia dokonca 71 % obyvateľov miest (sčítanie 1897).[1] PočetBielorusov pritom dosahoval v mestách len 17 %.[1] Z miest sa tak vytrácalabieloruština, týkalo sa to najmä miest, ktoré boli správnymi strediskami.[1] Keďže však v mestských sídlach žilo na začiatku 20. storočia len asi 14 – 16 % obyvateľov Bieloruska, tvorili Bielorusi vďaka vidieku asi 80 % obyvateľov.[1]
Dňa24. marca1918 bieloruský parlament vyhlásilBieloruskú ľudovú republiku a po odchode nemeckých okupačných vojsk a skončeníprvej svetovej vojny27. februára1918Litovsko-Bieloruská sovietska socialistická republika. Ale ihneď po jej napadnutíPoľskom o rok neskôr (1919) a krátkej vojne medziPoľskom a sovietskymRuskom boloBielorusko rozdelené. 31. júla 1920 bola obnovenáSovietska socialistická republika Bielorusko. Republika sa skladala len zo šiestich okresov (poviat) bývalejMinskej gubernie a jej hranice sa nekryli s etnicky bieloruským územím.[1] Mala rozlohu len 52 400 km² a žilo v nej len 1,5 milióna ľudí.[1] Západné oblasti (80 500 km² s 3,5 miliónmi obyvateľmi) boli podľarižskej mierovej zmluvy odstúpenéPoľsku.[1] Veľa bieloruských území bolo súčasťouRSFSR.[1]
Bieloruská sovietska socialistická republika, ktorá sa v roku1922 stala súčasťouZSSR, bola v roku 1924 rozšírená územiami Vitebskej, Smolenskej a Gomeľskej gubernie z 52 400 km² na 110 500 km² a počet obyvateľov vzrástol na 4,2 milióna obyvateľov.[1] V roku 1926 boli pripojené ďalšie územia a BSSR tak mala rozlohu 125 950 km² a počet obyvateľov dosahoval 5 miliónov.[1]
Koncom 20. rokov20. storočiaJosif Vissarionovič Stalin začalBielorusko postupne sovietizovať.Industrializácia akolektivizácia v 30. rokoch20. storočia izolovali státisíce miestnychBielorusov v prudko rozvíjajúcich sa mestách, čo malo za následok prevahu bieloruského obyvateľstva v období 50. rokov20. storočia nad iným etnickými obyvateľstvom (Rusmi,Poliakmi,Židmi).
V dôsledku napadnutia krajiny nacistickýmNemeckom a jeho okupáciou počasdruhej svetovej vojnyBielorusko utrpelo veľké škody. Keď v roku1944 bolo oslobodené vojskamiČervenej armády a partizánmi, všetky mestá krajiny ležali v ruinách a priemysel bol zničený. Vdruhej svetovej vojneBielorusko stratilo asi 2 225 000 obyvateľov, približne štvrtinu obyvateľstva[2]. Viac než všetci západní Spojenci dohromady. Najväčšie straty utrpelocivilné obyvateľstvo, najmä v dôsledkunacistických vojnových zločinov, ktoré boli odpoveďou na silnépartizánske hnutie v krajine.
Po vojne sa situácia v krajine postupne dostávala do normálu. V 70. rokoch20. storočia boloBielorusko už rozvinutou ekonomickou oblasťouSovietskeho zväzu. Rast priemyslu a urbanizácie podnietil zosilnenie procesu asimilácie bieloruského obyvateľstva. Štátna politika vzdelanosti a kultúry, ktorúSovietsky zväz viedol, zapríčinila rozvoj vydávania ruských kníh a uzákonenieruského jazyka ako úradného jazyka vBielorusku a vyučovacieho jazyka na školách.
Na voľbách v roku1990 získalaKomunistická strana Sovietskeho zväzu väčšinu miest vNajvyššom soviete, ale účasť druhých politických strán v parlamente spôsobil rozkol názorov poslancov na tri skupiny:
Prvá skupina poslancov podporovalaaugustový puč vMoskve (1991), ale po jeho neúspechu predseda stranyNikolaj Dementej bol nútený vzdať sa postu predseduPrezídia Najvyššieho SovietuBSSR. Na jeho miesto bol18. septembra1991 vymenovanýStanislav Šuškevič.
V celozväzovom marcovom referende v roku1991 (17. marec1991) o zachovaní sovietskych republík voZväze sovietskych socialistických republík 83 % obyvateľstvaBieloruska hlasovalo za zotrvanie svojej krajiny vo zväze a tým aj zachovanieZSSR. Situácia sa však zmenila, keď vMoskve v auguste roku1991 vypukolštátny prevrat. Vedúci predstaviteliaBieloruska a ÚVKSB spočiatku prevrat neodsudzovali, ale časom (po jeho potlačení) boli nútení reagovať na nastupujúce zmeny vo vtedajšomSovietskom zväze a25. augusta1991 vBielorusku vyhlásili nezávislosť. Po jeho vyhlásení poslanci komunistickej strany ju začali opúšťať. ČinnosťKomunistickej strany Bieloruska bola28. augusta1991 oficiálne zakázaná. Pozície liberálov a národných reformných síl zosilneli. Z neúspechuaugustového puču vMoskve obvinili predseduPrezídia Najvyššieho SovietuKomunistickej strany BieloruskaNikolaja Dementeja. Na tomto poste ho vystriedalStanislav Šuškevič, ktorého považovali za zástancu reforiem. Dňa19. septembra1991 opozícia bieloruského parlamentu prinútila vládu zmeniť názovBieloruskej sovietskej socialistickej republiky naBieloruskú republiku a prijať bielo-červeno-bielu vlajku nezávisléhoBieloruska ahistorický štátny znakBieloruskej republiky, ktorý zdediloLitovské veľkokniežatstvo. Dňa7. – 8. decembra na stretnutí prezidentovRuska (Boris Jeľcin),Ukrajiny (Leonid Kravčuk) aBieloruska (Stanislav Šuškevič) vBielovežskej rezervácii podpísali dohovor o rozpusteníZväzu sovietskych socialistických republík a jeho zámenu zaSpoločenstvo nezávislých štátov, ktorého vznik bol dohodnutý na konferencii vAlma-Ate21. decembra1991.
Opoziční poslanciBieloruského národného frontu nástojili na rozpustenie bieloruského parlamentu a organizáciu nových volieb. Po krajine sa rozbehli petície za rozpustenie parlamentu a bez ohľadu na podpisy zozbierané v priebehu troch mesiacov (vyše 442 000) a nespočetné mítingy, Najvyššia rada republiky ich vyvrátila a spochybnila. Napriek tomu bola za skrátenie volebného obdobia z piatich na štyri roky a vyhlásenie predčasných volieb v roku1994.
Z predčasných volieb vyšla víťazne strana premiéraVjačeslava Kebiča, ktorá sa skladala z bývalých členov komunistickej strany. Počas nasledujúceho obdobia sa pokúšalo viesť tradičnú politiku vzdialenú extrémizmu aká bola dovtedy známa obyvateľom krajiny. V roku1993 preto prijali Zákon o privatizácii, ktorý zabezpečil ochranukolchozov a štátnychsovchozov. Navyše saStanislav Šuškevič snažil zrýchliť privatizáciu štátnych podnikov, v týchto krokoch však nebol úspešný a v auguste1994 bol na poste predsedu parlamentu nahradenýMjačeslavom Gribom.
Dňa30. marca1994 bolaNajvyššou radouBieloruska prijatá nováústava, ktorá v krajine zabezpečila post prezidenta republiky so širokými právomocami. Prvé prezidentské voľby v históriiBieloruska sa konali23. júna a10. júla1994.Viačeslav Kebič v nich prehral. PrezidentomBieloruska sa stalAlexandr Lukašenko, ktorý bol proti rozpusteniuSovietskeho zväzu. Po nástupe do funkcie začal rozvíjať aktívnu kampaň, aby odhalil korupciu v krajine a počas svojej vlády upevnil vzťahy sRuskom.
Vo vláde nového prezidenta boli okrem veteránov v politike aj nováčikovia. Aby mal podporu parlamentu presunul nadchádzajúce parlamentné voľby na máj1995. Čoskoro sa však objavili nové korupčné škandály niektorých ministrov v jeho vláde, a tak sa rozhodli podať demisiu, ktorúLukašenko neprijal.
Okrem súčasných právomocí, ktoré mu garantovala bieloruská ústava sa snažil získať právo na rozpustenie parlamentu, čo malo za následok mnoho konfliktov medzi Najvyššou radou Bieloruska a prezidentom. V apríli roku1995 sa pokúsil zorganizovať referendum, ktorým chcel docieliť rozšírenie svojich právomocí. Bez ohľadu na veto parlamentu (poslanci stranyBieloruského národného frontu začali protestnú hladovku) na základe blízkeho vzťahu sRuskom uzákonilruštinu za úradný jazykBieloruskej republiky. Niektorí poslanci z radov komunistov a demokratov neboli spokojní s rozšírením právomocí prezidenta republiky za čo im bolo zakázané vystupovať v štátnom rádiu a televízii.
V konečnom dôsledku saAlexandrovi Lukašenkovi podarilo14. mája1995referendum zorganizovať a rozšíriť svoje právomoci o priznanieruštiny za úradný jazykBieloruska, zavedenie vlajkyBieloruskej sovietskej socialistickej republiky v menšej zmene (zmizol kosák a kladivo), o právo kedykoľvek rozpustiť bieloruský parlament a upevnenie ekonomických vzťahov sRuskom.[3]
Nasledujúce prezidentské voľby aj napriek nízkej účasti voličov len potvrdili (v druhom kole) staronového prezidentaBieloruskej republiky – Alexandra Lukašenka.
Na jeseň roku1996 sa vMinsku uskutočnili opozičné sily rad protestov proti prezidentovi a jeho politike v krajine. Ich pokus zosadiťLukašenka z postu prezidentaBieloruska však polícia kruto potlačila. V novembri1996Alexander Lukašenko uskutočnil malé zmeny v bieloruskej ústave, čím si predĺžil mandát do roku2001. Prezident znova svojvoľne rozpustil parlament a vymenoval nového premiéraSergeja Linga. Protesty však aj naďalej pokračovali v nezmenenej réžii. Dňa19. novembra1998 poslanci bieloruského parlamentu prijali Občiansky zákonník s prezidentovými zmenami, ktoré sťažili štátnu kontrolu nad uskutočnením ekonomických a sociálnych reforiem počas nasledujúcich rokov. Výsledkom tohto zákona bola nesloboda prejavu bieloruského obyvateľstva. Bieloruská vláda kruto reagovala aj na činnosť bieloruských odborov, ktoré prezident zakázal.
VzťahyBieloruska soZápadom sa ešte viac zhoršili v roku1998 po tom, ako sa štátna moc v krajine snažila prinútiť západných diplomatov opustiť ich rezidencie s tvrdením, že ich ide reštaurovať. DiplomatiNemecka,Francúzska,Grécka,Veľkej Británie,Talianska,Poľska,USA aJaponska boli zBieloruska odvolaní aRada Európy aSpojené štáty americké zaviedli zákaz vstupu bieloruských vládnych predstaviteľov na územia štátovzápadnej Európy. Konflikt sa vyriešil koncom roka (1998), keď sa diplomati mohli slobodne vrátiť do svojich rezidencií vBielorusku.Rada Európy postupne upustila od tvrdých sankcii,USA však oznámili, že nikdy viac už neuznajúAlexandra Lukašenka za zákonného prezidentaBieloruska.
Opozičné sily sa v roku1999 znova pokúsili postaviť sa proti prezidentovi a zorganizovali neoficiálne prezidentské voľby. Podľa ich výsledkov sa ich zúčastnilo 53 % voličov, ktorí aj tak v konečnom dôsledku podporiliAlexandra Lukašenka. V radoch opozície sa organizáciou predčasných volieb znova rozšíril rozkol v stranách, ktorí sa vzájomne obviňovali z netransparentnosti a falšovania volebných výsledkov. Poslanci bieloruského parlamentu mali tak dôvod začať perzekúcie svojich protivníkov a obviňovali ich z rôznych finančných káuz. V júli roku1999 sa rozšírili protesty z radov opozície aj na vtedajšieho premiéra bieloruskej vládySemena Šareckého, ktorý z obavy o jeho zatknutie emigroval doLitvy.
Rozpory medzi prezidentomAlexandrom Lukašenkom a jeho odporcami pokračovali aj v roku2000. Bez ohľadu na aktivitu opozície, represálie uskutočňované voči nej boli surové. Štátna moc si ich nepriamo obvinila z útoku na prezidenta republiky a ľudí odsudzovala na nútené práce a krátke odňatia slobody. V hlavnom mesteMinsku v tomto období vznikali nezávislé vydavateľstvá, aj tým sa však moc v krajine snažila znepríjemňovať život udržovaním monopolu na bieloruské noviny, tlač a masmédiá. Vážnym problémom pre bieloruské obyvateľstvo sa stal zánik dejateľov spoločnosti (Anatolij Majsen,Michail Marinič) a novinárov (Pavel Šeremet). Opozícia z toho začala obviňovať silové zložky štátu, ale prezidentLukašenko to poprel.
Vo februári (18. február2000) prezidentAlexander Lukašenko vymenil bieloruského premiéraSergeja Linga zaVladimira Jarmošina a v októbri toho roku zorganizoval parlamentné voľby. Tie však ktoré podľa medzinárodných pozorovateľov nespĺňali demokratické štandardy. Voľby vyhrali prezidentovi prívrženci zNárodno-patriotického zväzu a do parlamentu sa ešte dostali malopočetné skupiny opozičných strán (Republika) na čele sValerijom Frolovom aVladimirom Parfjanovičom. Dňa9. septembra2001 sa následne v krajine konali prezidentské voľby. Druhýkrát navrhnutý na post prezidenta – Alexander Lukašenko podľa oficiálnych údajov z Ústrednej volebnej komisie Bieloruskej republiky zozbieral 75,6 % hlasov. Poradie hlasov bolo nasledovné:Vladimir Gončarik (opozičný kandidát) – 15,4 %,Sergej Gajdukevič (Liberálno-demokratická strana) 2,5 %. Kritika zo stranyZápadu a obvinenia z diktátorského režimu v krajine podnietiliAlexandra Lukašenka zastaviť akúkoľvek činnosť misieOBSE vBielorusku, ktorá však podľa vyjadrenia mocenských orgánov podporovala opozičné sily. Pravda však bola iná. V skutočnosti sa obmedzila pomoc zahraničných zdrojov mimovládnym organizáciám. Preto odpoveďou niektorých západných krajínstrednej Európy[4] bolo kolektívne vyhlásenie prezidentaBieloruskaAlexandra Lukašenka za nežiaducu osobu (persona non grata). Začiatkom roka2005 sa kvôli bieloruskému prijatiuAktu o demokracii v Bielorusku ešte viac prehĺbili rozpory vo vzťahoch soSpojenými štátmi americkými.
V roku2003 prezident znova vymenil premiéra krajiny a obvinil vládu z neefektivity jej krokov. Novým premiérom sa10. júla2003 stal terajší premiérBieloruskaSergej Sidorski. O rok neskôr (2004) sa počas vládnej kontroly masmédií a častého zatýkania opozičných lídrov konali voľby do bieloruského parlamentu.Výsleky volieb, ktoré vyhrali provládni kandidáti sú doteraz sporné. Zorganizovalo sa aj referendum, v ktorom sa občaniaBieloruska vyjadrili k zmenám a novelizácii bieloruskej ústavy[5]. Väčšina voličov v ňom podporili opätovné zvolenie prezidentaAlexandra Lukašenka na nasledujúce roky. Opozícia však obvinila vládu zo skreslenia výsledkov hlasovania.Spojené štáty americké na základe prijatéhoAktu o demokracii v Bielorusku bieloruskou vládou začali pomáhať opozičným stranám a mimovládnym organizáciám v krajine.
Tesne pred ďalšími prezidentskými voľbami stanovenými na jar roku2006 sa krajina ocitla v politickom napätí. V roku2005, ako odpoveď na podporu bieloruskej opozicie prejavenú susednýmPoľskom, štátna moc v krajine vykázala poľského diplomata zBieloruska, zakázala všetky dovtedy poľsky vychádzajúce noviny a vymenila riaditeľa Zväzu Poliakov v Bielorusku. V predvečer volieb saEurópsky parlament, v snahe ovplyvniť priebeh a výsledok bieloruských volieb, spolu s americkým kongresomUSABielorusku pohrozili, že ak sa v krajine porušia ľudské práva a nedodrží slobodné hlasovanie a jeho priebeh, prijmú voči nemu sakncie. Tieto kroky vyvolali negatívnu reakciu zo strany bieloruskej moci a vyslali negatívny znak misii pozorovateľov z krajínSpoločenstva nezávislých štátov, ktorá ich klasifikovala ako narušenie štátnej suverenityBieloruskej republiky.
Štátne orgányBieloruska si mysleli, že v období počas volieb a po nich sa bude opozícia pokúšať zopakovať scenár tzv.farebných revolúcii[6], aké sa odohrali v roku2003 vGruzínsku (tzv.Ružová revolúcia) a o rok neskôr (2004) naUkrajine (tzv.Oranžová revolúcia).
V prezidentských voľbách, ktoré sa konali19. marca2006 vyhralAlexander Lukašenko, ktorému svoj hlas odovzdalo 82,6 % oprávnených voličov. Na ďalších miestach sa umiestniliAlexander Milinkevič (6 %),Sergej Gajdukevič (3,5 %) aAlexander Kozulin (2,3 %).
Názory zahraničných pozorovateľov na priebeh prezidentských volieb vBielorusku sa rozchádzali. Pozorovatelia zoSpoločenstva nezávislých štátov považovali bieloruské voľby za slobodné a spravodlivé. AjRuská federácia vyslovila spokojnosť z voľbami, ale spochybnila vyjadrenia predstaviteľovOBSE, ktorí tvrdili, že priebeh volieb vBielorusku sa nezhodoval s kritériami o priebehu zvyčajných demokratických volieb v iných štátoch.Spojené štáty americké zase obviňovali štátnu moc v krajine z falšovania volebných výsledkov. Prezidenti členských krajínEurópskej únie prijali spoločnú zmluvu o prijatí sankcií voči bieloruským lídrom vrátane zákazu vstupu bieloruského prezidentaAlexandra Lukašenka do európskych krajín. Navyše, podľa názoru mnohých pozorovateľov, obyvateľstvoBieloruska podporovalo prezidentaAlexandra Lukašenka iba z toho dôvodu, že sa významne zaslúžil o pozdvihnutie životnej úrovneBielorusov a bieloruskej ekonomiky od začiatku svojej vlády v roku1994.
Bieloruská opozícia však výsledky volieb neuznala. Jeden z jej lídrov (Alexander Milinkevič) na margo posledných volieb povedal, že v skutočnosti on získal jednu tretinu všetkých platných hlasov občanovBieloruska. Na hlavnom námestí vMinsku sa uskutočnili demonštrácie prívržencov opozičných síl za zvrhnutie prezidentaLukašenka. Niektorí z nich tam vytvorili tzv. stanové mestečko, aby na námestí zotrvali dlhšiu dobu. Stanové mestečko však bieloruská milícia rozohnala a jeho obyvateľov (vyše 200 ľudí) zadržala. Protesty opozície za odvolanie prezidenta však boli neúspešné. Dňa8. apríla2006 bol staronový prezidentBieloruskej republikyAlexander Lukašenko opätovne inaugurovaný do úradu prezidenta republiky na ďalšie štyri roky.
V oblasti ekonomikyBieloruska saAlexander Lukašenko pokúšal zachovať štátnu kontrolu nad cenami komodít a kurzom výmenybieloruského rubľa a posilnil administratívny dozor nad podnikateľskou činnosťou. Privatizácia štátnych podnikov, ktorú prezident spustil v polovici roka1995 bola však výhodná iba pre firmy blízke prezidentovi a vládnym kruhom. Ekonomické ťažkosti krajiny sa v rokoch1998 a1999 odzrkadlili v nedostatku potravín, ich neúrode a stálym deficitom v oblasti zahraničného obchodu. PrezidentLukašenko dúfal, že sa mu situáciu v krajine podarí zlepšiť vďaka bližšej spolupráci sRuskou federáciou. Výsledom tejto spolupráce bol vznikSpoločenstva Ruska a Bieloruska[7] (po bielorusky:Саюз Расii i Беларусi) dňa3. apríla1996 zakotvený v zmluve podpísanej deň predtým (2. apríl1996). Dňa25. decembra1998 obe strany pobpísali rad zmlúv o rozšírení politickej, ekonomickej a sociálnej integrácie a následne8. decembra1999 dohovor o oficiálnom vznikuZväzového štátu Ruska a Bieloruska. O svojom úmysle pripojiť sa k tomuto zväzku v roli pozorovateľa informovala obe krajiny ajJuhoslávia, do ktorej vojenské operácieSeveroatlantickej aliancieBielorusko v roku1999 ostro odsúdilo[8]. V máji roku2000 sa prezidentiRuskej federácie aBieloruska dohodli na zavedení jednotnej meny. Plánmi spoločnej integrácie bolo aj zavedenie spoločnej štátnej príslušnosti a spoločných postupoch v oblasti zahraničnej obrannej politiky. V marci2001 boli obe krajiny k splneniu svojich cieľov o krok bližšie, keď zjednotili colné poplatky. V kontexte navrhnutých rokovaní sRuskou národnou bankou o spoločnom peňažnom systémeBielorusko prijalo kroky k stabilizácii svojej meny. Spory medziRuskou federáciou aBieloruskom sa však zachovali. S ideou zjednotenia oboch krajín v takejto forme, aká bola navrhnutá ruským prezidentomVladimirom Putinom v roku2002 však nesúhlasila bieloruská strana. Bieloruský prezidentAlexandr Lukašenko zrušil rad projektov a zmlúv, ktoré brali do úvahy dohodu oZväzovom štáte oboch krajín a v roku2004 oznámil, že plán zavedenia jednotnej meny nebude realizovaný.
Commons ponúka multimediálne súbory na témuDejiny BieloruskaAdministratívne členenie európskych krajín | ||
|---|---|---|
|  | |
| ||
