 | Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránkypomocníka, odporúčanie preencyklopedický štýl a článokvhodne upravte. Potenciálne nedokončený článok. Robot odstránil šablónu{{pracuje sa}} pre nečinnosť.(31. 8. 2020) |
Počasdejín Švajčiarska sídlilo na jeho území niekoľko národov. Po prvých obyvateľoch sem prišliKelti, po nichGermáni. OblasťŠvajčiarska bola po určitú dobu súčasťouRímskej ríše a po jej rozpadeFranskej ríše. Od roku 1291 sa začalo vytváraťkonfederačné spoločenstvo nazývané Švajčiarske spríženstvo, ktoré bolo zložené z väčšieho počtu prakticky samostatných celkov nazývanýchkantóny a dlho aj ďalších celkov s rôznou mierouautonómie či podriadenosti k jednotlivým kantónom. V 16. storočí prebehla v časti Švajčiarska náboženskáreformácia. V období novoveku často švajčiarski žoldnieri bojovali v armádach európskych veľmocí. Počastridsaťročnej vojny a aj neskôr zostala väčšina Švajčiarskaneutrálna, až v roku1798 bolo Švajčiarsko vtiahnuté do vojenského konfliktu a jeho územie obsadili vojskarevolučného Francúzska. Na území Švajčiarska bola vyhlásená centralizovanáHelvétska republika. Po pádeNapoleona bolo obnovené pôvodné Švajčiarsko, ktoré naviac získalo nové územia. Vprvej ajdruhej svetovej vojne zostali Švajčiari neutrálni. Od roku 2002 je Švajčiarsko členomOSN.
Archeologické nálezy vo Švajčiarsku naznačujú prítomnosťlovcov a zberačov v nížinách na sever odÁlp už v období neskoréhopaleolitu. Vneolitickom období bolo územie celkom husto zaľudnené a pozostatky obydlí vybudovaných na koloch nad hladinou vody pochádzajúcich zdoby bronzovej (okolo roku 3800 pr. n. l.)[1] boli objavené v plytkých vodách mnohých jazier. Okolo roku 1500 pr. n. l. osídlili oblasťkeltské kmene, pričom západné oblasti osídliliHelvéti, zatiaľ čo východnú časť územiaRétovia.
V roku 58 pred Kr. sa Helvéti snažili uniknúť prichádzajúcimgermánskym kmeňom presunutím sa do Galie, ale boli porazenípri Bibracte armádamiIuliusa Caesara a potom poslaní späť na svoje pôvodné územie. Alpská oblasť bola pričlenená kRímskej ríši a v nasledujúcich storočiach sa tu presadzovala silnáromanizácia. Správne stredisko oblasti sa nachádzalo v mesteAventicum (dnesAvenches). V roku 259 prišli na tunajšie územeAlamani potom, čo prenikli cezlimes a usadili sa na hranici s Rímskou ríšou.
Prvé kresťanskébiskupstvá boli založené v 4. storočí. Spolu s pádomZápadorímskej ríše prišli do oblasti germánske kmene.Burgundi zabrali západnú časť krajiny, zatiaľ čo sa kelto-románska populácia stiahla na severe do hôr pred postupom Alamanov. Burgundsko sa v roku 534 stalo súčasťouFranskej ríše a o dva roky neskôr čakal rovnaký osud aj vojvodstvo Alamanov. V oblasti pod kontrolou Alamanov zostali zachované iba malé skupinky kresťanov a nové rozšírenie kresťanskej viery prebehlo až na počiatku 7. storočia zásluhou írskych mníchov.
Za vlády Karolovcov stále viac rástol vplyvlénnikov a oporou vládnej moci sa vtedy stalikláštory a biskupstvá.Verdunská zmluva rozdeľujúca vtedajšiu Franskú ríšu medzi vnukovKarola Veľkého (843) prisúdila Horné Burgundsko (západná časť dnešného Švajčiarska)Stredofranskej a Alemániu (jeho východnú časť)Východofranskej ríši (tej vládolĽudovít Nemec a neskôr sa mala pretvoriť vSvätú ríšu rímsku).
V 10. storočí spolu s oslabením mociKarolovcov vydrancovaliSaracéniValais a na druhej straneMaďari zničili v roku 917Bazilej a o deväť rokov neskôr ajSt. Gallen. Až po víťazstve rímskeho kráľaOtta I. nad Maďarmi vbitke na rieke Lech v roku 955 bolo švajčiarske územie znovu pripojené k ríši.
V 12. storočí získalizähringenskí vojvodovia moc nad časťou burgundského územia, ktoré v tej dobe pokrývalo západnú oblasť novodobého Švajčiarska. Tí tu založili mnoho miest, medzi inými ajFribourg (1157) aBern (1191). Zähringenský rod vymrel v roku 1218 Berchtoldom V. a ich mestám bol vzápätí nato prisúdený štatút slobodného ríšskeho mesta, zatiaľ čo o vidiecke oblasti medzi sebou súperilivojvodcovia z Kyburgu aHabsburgovci.
V dobe panovania roduHohenštaufovcov sa stali alpské priesmyky a hlavne priesmyk svätého Gotharda dôležitou obchodnou cestou. OblastiUri aSchwyz získali v prvej polovici 13. storočí postavenie slobodného ríšskeho léna, aby tak umožnili priamu kontrolu ríše nad týmto priesmykom. VäčšinaUnterwaldenu v tejto dobe patrila kláštorom, ktoré už skôr získali v rámci ríše slobodu.
Vymretie rodu Kyburgovcov umožnilo Habsburgovcom získať väčšinu územia na juh odRýnu pod svoju kontrolu a pomohlo im k silnejšiemu postaveniu.Rudolfovi I. Habsburgskému, ktorý sa v roku 1273 stal rímskym kráľom, sa podarilo zrušiť doterajšie nezávislé postavenie trochlesných kantónov Uri, Schwyzu a Unterwaldenu. Tie tak stratili svoju samostatnosť a boli riadené správcami.
V roku 1291 sa kantóny Uri, Schwyz a Unterwalden spojili proti Habsburgovcom. Ich spojenectvo, základStarej švajčiarskej konfederácie, bolo zaznamenané voFederálnej charte, ktorá bola pravdepodobne spísaná až v 14. storočí. Spolok bol úspešný - v bitkáchpri Morgartene v roku 1315 a priSempachu v roku 1386 Švajčiari porazili habsburgskú armádu a umožnili tak ďalšiu existenciu konfederácie vSvätej ríši rímskej.
Do roku 1353 sa k pôvodným kantónom pridali ďalšie -Glarus aZug a mestské štátyLuzern,Zürich aBern, čím vznikla Stará konfederácia, ktorá v tejto podobe zotrvala po väčšine 15. storočia. V 40. rokoch 15. storočia bol Zürich z konfederácie načas vypudený kvôli rozbrojom týkajúcim sa územiaToggenburgu (takzvanástará zürišská vojna). Pripojenie ďalších členov viedlo k významnému posilneniu moci a bohatstva spolku, hlavne vďaka víťazstvám nadburgundským vojvodomKarolom Smelým počas 70. rokov 15. storočia a tiež aj úspechu švajčiarskychžoldnierov. Od roku 1481 sa k spolku začali pripájať ďalšie kantóny.
Švajčiarske víťazstvo nadŠvábskou ligou v roku 1499 prispelo k úplnej nezávislosti od Svätej ríše rímske. V roku 1506 zaviedolpápežJúlius II.švajčiarsku gardu, ktorá slúži pápežstvu dodnes. Rast spolku a povesť neporaziteľnosti jeho armády utrpeli prvé trhliny v prehratejbitke pri Marignane v roku 1515.
V 16. storočí sa v Zürichu odohrali významné zmeny v obecnom živote a v štátnych záležitostiach spôsobené náboženskoureformáciouUlricha Zwingliho (1523), ktorý pre svoje plány získal podporu zürišskýchkonšelov a obyvateľstva. Reformácia sa potom rozšírila do ďalších piatich kantónov, zatiaľ čo päť zostávajúcich zostalo prikatolíckej viere. To viedlo k vojnám medzi týmito kantónmi v rokoch 1529 a 1531. Zwingli na jednom z bojísk tejto vojny zomrel.
Počastridsaťročnej vojny sa prevažná časť Švajčiarska tomuto konfliktu vyhla, hlavne vďaka tomu, že väčšina hlavných mocností Európy závisela od švajčiarskych žoldnierov a tieto veľmoci by si teda nedovolili, aby sa Švajčiarska zmocnil niektorý z ich rivalov. Namiesto toho sa snažili získať na politickom dianí vo Švajčiarsku určitý vplyv, a to prostredníctvom žoldnierskych veliteľov, napríklad Jörga Jenatscha alebo Johana Rudolfa Wettsteina.
Vestfálsky mier z roku1648 právne potvrdil nezávislosť Švajčiarska od Svätej ríše rímskej. V roku 1653 sa sedliaci vzbúrili na územiach patriacich kantónom Luzern, Bern,Solothurn a Bazilej. Dôvodom bolo znehodnotenie meny. Aj keď v tejto švajčiarsko-selskej vojne nakoniec zvíťazili vládnuce vrstvy, boli neskôr urobené určité daňové reformy, čo v dlhodobom meradle znemožnilo vytvorenieabsolutistickej formy vlády ako v niektorých iných európskych krajinách. Avšak náboženské spory naďalej ohrozovali jednotu štátu, ktoré vyvrcholili bitkami priVillmergene v roku1656 a1712.
Počas francúzskych revolučných vojen postupovali revolučné armády na východ, čím ich jednotky obklopili Švajčiarsko z oboch strán. V roku1798 ho úplne obsadilo Francúzsko a stalo sa centralizovanouHelvétskou republikou v ktorej kantóny prišli o autonómiu a zároveň bol zredukovaný ich počet. Helvétska republika bola štátom vytvoreným cudzou mocou a jej prežitie záviselo len na francúzskych jednotkách. Jej neobľúbený režim musel čeliť mnohým hospodárskym a politickým problémom i opakovaným povstaniam.
Proti centralistickej ústave Helvétskej republiky sa dvihol odpor a tak Napoleon nakoniec roku1803 dal Švajčiarsku novú ústavu ktorou obnovil autonómiu kantónov, zrušené kantóny, a urobil plnoprávnymi kantónmi i celé stáročia závislé alebo spojenecké územiaAargau,Thurgau,Graubünden,St. Gallen,Vaud aTicino.
Viedenský kongres roku1815 úplne obnovil švajčiarsku nezávislosť a európske mocnosti súhlasili s trvalým uznaním švajčiarskej neutrality. V tomto období sa územie Švajčiarska rozšírilo o nové kantónyValais,Neuchâtel aŽeneva.
Commons ponúka multimediálne súbory na témuDejiny ŠvajčiarskaTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkuDějiny Švýcarska na českej Wikipédii.
