v užšom a bežnejšom zmysle: vývoj ľudskej spoločnosti ako celku a jej jednotlivcov, najmä politickej, ekonomickej, ideologickej, sociálnej a kultúrnej podoby ľudskej existencie (t.j.dejiny ľudstva)
Ako dejiny či história sa označuje aj opis vyššie uvedených vývojov (príslušnými odborníkmi), t.j. najmähistoriografia alebohistorická veda - o nich pozri samostatné články.[4][5][6][7]
Samotný pojem dejín je spätý s filozofiou dejín do takej miery, že možno tvrdiť, že vypracovanie koherentného pojmu dejín je úlohoufilozofie dejín. To sa odráža na fakte, že pojem dejín je predmetom reflexie skôrfilozofov či filozofujúcich historikov než empirických historikov.[8]
V historickej vede a filozofii dejín sa rozlišuje medzi:
„jedinými a jednými“ dejinami, teda dejinami ako súhrnom všetkých minulých dejov, vrátane všetkých tých dejov, ktoré nikdy neboli zaznamenané alebo o ktorých sa záznamy navždy stratili a teda sa o nich nemožno nič dozvedieť; tieto dejiny ako celok nie sú postihnuteľné ani poznateľné,
písanými dejinami, teda dejinami, ktoré operujú len s vybraným súborom faktov,
„dejinami textom“, ktoré sú výsledkom bádateľskej a literárnej prácehistorika. Myslí sa tým obraz o dejinách v druhom uvedenom význame, ktorý historik podáva v textovej forme (príp. doplnenom obrazmi,matematickými symbolmi a pod., napr. v podobe grafov a tabuliek) a ktorý je založený jednak na interpretácii historických prameňov, jednak na konštrukcii textu.[9][8]
Tematické rozdelenie, t. j. pokiaľ sa týka rozsahu a kvality látky:
A. Všeobecné dejiny (univerzálne dejiny, svetové dejiny), ktoré sledujú ľudí vo všetkých obdobiach a na všetkých miestach podľa jednotnej súvislosti ich vývoja.
B. Špecializované alebo zvláštne dejiny:
a) špecializované z hľadiska kvalitatívneho rozsahu látky:
1. politické dejiny alebo občianske dejiny, ktoré sledujú vývoj štátov a štátneho života;
2. kultúrne dejiny, ktoré sa zaoberajú vývojom životných spoločenských útvarov a výsledkov práce, ktoré vzišli hlavne zo súkromnej činnosti ľudí;
b) špecializované z hľadiska kvantitatívneho rozsahu látky:
1. dejiny jednotlivých štátnych zjavov v rozličnej miere špecializované (dejiny štátnych skupín, dejiny jednotlivých štátov, dejiny politických území, dejiny provincií, dejiny krajov, dejiny štátnych inštitúcií a pod.);
2. dejiny jednotlivých území a miest (teritoriálne dejiny, pokiaľ územie nie je politickou jednotkou; dejiny miest, kláštorov a pod.);
3. dejiny jednotlivých ľudských skupín (národov, kmeňov, rodín a životopisy);
4. dejiny jednotlivých období (napr. dejiny 17. storočia);
5. dejiny jednotlivých súvislých radov dejov (dejiny husitských vojen, dejiny francúzskej revolúcie a pod.);
6. dejiny jednotlivých kultúrnych zjavov a činností (dejiny náboženstva, cirkevné dejiny, právne dejiny, stavovské dejiny, dejiny literatúry, dejiny vied, dejiny umenia, dejiny mravov, dejiny orby, dejiny priemyslu, dejiny remesiel, dejiny obchodu, dejiny hier, dejiny univerzít, dejiny biskupských volieb a pod.).
Tematicky sa delia podľa rozsahu a kvality svojho oboru na:
I. Všeobecné dejiny, univerzálne dejiny, svetové dejiny, zaoberajúce sa vývojom celého ľudstva bez časového, lokálneho alebo etnického rozdielu, jednak v jeho jednotnej vývojovej súvislosti, jednak v oddeleniach (podľa jednotlivých význačných národov), ktoré vyčerpávajú tú istú látku, no iným spôsobom (radia totiž jednotlivé dejiny národov za sebou).
II. Špeciálne dejiny, členiace sa
a) podľa kvalitatívneho charakteru látky na
1. kultúrne dejiny,
2. politické dejiny či občianske dejiny;
b) podľa kvantity látky:
1. na dejiny jednotlivých kultúrnych obvodov, zjavov alebo akcií,
2. dejiny jednotlivých politických obvodov, zjavov alebo akcií,
3. dejiny jednotlivých teritórií a miest (krajín, miest, hradov, kláštorov),
4. dejiny jednotlivých ľudských skupín (jednotlivca, rodu, národa),
5. dejiny jednotlivých časových úsekov,
6. dejiny jednotlivých väčší časový priestor zaberajúcich aktov, procesov alebo udalostí (dejiny križiackych vojen, dejiny českého národného oslobodenia a pod.).
Dejiny tradične členíme na nasledovné obdobia, rozdelené významnými medzníkmi:
pravek/prehistória (spravidla do roku 3000/300* pred Kr. ): skúma ho najmä prehistorická archeológia
starovek (spravidla 3000 pred Kr. - 476 po Kr. ): skúma ho najmä archeológia, klasická filológia a orientalistika; najmä v strednej a východnej Európe namiesto staroveku po praveku nasleduje tzv.protohistorické obdobie (300* pred Kr. - 750* po Kr. ) charakterizované existujúcimi ale nedostatočnými písomnými prameňmi (Kelti, Germáni, Slovania, Maďari, Huni...); v Amerike sa za protohistorické civilizácie často považujú indiánske civilizácie
stredovek (spravidla 476/ 750* - 1492 / 1526* ): skúma ho najmä medievalistika (medievistika)
novovek v širšom zmysle (spravidla od 1492 / 1526* do dnes): v dôsledku existencie početných prameňov ho skúmajú najmäpomocné vedy historické; delí sa ďalej na:
novovek v užšom zmysle (spravidla do 1789/ 1848* al. až do 1918/1945)
Toto členenie je primárne založené na vývoji v Európe (nie v Indii, Číne alebo Amerike). Všetky snahy vytvoriť nové delenie zohľadňujúce celosvetové dianie zatiaľ stroskotali.
Najmä v staršej literatúre bývalýchkomunistických krajín, vrátane Slovenska, sa vyskytuje aj marxistické členenie dejín, ktoré člení dejiny na spoločensko-ekonomické formácie charakterizované spôsobom výroby a vzťahom ľudí k výrobným prostriedkom:
Pôvodne (najmä v antike) sa pojem dejiny ("história") chápal ako udalosť a jej vyrozprávanie, zatiaľčo od 18. stor. sa dejiny chápu ako proces, rozvoj alebo pozadie konania:
V starovekuHerodotos chápal históriu ako "zisťovanie znalostí prostredníctvom vypytovania sa svedkov".Aristoteles ju chápal ako reprodukciu toho, čo sa stalo.Polybios ju chápal ako súvislý celok, v ktorom sa spájajú konania a udalosti v rôznych častiach sveta.
V stredoveku juIsidor zo Sevilly chápal ako bezpečné znalosti o tom, čoho bol človek očitým svedkom, plus ústna a písomná tradícia o minulosti – táto definícia bola rozhodujúca v celom stredoveku. V stredoveku sa tiež dejiny chápali ako súčasť Božieho plánu na postupné spasenie ľudstva. Najvýznamnejším historikom tohto obdobia bolOtto Frizinský (pozri ajHistoriografia (dejepisectvo)).
PočnúcGiovannim Vicom sa dejiny začali chápať už nie ako "historky" (príbehy) ale ako označenie pre vzájomné vzťahy ľudí v čase a priestore.
V čase osvietenstva sa dejiny zbavili dovtedajších silných vplyvov náboženstva, rečníctva a morálnej filozofie. Po roku 1800 napokonLeopold von Ranke, ktorý začal výskum diplomatických spisov novoveku, zaviedol dodnes platný názor, že dejiny možno objavovať krok za krokom (tzv. historická metóda).
Poňatie dejín sa utváralo oddeľovaním odmýtu (mýtického myslenia), pričom tento proces sa označuje ako vznik historického vedomia resp. historického myslenia. Zatiaľ čo v mýtickom myslení čas nemá ustálenú štruktúru (udalosti sú chápané na základe periodického opakovania, majú charakter nikdy nekončiaceho vznikania a zanikania), historické myslenie sa vyznačuje zmyslovo profánnym vnímaním času a dôslednou snahou o presné zaradenie všetkých udalostí na lineárnu časovú os. Výraznejšie rysy historického vedomia možno badať až v dielachGiambattista Vica a Johanna Gottfrieda von Herdera, pričom až v období prvej polovice 19. storočia došlo – pod vplyvom nemeckého idealizmu a utvorenia vedeckých techník umožňujúcich objektívne skúmanie minulosti – k definitívnemu oddeleniu historického myslenia od myslenia nehistorického (tzn. mýtického ai.).[chýba zdroj]
Podľasvätého Augustína je boj dvoch ríš:Božia riša bojuje s ríšou diabla. Obidve ríše sú založené na rozdielnom spôsobe lásky - pozemský štát na sebaláske (egoizme), ktorá sa stupňúje až do znevažovania Boha, nebeský štát sa zakladá na láske k Bohu, ktorá sa pozdvihuje až k opovrhovaniu sebou samým. Zdalo by sa, že tie isté rozdiely odlišujú cirkev a štát a ich vonkajšie formy prejavu. Lenže aj v cirkvi aj v štáte sa nachádzajú aj stúpenci toho druhého duchovného poriadku. Až na konci sveta vystúpi ako víťaz Boží štát.
V obdobíbaroka dejiny mali celistvý a jediný význam, ktorý určovala a spravovala božiaprozreteľná vôľa. Človek bol jej dejinným nástrojom. Ľudskému rozumu ostávala iba možnosť rekonštruovať univerzálny najvyšší poriadok (ordo ordinum). Touto rekonštrukciou bolapansofia čiže vševeda.
PodľaHegela je vývojducha v čase. Za rôznorodosťou aktivít jednotlivcov i celých národov sa skrýva spoločný duchovný základ. V celej rozmanitosti ľudských zámerov sa presadzuje jednotný účel dejín - sebauvedomovanie ducha. V dejináchsa duch vyvíja až k uvedomeniu si samého seba a tento proces sa prejavuje ako uvedomenie si slobody v jednotlivých národoch. Dejiny sú pokrokom v uvedomovaní si slobody. Na tomto procese sa všaknezúčastňujú všetky bnárody, ale ib a tie, ktoré si vytvorili ako inštitúciu štát. Ostatné národy sú nehistorické a nemajú plnoprávne postavenie v dejinách ľudského rodu. Rozdielne sú aj úlohy tých národov, ktoré sa na dejinnom vývoji ducha zúčastňujú. Odlišujú sa historickou etapou, stupňom, na akom sa nachádzajú. Historický porces uvedomovania si slobody sa začal v starovekých orientálnych despociách, ktoré však slobodu človeka spájali s jedinou privilegovanou osobou. Gréci a Rimania už slobodu priznali viacerým členom spoločnosti. K pochopeniu, že všetci ľudia sú slobodní, dospievajú až germánske národy, ktoré takto završujú vývin kresťanstva a vlastne aj celé dejiny. Dejiny majú svoj koniec a dosiahli ho v germánskom svete. Dejiny v ňom dospeli do štádia rozumu a ďalší priebeh politického a duchovného života nemôže z tohto hľadiska priniesť nijaké zásadné zmeny.
Husserl historický vývoj zobrazuje ako nekonečné rozvíjanie skrytého ‘rozumu', telosu, 'zmyslu', ktorý dejiny vždy obsahovali. Preto všetky kolízie a problémy sociálneho vývoja v minulosti i v súčasnosti vystupujú ako problémy duchovné, prevažne 'filozofické', i keď v značne širšom poňatí tohto slova. Ide o stretávanie rôznych životných orientácií, 'štýlov' myslenia a správania sa. Táto naozajstná zvláštnosť a forma vyjadrenia sociálne praktických rozporov, rozporov historického vývoja nie je len zvláštnym aspektom analýzy vo fenomenológii, ale Husserl ju mení na zákon, princíp, podstatu historického vývoja. Z takéhoto výkladu dejín 'logicky' vyplýva premena filozofie na hlavný prostriedok vyriešenia krízovej situácie.
PodľaPopoviča sú dejiny modelovanie procesu v diachronickom aspekte.
PodľaŠtúra sú dejiny najdôstojnejšie prejavovanie sa ducha; sú ustavičným poznávaním ducha, a to poznávaním toho, čo sám duch je, čiže nepretržitým reflektovaním sa ducha sebou samým. Preto v historickom procese sa poznáva zákonitosť ducha ako rozumu jasnejšie než v prírode.
PodľaCroceho je histŕia formou totožná s umením, no obsahom sa od neho odlišuje.
↑Geschichte; Naturgeschichte. In: Brockhaus - die Enzyklopädie, digital. [2 CD-ROM] Mannheim: Bibliographisches Institut & F. A. Brockhaus, 2003.ISBN 978-3-7653-9377-8.
↑Porovnaj aj:Blecha 2002, s.81.„v širším smyslu každý proces, který má vlastní vývoj, v nemž jeho jednotlivé fáze určitým způsobem souvisejí (tak jsou chápany např. dějiny přírody nebo dějiny biologie). V užším, ale běžnejším smyslu se pojem d.[ějiny] užívá pouze pro vývoj lidské společnosti.“
↑história. In:PAULIČKA, Ivan.Všeobecný encyklopedický slovník G-L. 1. slovenské. vyd. Praha: Ottovo nakladatelství v divízii Cesty, 2002.ISBN80-7181-659-0. S.194.
Blecha, Ivan(2002),„dějiny“, inHoryna, Břetislav; Štěpán, Jan; Blecha, Ivana kol.,Filosofický slovník(2. rozš. vyd.), Olomouc: Nakladatelství Olomouc, str.81,ISBN80-7182-064-4
Čornej, Petr(2016),Historici, historiografie a dějepis: Studie, črty, eseje(1. vyd.), Praha: Nakladatelství Karolinum,ISBN978-80-246-3276-6
Růžička, Jiří(2014),„Historie“, inStorchová, Lucie,Koncepty a dějiny: proměny pojmů v současné historické vědě(1. vyd.), Praha: Scriptorium, str.102-117,ISBN978-80-87271-87-2
