KameraNajstaršia dochovaná dagerotypia z roku 1837
Dagerotypia (staršiedaguerrotypia;franc.daguerréotypie,angl.daguerreotypy,nem.Daguerrotypie) je prvá prakticky používaná komplexná metódafotografovania. Vynašiel (a pomenoval) ju francúzsky výtvarníkLouis Daguerre po 23 rokov dlhom výskume, ktorý úspešne zavŕšil v roku1824. Snímka zhotovená dagerotypiou sa nazývadagerotyp alebo zriedkavejšiedagerotypia.
Francúzska vláda vynález od Daguerra aIsidora Niepceho (syna zomreléhoNicéphora Niepceho, Daguerrovho predchodcu a spolupracovníka) odkúpila výmenou za doživotnú rentu.19. augusta1839 potom na slávnostnom zasadaní francúzskej Akadémie dagerotypiu darovala celému svetu bez nároku na odmenu. Pravda s výnimkouSpojeného kráľovstva, kde si o päť dní skôr Daguerre v zastúpení nechal svoj objav patentovať.
„
Dobrá dagerotypia má - vďaka dlhej dobe expozície - tak nežný a mäkký charakter, aký podľa môjho názoru neskoršie fotografie už nikdy neposkytovali.
Technika dagerotypie sa skladá z troch relatívne samostatných princípov:Prvý z nich (médium citlivé na svetlo vďakajodidu striebornému) objavil Daguerre už niekedy po roku1816. Druhý (vyvolanie latentného obrazu paramiortuti) v roku1837 a tretí (ustálenie obrazu - najskôr pomocouchloridu sodného, neskôr zdokonalené použitímtiosulfátu sodného) v roku1838.
Ako médium sa používala platnička zostriebra alebo silno postriebrenejmedi. Musela byť dokonale hladká a leštená do vysokého lesku. Platnička sa vložila do zvláštnej skrinky nad misku s kryštálmijódu. Tu postupne zožltla a nakoniec zmodrala, ako sa jej tenká povrchová vrstva pôsobením pár jódu menila na jodid strieborný v chemickej reakcii:2 Ag + I2 → 2 AgIV tejto fáze už bola platnička citlivá na svetlo. Dagerotypista ju musel potme založiť do dreveného puzdra a v ňom zasunúť docamery obscury.
Osvietenie trvalo podľa intenzity svetla od niekoľkých minút po niekoľko hodín. Svetlo na platničke redukovalojodid strieborný späť na elementárnestriebro (ktoré potom malo čiernu alebo tmavohnedú farbu), a to nasledujúcim spôsobom: len čofotón zasiahne kryštál jodidu strieborného, vyrazí z iónovej mriežky elektróny. Voľné elektróny sa zhlukujú v štruktúrnych poruchách kryštálu, priťahujú k sebe striebornékatióny Ag+ a neutralizujú ichelektrický náboj.
Exponovaná doštička potom bola v temnote prenesená do ďalšej skrinky, kde na ňu pôsobili pary ortute. Tie na osvetlených miestach vytvorili so striebromamalgám mliečno bielej farby. Dagerotypista sledoval vykresľovanie obrazu zvláštnym okienkom a v pravú chvíľu dosku vyňal.
Nakoniec bolo treba platničku vložiť do roztoku tiosuflátu sodného Na2S2O3. Tiosulfát samalgámom nereaguje, ale so striebornými katiónmi Ag+ z jodidu strieborného (ktorý zostal na neosvetlených miestach) vytvára rozpustný komplex [Ag(S2O3)]- a ten sa potom z doštičky zmyje do roztoku. Cieľom ustaľovania bolo odstrániť zostávajúce, dosiaľ nedotknuté halogenidy striebra, ktoré by inak na svetle obraz aj naďalej rozkladali a spôsobovali jeho tmavnutie a zánik. Do roku 1840 sa ustaľovanie robilo horúcim nasýteným roztokom kuchynskej soli.[1]
Tým bola dagerotypia konečne hotová, doštičku však bolo nutné opatrne usušiť a ihneď zaskliť - aj najmenší dotyk totiž zotrel vrstvičku amalgámu a obrázok zničil.
Dagerotypia generála Guillaume-Henri Dufoura (1850)
Dagerotypia bola prvou svojho druhu, preto sa počas krátkej doby rozšírila po celom svete (s výnimkou Spojeného kráľovstva) a stala sa veľkou módou, takmer mániou. Dagerotypisti sa nepovažovali za remeselníkov, ale za skutočných umelcov.
Dagerotypia však mala rad nevýhod: Predovšetkým bola drahá a náročná. Neumožňovala ani kopírovanie, každý obrázok bol originál. Snímky mali malé rozmery a boli nezreteľné, pretože ich tmavé plochy tvorilostriebro, zatiaľ čo svetléamalgám. Pôvodne boli viditeľné iba pod určitým uhlom, čo sa neskôr podarilo vylepšiť tónovanímzlatom (po roku 1840). Zlato dodalo dagerotypiám teplejší tón, zamatový nádych, vyšší kontrast i trvanlivosť.[2]
Pri výrobe hrozila dagerotypistovi otravaortuťovými parami. Dlhá doba expozície bola veľmi nepohodlná pre zobrazované osoby, ktoré sa po celú dobu expozície nesmeli ani hnúť, dokonca ani mrknúť. Používali sa preto rôzne držiaky hláv, rúk a nôh, podobné mučiacim nástrojom. Ateliéry sa stavali čo najviac otvorené slnečnému svitu, a niekedy mali modré sklá, pretože vrstva jodidu strieborného bola najcitlivejšia na modré svetlo.
V roku1841 BritHenry Fox Talbot objavil technikukalotypie, ktorá dovoľovala vytvoriť z jediného negatívu neobmedzené množstvo kópií a po nej prišli ďalšie, ešte dokonalejšie metódy. Dagerotypia, bez možnosti ďalšieho vývoja, bola skoro opustená a stala sa vlastne slepou uličkou dejínfotografie.V presnosti a jemnosti detailov i poltónov ju však prekonala ažarcherotypia (tzv.mokrý kolódiový proces, F. S. Archer1851), vastronómii sa používala dokonca až do 80. rokov 19. storočia.
Pôvodná snímka Kráľovského paláca vParíži z roku1840, zhotovená osobne Daguerrom, sa nachádza vo fotografickej zbierke Národného technického múzea.Ďalšou je zátišie z roku1839, ktoré autor daroval rakúskemu kancelároviMetternichovi a Národnému technickému múzeu ju zapožičal Národný pamiatkový ústav v Plzni do roku2008.[3]
↑ŘÍHA, Miloš.Zámek Kynžvart - Kynžvartské muzeum příběhů: Nejstarší fotografie na světě [online]. Zámok Kynžvart: 2004, [cit. 2008-04-28].Dostupné online.
